Reset mozgu tiež občas potrebujeme. Krzysztof Kobyliński sa so svojím recitálom postaral o výlety do neznámych, nepočutých hudobných krajín a Peter Lipa rozospieval publikum. Má čo ponúknuť – dobrú formu, nové pesničky aj známy repertoár.
Aký bol záverečný deň Jazzy Festu? Nedeľa 28. júna 2024 prilákala do Doku Kultúry v Liptovskom Mikuláši početné publikum. Bolo to najmä Petrom Lipom, ktorý dodnes pre publikum pôsobí ako magnet. A na koncerte aj dokázal, že oprávnene – je vždy plný energie, má skvelú kapelu, no najmä s publikom aktívne komunikuje. Ak súčasná doba priniesla aj jeden neblahý stav a zvykli sme si medzi sebou viac nekomunikovať ako sa srdečne porozprávať a povedať si aj niečo pozitívne, potom Lipa suploval funkciu nás všetkých – publikum sa stalo súčasťou aktívnej komunikácie.
Ešte pred jeho koncertom divákov čakala ďalšia skúška. V predchádzajúcich dňoch (ale aj počas uplynulých rokov) Liptovský Mikuláš dokázal, že má dostatočne zrelé publikum, ktoré jazzu rozumie a vie zvládať aj náročnejšie, moderné štýly. No trúfnuť si dramaturgicky zaradiť dlhý klavírny recitál, ktorý trval takmer dve hodiny a s hudbou, ktorú je nevyhnutné aktívne počúvať, je obrovskou odvahou.
Krzysztof Kobyliński bol prvým hosťom záverečného dňa Jazzy Festu. Je to veľké meno v oblasti jazzu – spolupracoval s tými najvýznamnejším hudobníkmi: Richard Galliano, Trilok Gurtu, Brandford Marsalis, Randy Brecker. Sú to všetko hviezdne mená, ktoré pozná každý jazzový fanúšik. Okrem toho je to však aj skladateľ, výnimočný klavirista, ktorý vydal niekoľko albumov. Jeho štýl sa koncentruje na jazz, etno, neoklasickú a elektronickú hudbu, najmä je to však improvizátor, ktorý na pódiu vytvorí len na kostru témy rozsiahlu improvizáciu. Ak sa vám na ňu podarí nastúpiť ako na jednu veľkú morskú vlnu, okamžite sa veziete v tomto tvorivom procese s ním. K tomu však potrebujete mať vzdelanie – a to najmä v oblasti klasickej hudby. Je to interpret, pri ktorom okamžite rozpoznáte, že získal klasické vzdelanie. V jeho hre objavíte množstvo rukopisov autorov hudby klasicko-romantického repertoáru. Mozartom počnúc, cez romantické kusy, pripomínajúce Chopina, Rachmaninova, dokonca Liszta, ale aj stopy hudby 20. storočia. Je to jav, ktorý vzniká celkom prirodzene – zo sveta virtuózov sa tieto prvky automaticky do jazzovej improvizácie prenášajú. Nuž, tak iste, nie v prípade každého klasického interpreta platí, že dokáže všetko, čo kedy hral, transformovať do novej podoby. A najmä voľne tvoriť. Kobyliński to však vie – a s dych vyrážajúcim prejavom. Jeho hudobné cesty sú natoľko rozmanité, že dokázal v Liptovskom Mikuláši (alebo ako sám poľský skladateľ a klavirista informoval na svojej webovej stránke – Litowskom Mikulaszi) priam paralyzovať publikum. Bolo vnímavé, pozorné a stalo sa presne to, čo Kobylińskeho hudba potrebuje. Na vlnu, ktorú rozposlal do sály klavirista hneď v úvode svojho sólo vystúpenia, nastúpili všetci do jedného a už sa s ním skrátka viezli. A čas prestal plynúť.
