„Túžim svetu ukázať a zdieľať s ním schopnosti ktoré mi boli dané,“ hovorí pre náš portál slovenský gitarista a pedagóg Adam Marec.
Začnime netradične, možno nie najpozitívnejšie, ale predsa. Klasická gitara na Slovensku síce má dobrú školu a dá sa povedať, že aj tradíciu, máme niekoľko výnimočných interpretov, no na pódiách s veľkými orchestrami ju nepočujeme často. Kým v zahraničí je tento nástroj v klasickej hudbe čoraz populárnejší a často sa uvádzajú recitály aj koncerty sólových gitaristov so symfonickým orchestrom a uvádza sa nový repertoár, u nás nie. Bojíme sa klasickej gitary? Spájame si tento nástroj výlučne s iným žánrom, nie ako sólový nástroj vo veľkých orchestroch?
Nemyslím si, že sme na tom oveľa horšie v porovnaní so zahraničím. Skôr si myslím, že častokrát si môžeme sami za stratu záujmu publika výberom repertoáru a jeho nevhodným podaním. Treba totiž rozlišovať koncerty pre širokú a odbornú verejnosť.
Sám sa snažím ponúkať niekoľko typov repertoárov v závislosti od dopytu a preferencií. Jednoducho povedané, nemali by sme hrať niekde na kultúrnom lete program ako na gitarovom festivale, alebo festivale súčasnej, či dobovej hudby ak nemajú konkrétny dramaturgický alebo tematický súvis s daným podujatím. Podľa mojich skúseností ľudia skôr ocenia rozmanitosť štýlov, období a spôsobov interpretácie, ako monotematickosť. To isté platí aj pre koncerty s orchestrom. Chápem, že nemôžeme všetci hrať stále len Concierto de Aranjuez, ale keď hrá gitara s orchestrom každú druhú, alebo len raz za sezónu, mali by sme byť naozaj ostražití výberom koncertu, ako aj interpreta. V opačnom prípade sa deje to, s čím sa pasujeme dnes, nie je záujem o gitaru ako sólový nástroj. V zahraničí som sa dokonca stretol s tým, že si sólista platí orchester aby mohol taký výstup mať.
Gitary sa teda bojíme, áno, hoci môžem len súhlasiť, že na Slovensku máme výbornú školu, za ktorú sa nemusíme nikde vo svete hanbiť a niekoľko naozaj vynikajúcich interpretov. Gitara je však často pre koncertné sezóny synonymom niečoho nudného, monotónneho a nezaujímavého s nevýrazným zvukom vzhľadom na znalosť reakcií publika.
Je pravda, že ste uviedli s gitaristom Petrom Tomkom Concerto for Two Guitars and Orchestra op. 210 Maria Castelnuovo-Tedesca so Štátnym komorným orchestrom v Žiline a v Banskej Bystrici s orchestrom Štátnej opery uviedol koncert Joaquína Rodriga Concierto de Aranjuez, no nie je to len kvapka v mori?
Áno, súhlasím. Ale ako som už naznačil, vina je predovšetkým na našej strane, myslím interpretov a málo rozmanitej dramaturgie, a to nielen orchestrálnych sezón. V opačnom prípade spoločne s týmto a ďalšími faktormi riskujeme, že prídeme o publikum úplne.
Sú naše kultúrne inštitúcie konzervatívne? Viete si predstaviť, že v Slovenskej filharmónii by odznel koncert so sólo gitarou a symfonickým orchestrom?
Nemyslím si, že ide o konzervatívnosť, ale skôr o to, ako zaujať publikum dramaturgiou programu. Samozrejme, viem si predstaviť každú sezónu s niekoľkými uvedeniami gitarového koncertu v Slovenskej filharmónii, ale v prvom rade musí byť zaujímavá a kvalitná interpretácia, kompozícia musí byť vhodne napísaná pre gitaru s rafinovanou inštrumentáciou orchestra a sólový nástroj musí byť primerane ozvučený, tak, aby publikum mohlo mať rovnaký zážitok ako pri najznámejších klavírnych, husľových či violončelových koncertoch.
