Filmové koncerty Slovenskej filharmónie pod taktovkou Rastislava Štúra každý rok prinášajú dramaturgickú zmenu. Kým vlani sme počuli výber hudby zo slovenských filmov, tentoraz to bola opäť svetová. Objavili sa aj intímnejšie skladby, v ktorých hrali sóla členovia orchestra, na pódiu spoločne s hudobníkmi účinkoval Slovenský filharmonický zbor.
Koncerty filmovej hudby v Slovenskej filharmónii sa stali každoročnou udalosťou, ktorá okamžite osloví viacgeneračné publikum. Výnimkou nebol ani tohtoročný, v rámci cyklu Mimoriadne koncerty. Všetky štyri koncerty, vrátane verejnej generálky, Slovenská filharmónia vypredala. Je to znakom, že aj tento žáner má neustále fanúšikov, no v publiku sa našlo aj mnoho divákov, ktorí chodia na tieto podujatia pravidelne (recenziu píšeme z posledného koncertu konaného dňa 22.4.2023 v sobotu). Dôkaz: nechtiac vypočutý rozhovor na schodoch, po koncerte: „A škoda, že ten dirigent nemal ten svetelný meč pri Hviezdnych vojnách, lebo keď som bola pred dvoma rokmi, tak to dirigoval so svetielkujúcim mečom a to bolo super!“.
Čo je však na týchto koncertoch zaujímavé pre diváka, je dramaturgia, ktorá sa neustále mení. Samozrejme, nikdy nemôžu chýbať veľké orchestrálne partitúry, ktoré diváci aj očakávajú. No každý rok sa snaží orchester pod taktovkou skvelého dirigenta Rastislava Štúra obohatiť dramaturgiu svetovej filmovej hudby. Je zjavné, že Štúr si tieto koncerty naplno užíva, hoci treba jedným dychom dodať, že to nie je jednoduché dirigovanie a mnohé skladby sú na hranici hrateľnosti, je evidentné, že sa za ním skrýva tvrdá práca hudobníkov aj maestra.
V Redute nepotrebujeme Hollywood, hudba zo slovenských filmov má potenciál aj bez obrazu
Kým minulý rok bola na programe hudba zo slovenských filmov, tohto roku sa dramaturgia vrátila k svetovým soundtrackom. Okrem orchestra zaangažovala aj Slovenský filharmonický zbor (pripravil Jozef Chabroň). Ďalšou zmenou boli skladby, ktoré boli cielene vybraté ako kontrast k veľkým orchestrálnym dielam. A zrejme nie náhodne. Predstavili sa v nich prví hráči nášho orchestra, takže aj vďaka tomu mohli diváci trošku bližšie spoznať orchester. A samozrejme, prinieslo to mnoho krásnych melódií. Moje dva tipy pred koncertom ako top skladby večera boli: Gabrielova téma z filmu Misia s prekrásnym hobojovým sólom Matúša Veľasa a Tango z filmu Vôňa ženy s husľovým sólom Jarolíma Emmanuela Ružičku (kto tento film s Al Pacinom nevidel, treba to rýchlo napraviť).
Filmová hudba: pocta Johnovi Williamsovi
Začali sme však históriou: klasikou strieborného plátna, hudbou z filmu Odviate vetrom (Max Steiner). Tým, že za orchestrom bolo plátno, na ktorom sa počas hrania jednotlivých ukážok premietali statické obrázky z filmov, atmosféra bola ešte výraznejšia, hudbu to zjavne posilnilo. Už pri prvej ukážke bolo zrejmé, že dirigent Rastislav Štúr tentoraz nastavil s orchestrom podstatne vyššiu dynamickú hladinu. V sále, ktorá má výbornú akustiku, znel preto orchester, ktorý hral s plným nasadením, vynikajúco. Nechýbal mu drive, v téme vyjadrujúcej ľúbostný vzťah dvoch hrdinov, ktorý je však poznačený občianskou vojnou Severu proti Juhu, sa prekrásne, plnohodnotne vynímali sláčikové nástroje, sugestívnym, lyrickým výrazom, kontrovali im plechové. Téma zaznela aj v husliach sólo (Jarolím Emmanuel Ružička) mimoriadne precítene. Objavili sa v nej aj moderné prostriedky, zvlášť čo sa sonoriky týka (okrem úsekov, kde znela téma), táto partitúra na tú dobu prináša veľký progres. Koncom skladby sa ozval aj zbor, ktorý len citovo umocnil emócie zobrazené v tejto kompozícii.
