„Malovec je inšpirovaný sakrálnou hudbou, čo prináša jeho skladbám istý rozmer nadčasovosti, ale aj akýsi pokoj, ktorý dnes nachádzame v hudbe len zriedka,“ hovorí pre náš portál Adam Svitač, ktorý bude sólistom Otváracieho koncertu festivalu Melos-Étos.
Začnime tým, čo je momentálne pre Vás asi najdôležitejšie. 7.novembra odohráte v rámci otváracieho koncertu festivalu Melos-Étos v svetovej premiére dielo Pavla Malovca – Koncert pre gitaru, sláčikový orchester a bicie nástroje. Je to pre Vás výnimočná príležitosť ako pre mladého umelca?
Určite je to pre mňa výnimočná príležitosť, a to z viacerých dôvodov. Festival Melos-Étos má dlhoročnú tradíciu a je významnou platformou pre prezentáciu súčasnej hudby nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom kontexte. Účasť na otváracom koncerte tohto festivalu je už sama o sebe veľkou poctou, a keď k tomu pripočítame skutočnosť, že pôjde o svetovú premiéru diela Pavla Malovca, táto udalosť pre mňa nadobúda mimoriadny význam.
Pavol Malovec je rešpektovaný skladateľ, ktorého hudba má svojráznu a hlbokú výpoveď. Možnosť spolupracovať s jeho skladbou a stvárniť jeho Koncert pre gitaru v premiére je pre mňa zároveň profesionálnou výzvou. Ako mladý umelec si veľmi vážim príležitosť interpretovať súčasné slovenské dielo a pomôcť tak priniesť novú hudbu k poslucháčom. Verím, že toto vystúpenie ma posunie ďalej v mojom umeleckom raste a prinesie mi nové skúsenosti, ktoré by som inak nezískal.
Navyše, vystupovať v rámci takéhoto prestížneho podujatia s renomovanými kolegami a pred publikom, ktoré si cení súčasnú tvorbu, je pre mňa nielen cťou, ale aj veľkou motiváciou.
Malovcov kompozičný jazyk je špecifický. K netradičnému obsadeniu jeho koncertu sa ešte dostaneme, ale najprv o jeho tvorbe. Je kontemplatívny, lyrický, často je inšpirovaný sakrálnou hudbou. Vyžaduje si od interpreta zamyslenie, pochopenie kontextu. Je Vám jeho dielo blízke? Ako ho myšlienkovo chápete?
Áno, Malovcovo dielo mi je veľmi blízke, pretože rezonuje s niečím, čo v hudbe považujem za veľmi hodnotné – so schopnosťou stíšiť sa, kontemplovať a vniesť do hudby hlboký vnútorný zmysel. Jeho kompozičný jazyk je jedinečný tým, že v sebe nesie duchovnú hĺbku a vrstvy významov, ktoré sa dajú vnímať pri každom ďalšom počúvaní inak.
Malovec je inšpirovaný sakrálnou hudbou, čo prináša jeho skladbám istý rozmer nadčasovosti, ale aj akýsi pokoj, ktorý dnes nachádzame v hudbe len zriedka. Táto hudba od interpreta skutočne vyžaduje viac než len technické zvládnutie. Vyžaduje si hlboké zamyslenie nad kontextom skladby a pochopenie posolstva, ktoré sa skrýva za jednotlivými tónmi, rytmickými štruktúrami a harmóniou.
Keď túto skladbu interpretujem, snažím sa priblížiť k myšlienke, že ide o akési duchovné putovanie – výzvu pozrieť sa dovnútra a zároveň zdieľať tento intímny proces s publikom. Vnímam ju ako dialóg medzi vnútorným svetom skladateľa a interpretom, a napokon s každým, kto ju počúva. Tento aspekt Malovcovej tvorby je pre mňa veľmi inšpiratívny a v podstate ma učí, ako pristupovať k hudbe s väčšou pokorou a rešpektom.