Ako je to v európskych zahraničných krajinách? Sú tieto koncerty bežné?
Áno sú, hoci v Európe je to sčasti všade podobné. Napríklad v Ázii či Južnej Amerike je oveľa bežnejšie, že gitara účinkuje s orchestrami často.
A z toho vyplýva aj ďalšia otázka: nestáva sa klasická hudba uzatvoreným kruhom, v ktorom už nemôžeme objavovať nové tóny, zvuky a repertoár?
Zaraďovať nové tituly do programu je múdre a nevyhnutné. Podľa vlastnej empírie to funguje vždy, len je to častokrát náročné presadiť. Mal som možnosť realizovať niekoľko úžasných premiér s orchestrom, ktoré mali u publika obrovský úspech.
Nahrali ste prekrásnu skladbu Hommage a Chopin, Prelúdium Alexandra Tansmana. Je v nej zachytená atmosféra a poetika Chopinových diel – napriek tomu, že bol klavírny autor, špecifikom jeho tvorby je práve lyrika, často clivota, no vždy je to klavír, tón, ktorého musí byť okamžite rozpoznateľný. Ako sa dá jeho dielo „pretransformovať“ do gitary a interpretovať ho?
Neviem, či som schopný premeniť klavírnu hudbu na gitarový zvuk a úprimne, myslím si že je zbytočné sa o to pokúšať. Hudba Aleksandra Tansmana je však napísaná priamo pre gitaru ako pocta Chopinovi. Vhodný spôsob jej interpretácie, akým to vidím z mojej perspektívy, je možný len pomocou podrobných znalostí Chopinovej hudby, ako aj farebných a dynamických možností nástroja a v neposlednom rade snahou o pochopenie Tansmanových intencií.
Mojim osobným cieľom teda nebolo pretransformovať klavírny zvuk do gitary, ale skôr kreovať najfarebnejšie možné variácie imitovaním nástrojov podobne ako v inštrumentácii orchestrálnych Chopinových diel s použitím čo najväčšieho množstva dynamických škál.
Slovenskej scéne predsa nemôžeme krivdiť. Aj u nás ste mali niekoľko vystúpení – napríklad koncert pre gitaru a orchester Guitar Concerto skladateľa Egona Kráka so sprievodom Slovenského komorného orchestra pod vedením Ewalda Danela. Mne osobne je Egon Krák nesmierne blízky tvorbou – považujem ho za hudobného „kozmopolitu“, ktorý dokáže pre rôzne obsadenia tvoriť mimoriadne invenčnú hudbu, ktorá osciluje medzi absolútnou a programovou. Prečo ste zvolili jeho diela? Čím je pre Vás tento autor inšpirujúci?
Mal som tú česť premiérovať viacero kompozícií Egona Kráka pre rôzne obsadenia. Naša spolupráca začala dielom pre gitaru a klavír s názvom CANDLELIGHT, ktoré sme prvýkrát uviedli s klaviristkou Evou Varhaníkovou v Barcelone. Neskôr bolo publikované v Hudobnom fonde a zaznamenané na CD Egona Kráka Mémoires II. Vtedy som sa zamiloval do maestrovej hudby a prosil som ho, aby skomponoval gitarový koncert. Ako ste spomenuli, Guitar Concerto sme mali premiéru so SKO pod vedením Ewalda Danela. Bolo to v roku 2014, pôvodne dvojčasťové dielo. V tom istom roku venoval mimoriadne zaujímavú kompozíciu formácii INVENTION QUARTET vo forme inverzných variácií inšpirovanú skladbou Nocturnal Benjamina Brittena pomenovanú Bonjour, M. Charpentier!
