Čerstvá laureátka ocenenia Hercova misia Zdena Studenková na práve prebiehajúcom Art Film Feste v rozhovore s hovorcom festivalu Jurajom Čurným porozprávala o svojom vzťahu k filmovému umeniu aj o vlastných hereckých začiatkoch.
J.Č: Zdenka, čo pre teba znamená film? Ako si film a filmové herectvo vnímala od detstva až doteraz?
Z.S: Poviem pravdu. Keď som bola malá, bola som v divadle asi iba dvakrát. Zato v kine – a to bola tradícia – sedeli všetky deti každú nedeľu na dechtovej dlážke. Kto si nechytil miesto v rade, mal zadok od dechtu. Kričali sme “NAŠI IDÚ” pri winnetouovkách, to boli veľké zážitky. Vtedy sa mi to zdalo fascinujúce, lebo ako dievča z robotníckej štvrte som nikdy nebola na žiadnej dovolenke, iba na Slovensku. Aj keď potom neskôr nás pustili do Bulharska a ešte do Juhoslávie. Takže vidieť exotiku vo filme, bolo niečo ohromné. Prvýkrát som vtedy na seba bola veľmi pyšná, že sa na ten film nedívam obyčajne, keď som si všimla, že jedna z indiánok – už neviem či to bola Nšo-či alebo Ribanna – vošla do jaskyne a keď z nej vyšla, zrazu na sebe mala nohavice. Herečke bola zima, filmári si to neustrážili, a tak jej v jaskyni narástli gate (smiech). Túto moju vlastnosť na mne neznášal aj Jožko Bednárik. Hovorieval: “Prečo sa stále pýtaš, prečo ?” Ja jednoducho chcem, aby veci mali logiku. Myslím, že mi pri práci veľmi pomáha to, že mám v sebe vnútorný skript. Potrebujem vedieť prečo, kde a o čom hrám, potrebujem poznať svoju prehistóriu. Bez nej vie hrať aj zviera. Pustíš ho na pľac a hrá veľmi dobre. Ale ak má mať herecký výkon aj nejaký obsah, treba ho najprv vnútorne spracovať.
J.Č: Aké to bolo, keď si si prvý raz uvedomila, že teraz sa ide točiť film? Mala si od toho konkrétne očakávania a líšili sa napokon od reality?
Z.S: Napadajú mi dva takéto momenty. Pri tom prvom som bola na umeleckej priemyslovke, študovala som fotografiu a do školy prišiel štáb. Hľadali taký tip, ako bola Libuška Šafránková – ona už vtedy točila. Ja som bola vybraná ako študentka fotografie do krátkometrážneho filmu s názvom Marína. Ja a ešte jeden huslista z filharmónie sme boli do filmu obsadení ako Marína a Sládkovič. Bola to nemohra, v podstate sme len existovali v nejakom priestore a hrali určité situácie a Miško Dočolomanský do toho načítal Marínu. Vtedy som sa utvrdila v tom, že nebudem herečkou, pretože stále sa im na mne niečo nepáčilo. Raz som zle kráčala, potom som sa zle otočila alebo som spravila niečo, čo som nemala. Hrozne mi všetci išli na nervy, okrem toho hudobníka, ten sa mi veľmi páčil. No tam to s ním aj skončilo, pretože mal veľmi peknú frajerku – modelku!
Po tomto som sa teda zariekla, že herectvo nebude moja cesta. Skončila som školu a keďže so mnou na fotografii bol Martin Klimo – syn Janka Klima, úžasného rozhlasového režiséra, herca a dedka Maroša Kramára. Chodievali sme k nim domov, pretože mali fotokomoru a ujo Jano mi od prvého ročníka hovoril: “Zdena, poď sem… Ty musíš byť herečka!” Ja som s tým samozrejme nesúhlasila.
Po škole som chcela ísť na dejiny umenia a estetiku, no bohužiaľ, môj otec bol vtedy vo väzení, a to znamenalo, že na filozofickú fakultu bola pre mňa cesta zarúbaná. Vtedy som sa zamyslela nad tým, čo by som vlastne mohla robiť. Striedala som rôzne aktivity gymnastiku, klavír, spev. Skrátka, z každého rožku trošku. Tak som si napokon povedala, že budem herečka a išla som na prijímačky. Zavolala som ujovi Janovi a ten skoro omdlel. Hneď ma zavolal k sebe a chcel ma pripraviť na skúšky. Bolo to veľmi príjemné učenie, smiala som sa u nich doma na gauči a ujo Jano mi hral Statky-zmätky s patričným komentárom. Išla som teda na prijímačky, ale nenaučila som sa dva dialógy, lebo mi pripadali hlúpe (smiech). Zavolali si ma a povedali, že mám zahrať Mimi z Lúpežníka a ja na to, že to neviem. Povedala som im, že sa to nedá naučiť a napriek tomu ma zobrali a už som bola na herectve. Vedela som, že talenty, ktoré som mala v sebe, som mohla v herectve zúročiť, ale hlavne som sa otvorila a oslobodila. Pri fotografii som nebola slobodná, lebo som nebola tvorivá. Herectvo bola zrazu moja cesta a myslím si, že okrem varenia, neviem robiť nič tak dobre ako herectvo.
J.Č: Variť vieš teda výborne. Ale vrátim sa ešte k filmom. Ktoré nakrúcania tvojich filmov boli pre teba najnáročnejšie?