A teraz k tomu obsadeniu: celý večer bude totiž unikátny v tom, že ani raz nezaznie orchester v plnej sile. Skôr sú to netradičné nástrojové kombinácie, ktoré budeme počuť od rôznych autorov, tak i u Malovca. Sláčiky, bicie nástroje a gitara. Je táto kombinácia možnosť na novú farebnosť?
Áno, kombinácia sláčikov, bicích nástrojov a gitary je veľmi netradičná, a práve preto otvára množstvo nových možností, pokiaľ ide o zvukové farby a textúry. Gitara, ktorá sa zvyčajne využíva skôr v komornej hudbe alebo ako sólový nástroj, v spojení so sláčikmi a bicími nástrojmi získava nový výrazový rozmer. V tejto zostave vynikne jej schopnosť priniesť jemnú, až intímnu dynamiku, ale zároveň ju sláčiky môžu podoprieť a bicie nástroje jej dodávajú rytmický a dramatický kontrast.
Sláčiky v takomto komornom obsadení môžu tvoriť široké spektrum farieb – od jemných, takmer vokálnych tónov až po hlboké, rezonujúce plochy. Bicie nástroje zas prinášajú perkusívne prvky, ktoré pridávajú rytmický pulz alebo zvláštnu textúru, čím posúvajú interpretáciu gitary a sláčikov do novej perspektívy.
Malovec určite vedome pracuje s tým, ako tieto nástroje interagujú, ako sa dokážu prelínať a kontrastovať, a využíva ich na vytvorenie nových farebných odtieňov. Týmto spôsobom môže táto zostava poslucháčovi priniesť zážitok, ktorý nie je len o sile jednotlivých nástrojov, ale skôr o vzájomnej synergii, kde každý nástroj má svoju špecifickú úlohu a dodáva skladbe unikátnu atmosféru.
Gitara zatiaľ u nás nie je až taký populárny nástroj, keď hovoríme o klasickej hudbe. Hoci v zahraničí je preferovaná už niekoľko rokov, objavujú sa nové kompozície aj vo veľkých koncertných sálach, u nás tomu zatiaľ tak nie je (ak vyjmeme súčasnú hudbu). Prečo myslíte, že nemáme odvahu implementovať gitaru do orchestra a predstaviť publiku nové, doposiaľ nepočuté skladby?
Jedným z hlavných faktorov je historické vnímanie gitary ako nástroja, ktorý je skôr spájaný s populárnou alebo folklórnou hudbou. Klasická gitara má síce svoju vlastnú tradíciu, ale nie je tak etablovaná v orchestri ako napríklad husle, klavír alebo trúbka. Mnohí hudobníci a poslucháči sa môžu stále držať tradičnejších pohľadov na orchestrálne zloženie, čo môže brániť inováciám.
Aj keď v posledných rokoch vznikajú nové diela pre gitaru, stále existuje obmedzený repertoár pre tento nástroj v kontexte orchestra. Mnoho súčasných skladateľov sa sústredí na tradičnejšie obsadenia, čo môže byť dôsledkom predošlej kultúrneho vnímania gitary.
Kým v zahraničí je ochota experimentovať s novými zvukovými kombináciami a obsadením v orchestri väčšia, na Slovensku môže chýbať odvaha a podpora zo strany kultúrnych inštitúcií a orchestrálnych telies. Prezentácia nových, doposiaľ nepočutých skladieb si vyžaduje nie len odvážne programovanie, ale aj ochotu investovať čas a zdroje do interpretácie menej známych diel.
Nie posledným faktorom sú aj preferencie samotného publika, ktoré môže byť menej otvorené voči novým zvukom a experimentálnym prístupom. Vzdelávanie publika a vytváranie prostredia, kde by sa mohli zoznámiť s rôznymi štýlmi a obsadeniami, je kľúčové.