Po neustálom apelovaní napísal aj záverečnú tretiu časť Guitar Concerto – Tarantella, ktorá mala samostatnú premiéru s Woman Symphony Orchestra pod vedením Ksenie Zahko v Moskve v roku 2018. V tom istom roku sa konečne podarilo uviesť kompletné dielo v Banskej Štiavnici so sprievodom Štátneho komorného orchestra vedeným Leošom Svárovským. Tento rok som mal možnosť premiérovať tri nové kusy z pera Egona Kráka. V Rige v januári s Ivanom Zvaríkom Due Canzoni pre bas a gitaru na texty Petrarcových sonetov a v máji jeho miniatúru pre sólovú gitaru s titulom PETASOS v Nikózii na Cypre za účasti jeho excelencie veľvyslanca SR Martina Bezáka.
Aby som konečne odpovedal na Vašu otázku, tvorba Egona Kráka je pre mňa mimoriadne inšpirujúca svojou inakosťou a intimitou a to je aj dôvod prečo jeho diela tak rád hrávam.
Publikum Vás mohlo počuť aj na koncerte pre dve gitary a orchester Brazilian Concert. Hrali ste skladby brazílskeho autora Arnalda Freire v Duu Marec-Ferraro (gitaristom Fabriziom Ferrarom) s Kysuckým komorným orchestrom a talianskym dirigentom Enricom Volpem. S týmto dirigentom spolupracujete pravidelne, ako táto spolupráca vznikla? Čím je hudba tohto brazílskeho autora špecifická?
Počas štúdia na konzervatóriu koncom 90-tych rokov som sa s Enricom prvýkrát stretol v Čadci, kde čiastočne viedol KKO. V tom čase som spolupracoval na Konzervatóriu s dirigentom Karolom Kevickým, ktorý bol jedným zo zakladateľov orchestra a zoznámil nás. Ihneď sme si našli spoločnú reč, keďže Enrico je absolvent gitarovej katedry Conservatorio di Napoli. Naša spolupráca začala naštudovaním najjednoduchších gitarových koncertov od Johna Bastona, Antonia Vivaldiho a Ferdinanda Carulliho.
Hudba Arnalda Freire je špecifická využívaním typických brazílskych rytmov, tancov a harmónií, ako aj inšpiráciou legendami, neradostnou otrokárskou históriou, folklórom, dokonca tradičnými bojovými umeniami. Tri časti koncertu sú pomenované podľa štátov Rio, Bahia a Amazonas reflektujúc ich spomínané charakteristiky.
S Kysuckým komorným orchestrom a huslistom Stanom Palúchom ste účinkovali v Čadci aj tohto roku. Nájdete spoločnú muzikantskú aj ľudskú reč?
So Stanom sa poznáme od detstva, pochádzame z jedného kraja a roky je jedným z mojich muzikantských vzorov a inšpirácií. Na koncerte sa nám po prvýkrát podarilo spoločne účinkovať pomerne neskoro. Spojil nas práve Kysucký Komorný Orchester a jeho výročie. Pod Enricovým vedením sme uviedli časti Milonga a Tango z Concerto Hommage à Liege Ástora Piazzollu pre gitaru a bandoneón, ktorého part si Stano sám zaranžoval. Pre mňa osobne to fungovalo okamžite. Mám na mysli hudobné nápady, podobný spôsob precítenia hudby a samozrejme, veľa zábavy v zákulisí a počas koncertu.
Stano Palúch je známym improvizátorom, je kreatívny čo sa žánrov týka – multižánrová hudba, world music, slovenský folklór a jazz – v nových podobách. Je Vám blízke aj takéto experimentovanie?