Cez nostalgicky znejúcu, zvukovo veľmi dobre vybalansovanú hlavnú tému z Winnetoua, sme sa dostali k absolútnej klasike – Morriconeho Suite z filmu Vtedy na západe. Sólistom na ústnej harmonike (rovnako, ako ho bolo počuť aj v predchádzajúcej časti) bol Juraj Schweigert. Legendárna introdukcia len na sólo ústnej harmonike, odpoveď horny, postupné vrstvenie zvuku, stúpanie napätia – to je Morriconeho nesmrteľná téma, ktorá vždy pohne človekom. Zbor v tejto skladbe mal významnú funkciu, hoci nespieval konkrétny text, vždy dokázal patrične podporiť atmosféru, dynamicky veľmi dobre vyspieval tému. Sólistkou tejto skladby bola Marianna Prievozníková Geleneky, členka Slovenského filharmonického zboru – jej soprán mal veľký objem a bol pekne zaguľatený, intonačne bezchybný. Kompozícia v pomalom téme bola pod taktovkou dirigenta Štúra majstrovsky vystavaná.
Britský film Misia z roku 1986 o jezuitskej misii v Južnej Amerike, ktorý režíroval Roland Joffé a hlavné roly obsadili Robert De Niro a Jeremy Irons, získal Oscara za najlepšiu kameru a Zlatú Palmu. Misia je z veľkej miery postavená na dlhých, nádherných záberoch juhoamerickej prírody a hypnotizujúcej hudbe Morriconeho. Hudba a najmä hobojové sólo (Matúš Veľas) priam maľujú atmosféru, aj preto sú dialógy zbytočné a je ich vo filme pomenej. Veľasovo sólo bolo iné ako znie vo filme, bez ozdôb, no aj táto verzia plní svoj účel: je dojemná, lyrická, je to motív, ktorý si hneď zapamätáte. Orchester sólistu citlivo doprevádzal, aj vo vyvážených piánových častiach ho bolo zreteľne počuť.
Partitúra Johna Williamsa k filmu E.T. – Mimozemšťan je priam legendárna, patrila medzi prvé soundtracky, ktoré doslova „frčali“. No tiež to nie je jednoducho postavená orchestrálna skladba, naopak, veľmi dômyselná, s pritopohybmi, témou, ktorá sa impozantne rozvíja, no popri tom zneli aj ďalšie motívy. Orchester Slovenská filharmónia predviedol skladbu v zvukovo vyšpičkovanej verzii, no s dôsledným vyzdvihnutím tém. Prvú polovicu koncertu ukončila Suita z filmu Avatar ďalšieho velikána Jamesa Hornera. Priznám sa, doposiaľ som sa k filmu nedostala, asi pre jeho prehnané glorifikovanie, no určite tak spravím po vypočutí tejto mystickej hudby. Je to kombinácia exotiky a éterickosti, no zároveň hutných dramatických častí. Opäť sme počuli aj zbor (zrejme konečne osvieženie repertoáru), znel kompaktne, s prepracovanou dynamikou.
Druhú časť večera otvoril tenor Ladislav Podkamenský, člen Slovenského filharmonického zboru a následne mužský zbor. Film Henrich V. a modlitba vďakyvzdania a vyjadrenie pokory – Non nobis, Domine. Z úvodného, pokorného, no zato zvučne vyspievaného partu tenoru, sa postupne stala hudba plná emócií, hustej faktúry, so silou plechových dychov, takže ste si živo mohli predstaviť, ako znie vo filme (aj vďaka plátnu). Najmä konkrétna scéna s autorom hudby, Patrickom Doylom, je priam mrazivá. Pôsobivá pozvánka do duchovného sveta, aj to bola (po Misii) ďalšia nová skladba, ktorá v rámci cyklu zaznela.