V konečnom dôsledku, aby sa gitara stala viac prítomnou v klasickej hudbe na Slovensku, je potrebné prekonávať tieto bariéry a podporovať vznik nových kompozícií, ako aj ich uvádzanie v rámci prestížnych podujatí. Očakávam, že s rastúcou popularitou súčasnej hudby a otvorenosťou mladých skladateľov sa táto situácia bude postupne meniť.
Pre súčasných autorov však ponúka možnosti – experimenty, farby, zvukovosť, ktorá je v línii moderného umenia. Čím je teda gitara pre súčasných tvorcov lákavá?
Myslím si, že gitara je pre súčasných autorov veľmi lákavá z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým ponúka široké možnosti experimentovania, čo je v súlade s moderným umením. Jej variabilita umožňuje skladateľom pracovať s rôznymi zvukovými farbami a textúrami, ktoré sa dajú kombinovať s inými nástrojmi a elektronickými efektmi, čím vznikajú unikátne zvukové prostredia. Gitara má aj výrazný dynamický rozsah, ktorý umožňuje prechádzať od veľmi jemných a subtílnych tónov po silné a dramatické pasáže. Týmto spôsobom môže výstižne vyjadriť emócie a atmosféru skladieb.
Napriek tomu si však všímam, že niektorí skladatelia sa boja písať skladby pre tento nástroj, pričom ich obavy sú často spojené s tým, že ich dielo nebude možné zahrať. Zatiaľ sa mi však nestalo, že by som nejakú skladbu nezahral, možno s pár úpravami v spolupráci so skladateľom. Premiéroval som už diela od autorov ako sú Lukáš Borzík, Ľuboš Bernáth, Jevgenij Iršai a ďalší. Týmto sa ukazuje, že gitara môže byť veľmi flexibilným nástrojom, ktorý, ak je správne využitý, môže obohatiť repertoár súčasnej hudby a podporiť kreativitu skladateľov. Napríklad autori ako Rufus Isabel Elliot, využívajú štvrťtóny v kompozíciách. Teším sa, že mi napísala skladbu s názvom Some places to stay. Využíva tam tie štvrťtóny, ktoré sú veľmi zaujímavé na gitare.
Je tiež zaujímavé poznamenať, že gitara mala vždy svoje miesto u významných skladateľov, ktorí ju v rôznej miere využívali vo svojej tvorbe. Medzi nimi sú aj Arnold Schönberg, Igor Stravinskij, Giuseppe Verdi a Gustav Mahler. Týmto sa ukazuje, že gitara môže byť veľmi flexibilným nástrojom, ktorý, ak je správne využitý, môže obohatiť repertoár súčasnej hudby a podporiť kreativitu skladateľov.
Nedávno ste sa predstavili na koncerte v Dvorane VŠMU, kde ste prezentovali skladby profesora Jevgenija Iršaia. Bola som z tohto koncertu nadšená. Zároveň tak trochu smutná, že nemohol zaznieť vo veľkej koncertnej sále, lebo som presvedčená, že jeho hudba má potenciál osloviť aj širšie publikum. Vy sám ste sa stali akýmsi „mentorom“ uvedenia diel Iršaia. Čo všetko ste spravili preto, aby tento koncert zaznel a aká bola Vaša motivácia?
Ďakujem za krásne slová o koncerte s názvom Listy Ofodúrovi v Dvorane VŠMU a za uznanie, ktoré ste vyjadrili voči hudbe profesora Jevgenija Iršaia. Môj záujem o jeho dielo pramení z presvedčenia, že jeho hudba má veľký potenciál a zaslúži si byť počutá vo väčších koncertných sálach.