Áno je, a to preto, že obdivujem tento druh hudobníka. Stano je bezpochyby flexibilný v mnohých rôznych žánroch. U neho to funguje perfektne, pretože od detstva dokáže žiť s rôznymi hudobnými štýlmi v symbióze. Na klasickej gitare som začal hrať vo veku 15 rokov, čo je vo všeobecnosti dosť neskoro na akýkoľvek žáner, aj keď rozhodne netvrdím, že som jediný. Snažím sa teda zamerať na pochopenie esenciálnych hudobných pravidiel, pre mňa čo najprirodzenejším spôsobom. Skúsenosti s množstvom naštudovanej literatúry mi umožňujú sa cítiť pri učení pohodlne a snažím sa ich aplikovať aj v koncertovaní. Avšak, stále hovorím o klasickej hudbe, za improvizátora sa rozhodne nepovažujem, hoci to nesmierne obdivujem.
Ako sólista ste koncertovali aj s ďalšími slovenskými telesami ako Musica Aeterna a Mucha Quartet, naposledy Vás slovenské publikum mohlo počuť v Lučenskej synagóge. V rámci festivalu Divertimento Musicale Vás sprevádzal orchester Sinfonietta dell Arte s dirigentom Konstantinom Ilievskym. Ako hodnotíte túto spoluprácu? Aký repertoár ste zvolili?
Spoluprácu so Sinfonietta dell Arte pod umeleckým vedením Konstantina Ilievskeho môžem považovať za jednu z najlepších v mojom živote. Na prvej a zároveň poslednej skúške (úsmev) sme si vybranú skladbu najskôr zahrali len tak, bez toho, aby sme niečo k tomu vopred povedali a išlo to spolu hneď. Následne sme sa dohodli na drobných agogických úpravách v partitúre. Všetky kroky sme konzultovali nie len s dirigentom Konstantinom a s koncertnou majsterkou Anežkou Kara, ale aj s ostatnými členmi orchestra. Keď sme sa zhodli na hudobných nápadoch a zámere vydať zo seba to najlepšie, všetko fungovalo perfektne.
Keďže sme vopred vedeli, že pred vystúpením budeme mať len jednu skúšku, potrebovali sme vybrať spoločnú skladbu, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou bezproblémová. V tomto prípade sa náš nápad s Konstantinom dokonale zhodol a uviedli sme skladbu Tango en skaï francúzskeho gitarového génia Rolanda Dyensa, ktoré zvyknem hrávať ako prídavok sólových recitálov, ale existuje aj originálna verzia pre gitaru a sláčikový orchester. Ide o paródiu na tango, ktorá pôvodne vznikla ako náhodná improvizácia a je mi nesmierne blízka.
A predsa, ešte ďalšia asociácia so Chopinom – klavírne súťaže. Trvá to už celé dekády, no súťaže – nielen klavírne, ale zrejme aj ďalšie, sa sústredia skôr na technické parametre interpretov. Dokonca práve v klavírnych sa to prehĺbilo natoľko, že čím vyšší stupeň virtuozity, tým vyššie bodovanie zo strany jury. Je to aj v gitarových súťažiach podobne? Má nastávajúca mladá generácia problém? A tým môže byť aj technická vyspelosť – dokonalosť, ohúrenie rýchlymi tempami, no takmer žiadny individuálny prejav, výraz, osobné emócie a prežívanie idú bokom. Čo sa stalo s muzikalitou, individuálnym prejavom – vytlačila ho technokratická doba, ktorú žijeme?
Môžem súhlasiť s tým, že vo všetkých inštrumentálnych odvetviach sú trendy pravdepodobne veľmi podobné. Rozdiel medzi gitarou a klavírom je predovšetkým v tom, že pri klavíri, rovnakom nástroji na pódiu, má súťažiaci k dispozícii rovnakú kvalitu zvuku v závislosti od jeho techniky tvorby tónu, ale pri gitare má každý úplne iný zvuk. Takže osobne sa snažím klásť dôraz najmä na kvalitu zvuku, hudobné nápady, štýlovosť a celkové poňatie diela. Technické zručnosti potrebné na vyjadrenie našich emócií nie sú to, čo si všímam v prvom rade, hoci sú nevyhnutné. Zjednodušene povedané, keď si techniku nemusím všímať a stačí mi len počúvať, je to ideálne, pokiaľ ma zaujala len „remeselná“ dokonalosť, niečo v poriadku nie je a podľa toho aj bodujem. Spravodlivé ani objektívne to nebude nikdy, a práve preto je nevyhnutný aritmetický priemer bodov troch a viacerých porotcov.