Klavirista si vyhradil svoj introspektívny priestor na skladby v pomalom tempe. Úvodom sme vždy počuli krátku tému, ktoré boli harmonicky bohaté. Boli to materiály, ktoré neboli zapamatateľné, no na druhej strane v sebe mali aj moment hravosti. Spôsob, akým témy rozvíjal, ako dokázal doslova skomponovať v daný moment nové a nové spojenia, tonálne, rytmické, tematické, boli jedinečné. Hral bez nôt, len na stojane mal zapísané motívy, na ktoré v priebehu večera improvizoval. Od mierneho tempa a mezzzoforte sa zrazu dostal k rozsiahlym plochám – dynamicky aj štrukturálne. Na jeho hre bolo zreteľné, že dôsledne dodržiava techniku, ktorú získal v klasickej škole. Jeho vyvážené pianissimá, oblúkovité frázy, len občas v rytmike zazneli synkopické prvky. Predviedol však skôr melodické prvky v obrovskom bohatstve a umenie kontrapunktu.
Dramaturgicky sa veľká časť koncertu niesla práve v tejto línii. Často sme počuli aj dôvtipné prvky minimal-music. Nie však na princípe repetitívnosti, ale zmien v danom motíve, ktorý bol schopný rozvíjať, meniť, no so zachovaním stabilnej kostry kompozície. Keď sa po (spravidla) pätnástich minútach vrátil k pôvodnej téme, bolo to ako krok na miesto, ktoré ste už kedysi dávno videli. Niečo vám matne pripomínal, kým ste sa s ním opäť stotožnili. Jeho hudba bola mimoriadne psychologicky účinná, zrazu ste mali chuť, aby vás nerušilo sprievodné slovo ani žiadne vonkajšie impulzy. Je pravda, že jazzu tam bolo pomenej, ak aj bolo, kľúčovým prvkom bola rytmika, no jeho svet novovznikajúcich harmónií, postupného vzďaľovania sa od tonálneho centra, cez rozmanité prvky, vrátane pentatoniky, neprestával udivovať.
Krzysztof Kobyliński bol ako dokonale skonštruované perpetuum mobile – on sám sa po vyše hodinovom koncerte prihovoril publiku, ktoré ho nechcelo z pódia pustiť, že jednoducho nedokáže prestať hrať. Sú to veci medzi nebom a zemou, ako tento umelec tvorí. Z jeho hry cítite nielen rokmi vypracovanú skúsenosť a premyslenosť procesu a tektoniky diela, ale najmä jeho voľnosť. Pre mňa osobne boli najkrajšie skladby, v ktorých bol citeľný Chopin. Nie, že by klavirista citoval z jeho diela, ale typicky Chopinovský tón, jeho harmónie, spôsob tvarovania melódií a „umieranie“, ktorým bol tento skladateľ vo svojich skladbách typický, boli evidentnými, okamžite rozpoznateľnými prvkami jeho improvizácií. Keď hrá Poliak Chopina, je to ako reinkarnácia. Tak to bolo aj v prípade Kobylińského.
Dostal sa však k nemu až neskôr – ešte predtým sme počuli v jeho témach a následných, siahodlhých improvizáciách aj jednoduchšie melódie. Čaro v nich spočívalo v tom, že len na prvý pohľad zneli jednoducho. Akonáhle začal tvoriť, prešli do komplikovanejších štruktúr – nie však nepočúvateľných experimentov. I tie najjednoduchšie motívy, ktoré mal v kostrách predurčené, nikdy neboli lapidárne. Niektoré boli jazzovo zafarbené, z iných ste mohli identifikovať filmovú hudbu, boli blízke meditácii, ďalšie svižnejšie, jazzovo rytmizované. Tých v rýchlom tempe bolo pomenej. Celkovo sa koncert niesol v meditatívnej nálade, akonáhle ste sa od tohto sveta odtrhli, pozornosť prestala fungovať. Bol to celistvý, kompaktný proces, ktorý si vyžadoval sústredné počúvanie. Priznám sa, bola som prekvapená, ako to obecenstvo dokáže. Práve tie najpomalšie skladby, ukončené v spomaleniach, s čoraz jednoduchšími prvkami, fungovali najúčinnejšie. Zrejme aj v živote potrebujeme spomaliť, vydýchnuť si a dostávať esteticky krásne impulzy, pri ktorých sa môžeme hudbou nechať unášať a nemyslieť na nič. Hudba poľského klaviristu v Liptovskom Mikuláši fungovala ako magnet a je zjavné, že priniesla reset mozgu mnohých poslucháčom. Rozmanité štýly, no pritom jedna sústredená, veľká, dobre fungujúca symbióza.