Prvýkrát som mal možnosť počuť Iršaiovo dielo Bratislavské koncerty pred asi desiatimi rokmi, a odvtedy ma táto hudba nesmierne zaujala. Po nástupe na doktorandské štúdium na VŠMU som nabral odvahu a dohodol si stretnutie s pánom Iršaiom. Pri tejto príležitosti som objavil v jeho katalógu na stránke Hudobného Centra cyklus skladieb s veľmi zaujímavým názvom – Listy Ofodúrovi. Práve tento cyklus som chcel uviesť v plnej forme na koncerte. To bola tá motivácia. Pamätám si, ako ma pán Iršai vypočul s určitým nedôverčivým pohľadom, akoby si myslel, že je to nemožné. Napriek tomu som sa rozhodol byť vytrvalý a podarilo sa mi vybaviť niekoľko grantov, hoci ich podpora nebola úplná, no aj tak to bolo veľmi cenné. Nakoniec som zohnal skvelých hudobníkov, ktorí pripravovali skladby na veľmi vysokej úrovni, a za to im patrí moja veľká vďačnosť. Bol to pre mňa veľmi zaujímavý projekt. V pozícii v ktorej som sa ocitol bolo veľa vecí nových – niečo ako manažér. Od dohadovania skúšok s interpretmi cez zajednávanie a hľadanie dátumov sály až po samotné občerstvenie to bola výzva.
Pre mňa je Jevgenij iršai zaujímavý svojím humorom v skladbách, invenciou vo farbách, ale i štruktúre. Za je nepredvídateľná a práve to ma na jeho hudbe najviac baví. A jeho inštrumentálne kombinácie a neustále nové možnosti, akoby boli nevyčerpateľné. Dokonca z tradičných prostriedkov dokáže čerpať tak, aby vyzneli aktuálne a súčasne. Čím oslovuje Vás?
Jevgenij Iršai ma oslovuje práve svojou schopnosťou zachytiť v hudbe protiklady – dokáže byť hlboký, no zároveň si ponecháva istú hravosť a ľahkosť. Jeho tvorba je plná vrstiev, ktoré vyžadujú pozornosť a odhaľujú sa postupne, čo robí každé stretnutie s jeho dielami jedinečným. To, ako pracuje s farbami a zvukovými kombináciami, je pre mňa veľmi inšpiratívne – dokáže zladiť nástroje tak, že spoločne vytvárajú jedinečnú atmosféru, ktorá je súčasne moderná aj hlboko osobná.
V Iršaiovej hudbe ma oslovuje aj jej nepredvídateľnosť. Nikdy si nie som úplne istý, kam smeruje, a práve to ju robí vzrušujúcou a inšpiratívnou. Táto neustála inovácia a odvaha experimentovať znamenajú, že jeho diela sú vždy svieže, akoby neustále vyžarovali niečo nové. Jeho schopnosť zobraziť moderný život cez tradičné hudobné formy a vytvoriť z nich niečo aktuálne a súčasné mi imponuje – dáva tým hudbe jedinečný hlas, ktorý nestráca kontakt s minulosťou, no zároveň ju rozvíja do súčasného kontextu.
Súčasná hudba vie byť vtipná a invenčná: Jevgenij Iršai a jeho diskusie s alter egom
Sú autori na slovenskej scéne, ktorí Vás ešte oslovili? Viem, že ste hrali aj skladbu Lukáša Borzíka. Čím je pre Vás podnetné jeho dielo? Hovoríme zase o úplne inom štýle, iných inšpiráciách…
Na slovenskej hudobnej scéne je množstvo autorov, ktorých dielo ma oslovilo, a medzi nimi je aj Lukáš Borzík. Spolu s Petrom Nouzovským sme mali možnosť zahrať jeho skladbu In Deo, v ktorej Borzík postavil gitaru ako rovnocenný nástroj v dynamickej hre. Bolo fascinujúce, ako sme si s violončelom doslova prehodili úlohy – violončelo polovicu skladby doprevádzalo gitaru, čo vytvorilo zaujímavú zvukovú textúru.
