„Nikdy neurobíš dokumentárny film, aby s ním boli spokojní všetci, ktorí v ňom účinkujú.“
„Ak po filme začne debata, tak to je vlastne dobré.“
Slovenskú režisérku Zuzanu Piussi (46), Bratislavčanku, ktorá momentálne pôsobí v metropole našich českých susedov, rozhodne netreba predstavovať. Renomovaná dokumentaristka nám v rozhovore pre portál Moja kultúra porozprávala o svojich posledných filmových tituloch ako aj plánovaných projektoch. Nás však zaujímalo aj to, ako vníma svoje „poslanie“ dokumentaristky.
Posledné dva roky ti vyšli dva zaujímavé filmové tituly – Selský rozum a Český Alláh. Ako vnímaš odozvu, ktorú mali?
Čo sa týka Alláha, robili sme televíznu verziu aj kinoverziu. Tento film vznikol pôvodne pre Český žurnál, oslovili ma režiséri a producenti Remunda s Klusákom, aby som pre nich spracovala nejakú tému. Robia ročne tak 4 – 5 dielov, ktoré nakrúcajú rôzni režiséri. Na jeden diel oslovili práve mňa. Alláha som nakrúcala asi dva roky, mala som veľmi veľa materiálu a túto tému som si vybrala, pretože ma to osobne naozaj zaujímalo. V tom čase totiž začalo vznikať v Čechách tzv. antiislamské hnutie. Na facebooku som videla nejaké naštvané matky, vtedy bol útok na Charlie Hebdo a celé toto hnutie sa rozpútalo práve po tomto útoku. Ale to ešte nebola utečenecká kríza. Tá prišla až v lete. Ja som začala nakrúcať a podarilo sa mi dostať dovnútra toho antiislamského hnutia. Ale to je niečo, čo sa ti síce podarí, no nikto z nás nemohol tušiť, že v roku 2015 príde utečenecká kríza a do Nemecka sa nahrnie neviem koľko tisíc utečencov a nastane hotové šialenstvo. Zblízka sa mi tak podarilo natočiť celý strach, ktorý to v ľuďoch vzbudzovalo a práve na to priamo poukazuje môj film. Ako sa pracuje so strachom. Ako politika pracuje so strachom. Je pre mňa cenné, že som to dokázala zachytiť.
V Českom Alláhovi však v druhej polovici nastáva obrat, respektíve posun témy do intímnej roviny, kedy pozorujeme vzťah Evy a Izáka.
Zoznámila som sa s Izákom a zrazu ho bodli nejakí skinheadi, bola som pritom. Policia mu zakázala rozhovory s médiami, natáčal iba so mnou, sľúbila som mu, že film pustím až keď to polícia uzavrie. Stalo sa aj to, že Issak a Eva si nasli k sebe vzťah, ich prvý rozhovor, keď sa zoznámili, môžeme vidieť vo filme. Ona sa ho pýta, ako sa dostal do Čiech a pod. Neskôr potrebovala tlmočníka na arabčinu, ktorého jej začal robiť práve Izák. A začal sa medzi nimi budovať vzťah. To, že sa film v troch štvrtinách zmení a nadobudne osobný charakter má pre mňa vlastnú filmársku hodnotu. Ten film mám v tej zmene rada.
Spomínala si kinoverziu aj televíznu verziu. V čom je rozdiel?
Televízna verzia je o desať minút kratšia a trochu trpí tým, že tam nie je všetko, pričom v kinoverzii sa človek do toho filmu viac dostane. Takže ja som vlastne urobila televíznu verziu a potom som sa k tomu filmu vrátila a spravila som kinoverziu, pretože som vedela, že má ten materiál väčšiu perspektívu, čo už som avšak robila na vlastné náklady.
Čo symbolizuje postava bývalého pražského imáma? Ako ho vnímaš vzhľadom na súčasné spoločenské dianie ty osobne?