Na pódiu ho v záverečný deň striedal Peter Lipa. Náš najznámejší jazzman je vždy v úžasnej forme. Výborne mu to spieva, jeho vystúpenia majú energiu a život. Lipa vždy aktívne komunikoval s publikom, aj na Liptove ľudí nechal spievať niektoré party, chytľavé popevky, ktoré sú zapamätateľné. Samozrejme, za jeho asistencie a dirigovania sa diváci stali súčasťou neopakovateľnej atmosféry koncertu. O aktívnom muzikantskom živote Petra Lipu svedčia aj dva albumy, nominované na cenu Esprit – záhadou pre mňa ostáva, prečo cenu nezískal. Asi nie je typické, že sa jazzman môže prezentovať dokonca až dvoma dobrými platňami za taký krátky čas, však? Nola je pre mňa obrovským počinom na slovenskej jazzovej scéne. Peter Lipa ho nahrával v kolíske jazzu – New Orleans, výsledkom čoho sú pesničky v anglickom (aj v slovenskom) jazyku, so špecifickým zvukom. Trebárs suzafón dnes počujete len v orchestroch, ktoré sa venujú tradičnému jazzu, no na albume Nola je kľúčovým hudobným nástrojom, nahrádzajúcim kontrabas či basgitaru. Piesne majú veselý punc a muzikanti, s ktorými to nahral, sú všetko špičkoví hráči. Je to sound taký typický v Amerike, koncentrovaný na vertikálnu štruktúru skladieb, ktoré majú drive, impulzívnosť a neopakovateľnú jazzovú rytmiku – spontánnu a prirodzenú.
Ešte pred samotným koncertom to bol práve Peter Lipa, ktorý spoločne s organizátormi – Jankom Novotným a Martinom Budajom, pokrstili novú značku. Mikulášsky jazzový festival sa oficiálne zmenil na Jazzy Fest. Hoci ste možno očakávali, že po dvadsiatich rokoch podujatia už je názov etablovaný a nemá dôvod meniť sa, nový vizuál je očarujúci, kompaktný a nápaditý graficky. A navyše, fest dobrý jazz je údernejší, vystihujúci zámer festivalu a ako podotkol s humorom sebe vlastným Janko Novotný, hudobníci si konečne nebudú myslieť, že festival je v decembri na Mikuláša.
Lipa so sebou priniesol zohratú partiu muzikantov – Radovan Tariška na saxofóne, Jakub Kačic na bicích nástrojoch, Richard Csino na basgitare a Peter Lipa mladší na klávesoch. Už v prvom štandarde, ktorý zaspieval – On the sunny side of the street, hudobníci prejavili cit ako sprievodná kapela, no zazneli aj invenčné improvizované sóla. Lipa stále spieva každú pieseň s obrovským nasadením, vie strhnúť publikum atmosférou, jeho frázovanie a scaty či unisona so sólami nástrojov sú vždy plné invencií. Dopĺňajú ho v nich hudobníci. Najkrajšie spevák vynikne v bluesových skladbách – tie mali v tento večer moderný nádych, harmonické postupy a nečakané zmeny v tonalite boli tým, čo pri počúvaní ozvláštnilo aj štandardy. Riffy, ktoré hral Tariška, boli v baladách zamatovo mäkké, spevné, tak isto klávesy boli melodicky pestré, rytmika kapely presná, no nie otrocká. Voľnosť prejavu, zrýchlenie tempa, hard bopovo vedené sóla saxofónu dali piesňam bohatú štýlovosť. Muzikanti vytvorili v piesňach veľkolepú výstavbu, nečakanými prvkami, aj preto sa svetový repertoár stal „novým“ a osobitým. Práve štandardy preveria to, či sú jazzmeni ozajstnými muzikantmi a tento žáner chápu v celej jeho kráse. Slobodu v prejave a priestor pre individuálne sóla im dala aj známa skladba Just the two of us Billa Whitersa (pôvodne inštrumentálka Ralpha MacDonalda a Williama Saltera).