Čo sa stalo s muzikalitou, individuálnym prejavom – vytlačila ho technokratická doba, ktorú žijeme?
Myslím si, že tieto trendy sa časom pominú a umenie a muzikalita budú opäť dôležitejšie ako „akrobacia“ a samoúčelná virtuozita.
Aj ďalšia skutočnosť, ktorá je zjavná v uplynulých rokoch vo svete umenia: čoraz mladší interpreti, doslova deti, hrajú repertoár, na ktorý treba vyzrieť. Máme mnoho detských, zázračných talentov, no predsa – patrí repertoár, na ktorý treba vyzrieť osobnostne, ľudsky, životnými skúsenosťami, emočne, detským hudobníkom? Veríte im túto interpretáciu?
Samozrejme, že nie. Každý je schopný naučiť sa hrať frázy podľa pokynov. Ale ja tomu neverím, pretože cítim a počujem rozdiel. Deti majú často kvalitnejšiu techniku, ako zrelí umelci, keďže sa nemusia tak veľmi učiť len z vlastných chýb ako staršia generácia. Nedokážu však vyjadriť emócie, ktoré nemôžu, nemajú ako mať prežité. Správne pochopiť aj obsahovo jednoduchšie diela si vyžaduje čas a povedzme si otvorene, existuje množstvo diel virtuózneho charakteru s absenciou určitého hlbšieho intelektu. Na pochopenie hudby Tansmana či Ebena potrebuje interpret mať nielen vedomosti a skúsenosti, ale predovšetkým vek.
Vy sám ste si ako prešli repertoárom, ktorý hráte dnes? Máte klasické vzdelanie, od Konzervatória, cez vysokú školu, no následne ste absolvovali mnoho stáží – Conservatorio A. Boito di Parma a Academia del Teatro Cinghio v Taliansku v triede virtuóza M° Giampaola Bandiniho, následne aj vo Francúzsku, popri tom ste si dopĺňali vzdelanie v triede Oliviera Chassaina na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži. Dobrý interpret sa nikdy nemá uspokojiť s tým, čo vie? Prečo ďalšie štúdiá?
Starým známym a neodškriepiteľne pravdivým Aristotelovým citátom „Čím viac viete, tým viac viete, že neviete“ sa nielen riadim, ale ho prosto tak cítim. Nikdy nebudem spokojný a som za to vďačný. Tieto štúdiá som vyhľadával, pretože som vedel, že v tomto prostredí a so znalosťami interpretov, ktorých obdivujem, môžem stále rozvíjať svoje interpretačné a pedagogické schopnosti.
V súvislosti s Vaším vzdelaním sa natíska aj ďalšia otázka: okrem umeleckých škôl máte aj gymnázium. Nie je to štandardný postup, ktorý vídame u umelcov. Myslíte si, že pre akékoľvek umenie je potrebný tento druh všeobecného vzdelania? Ako posúva Váš rozhľad, vedomosti a ďalšia neustála práca na nich spôsob, akým pristupujete k interpretácii diel?
Som veľmi vďačný aj za toto vzdelanie kvôli všeobecnému prehľadu v odvetviach a disciplínach ako biológia, matematika, fyzika, geografia alebo dejepis ale zo všetkého najviac za cudzie jazyky, ktorých základ z gymnaziálnych čias mi nesmierne pomáha v profesionálnom živote. Do mojich pätnástich rokov, predtým ako som začal hrať na gitare (úsmev) som sa popri športu venoval štúdiu svedomito a naplno. Samozrejme, tieto vedomosti z oblasti histórie a teritoriality hudby, etymológie jej názvov a jazykové znalosti využívam naplno, pri štúdiu diel k ich prvotnému pochopeniu, výuke, ako aj samotnom koncertnom vystupovaní.
