„Zachovajme si vlastné morálne kompasy,“ hovorí riaditeľka Divadla P. O. Hviezdoslava Valeria Schulczová. Divadlo chce vytvoriť hru o kunsthistoričke, ktorej po smrti manžela vypadali zuby. Podporiť vznik inscenácie Bratislavské srdce môžete aj vy.
„Dramaturgiu divadla sa snažíme budovať tak, aby predstavenia boli o hľadaní slobody, o zástoji – občianskom, osobnom,“ vysvetľuje riaditeľka DPOH Valeria Schulczová. „O malých osobných rebelstvách v boji s autokraciami, o permanentnom hľadaní demokracie. O tom nájsť si svoje miesto v tom maličkom úseku dejín a prispieť k tomu, aby ľudia chápali, že sloboda je dôležitá.“
Zbierka na podporu hry Bratislavské srdce:
https://donio.sk/podporte-vznik-novej-inscenacie-dpoh
„Keď nás pán Bielik oslovil s fotografiou svojho otca, najprv nám napadlo ju vydražiť, no to sme zavrhli, lebo sme nechceli, aby bola opäť v súkromnom vlastníctve,“ ďalej hovorí o rozhodnutí vytvoriť finančnú zbierku pre podporu vzniku hry. „Chceli sme, aby ju návštevníci Divadla P. O. Hviezdoslava videli a zadarmo, aby bola prístupná. Vďaka tej fotografii sme skúsili usporiadať zbierku, ktorej výťažok, by išiel na vznik novej inscenácie. Nie náhodou sme vybrali hru Bratislavské srdce. Ten titul je totiž o Alžbete Gűntherovej-Mayerovej, pomerne neznáma slovenská dáma, ktorá je ale jednou z prvých kunsthistoričiek na Slovensku. Mala veľmi zaujímavý osud. Počas vojny dostala nemilú úlohu a musela stáť pred morálnou dilemou, nakoľko jej úlohou bolo katalogizovať arizovanie židovských majetkov, respektíve práve umeleckých diel… Jej manžela obesili a jej vypadali všetky zuby… Mayerovej osud sa zavŕšil na Hviezdoslavovom námestí, kde ju zrazilo auto, keď vychádzala z VŠVU, kde práve vtedy učila. Mala tak zaujímavý život, že si myslíme, že určite stojí za to urobiť o nej inscenáciu. Nadviažeme tým na sériu o významných bratislavských rodákoch.“
Cesta fotografie do divadla
Peter Bielik vysvetľuje: „Pani Zuzana Kronerová mi dávno pred tým zavolala s otázkou, či by som bol ochotný použiť fotografiu môjho otca v inscenácii Pozsony Dance Club. Bola pre mňa veľkou cťou, že som hru mohol vidieť a verím, že inscenácia, na ktorú sa tvorí zbierka, bude rovnako skvelá. Aj preto som navrhol použiť fotografiu znova.“
„Mala som šestnásť rokov. Pamätám si to takto: 20.augusta 1968 som si líhala v detskej izbe do postele. Bolo asi pol jedenástej v noci, keď som počula šialený hukot,“ spomína herečka Zuzana Kronerová. „Bývali sme na ulici Košická, kde boli mačacie hlavy a obrnené vozy robili strašný hrmot. Snažila som sa nerobiť si starosti a zaspala som. Ráno ma moja mamička zobudila: Zuzka, prišli Rusi, obsadili nás… V tej dobe vznikalo mnoho vtipov na túto tému – volá sa to šibeničný humor. To je, keď je situácia tak tragická, až neostáva nič iné, iba žartovať.“
Spracovala Karin Kissová
