Mladý talentovaný výtvarník Michal Mráz vystavuje v Galérii Čin Čin kolekciu obrazov s príznačným názvom „Five Minutes to Twelve“, ktorá je kritickým maľovaným odrazom súčasnosti zvráteného sveta a jeho vonkajšieho i vnútorného neporiadku.
Výstava prichádza doslova „o päť minút dvanásť“, v čase, keď svet kolabuje v dôsledku coronavirusu (COVID – 19), ktorý je aj nepriamou príčinou uzavretia galérie. Symbolicky ostávajú jeho odkazy suverénnej rebélie ukryté pred svetom verejnosti a odhalené v tejto kurióznej situácii len „na telefón“. Výstava trvá do 30. marca a snáď sa dožije aj širšej návštevnosti po jej opätovnom sprístupnení o pár dní. Dokladom jeho provokatívnej tvorby je však monografia, ktorá je trvalým dôkazom o autorovej tvorivej (i ľudskej) nespokojnosti s komerčným životom a súčasným nastavením globálneho myslenia, pokrstená na vernisáži 4. marca 2020.
Michal Mráz sa narodil v Bratislave 3. mája 1987. V rokoch 2003 -2007 navštevoval Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru, odbor kameňosochárstvo, v roku 2009 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení na katedre Socha, objekt, inštalácia v ateliéri: Socha J. Meliša a J. Hoffstädtera v Bratislave. Od roku 2011 sa zúčastňuje spoločných aj samostatných výstav a veľtrhov, okrem Slovenska aj v Dánsku, Francúzsku, Maďarsku, USA, v Českej republike, Nemecku, Anglicku, Poľsku a vo Švajčiarsku. V roku 2012 bol nominovaný na cenu Artaq Urban Art Award a v roku 2013 sa stal finalistom Saatchi online Showdown.
Kurátor výstavy Vladimír Beskid formuloval na vernisáži, že „hoci má mladý slovenský maliar Michal Mráz sochárske vzdelanie a street artové začiatky, jeho nosným výrazivom sa po roku 2013 stáva osobitá poloha takmer čiernobielej maľby, ktorá je plná krízových situácií, kritiky, či rebélie voči súčasnému svetu bohatých a mocných, peňazí a kapitálu.“
Atmosféra plošných monochrómov evokuje čiernobiele retro z obdobia tzv. Filmu Noir, vracia nás k reklamnej výtvarnosti 50. – 60. rokov dvadsiateho storočia. Čiernobiele znenie občasne narúša a obraz zámerne „deštruuje“ hnedými škvrnami navodzujúcimi dojem patiny, alebo zhoreného papiera, či filmového pásu (dokonca v prvoplánovom „vulgárnom“ znení – vyliatej kávy). Je to jediný moment, kde vnáša do monochrómu striedmu farebnosť pôsobiacu paradoxne ako svetlo. Kombinuje v obrazoch výjavy čerpajúce zo starých časopisov a novín, ale aj aktuálnych internetových zdrojov – tam spája mimovoľne minulosť so súčasnosťou a skladá ju do kontrastov, ktoré paradoxne v ploche harmonicky fungujú, prelínajú sa vizuálne aj významovo a svojim spôsobom aj v odkazoch na archaizmus pôsobia „streetovo“ moderne a aktuálne.
Vizuálne kontrasty zachováva aj v nálade „mesidžov“ – do kontry stavia zdanlivo idylické výjavy, ktoré zámerne „osádza“ do nevľúdnych prostredí s atmosférou industriality, techniky, architektonického neporiadku a vizuálnej „špiny“. Sú to fragmenty zbúraných interiérov, opustených domov, povál a zdevastovaných technických, alebo hygienických vykachličkovaných prostredí, starosvetských kancelárií so spismi a šanónmi, pivnice s bordelom nepotrebných predmetov. Sú to aj optické ruiny, ktoré vnášajú do obrazu nepokoj, chaos, nervozitu a v konečnom dôsledku naznačujú naše vnútorné „ruiny“ skazených myšlienok a emócií. Vedome a cielene spája nekompatibilné prostredia a situácie. Situuje optimistických a reklamne „šťastných“ protagonistov svojich krátkych príbehových dejov do zvyškov odpudivých interiérov, kde sa neprirodzene prirodzene správajú a fungujú v nich s takmer komickou samozrejmosťou ako v absurdnej divadelnej scénografii. Je to nejaký prazvláštny Americký sen s „nenápadnou“ koncentráciou na ikonické produkty ako Warholove Campbellove konzervy, Coca Colu, alebo McDonalds.
Osobitú, aj keď cielene alogickú atmosféru čudnej protichodnej poetiky kreuje v obrazoch relaxačných rodinných chvíľ, kde necháva na exteriérovú letnú opekačku padať hustý sneh, alebo nahromadí snehovú nádielku pod tropické palmy – sú to metaforické vyjadrenia nielen klimatických zmien našej planéty v dôsledku nezodpovedného prístupu ľudskej populácie k prírode a vesmíru, ale kontextovo naráža na nefungovanie sveta, na kolaps systému, poruchy myslenia, zvrátených priorít jednotlivca, aj vojnových hrozieb a konfliktov dneška. Rodinná pohoda sa ocitá v nebezpečnom privátnom a individuálnom neporiadku a vzťahových neistotách.
Statické maľované „filmové“ sekvencie ustrnuté v čase majú byť kritickým mementom do súčasných dní, kde v ironickom kontexte nie je podstatná dôležitosť rovnej maľovanej linky na lýtko dám, markírujúca prítomnosť siloniek, ale je to v prenesenom význame pokrivená „linka“ našich bežných životov, charakterov a priorít. S maliarskou dôslednosťou evokujúcou retro fotografiu, alebo občasne aj koláž, profiluje v ploche hĺbku perspektívou a svetlom. Kritiku konzumu v plnej miere stvárňuje v obraze s hračkoslovným heslom „In Good we Trust“, alebo v diele, kde prvoplánovo implantuje ciferník hodín s polohami ručiček o päť minút dvanásť. Práve v tejto inkriminovane zadefinovanej hodine odvážne prichádza s rebéliou „starej reklamy“ v novom čase. Ako moderný posol so starou dušou do nekompromisne súčasnej atraktivity pseudomeditácie. Kolekcia Michala Mráza (v iniciálkach mena akéhosi novodobého pendantu k filmovej hereckej legende „MM“ 50tych rokov minulého storočia) pod názvom „Five minutes to Twelve“ je imaginárnym poklepaním na hodinky, „strojček“ ktorých už nefunguje tak, ako má. V dnešnom ignorantskom „mrazivom“ nastavení populácie často s absenciou elementárnej slušnosti to Mráz vystihol a stihol „o chlp“.
Barbara Brathová
Zdroj foto: Galéria Čin Čin