Dá sa vôbec pomenovať, aký repertoár je Vám blízky? Keď si človek vypočuje Vaše koncerty a nahrávky, zrazu má pocit, že chcete objať každú hudbu – od starej, cez klasicko-romantický repertoár, hudbu 20. storočia, súčasnú hudbu, ale samozrejme, sú to aj iné žánre, ktorým sa venujete. Poďme od klasiky. Zdá sa, že vyhranený vkus nemáte – čím Vás musia skladby osloviť, aby ste sa rozhodli interpretovať ich?
Áno, máte úplnú pravdu. Nikdy nebudem môcť objať všetku hudbu sveta, aj keď by som to veľmi chcel. Preto je pre mňa najlepší výber skladieb tak, že sa mi jednoducho páčia, aj keď to nie je ľahké. Diela musia byť „chytľavé“, minimálne pre mňa samého, aby som vedel ten pocit preniesť na poslucháča. Mali by byť hlboké a intelektuálne na jednej strane a na druhej strane mať populárny charakter s veľkým efektom a dopadom na publikum. Zjednodušene povedané, aby si každý našiel čo sa mu páči, musí sa to páčiť aj mne a strategická kombinácia spomínaných atribútov v dramaturgii recitálov je pre mňa fundamentálna.
Každá z historických epoch si vyžaduje iné technické hranie, dynamiku, výraz. V starej hudbe sú trendy poučenej interpretácie. Sú aj Vám blízke? A ak sa dá určiť, ktoré z týchto rozmanitých štýlov klasickej hudby je Vám v interpretácii najbližšie?
Presne definovať to nie je možné, pretože existujú desiatky hudobných štýlov, kde nájdem niečo, čo sa mi páči. Znalosti o ich trendovej interpretácii sú nevyhnutné a potrebné, ale bez interpretov a ich individuálnych emócií či osobnostných muzikálnych kvalít budú zbytočné.
Čo sa týka zahraničných scén, vystupovali ste v Čechách, v Poľsku, v Maďarsku, v Nemecku, v Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku, v Rusku, vo Fínsku, v Estónsku, na Islande, v Brazílii, v Hong Kongu a vo Veľkej Británii, nedávno ste sa vrátili zo Švajčiarska – účinkovali ste v rámci medzinárodného festivalu klasickej gitary. My na Slovensku tiež síce máme festival J.K. Mertza, no je to porovnateľné? Ako to vyzerá vo Švajčiarsku? Sám máte festival v Banskej Štiavnici…
Festival J. K. Mertza je jeden z najväčších a najvýznamnejších festivalov v Európe, na ktorom som mal česť taktiež účinkovať. Charakter festivalu vo Švajčiarsku je úplne iný, ako to svojim spôsobom nazývam, rodinný. O podobnú atmosféru sa snažíme aj na Medzinárodných interpretačných dňoch klasickej gitarovej hry v Banskej Štiavnici. Rozdiel je v tom, že to, čo robíme 3 dni za sebou, majú v Nendaz 6 týždňov. Každý piatok recitál, v sobotu majstrovské kurzy, každý týždeň s iným interpretom. Festival je situovaný v malebnom alpskom prostredí v nadmorskej výške takmer 2000 metrov v kantóne Valais.
Banská Štiavnica je ideálne mesto pre gitarový festival, pretože nie je príliš veľké, ale je navštevované množstvom turistov. Na našom gitarovom festivale sa ako dramaturg snažím účastníkom priniesť recitály formou koncertov v Rytierskej sieni Starého zámku a majstrovské kurzy a prednášky osobností, ktoré naozaj obdivujem a vážim si ich. Mali sme možnosť hostiť interpretov a lektorov z krajín takmer celého sveta ako aj viacerých popredných slovenských umelcov. Festival je určený nielen pre naše ďalšie generácie gitaristov a ich pedagógov, ale aj pre verejnosť a koncerty sa tešia veľkej účasti. Tento rok sa uskutoční jubilejný 15. ročník.
