Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 28. júna 2024 o 19:00 h. záverečný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Reznicka, Mendelssohna a Straussa diriguje Ondrej Lenárd. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Emil Nikolaus von Reznicek (1860 – 1945) spočiatku nebol hviezdou, jeho kariéra sa len začínala rozvíjať podobne, ako u mnohých iných skladateľov. Paralelne študoval právo, ktoré absolvoval v Grazi, medzitým sa venoval klavíru a hudobnej teórii na konzervatóriu v Lipsku. Keď sa definitívne rozhodol pre hudbu, vrátil sa do Grazu ako korepetítor a neskôr aj kapelník. Počas tohto obdobia žil v Zürichu, Mainzi a Berlíne, no najdlhšie obdobie strávil v Prahe, kde pôsobil ako vojenský kapelník. Po tom, čo sa presadil ako dirigent, sa v roku 1902 presťahoval do Berlína, kde dirigoval niekoľko komorných koncertov Berlínskej filharmónie. Po krátkom angažmán vo Varšave sa v roku 1909 vrátil do Berlína a naďalej tam pôsobil ako dirigent. Keďže jeho umelecké ambície sa dali zladiť aj so vzdelávacími cieľmi, Reznicek vyučoval na konzervatóriu hudobnú teóriu, kompozíciu a inštrumentáciu na hudobnej univerzite v Berlíne. Krátko predtým, v roku 1919, bol vymenovaný za člena Berlínskej akadémie umení a spolu s Richardom Straussom, jeho kolegom a priateľom, založil v roku 1934 „Stálu radu pre medzinárodnú spoluprácu skladateľov“.
Vzhľadom na tieto biografické údaje vyvstáva otázka, či bol Reznickov úspech založený predovšetkým na jeho dirigentských schopnostiach alebo na skladbách, ktoré sa okrem pedagogického pôsobenia takmer nespomínajú. Spomedzi nich stojí za zmienku päť symfónií, sláčikové kvartetá a niekoľko symfonických básní. Napísal celkovo pätnásť opier – žáner, ktorý sa ako spoločná niť tiahne celou jeho tvorbou – prvá opera z roku 1887, posledná z roku 1932. Opera Donna Diana je adaptáciou komickej hry španielskeho dramatika Agustína Moreta zo 17. storočia. Dej sa koncentruje na Donnu Dianu, hrdú dcéru barcelonského grófa. Má okolo seba mnoho nápadníkov, vrátane sebavedomého šľachtica Dona Cesara, ktorému nakoniec podľahne. Predohra k opere Donna Diana sa vyznačuje sviežosťou a energiou, dokonale stelesňuje charakter hlavnej postavy. Prvé takty predstavujú hudobnú akciu s gestom „opona hore“, husle sa chopia prvej témy, ktorej sa následne ujme celý orchester. Protipólom sa stáva lyrická druhá téma, až kým obe témy nespojí kompozičný vývoj zavŕšený humorným záverom.
Cestovateľské pohnútky sú pre väčšinu z nás najmä v letných mesiacoch vytúženým časom odpočinku a spoznávania nového prostredia spojeného so zážitkami. Mnohých symfonických majstrov podnietili takéto cesty k novým impulzom. Tak tomu bolo aj u Felixa Mendelssohna-Bartholdyho (1809 – 1847), keď v roku 1829 začal viacero inšpiratívnych ciest do Anglicka, Talianska a Francúzska. V Taliansku strávil asi desať mesiacov, v Ríme bol svedkom korunovácie pápeža Pia VIII. a slávností počas Veľkého týždňa. Z Ríma pokračoval do Neapola, navštívil Pompeje, potom sa cez Janov a Miláno vrátil do Nemecka. Jeho dojmy z ciest boli zaznamenané v sérii akvarelov a náčrtov, keďže sa amatérsky venoval aj maľbe. Okrem stredomorského slnka, náboženských osláv, monumentálneho umenia a architektúry ho zaujala práve mentalita ľudí, s ktorými sa stretával: „Užívam si tú najúžasnejšiu kombináciu radostí a vážností, akú možno nájsť len v Taliansku.”