Z.S: Bolo ich hrozne veľa. Napríklad aj Anděl s ďáblem v těle, ktorého som nakrúcala celého iba v noci. Tiež televízne filmy so Stanom Párnickým boli vždy nesmierne vyčerpávajúce. On mal svoj svet, svoju predstavu a tej sa držal. Pamätám si, ako sme točili scénu na chalupe, ktorú filmári poliali benzínom a zapálili a ja s ďalšími ženami sme tvrdli vo vnútri, zatiaľ čo horiace trámy už padali na zem a my sme stále čakali na povel “akcia”. Až keď dal Stano povel, vybehli sme z chalupy von a chalupa sa vzápätí celá zrútila. Boli to strašne ťažké situácie. Často si filmári vymysleli, že najkrajšie svetlo je pri svitaní. Takže sa točilo o štvrtej ráno, keď človek vyzerá ako zviera. Alebo tvrdili, že sa musí nakrúcať v apríli, keď je všetko krásne čerstvo zelené, takže tam beháš v šatičkách a do toho začne snežiť. Pri filme Panna a netvor sme šli do hôr s pánom Voskom, najprv nás viezli vojenskými ťažkými autami, potom nás vysadili na pol ceste, kde nám povedali, že odteraz ideme pešo. Ja som na sebe mala tie šatičky, na ktoré sa nedalo nič obliecť, iba prehodiť bundu. Keď sme vyšli hore na miesto nakrúcania, režisér povedal, že najprv nakrútime scény s koňom, pretože ten bol vraj poistený. A tak sme stáli a čakali a začali sme nakrúcať, až keď som už od zimy nebola schopná ani rozprávať. Dostala som vtedy taký zápal, že za mnou každé ráno chodil lekár, napichal ma injekciami, kostyméri mi dali zajačí pás, obliekli mi šatičky a točila som. Boli to občas hrozné situácie. Alebo som nakrúcala televízny film, v ktorom som vyliezla po rebríku na hrazdu pod šapitó, ale nebol čas na natiahnutie záchrannej siete. Netušila som, čo je tá hrazda. Mali sme tam s Miškom Dočolomanským dialóg. On mi mal ako otec z druhej strany hodiť hrazdu, ja som ju mala chytiť a povedať: “Ja sa bojím”. Lenže som netušila, že hrazda mala asi desať kíl. Chytila som ju a zostala som tam rozčapená. To boli momenty smrti, museli pre mňa vyliezť hore. Keď ma zniesli, dostala som nekontrolovateľnú triašku. Alebo keď sme točili První republiku, dostala som cestou na nakrúcanie mikrospánok a havarovala som. Auto bolo na šrot, ale mne sa nič nestalo. Toho pána, čo ma vytiahol z auta, som poprosila, aby ma odviezol na pľac, lebo tam na mňa čakalo 150 ľudí – točili sme naozaj veľkú scénu. Až po dotočení som priznala, čo sa stalo.
J.Č: Aká si diváčka? Keď ideš do kina, alebo si pustíš film doma, čo je pre teba dôležité pri sledovaní?
Z.S: Stojím si za tým, aby vedľa mňa nikto nejedol čipsy a nesmrdel omáčkami. Ďalej nemám rada komentáre. Nerozumiem, ako ľudia dokážu komentovať film, keď sú vnorení do príbehu. Ja milujem príbehy, milujem to, že čím som staršia, tým viac sa viem vyplakať (smiech). Je to očista! Fascinujú ma kvalitné filmy, niektoré si pozriem aj opakovane. Vždy si hovorím, že by som chcela byť mucha, ktorá sadí na stene, keď točí Jack Nicholson. On je pre mňa vrchol herectva. Má každú situáciu silne predžitú a vždy ju odhadne správne. To je pri herectve dôležité – ozvláštniť niečím danú situáciu a svoj výkon. Herectvo ide pravdivo iba cez oči. To dokázal Jean Gabin, ktorý sa nikdy príliš nehýbal, nebehal, ale všetko išlo cez jeho oči. Takým hercom je pre mňa aj Tom Hardy, ten je môj absolútny favorit. Samozrejme Meryl Streep vo svojej širokej škále výrazových prostriedkov pre rôzne žánre. Hoci si myslím, že sa to už nestane, chcela by som sa s nimi vedieť raz porovnať (úsmev).
J.Č: Už si o tom začala hovoriť. Skús mi spomenúť pár filmov, ktoré si môžeš pozrieť kedykoľvek.
Z.S: Samozrejme je to film Tak dobre, ako sa len dá s Jackom Nicholsonom, potom Dieťa 44 s Tomom Hardym. Stokrát môžem vidieť aj Gladiátora alebo Hodiny, pri ktorých sa vždy vytrápim a vyplačem. Mám tiež veľmi rada “funesovky”, to je ekvilibristika! Prechovávam voči Louis de Funèsovi absolútny obdiv a úctu a tiež voči pánovi Filipovskému, ktorý ho daboval. Môžu to byť aj komédie aj vážne filmy, ale hlavne aby som si zapamätala herecký výkon.
J.Č: V dnešnej dobe sa dá dostať už ku každému filmu. Je toho naozaj veľa, podľa čoho si vyberáš?
Z.S: Moja dcéra, ktorá je filmový maniak, mi robí rešerš. Má neuveriteľnú pamäť, vie všetko o režiséroch, skladateľoch, podobne ako ty Juraj. Moja dcéra mi povie, na čo do kina môžem ísť a na čo nie. No musím dodať, že si zakladám na menách. Mňa nedostanete do kina na blondínku so psíkom. Potrebujem zvučné meno režiséra alebo herca. Okrem toho mám rada vojnové filmy a príbehy, ktoré vypovedajú o vzťahoch, lebo tie nás musia vždy zaujímať a môžu nám pomôcť v živote.
Spracoval: Matúš Trišč
Zdroj foto: Art Film Fest