Okrem Borzíka ma oslovila aj hudba Ľuboša Bernátha, ktorý taktiež má svoj osobitý štýl a schopnosť kombinovať rôzne hudobné prvky. Jeho dielo je známe výraznou emotívnou hĺbkou a inovatívnymi prístupmi k inštrumentácii. Bernáthova hudba dokáže zachytiť široké spektrum pocitov a atmosfér, čo ju robí veľmi atraktívnou pre interpretáciu. O pár dní budem premiérovať opäť na VŠMU gitarový koncert od Bernátha, ktorý pre mňa napísal. Musím sa priznať, že toto dielo je z pohľadu gitaristu veľmi vyzreto napísané, a ak sa bavíme o tom, ako je náročné písať pre gitaru, je to naozaj výnimočné. Veľmi sa teším, že sme s Bernáthom mohli diskutovať o tom, ako písať pre gitaru, a ja osobne som mal možnosť sledovať jeho posun od prvých skladieb pre gitaru až po tento koncert. Je zaujímavé vidieť, ako sa jeho prístup vyvinul a zlepšil, čo len potvrdzuje jeho talent a odhodlanie experimentovať.
V čase, keď mnohí ľudia odchádzajú do zahraničia za lepšími podmienkami a najmä príležitosťami, Vy ostávate na Slovensku. Záleží Vám na kultúrnom živote u nás? A najmä na prezentácii diel súčasnej hudby?
Áno, veľmi mi záleží na kultúrnom živote na Slovensku, a to predovšetkým na prezentácii diel súčasnej hudby. Som presvedčený, že naša krajina má bohatý kultúrny potenciál a talentovaných umelcov, ktorých dielo si zaslúži byť počuté a ocenené.
Zostať na Slovensku pre mňa znamená aktívne prispievať k rozvoju hudobnej scény, podporovať mladých skladateľov a interpretov a pomáhať šíriť povedomie o súčasnej hudbe. Je dôležité, aby sme vytvárali prostredie, kde sa nová hudba môže prezentovať a kde poslucháči môžu objavovať nové zvukové svety. Práca na domácich projektoch a koncertoch mi umožňuje zapájať sa do tohto procesu a presadzovať slovenskú kultúru na poli klasickej hudby. Verím, že aj malými krokmi môžeme posunúť naše kultúrne prostredie dopredu a prispieť k jeho rozvoju.
Predsa však musíme spomenúť, že ste sa v rámci programu Erasmus zúčastnili aj v španielskom San Sebastiáne a v nemeckom Weimare, kde ste študovali u vrcholných gitaristov Marca Socíasa a Ricarda Galléna. Do akej miery Vás tieto pobyty zmenili? Ako Vás interpretačne posunuli?
Účasť na programe Erasmus v San Sebastiáne a Weimare bola pre mňa mimoriadne obohacujúca a transformujúca skúsenosť. Štúdium u vrcholných gitaristov ako sú Marco Socías a Ricardo Gallén mi poskytlo jedinečný pohľad na rôzne interpretačné prístupy a techniky. Títo umelci sú známi svojou precíznosťou a hlbokým porozumením pre hudbu, čo ma inšpirovalo a motivovalo k zlepšeniu mojej vlastnej interpretácie.
Jedna smiešna historka, ktorá mi utkvela v pamäti, sa týka Marcosa Socíasa. Pri jednom z našich stretnutí mi povedal, že to, ako som hral, dokáže nacvičiť aj opica. Odkazoval na to, že dodržiavať každé piano a forte alebo crescendo a decrescendo je len technická stránka hrania, ale podstatná hudba spočíva medzi tónmi. Tento výrok ma naozaj prinútil zamyslieť sa nad tým, ako interpretujem hudbu.
Tieto pobyty ma naučili nielen technickým zručnostiam, ale aj dôležitosti hudobnej interpretácie a výrazu. Každý z týchto učiteľov mal svoj jedinečný štýl a prístup, čo mi umožnilo objaviť nové perspektívy a spôsoby, ako pracovať s repertoárom. Nielen som sa zlepšil technicky, ale aj som získal väčšiu sebadôveru pri interpretácii súčasnej hudby a klasických diel.
