Holandský klavirista, študent legendárneho Rudolfa Serkina, má dar chápať dielo Beethovena v kontexte a s obrovskou úctou.
V rámci vzdelávacieho projektu SCHOLA 2022 vystúpil 29. mája 2022 o 19:00 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca holandský klavirista Ronald Brautigam. Na programe boli klavírne sonáty Ludwiga van Beethovena, napokon, tento jedinečný umelec sa bratislavskému publiku už predstavil na koncerte v Slovenskom rozhlase. Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37 v jeho podaní bol štýlovo čistý, frázy detailne prepracované, prejavil zmysel pre beethovenovskú gradáciu – jednoducho, zážitok sledovať a počúvať tohto interpreta. Je to virtuóz, ktorý dokáže poslucháča nadchnúť bravúrou, ale i citom. Dokáže si ho získať od prvých taktov a nepustí ho po poslednú frázu – taký bol koncert v Slovenskom rozhlase, kde preukázal zmysel pre výstavbu diela i vzácny balans medzi klasicistickou hudbou a prvými náznakmi romantizmu, ktoré badáme u tohto skladateľa.
Ronald Brautigam je jedným z mála umelcov, ktorý rovnako majstrovsky ovláda moderný klavír i jeho dobových predchodcov. V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca Beethovenove sonáty zneli na kópii nástroja Antona Waltera z 90. rokov 18. storočia, ktorú postavil Paul McNulty pre Petra Guľasa. Unikátny zvuk a najmä špecifický dozvuk ešte priblížili publiku starú hudbu, najmä v prvom interpretovanom diele.
Večer otvorila Sonáta f mol op.2/1. Sonáta, ktorá sa volá aj „malá Appassionata“, pretože so slávnou Sonátou op. 57, ktorá krásnym, logickým oblúkom koncert uzavrela, ju spája nielen tónina, ale najmä vášnivá nálada poslednej časti.
Práve Beethovenovými klavírnymi sonátami sa začína meniť pohľad na túto hudobnú formu. Už tým, že mali svoje opusové čísla, bolo zrejmé, že samotný skladateľ im pripisoval mimoriadnu dôležitosť. Prvé tri z opusu dva začal komponovať počas prvých rokov vo Viedni a všetky sú majstrovskými dielami, z pohľadu náročnosti a virtuozity. Každopádne, práve od Beethovenových čias sa pohľad na sonátu ako formu zásadne zmenil, pretože skladateľ na ploche štyroch viet dokázal vytvoriť dovtedy nevídané umelecké diela.
Je to zjavné už v Sonáte f mol op. 2, ktorej prvá časť Allegro je napísaná v sonátovej forme, no autor s ňou pracuje brilantne. Dve témy – prvá je klasicisticky stavaná, cítiť z nej sviežosť a najmä odkaz na Mozartovo dielo. Druhá téma v A dur, no pozoruhodné je, ako Beethoven obe tieto témy spracoval. Dokázal už v tej dobe využiť modulácie a prepožičať časti tém, rozvedenie otvoril úvodnou témou, no zároveň do nej šikovne implantoval druhú tému, dve krátke kodety vyvolávajúce dojem ukončenia prvej časti postavil kontrastne, na to, aby sa opäť dostal k úvodnej téme, využíva ako spojujúci materiál náznak z druhej. V podaní Brautigama nezanikla ani jediná modulácia, nechal každú patrične vyznieť. Obe témy sonátovej formy, aj tie, ktoré Beethoven vkomponoval v rámci umnej tematicko-motivickej práce do štruktúry prvej časti len náznakovo (či už zneli v ľavej ruke ako hutné basy alebo boli prebraté do melódie pravej) alebo tvorili úplný tematický materiál, klavirista dôsledne a v tempe nechal vyniknúť.
Je to interpret, ktorý dokáže premýšľať a pozná Beethovenovo dielo do detailov. Samozrejme, jeho hra je štýlovo čistá. Neprechádza do romantického pátosu, hoci pri niektorých spevných materiáloch by mnohí jeho kolegovia takéto nutkanie aj mohli mať. Napriek všetkému má jeho interpretácia niečo špeciálne: presne to, čo Beethoven musí mať. Jednou nohou v romantizme, no ešte stále triezva, čistá, jasná, racionálna klasicistická línia. Holandský klavirista, študent legendárneho Rudolfa Serkina, má dar chápať dielo Beethovena v kontexte a vždy s obrovskou úctou.