Teraz ste absolvovali sedem koncertov v Brazílii – už sme ju spomenuli v súvislosti s prezentovaním skladateľa tejto krajiny, hoci u nás nie je popularizovaná hudba brazílskych autorov. Čím je Váš projekt špecifický? Ide o multižánrovú hudbu, v ktorej je aj prvok improvizácie?
V Brazílii som bol po šiestykrát a tentoraz bolo hlavnou ideou turné koncertovať na počesť môjho drahého priateľa Dr. João Alixandre Neta, Honorárneho konzula SR v Recife. João bol človek, ktorý ma prvýkrát vzal do Brazílie a vďaka ktorému som sa do tohto miesta zamiloval. Žiaľ, už sú to takmer dva roky, čo nás opustil, no na jeho pamiatku sme usporiadali niekoľko koncertov, keďže bol veľkým ctiteľom umenia, najmä hudby. Počas môjho pôsobenia v Pernambucu som mal možnosť koncertovať 7 krát, 2 krát viesť majstrovské kurzy na konzervatóriách v Recife a v Olinde a 2 workshopy pre deti a mládež zo sociálne slabého prostredia, pričom hudba je častokrát jediný spôsob, ako zmeniť a zachrániť ich životy. Podobných projektov mám v úmysle uskutočňovať viac naďalej. Podarilo sa mi nadviazať viacero nových kontaktov s renomovanými hudobnými školami a ich pedagógmi, ako aj s rôznymi kultúrnymi inštitúciami a upevniť tak ďalšiu spoluprácu.
Klasická gitarová škola v Brazílii je na veľmi vysokej úrovni, čo však pre nás ešte atraktívnejšie je ich pôvodná gitarová hudba, takzvané chôro, ktoré je pre Brazíliu typické podobne ako flamenco pre Andalúziu. Tento typ hudby ma folklórny charakter, prirodzene, s improvizačnými prvkami. Okrem klasických sólových recitálov mám vždy možnosť amatérsky si zahrať s miestnymi hudobníkmi a je to neskutočný zážitok. Musím však úplne úprimne povedať, že o tom čo tu majú za interpretov a skladateľov vieme možno percento.
Kde Vás v najbližších mesiacoch uvidíme účinkovať na Slovensku? Aké projekty Vás zaujali, kde budete hrať ako sólo hráč?
Na Slovensku budem najbližšie účinkovať v októbri s huslistom Andrejom Baranom, s ktorým spolupracujem už takmer 15 rokov v Slavonic Duo. Tentokrát sa zameriavame, okrem premiéry Sonatíny pre husle a gitaru slovenského skladateľa Jána Králika, na uvedenie pôvodnej estónskej súčasnej hudby pre toto obsadenie. V novembri sa ako sólista pripravujem na výročný koncert zoskupenia The Ladies Ensemble, ktorý bude 11. novembra v Klariskách v spolupráci s umeleckou vedúcou a zároveň sólistkou huslistkou Anežkou Kara. Ďalšími sólistami budú sopranistka Mária Štúrová a spevák a multiinštrumentalista Peter Adamov. Veľmi sa teším na spoluprácu.
Podporujú slovenské inštitúcie na to určené, podobné koncerty našich umelcov v zahraničí? Chápeme už to, aká je kultúra dôležitá – nielen na úrovni reprezentácie, ale i financií a komunikácie medzi jednotlivými krajinami?