Taktiež som sa naučil viac o vzájomnej spolupráci a dôležitosti inšpirácie, ktorú môžeme čerpať od ostatných hudobníkov. Tieto skúsenosti ma posunuli nielen ako interpreta, ale aj ako osobu, a to tak, že som otvorenejší voči novým myšlienkam a prístupom v hudbe. Vďaka týmto pobytom som sa stal flexibilnejším a ochotnejším experimentovať s rôznymi štýlmi a technikami, čo má pozitívny vplyv na moju kariéru ako interpreta.
Počas štúdií ste sa spojili so známym českým violončelistom, Petrom Nouzovským, plánujete dokonca vydať spoločné CD z diel slovenských skladateľov. To znie až magicky a nerealizovateľne. Dvojica mladých muzikantov má v pláne vydať album našich autorov. Čím je podľa Vás naša súčasná tvorba špecifická? Pýtam sa aj preto, že často vídam na koncertoch slovenskej hudby poloprázdne sály. Ľudia dnešným skladbám nerozumejú a volia ľahšiu cestu klasicko-romantického repertoáru. Boja sa nového?
Spolupráca s Petrom Nouzovským na spoločnom albume slovenských skladateľov je pre nás oboch obrovskou výzvou, ale aj srdcovou záležitosťou. Naša súčasná hudobná tvorba je podľa mňa špecifická svojou hĺbkou a odvahou experimentovať so zvukovosťou a inštrumentáciou. Slovenskí skladatelia dokážu zachytiť emócie veľmi autentickým spôsobom, a pritom často čerpajú z tradícií, ktoré oživujú cez moderné, nečakané prvky.
Okrem tohto projektu existuje ďalší malý zázrak a to taký, že tento rok ma čaká aj nahrávanie ďalšieho CD so skladbami slovenských autorov originál skomponovaných pre gitaru a klavír, tentoraz s vynikajúcou klaviristkou Kristínou Smetanovou. Verím, že obe tieto spolupráce dokážu priblížiť krásu a jedinečnosť slovenskej tvorby širšiemu publiku.
Často sa stretávame s tým, že na koncertoch súčasnej hudby bývajú sály poloprázdne. Rozumiem, že pre niektorých poslucháčov môže byť moderná hudba náročnejšia na pochopenie, no verím, že to nie je otázka ľahšej alebo ťažšej hudby, ale skôr zvyku a otvorenosti. Súčasná hudba sa líši od klasicko-romantického repertoáru tým, že narúša očakávania – neponúka vždy krásnu melódiu či tradičnú harmóniu, ale skôr nás pozýva objavovať nové zvukové svety.
S Petrom a Kristínou veríme, že tieto albumy poslucháčom priblížia krásu a jedinečnosť slovenskej súčasnej hudby. Dúfame, že tým otvoríme dvere väčšej odvahe a zvedavosti medzi poslucháčmi a pomôžeme im oceniť rozmanitosť našej hudobnej scény.
Najlepší spôsob, ako pochopiť a správne interpretovať tvorbu súčasných autorov, je komunikovať s nimi. Na to, aby ste sa dostali k autentickej interpretácii, ste so skladateľmi v kontakte? Konzultujete s nim ich diela? Ako Vám to pomáha v smerovaní k pochopenej interpretácii?
Výhodou je, že pôsobím na VŠMU, kde mám možnosť byť v pravidelnom kontakte s niektorými skladateľmi takmer každý týždeň. Často konzultujem svoje interpretácie s Lukášom Borzíkom, Ľubošom Bernáthom a Jevgenijom Iršaiom, ktorí na škole tiež pôsobia. Tento blízky kontakt mi umožňuje hlbšie pochopiť ich hudobné myšlienky a priamo s nimi prediskutovať jednotlivé detaily ich skladieb. Či už ide o dynamiku, tempo, alebo prístup k celkovému výrazu, tieto konzultácie mi poskytujú jedinečnú perspektívu a istotu, že moja interpretácia vyjadruje ich pôvodný zámer.