Práve zdravý, rozumný balans sa prejavil v pomalej časti Adagio druhej časti sonáty, v ktorej prejavil lyrizmus, nie však pátos. Tému v F dur zahral s citom, nie však so zbytočnou (a nevkusnou agogikou), ktorej podliehajú niektorí interpreti. Fascinoval čistotou ozdôb, ale i zrozumiteľne vyartikulovanými behmi. Tretia časť je stavaná v duchu tradícií – ide o menuet, v ktorom vyzdvihol dramatické pauzy, dal si záležať na lyrických frázach a presná, vycizelovaná bola polyfonická pasáž tejto časti.
Vášeň a emócie finále a tónina f mol, ktorá túto sonátu spája s Appassionatou boli v podaní tohto interpreta unikátne. Tempo Prestissimo, akordicky stavaná úvodná téma s patričným nábojom a energiou, lyrickejšia, kvázi kontrastná téma, no vždy plná emócií a namiesto rozvedenia, ďalšia, úplne nová téma. Finálnu časť vystaval klavirista mimoriadne dômyselne – až k záveru, bez cody, ktorá však nechýba, nahrádza ju stupňujúce sa fortissimo a arpeggiá. Už po prvej sonáte sme opäť vedeli, že holandský interpret poskytne publiku unikátny zážitok.
Sonáta č. 4 Es dur, op. 7 – „Grande Sonata“ patrí medzi jedny z najrozsiahlejších sonát Beethovena, jej interpretácia spravidla trvá okolo 28 minút, čo bola aj dĺžka prevedenia holandského klaviristu v tento večer. Je to druhá najdlhšia sonáta – prvenstvo si drží č. 29, op. 106. Nielen, že je rozsiahla, ale dosahuje až monumentálnu zvukovosť – niekedy dokonca pripomína orchestrálne party. Technicky brilantne zahral Brautigam prvú časť, o jeho kvalitách niet pochýb, no výzvou je pre interpretov najmä druhá časť Largo con gran espressione. V tejto časti totiž znejú aj veľké, mohutné, výrazovo dramatické akordy (nádherne sa vynímali aj na historickom nástroji vďaka citlivej akustike sály), no zároveň aj pauzy, ktoré významne dotvárajú atmosféru celej tejto časti. Vnútorný timing a spôsob, ako sa s nimi interpreti dokážu vysporiadať, je veľká otázka. Ticho sa stáva súčasťou hudby – je to tiež výrazový materiál, s ktorým Beethoven už v tej dobe pracoval. Nádherný, veľkolepý dozvuk „grande“ akordov v sále, kontra ticho, ktoré znelo v kontraste (a ticho poslucháčov, ktorí túto časť počúvali so zatajeným dychom) bolo neopakovateľné, prekrásne, očarujúce.
Na rozdiel od prvých dvoch častí, skladateľ upúšťa od veľkolepého orchestrálneho zvuku v tretej časti, kde osciluje medzi menuetom a scherzom. Klavirista však identitu, ktorá je nejasná, zahral presne, ako ju skladateľ mienil: durovú tému interpretoval s tanečným akcentom menuetu a molovú, ktorá mala bližšie k scherzu, s trúchlivým, lyrickejším výrazom. Bolo to, akoby sa stretávali na jednom mieste dva rôzne svety – také odlišné, no dokázali predsa spolu existovať. Práve vďaka tomu, ako ich spojil prostredníctvom interpretácie.
Až neuveriteľná farebnosť, s akou dokázal rozohrať kladivkový klavír, sa ukázala vo finálnej časti. Jeden jediný tón, od ktorého odvinul skladateľ tému, spôsobil následne od pravej ruky búrlivé rozvíjanie tematického materiálu v basovom registri. V rondovej forme sa téma neustále vrátila, no spôsob, akým ju interpret predstavil, bol vždy výrazovo odlišný. Jeho práca s dynamikou a výrazom bola obdivuhodná. Také skĺbenie dokonalej, precízne čistej hry s precíteným výrazom nemáme možnosť na Slovensku počuť často. A Beethovenových klavírnych sonát už vôbec nie.