Raz sme boli niečo nakrúcať a bol tam imám Ten je teraz obvinený z terorizmu, čo je šialené. Ale pre mňa je to v podstate záhada, pretože on sám ma poprosil, aby som ho po tých útokoch natočila. S týmto človekom som bola v Maďarsku, ovláda asi päť cudzích jazykov, takže je to vzdelaný človek, navyše poloslepý. Vrážal do vecí, lebo nevidel, manželku má úplne slepú a staral sa o ňu a o štyri deti. Videla som, v akých hrozných podmienkach žijú a do toho ho stále sledovala BIS-ka, ktorá najviac monitoruje terorizmus. To najjednoduchšie je, že sleduje všetkých, ktorí idú do Mešity alebo pred ňou stoja. A to ma zaujalo. Na tých policajtoch totiž hneď vidno, že sú to práve policajti. Trochu som ich spoznala a videla som, ako ich sledujú sledujú a monitorujú reči v Mešite, takže keby tam Iman povedal niečo proti Čechom, tak ho v momente zbalia. Ale nevieme, aká je pravda, pretože každý sa môže radikalizovať a ja nevidím nikomu do hlavy. Štyri dni pred voľbami sa však objavila správa, že v Prahe máme nejakého teroristu. Nehovorím, že Iman je nevinný, to nechcem povedať, malo by sa to vyšetriť. Krásne je to, že sa vyrobil strach pred volbami “v Prahe žil terorista” a teraz už sa k tomu média nejak nevracajú. Je ticho.
S akou odozvou si sa teda pri filme Český Alláh stretla?
Medzi nami je veľa antiislamistov, aj práve preto sa toho politici boja. Zoznámila som sa s utečencami, sú to ľudia, ktorí v 90. rokoch prišli do Čiech, väčšina z nich, tych bohatších sa už presťahovala do Nemecka, začalo sa im žiť ťažšie. Sú to prevažne kosovskí Albánci a Čečenci. Je to malá skupina ľudi co chodí do mešity, Strach z tých utečencov vytvorili bulvárne médiá. Pomôcť dvetisíc ľuďom, ktorí by sa roztrúsili do celej krajiny, to je úplne smiešne, ba priam trápne o tom vôbec debatovať. V Čechách je milión ľudí, ktorí majú exekúciu a do toho nerátam deti a rodiny zavlečené do tejto katastrofy. No neriešia sa tu exekúcie, ale rieši sa tu dvetisíc utečencov. Celé je to choré, aby bola toto nejaká téma, pretože to vlastne žiadna téma nie je. Celá kampaň sa postavila na strachu z týchto ľudí. Ako keby sa ľuďom, čo majú tie exekúcie, natlačí do hláv takáto téma, aby mali strach a zabudli na to podstatné. A celú túto hystériu som v tomto filme zachytila. Všetci zažívame to isté a každý má na to iný názor. Ako niekomu povedať, pozeraj sa na to takto… Takýto film sa dá natočiť jedine tak, že pracuješ s faktami a nenútene na ne poukazuješ. A o to som sa pokúšala v Českom Alláhovi. Ukázala som rozpad toho hnutia, veď som si ho nevymyslela, proste som sa k nim dostala a odsledovala som to včas. Rozhádali sa kvôli peniazom a pod. Celé to ukážeš, aké to bolo a nemanipuluješ s tým. To by ma ani nebavilo. Preto je to čistý dokument, kde som nič nerežírovala. Prišla som s kamerou a nakrútila som to, čo sa dialo, pretože v tom čase sa toho v spoločnosti naozaj dialo veľa. Čas má tú vlastnosť, že keď s ním pracuješ, urobí príbeh a Ty ako režisér nemusíš umelo nič režírovať a trápiť sa so záverom filmu. Čas to ukáže. Preto filmy robim rada dlhšie, iba tak sa dá ukázať nejaká pravda. Ale na Vašu otázku, aká bola odozva, keď vezmem do úvahy antiislamistov, tak samozrejme, nadávali, že ma k sebe vôbec pustili. Ja som pre nich úplne niečo najstrašnejšie. No na druhej strane, sú aj takí, ktorí pripustili, že to, čo som ukázala je jednoducho pravda a tak sa to stalo.
Prečo si sa rozhodla zdokumentovať práve túto tému?
Osobne som sa nikdy nevenovala napr. témam rodiny, pôrodu a pod. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale nikdy to pre mňa nebolo niečo nosné, aby som sa tomu venovala ako námetu na film. Každý sa niečomu vnútorne venujeme, čítame určité knihy, máme priateľov, s ktorými sa o nejakých témach rozprávame a práve spoločenské témy a politika sú tie, o ktorých sa rada rozprávam ja. Potom to mám v hlave a tak to jednoducho točím.