Vždy sa snažím byť so skladateľmi v osobnom kontakte, keď mám možnosť. Napríklad aj s Pavlom Malovcom, s ktorým som sa osobne stretol, aby som čo najlepšie pochopil jeho hudobnú víziu. Táto priama komunikácia mi dáva cenné informácie, ktoré mi umožňujú sprostredkovať ich diela čo najautentickejšie a najpresvedčivejšie. Verím, že vďaka týmto kontaktom môžem publiku priblížiť nielen zvukovú, ale aj myšlienkovú podstatu súčasnej hudby.
Keď ešte máme hovoriť o koncerte v Dvorane, zaujalo ma, aký esprit a energiu v podaní mladých umelcov diela získali. Nebolo to len o technicky správnom prevedení, na ktoré sa interpreti sústredia. Až natoľko, že často zabúdajú na výraz. V podaní účinkujúcich hudobníkov sa však hudba zmenila na skutočnú hudbu – mala príbehy, emócie, to, ako ste k skladbám pristupovali, vídame len málokedy. Myslíte si, že práve interpretácia robí súčasné diela prístupnejšou pre obecenstvo?
Ďakujem, som rád, že ste v našom podaní cítili ten esprit a energiu. Práve to je pre mňa zásadné – aby hudba nebola len o technicky správnom prevedení, ale aby obsahovala aj emócie, príbehy, ktoré publikum dokáže precítiť. Pri interpretácii súčasných diel je tento prístup ešte dôležitejší, pretože pre mnohých poslucháčov ide o neznámu hudbu, na ktorú nie sú zvyknutí.
Verím, že interpretácia má obrovský vplyv na to, ako publikum modernú hudbu prijme. Keď sa ako interpreti dokážeme do skladby ponoriť a autenticky vyjadriť jej podstatu, umožňujeme publiku lepšie pochopiť jej hĺbku a krásu. Na koncerte v Dvorane ( Listy Ofodúrovi) sme sa spolu s ďalšími hudobníkmi snažili práve o toto – preniesť emócie skladateľa na poslucháčov tak, aby to nebolo len o zvuku, ale o celej škále pocitov a významov, ktoré sú v skladbách ukryté. Verím, že vďaka takémuto prístupu sa publikum dokáže s dielami lepšie stotožniť a nájsť v nich čosi vlastné a blízke.
Zažili ste už aj zahraničné prostredie, viete porovnávať. Na Slovensku síce máme festivaly, koncerty, no asi vyznieme v porovnaní so zahraničím tak trochu chudobne. Prečo myslíte, že súčasná slovenská hudba nie je dostatočne prezentovaná?
Áno, zahraničné prostredie mi ukázalo, ako dynamicky a odvážne sa tam pristupuje k prezentácii súčasnej hudby. Mnohé zahraničné festivaly a koncertné cykly poskytujú súčasným skladateľom výrazný priestor, pričom sa snažia aktívne oslovovať a vzdelávať publikum, aby ho na modernú hudbu naladili a pripravili. Na Slovensku máme síce festivaly a koncerty venované súčasnej hudbe, no v porovnaní s tým často pôsobíme trochu komornejšie a konzervatívnejšie.
Jedným z dôvodov môže byť nedostatočná podpora pre organizátorov a skladateľov, ktorí by chceli túto hudbu pravidelne prezentovať vo väčšom meradle. Chýbajú u nás špecializované programy a granty, ktoré by podporovali súčasnú tvorbu systematickejšie a pomáhali prinášať nové diela pred širšie publikum. Ďalším faktorom je možno aj menšia odvaha experimentovať a pozývať publikum k novým hudobným zážitkom, čo súvisí aj s tradičným prístupom k hudobnej výchove.
Je škoda, že naša súčasná hudba, ktorá má podľa mňa veľký potenciál a je v mnohom originálna, nedostáva dostatočnú pozornosť. Rád by som videl, aby sa viac festivalov a koncertov odvážilo predstaviť túto hudbu vo väčšom rozsahu a s väčším dôrazom, pretože verím, že by si dokázala nájsť svoje miesto aj v srdciach širšieho publika.