Po prestávke nasledovala ďalšia dvojica sonát – očakávanej Appassionate, ktorá pomyselne kruh uzavrela, predchádzala č. 18 Es dur, op. 31/3. Tá je charakteristická progresívnymi harmonickými postupmi skladateľa, ktoré sa prejavujú hneď v úvode prvej časti Allegro. Nestabilita, obchádzanie tónického akordu, kým sa ozve tónina, ktorú tak očakávame, ale i voľný, takmer až improvizačný štýl korunovaný frekventovanými zmenami temp, s ktorými pracuje – to všetko bolo citeľné v interpretácii klaviristu. Nielen harmonické zmeny, ale i zásah do zaužívanej formy zo strany Beethovena je v tejto sonáte taký markantný. Napríklad v druhej časti Scherzu nadelil 2/4 metrum a sonátovú formu a celkovo odlišnú náladu. Má hravú povahu – tému v pravej vyhral klavirista precízne v rýchlom tempe, sprievod v staccate v ľavej čisto, zreteľne. Nechýbalo však oblúkové frázovanie, odťahy a pauzy, tak potrebné pri akejkoľvek hudbe – pri tomto „dobre fungujúcom motore“ v rýchlom tempe o to viac, pretože skladateľ ich napísal ako nečakané zvraty. S ľahkosťou zahratý záver nikoho nenechal na pochybách, že máme pred sebou interpreta, ktorý je Beethovenovým sonátam priam zasvätený.
Lyricky, spevne poňatý menuet má v povahe nežnú tému a tvoril ohromujúci kontrast oproti energickému finále Presto con fuoco. Klavirista zahral záverečnú časť absolútne bez chyby, s neuveriteľným nasadením – bol to výkon hodný priam nahrávky na album. Beethoven bol majster v tom, že len zo zopár tónov dokázal spravil brilantný motív a rozpracovať ho do monumentálnej podoby, prúdu energie –a presne tak ho dokázal poňať aj Brautigam. Či už v nízkych registroch alebo v pravej ruke, vždy znel s obdivuhodným espritom a živelnosťou.
Klavírna sonáta č. 23 f mol op. 57 „Appassionata“ odznela na záver koncertu a každý, kto sa možno v živote nestretol s inými sonátami tohto autora, určite Appassionatu pozná. Okrem tejto ešte Waldsteinská a Les Adieux sú považované za trojicu najväčších sonát stredného obdobia skladateľa. Je to mimoriadne búrlivé dielo, plné emócií, ktoré písal v období, keď sa uňho prejavovali príznaky straty sluchu.
Tichá a zlovestná téma je podstatná pre štruktúru nielen prvej časti, no celej sonáty. To, ako dômyselne ju vedel skladateľ využiť (počujeme ju napríklad o pol tóna vyššie, ale aj v iných spracovaniach), je aj z dnešného pohľadu priam unikátna. Brautigamova interpretácia bodkovaného rytmu, následne trilky, arpeggiá a behy, spôsob, akým pracoval s dynamikou, neustále pripomínal naliehavú tému (nikdy sa nestalo, že by ju nechal zaniknúť), dômyselný dramatizmus a kumulácia emócií – len ťažko by ste v sále našli poslucháča, ktorý by nevnímal každý jeden takt, každý jeden tón hudby, ktorý vychádzal z kladivkového klavíra v ten večer. Bola to aj práca s tempom a gradácia – tá Beethovenovým dielam svedčí. A holandský interpret presne vedel, ako pracovať s tempami a vygradovať miesta tým najemotívnejším spôsobom.
Úľava prichádza v druhej časti Andante con moto po nezvyčajne dlhej Code (a nekonečnom trápení Beethovena, ktoré transformoval do hudby) s jednoduchou témou, ktorú variuje. Zo štyroch variácií je azda technicky najnáročnejšia tretia – nikoho neprekvapilo, že v podaní hosťujúceho interpreta sme počuli v čistej artikulácii virtuózne zahratú, brilantnú variáciu s rýchlymi behmi a striedaním témy v oboch rukách.
Plamenný záver so záverečnou rozsiahlou kadenciou v tempe Presto bol ako zo sna. Osobne som takúto interpretáciu ešte nepočula. To, čo iným klaviristom obvykle trvá 23 minút, Brautigam stihol za neskutočných 19 minút. Finále sonáty je neustály pohyb, prúd nezmieriteľnej, výbušnej energie končiaci tragédiou, ktorú holandský interpret poňal presne tak, ako má Beethovenovo dielo vyzerať: živelne, expresívne, búrlivo, výbušne, ale čisto. Žiadne romantické výlevy (ktoré by ho navyše časovo zdržiavali), ale exaktné, vyrovnané, technicky čisté hranie s expresívnym výrazom a úsporne čistou technikou. Vskutku nezabudnuteľný koncert.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