Áno, jednoznačne vidím význam v podpore exportu nášho interpretačného umenia a pedagogiky do zahraničia, predovšetkým do krajín, ktoré sú od nás viac vzdialené. V prípade pozvania na účinkovanie do krajín, kde je naozaj problém vycestovať bez finančnej podpory, sa sám o tento typ podpory zvyknem uchádzať. Je to jeden zo systémov, ktorý by mohol u nás fungovať a táto forma komunikácie medzi krajinami by mala byť samozrejmosťou.
Obávam sa skôr, že čo sa týka domácej scény, podporný systém nie je dostatočne efektívny a musím povedať, že pre interpretov je často zaťažujúci. Prikláňal by som sa skôr k financovaniu kultúrnych inštitúcií, koncertných sezón a festivalov, ktoré sú bez dotácií bezradné. Umožniť im tak široký výber zo spektra ponúk interpretov a programov, ktoré publikum pritiahnu a zabezpečia jeho účasť na podujatiach v budúcnosti.
Prečo Vás ako klasicky vzdelaného muzikanta zaujímajú aj iné žánre? Je zjavné, že gitara je univerzálny nástroj, no predsa, žiada si to iný prístup interpreta, samozrejme, aj rozhľadenosť a otvorenosť voči iným žánrom. Nie každú ju má. Ako vznikla u Vás?
O rôzne štýly a žánre sa zaujímam najmä preto, že mi to skutočne pomáha rozšíriť obzory a otvoriť myseľ na to, aby som lepšie pochopil klasickú hudbu. Hoci aj pasívne počúvanie hudby hlbokým psychologickým spôsobom otvára širšie spektrum fantázie. Nehovoriac o tom, že keď sa klasický hudobník aspoň snaží zachytiť a zahrať to, čo počúva, rozhodne musí rozvíjať svoje hudobné schopnosti. Gitara je vo všeobecnosti nástroj, na ktorom je možné hrať takmer všetky typy hudby, ale nie práve tá klasická. Byť schopný predviesť minimálne niečo signifikantné z každého žánru na klasickej gitare podľa mojich technických schopností a možností je tak trochu mojím osobným cieľom.
Moji rodičia ma od detstva viedli k počúvaniu rôznej hudby ako súčasti všeobecného vzdelania. Pamätám si ako som sedával pri reproduktoroch od gramofónu a dotýkal sa ich pri počúvaní Bachovej hudby, Beethovenových symfónií, Mozartových divertiment, až po Edith Piaf, Led Zeppelin, Beatles, Collegium Musicum, či dokonca folklór. Ale ako typický teenager som chcel hrať na rockovú gitaru, počnúc baladami od Nirvany, Metallicy a Guns ‚n‘ Roses a prešiel som si aj heavy metalovým obdobím.
V zahraničí máte viac vystúpení ako na Slovensku, možno aj to napovedá o stave našej kultúry. Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku Vy? Dokáže sa profesionálny umelec u nás uživiť? Podporujeme dostatočne kultúru?
Za tie roky, počas ktorých profesionálne hrám, som mal možnosť účinkovať takmer po celom Slovensku na väčšine podujatí organizujúcich koncerty klasickej hudby a v toľkých krajinách sveta, o ktorých sa mi ani nesnívalo. To dokazuje, ako sa snažím využívať všetky príležitosti, ktoré mi život dáva. Mienim v tom pokračovať, pretože to, po čom naozaj túžim, je spoznávať nové miesta a nových ľudí po celom svete a mať možnosť ukázať a zdieľať s ním schopnosti, ktoré mi boli dané. Som vďačný za príležitosť ukázať trochu zo seba a dúfam, že tým dokážem nielen propagovať svoju prácu, ale aj pozitívne ovplyvniť a inšpirovať mladých hudobníkov, aby vytrvali v rozvíjaní svojho talentu, pretože je pôsobivé, ako sa môžeme dotýkať sŕdc a života mnohých ľudí precítením, vyjadrením a prenesením tohto krásneho umenia, ktorým je hudba.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná: Aleksander Benedykt, v texte: Róbert Ragan, Peter Zákuťanský, archív A.M.