Všetky tieto dojmy zakomponoval do Symfónie č. 4, op. 90. Mendelssohn mal talent obsiahnuť bezstarostnú náladu svojho pobytu, celé dielo „zalial“ slnečnou žiarou. Vo februári 1830 napísal svojej sestre, že „s talianskou symfóniou robí pokrok“ a že to bude „najveselšie dielo, aké kedy urobil, najmä posledná časť“. Dielo otvára výbuch zvuku, hudobné stvárnenie talianskej oblohy, ktorá na skladateľa zapôsobila a opísal ju ako „modré nebo v A dur“. Druhá časť je zdržanlivejšia, inšpirovaná náboženskou procesiou, ktorú videl v Ríme. Po pokojnom menuete prepukne finále, najtalianskejšie, spájajúce tance rímskeho saltarella a neapolskej tarantelly. Symfónia č. 4 bola dokončená v Berlíne, ale na pozvanie Kráľovskej filharmonickej spoločnosti ju pod skladateľovou taktovkou uviedli 3. mája 1833 v Londýne. Napriek nepochybnému úspechu nebol Mendelssohn so svojím dielom dostatočne spokojný a v roku 1837 urobil revíziu, ktorú však nepublikoval. Dielo vyšlo až po jeho smrti, v roku 1851.
Dramaturgiu uzatvára Richard Strauss (1864 – 1949), ktorý sa na cestu po Taliansku vydal 17. apríla 1886 so spoločníkmi, keďže „nevedel ani slovo po taliansky a len málo po francúzsky“. Ich trasa viedla cez Boloňu a Florenciu, najprv na týždeň do Ríma, potom do Neapola, odtiaľ cez Sorrento, Salerno a Capri späť do Neapola a Ríma a nakoniec späť cez Florenciu, Miláno a Mníchov, kam prišli 25. mája. V mnohých listoch vyjadril svoje nadšenie z umeleckých artefaktov, „nádherných ruín starovekého Ríma“, ale aj z očarujúcej krásy prírody a krajiny, ktorá v Neapole spolu s „mimoriadne hlučným ruchom“ dodala mestu „neopísateľný“ obraz. Skladateľ už počas cesty začal pracovať na novom diele, v ktorom spracoval svoje dojmy. Symfonická fantázia Z Talianska, op. 16, je v istom zmysle úvodom, rozbehom k mohutnej symfonickej programovej hudbe. Tej mladý Strauss venoval veľkú pozornosť v posledných desaťročiach 19. storočia (Don Juan, Smrť a vykúpenie, Šibalstvá Tilla Eulenspiegla, Tak povedal Zarathustra, Don Quijote, Život hrdinu), ale vracal sa k nej aj neskôr (Alpská symfónia).
Sám skladateľ sa vyjadril, že symfonická fantázia Z Talianska je „spojujúcim článkom medzi starým a novým“. Pred vznikom tohto diela naňho pôsobil predovšetkým skladateľský odkaz viedenských klasikov Haydna, Mozarta a Beethovena (prispela k tomu konzervatívnosť jeho otca), Strauss bol v dobe vzniku tohto diela zásluhou Hansa Richtera oboznámený s hudbou Berzlioza, Liszta a Wagnera. Bol potrebný väčší popud, aby sa fantázia mladého skladateľa rozbehla v tom pravom slova zmysle. A to sa stalo práve v Taliansku. Po formálnej stránke, rozdelením na štyri časti, je toto dielo blízke klasickej symfónii, ale obsahom jednotlivých častí sú konkrétne symfonické obrazy. Skladateľovi však nešlo len o vyobrazenie prostredia, teda vonkajšieho koloritu, v diele sa snažil vystihnúť i meditatívne prvky, ktoré v ňom jednotlivé prostredia vyvolali. Je to cítiť v hĺbavej prvej časti Campagna, ešte viac v tej nasledujúcej, skicované priamo v ruinách Caracallových kúpeľov, kde chce autor podať „fantastické obrazy zaniknutej slávy“. Straussov temperament našiel zvláštnu živnú pôdu v poslednom obraze, založenom na neapolskom folklóre, v melódii piesne Funiculì, Funiculà. Dielo pri svojej premiére 2. marca 1887 v Mníchove zaujalo. Sám skladateľ o tom píše svojmu strýkovi: „Uvedenie mojej fantázie o Taliansku spôsobilo veľký rozruch… začínam kráčať vlastnými cestami, vytváram si vlastnú formu…“
Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Ilustračné foto: RTVS