Ku všetkým filmom sa usiluješ pristupovať formou spomínanej čistej dokumentaristiky?
Určite nie. Pri filme Hrdina našich čias sme spolu s Inge Hrubaničovou písali scenár. Aké scény budeme nakrúcať sme vymýšľali dopredu. Nemám striktne dané ako robiť dokument, dá sa k tomu pristupovať rôznymi spôsobmi a všetky môžu byť dobré. Jediné, čoho sa v dokumente naozaj držím je to, že nikdy nehovorím ľuďom (aktérom) čo majú robiť. Lebo to nefunguje. Niekedy som hrala v divadle a viem, že buď tie veci vzniknú na prvýkrát – improvizáciou, alebo nie. A môžeme hľadať situácie, kde sa tí ľudia cítia dobre, ale nemôžeme nikdy ľuďom vnucovať, čo majú robiť. Pre mňa je to spolupráca s ľuďmi.
A čo Selský rozum? Čo hovoríš na búrlivé reakcie?
Ak máš nejakú tému a tá sa tých ľudí bytostne týka, tak pri takom Selskom rozume to bol obrovský problém. Dlho sme nikoho nemali, tu bolo strašne ťažké nájsť ľudí do filmu, keďže je to politický film, ktorý poukazuje na hospodárenie Babiša. Film sme mali hotový päť mesiacov pred voľbami a mysleli sme si, že by bolo fajn, keby sa odvysielal a vznikla diskusia. Že to je ten čas, kedy sa ľudia zaujímajú o politiku, ale televízia tie schvaľovacie procesy začala zdržiavať, zrazu sa to pustiť nemohlo, potom z toho bola dokonca kauza, že to televízia vôbec neodvysiela. Pustili sa do toho médiá. Čo bolo zaťažujúce? Ľudia sa nezaujímali o to, na aké skutočnosti ten film poukazuje, ale o to, prečo sme ho robili a aká je z toho kampaň… A skôr divákov zaujímala osoba Patočku ako pointa filmu. My sme si pred voľbami užili naozaj svoje, kontaktovali sa s nami divní ľudia, potom na diskusiách na nás ľudia z Agrofertu vykrikovali. Bolo to zlé obdobie, akoby sme sa zapojili do nejakej politickej kampane. A to je pre filmára strašne nešťastné. Pri Selskom rozume som sa teda úprimne poučila, že ak robím film, tak ho nikdy nebudem púšťať pred voľbami. Pretože potom sa nediskutuje o filme, ale o tom, prečo sa ten film nakrúcal. Najväčšia katastrofa pre filmára.
Selský rozum šiel však do vysielania aj prednedávnom.
Áno a na to už boli celkom dobré ohlasy, hoci televízia sa opäť pred jeho pustením zľakla, keďže Agrofert začal písať listy. Preto sa napokon rozhodli dať pred filmom priestor Agrofertu a asi na minútu a pol predtým, než sa spustí, Hanzelka – hovorca Agrofertu povie, aký je ten film zlý. No na druhej strane, stalo sa to, že to urobilo filmu veľkú reklamu, lebo to nie je normálne, že na to, aby ti film v televízii schválili, musíš mať na každú jednu informáciu, ktorá je kontroverzná, podklady, že je to pravdivé. Napr. veta pána Radu: „Kurčatá sa dovážajú z Poľska a z Brazílie.“ Tak my máme vo filme z viacerých zdrojov podložené, že sa dovážajú z Poľska, ale iba jedno tvrdenie, že sa dovážajú z Brazílie. Takže on to nemôže povedať v televízii a tú Brazíliu, to sme museli vypípať. Každú jednu vetu vo filme musíš vedieť právne podložiť a to sú obštrukcie, ktoré trvajú dosť dlho. A dopadne to nakoniec tak, že predtým, ako sa film pustí, odvysiela sa minúta a pol z Agrofertu, na čo ľudia reagovali pobúrene. Čo to je? Hocijaká firma môže teraz vo verejnoprávnej televízii začať čokoľvek hovoriť? Koniec koncov to však beriem tak, že je obraz doby v ktorej teraz v ČR žijeme. Má to dobrú sledovanosť a otvára to ľuďom oči.