Otázku ešte rozviňme. Nie je to tak trochu reciprocita? Ak publikum nemá možnosti spoznať súčasnú hudbu, nemá šancu jej rozumieť, nie je potom logická reakcia, že sa utieka k overenému, známemu repertoáru?
Presne tak, je to vzájomne prepojený proces. Keď publikum nemá dostatok príležitostí zoznámiť sa so súčasnou hudbou, prirodzene jej nerozumie a cíti sa neisté alebo dokonca odradené pri styku s novými dielami. Táto neznalosť vedie k tomu, že sa ľudia často vracajú k osvedčenému repertoáru klasickej a romantickej hudby, pretože tam majú istotu a hlbší vzťah k dielam, ktoré už dôverne poznajú.
Ak však chceme, aby publikum prijalo a ocenilo súčasnú hudbu, je potrebné, aby mali možnosť ju pravidelne počúvať a postupne sa s ňou zbližovať. To zahŕňa nielen samotné koncerty, ale aj rôzne sprievodné aktivity – prednášky, diskusie so skladateľmi, a možno aj vzdelávacie programy, ktoré by ľuďom pomohli pochopiť, čo sa v súčasnej hudbe deje, aké myšlienky a emócie sa v nej odrážajú. Ak publikum dostane priestor na postupné objavovanie a pochopenie tejto hudby, začne ju vnímať ako rovnocennú súčasť hudobného sveta.
Preto si myslím, že ak chceme, aby sa súčasná hudba stala pevnou súčasťou kultúrneho života, potrebujeme vytvárať nielen viac príležitostí na jej počúvanie, ale aj podporovať projekty, ktoré poslucháčom priblížia kontext, hodnotu a krásu tejto tvorby. Publikum potom nebude mať dôvod utiekať sa k známemu repertoáru, ale naopak, začne objavovať vzrušenie a hĺbku, ktoré moderná hudba ponúka.
V čom Vy vidíte krásu súčasnej hudby? Krásu pritom chápme ako relatívny pojem – môže to byť aj reflexia, aj protichodné emócie, kontrasty. Skrátka, prečo Vás ako interpreta láka a prečo by sme sa jej nemali báť?
Krása súčasnej hudby spočíva v jej schopnosti odrážať dnešný svet vo všetkých jeho vrstvách a protikladoch. To, čo ma na nej fascinuje, je práve jej autenticita – vďaka nej dokáže vyjadriť emócie a nálady, ktoré sú typické pre našu dobu, od napätia a hľadaní rovnováhy až po jemné momenty ticha a zamyslenia. Súčasná hudba často pracuje s kontrastmi, nečakanými prekvapeniami či zvláštnymi zvukovými kombináciami, ktoré nabúravajú naše očakávania a rozširujú naše vnímanie.
Pre mňa ako interpreta je to príležitosť ponoriť sa do zvukov a štruktúr, ktoré ešte nie sú pevne zakotvené v tradičných predstavách. Je to dobrodružstvo a objavovanie, v ktorom je potrebné vyjsť z komfortnej zóny a prijať nové výzvy. Súčasná hudba núti interpreta hľadať nové spôsoby vyjadrenia a skúmať, čo všetko je možné v rámci zvukovej a emočnej palety dosiahnuť.
Verím, že by sme sa tejto hudby nemali báť, pretože nám má čo ponúknuť. Nejde o to, že by bola náročná len preto, aby bola „moderná“ – je náročná preto, že chce vyjadriť komplexnosť a často aj protirečivosť dnešného sveta. Súčasná hudba nás núti pozerať sa hlbšie, spoznávať nové perspektívy, otvára nám priestor pre rozšírené vnímanie. Myslím si, že každý poslucháč v nej môže nájsť niečo hodnotné, ak sa otvorí možnosti zažiť ju bez predsudkov.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: archív autora