Originálnym sa stal nestor československého jazzu spievaním slovenských textov. Hoci začínal kariéru len s anglickými, neskôr mu pridalo na popularite práve interpretovanie slovenských. Dlhé roky počas vyše 50-ročnej kariéry spolupracuje s kvalitnými textármi, ktorí sú základom pre dobré pesničky. Nie je to však uniformná spolupráca. Lipa si vyberá originálne texty a v priebehu rokov sa menil aj jeho sound. Rád dáva priestor mladým hráčom, ktorí zvuk kapely profilujú. Niektoré jeho piesne doslova zľudoveli a publikum na ne čaká. Je to vďaka kvalitným textom, niekedy príbehovo stavaným, inokedy s prvkami originálneho humoru. No mnohé z nich sú ľuďom blízke – akoby ich písal život sám.
Blok slovenských piesní sa začal skladbou Život ma prehol cez koleno má v sebe istú nostalgiu. Už z intra vyplýva, že ide o zamyslenie sa nad tým, čo človek prežíva, najviac láka jemne sarkastický pohľad a od Petra Lipu znie veľmi osobne. Text Rudolfa Rusiňáka a hudba Petra Lipu mladšieho sa spoločne snúbi v úsmev cez slzy, moderným, súčasným spôsobom. Úsporná inštrumentácia pri scatových pasážach dala priestor spevákovi – ťažko jeho prejav k niekomu prirovnať. Je mimoriadne osobitý, v riffoch odkáže meniť a gradovať emócie, skrátka mnohí sme sa v tej pesničke aj tak trochu našli. Niet divu, že po každej piesni nasledoval nadšený aplauz. Po tejto skladbe z roku 2001 (Peter Lipa v najlepších rokoch) nasledovala nová vec z albumu Dobré meno s názvom Znova a znova. Zaspievali si v nej back vokály aj členovia kapely – Tariška a Csino, „vyzbrojení“ čiernymi okuliarmi pôsobili na pódiu štýlovo (ale čo si budeme hovoriť – hudobníci len tak trošku podfarbovali, gro vokálov držal pevne v rukách Peter Lipa). Svižná, energická a zároveň nadľahčená, tiež s moderným soundom a odvážnymi harmonickými postupmi a pekným sólom klávesov.
Na Lipovi osobne obdivujem, že sa počas celej svojej kariéry rozvíja. Na jednej strane má svoj štýl, kde rozpoznáte vplyvy jazzu, soulu, blues a aj príjemných popových prvkov, no jeho experimenty a posúvanie hraníc je uňho evidentné a pozoruhodné. Keď sa naňho dívate, ako komunikuje s muzikantmi a obecenstvom, ako odovzdáva svoju nevyčerpateľnú energiu, zrazu sa tiež cítite plný života a energie. A najmä mu ju veríte. Hudbu miluje a robí ju naplno – to je pocit „nákazlivý“ od prvej frázy až po poslednú, ktorú na pódiu odspieva.
Prišlo, samozrejme, aj na texty Milana Lasicu a spevák pri tejto príležitosti vyrozprával dojemný príbeh, ako kedysi počúvali rádio. Lipa s Lasicom aj dnes komunikuje, do neba mu oznámi, kedy majú koncert a vie, že maestro počúva. Z albumu Lipa spieva Lasicu odznela pieseň Kúsoček páperia, nesmierne poetická pieseň s folklórnymi motívmi (rozpoznateľná ľudovka Anička dušička na saxofóne zrazu získala úplne iné, nádherné konotácie). Ďalej to bola vkusná, vtipná, jemne erotická pieseň Rozum či Music USA, ku ktorej rozpovedal príbeh, ako sa kedysi muzikanti dostávali k u nás zakázanej hudbe – jazzu. Valutový cudzinec z dielne dvojice Filip –Lasica je legendárna pieseň, pri ktorej už spevák mladšiemu publiku zrejme musí vysvetliť, ako to bolo kedysi s valutami, hranicami a životom ako takým. Vynikajúci text, kolísavá jazzová rytmika a samozrejme humor (kombinovaný však s realitou mladí by sa čudovali, ale ono to tak naozaj bolo), robí z tejto pesničky ďalší veľký hit.