Asi nie je jednoduché poslanie dokumentaristu, otvárať ľuďom oči…
Myslím si, že ľudia sú predovšetkým alergickí na to, keď im vnucuješ svoj názor. Vždy žijú v nejakej spoločenskej bubline, napr. na facebooku alebo medzi priateľmi a vždy sa v tom svojom názore utvrdzujú. A keď sa im niekto snaží ten názor vyvrátiť, tak nikdy nepochodí. Ono sa to dá jedine tak, ako to robil Sokrates – otázkami a spochybňovaním, ktoré núti premýšľať.
Okrem úlohy režisérky zastávaš aj kameru či produkciu.
To je to, čo zistíš po čase, že tie filmy sú dokumenty za pár peňazí, lebo oni veľa nestoja. Nie je to ako hraný film, že potrebuješ milióny. Ale potrebuješ slobodu a tie podmienky si musíš vytvoriť, aby ti do toho filmu nikto nekecal. To je podľa mňa to najdôležitejšie. Aspoň ja to tak vidím. Môjmu kamarátovi sa stalo, že mu producent prestrihával film, to sa môže diať, ak máš takú zmluvu, že producent má posledné slovo. Pre mňa je to nemysliteľné, preto sme s mojim mužom Vitom Janečkom vytvorili produkciu D1 film.
Ako riešiš dramaturgiu pri svojich filmoch?
Dramaturgiu mi urobia ľudia, ktorí ten film nepoznajú, preto si pozývam ľudí do strižne. Sú to priatelia, režiséri, moja sestra… Aby to pokritizovali, je to pre mňa spätná väzba. V určitej fáze potrebuješ skrátka nestranného pozorovateľa.
Momentálne nakrúcaš film University and Freedom (Univerzity a svoboda) v spolupráci s Vítom Janečkom.
Táto téma je skôr vlastná Vítovi a ja mu s tým len pomáham. K tomu sa totiž vzťahuje jeho osobná kauza, že mu nepredĺžili pôsobenie na univerzite, lebo napísal kritické články do odborného časopisu Cinepur. Bude to analytický film o univerzitách, ale aj Vítov osobný príbeh. Musíme sa s tým popasovať a uvidíme, čo v tom filme napokon bude/nebude. Ale koncom marca by to už malo byť z našej strany hotové.
Venuješ sa momentálne ešte nejakým projektom?
V Barme sa podieľame na točení dvoch filmov, jeden je dokumentárny, druhý hraný. Dokument – Miluj svojich generálov, je film, ktorý robí Vít. Tu v Prahe žije človek, ktorý sedel dvadsať rokov natvrdo v base v Barme. Jemu sa podarilo prepašovať fotoaparát, ktorý mu po častiach nosili jeho sestry, keď ho chodievali navštevovať, až sa mu ho napokon podarilo zostaviť a tú basu nafotil. Desať rokov žil tak, že vôbec nevidel človeka a prežil to vďaka tomu, že meditoval. Teraz po dvadsiatich rokoch, čo už žije tu v Prahe, dostal víza do Barmy. Takže sme sa rozhodli natočiť, ako sa stretol so svojou rodinou a tak. Ako dvadsaťročný bol uväznený, pretože chcel zabiť šéfa tajnej polície. Ani ho nezabil, ani nič, ale bol to študent a o atentáte sa rozprával s nejakým kamarátom, ktorého umučili na smrť. A keď mu oznámili, že jeho kamaráta kvôli tomu umučili na smrť, priznal sa a šiel sedieť. Ale svojím spôsobom je to strašne trápne, oni sa nikam nedostali, nemali dokonca ani zbraň. Len sa o tom rozprávali, niekto ich udal.
Spomínala si však aj hraný film.
To je pre nás čisto producentská vec. Vít má kamaráta barmského lekára, ktorý píše scenáre a začali sme s ním točiť film, ktorí sa volá Polnoc v Rangúne. Režisérom by mal byť dokonca on sám, mal by to byť jeho debut.
autor: Petronela Vavreková