Veľkým prekvapením bolo, keď Lipa vyzval gitaristu Ľuboša Brtáňa, aby sa k nim na pódiu pripojil. Water in my shoes z roku 2012 zrazu získala úplne inú podobu. O nepatrne pomalšie tempo dalo tejto kompozícii lyrickejší nádych, v ktorom sa bluesovo ladený gitarový part krásne vynímal. Brtáň je skúsený interpret s vycibrenou rytmikou, ale najmä charakteristickým, precíteným tónom. Pekne zneli aj jeho krátke sóla v záveroch fráz speváka, jeho dialogické party a sólo boli na profesionálnej úrovni. Do kapely zapadol, rozumeli si, Lipa prispôsobil vokálny prejav dynamikou a frázami a výsledok potešil aj divákov. Ľuboša Brtáňa pozná na Liptove každý, jeho výstup na tomto koncerte bol nielen technicky, ale i výrazovo vyspelý. Ak sme si po vyše hodine mysleli, že to by už mohol byť záver koncertu, mýlili sme sa, Lipa pokračoval ďalej – bol to skvelý koncert, plný energie a vzájomnej interaktívnosti (no ako inak, aj štyroch koní). Peter Lipa a jeho muzikanti ani nevedia koncertovať inak ako naplno, poslucháčom odovzdajú srdce na dlani aj dušu. Je skrátka zárukou.
Len máloktorý spevák vie zaangažovať publikum. Hoci je to výsada skôr klubových koncertov, na festivale jeho komunikácia fungovala násobne intenzívnejšie. Diváci sa skrátka stali aktívnou a veľmi dôležitou súčasťou koncertu. Výnimočný interpret má za sebou veľkú školu života, skúseností na tisíckach odohraných koncertov, z rôznych pódií našich i zahraničných, publikum má v láske a my zase máme radi jeho. Ani si neviem predstaviť lepšiu bodku za jubilejným ročníkom tohto festivalu.
Tak ako každý večer, ani záverečný sa nekončil koncertom. V bare na improvizovanom pódium sa aj tohto roku každý večer, po koncertoch, zišli muzikanti pod vedením gitaristu Ľuboša Brtáňa. Tí, čo začínali alebo už mali nejaké skúsenosti so živým hraním, povzbudzoval a rozvíjal ich schopnosti – rytmické, tonálne, improvizačné. Brtáň má v sebe pedagogický prístup, ktorý však nie je autoritatívny, ale muzikantský. Či už sa mnohí koncertujúci jazzmeni po jednotlivých večeroch pridali alebo ich kroky smerovali na ďalší koncert v rámci turné, vždy bola v bare ozajstná jazzová atmosféra.
Jazzy Fest – to je program pre intelektuálne vyspelé publikum, ale aj zábavu pri výbornom pive (nealko verzia bola najlepšia, akú som v živote ochutnala, monotematicky, počas všetkých večerov) alebo exkluzívnej, najlepšej káve na svete. Liptov aj tento rok zavoňal tou najkvalitnejšou, príjemne aromatickou šálkou kávy rôznych krajín a príchutí, ktorej chuť a vôňu budeme cítiť ešte dlho. Keď skrátka počujete tri nadupané dni plné excelentných muzikantov a pozoruhodnej dramaturgie, neviete ich z hlavy pustiť nasledujúce ráno. Nie každý festival si na takéto niečo môže trúfnuť – Jazzy Fest rozhodne áno.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