Napokon prišlo aj na tango z filmu Vôňa ženy, autorom je Carlos Gardel. Spracovanie, ktoré sme počuli, bolo odlišné od verzie, ktorú poznáme z filmu. Prvý koncertný majster Slovenskej filharmónie Jarolím Emmanuel Ružička svoj sólový part prispôsobil, často improvizoval, nielen v notách, no najmä výraze a farbách nastal od pôvodnej témy odklon. Jeho verzia sa iste dá pochopiť ako jeho osobný vklad do tohto sóla. Priznám sa, rušil ma orchester, ktorý je v pôvodnej verzii v komornej zostave, nie je to taký hutný zvuk. No najmä rytmická stránka postrádala to, čo robí tango tangom. Vytratili sa potrebné akcenty, pomalším tempom sa stratil aj potrebný esprit a dynamika tanga.
Suita z filmu Gladiátor Hansa Zimmera je ohromujúca partitúra, je v nej heroizmus, miešajúci sa s osobnou tragédiou hrdinu. Úprimný obdiv voči interpretácii: v dramatických partoch Rastislav Štúr nasadil priam šialené tempá, no orchester hral čisto a so zanietením, obrovskou energiou. Výstavba tejto suity bola premyslená, orchester nestrácal ťah, v každej téme bola cítiť veľká zaangažovanosť orchestra. Suita kombinuje kľúčové témy filmu (patrí medzi najvydarenejšie diela Hansa Zimmera), rovnako i jej záver so zborom bol veľkolepý. Ďalšia veľkolepá partitúra – John Williams a Harryho podivuhodný svet z filmu Harry Potter a kameň mudrcov. Zvukovo a farebne mimoriadne pestrý, no pritom, keď ste sa započúvali, aj mimoriadne náročný, s pedantnou kontrapunktickou prácou a ťažkou rytmikou (čo aj bolo počuť, husle v jednom momente rytmický part nezvládli, no veľmi rýchlo sa chytili, takže interpretácia zase až tak neutrpela). Vždy nové motívy zneli z orchestra, nové nálady, neustále zmeny metrorytmickej štruktúry – hudba z tohto filmu je natoľko bohatá, že ju ani slovami nie je možné opísať, aby si človek vedel reálne predstaviť, čo všetko skrýva, no v podaní muzikantov znela, aj s veľkolepým záverom, interpretačne presvedčivo.
Bez svietiaceho meča, čo prekvapilo mnohých fanúšikov Hviezdnych vojen, sme zavítali aj do tohto sveta – čestne sa priznám, že nie môjho, nikdy som ani jednu epizódu nevidela. Zato hudba je osobitná kategória, v koncertnej sále funguje od prvých taktov vzrušujúco a dokáže fungovať aj samostatne, bez filmu (čo mnohé soundtracky, samozrejme). Prím v tejto verzii mal Slovenský filharmonický zbor, ktorý znel dramaticky, keď sa aj ťažisko prenieslo na orchester, neustále sa pripomínal. Téma, na ktorej je postavená Epizóda I – Skrytá hrozba, je ústredný motív, ktorý sa vinie celou skladbou. Bola to špičková interpretácia, ktorá si vyslúžila nielen dlhý potlesk, ale aj ocenenie z publika v podobe nadšeného výskania (sem-tam to pripomínalo hľadisko ako z rockového koncertu).
Piráti z Karibiku: Prekliatie čiernej perly (Klaus Badelt ) spôsobili ďalší ošiaľ. Nielen preto, že človek sa s motívom tejto hudby okamžite identifikuje, no na plátne sa zjavil Johnny Depp ako Jack Sparrow. Opäť výborne vystavaná skladba, s prekrásnym flautovým sólom, ktoré uvedie tému, následne ju zopakuje orchester, tempo sa zrýchli a počujeme ústrednú, dynamickú tému – presne tú, ktorú každý pozná. Je to typická hudba k dobrodružnému filmu – tento žáner je aj v hudbe osobitým jazykom podčiarknutý. Niečo ako Korngold len v podstatne modernejšom prevedení – a samozrejme, aj interpretačne náročnejšom.
Záver koncertu patril Suite z filmu Jurský svet. Tajomne, z hlbín prichádzajúca téma, najprv v úspornejšej inštrumentácii sa postupne rozvinie do veľkého zvuku, spoločne so zborom. Je to ďalšia veľká partitúra, tentoraz aj s prímesou romantiky, samozrejme, patričných dramatických efektov. Farby, ktoré sú v inštrumentácii využité, boli hodne záveru takéhoto koncertu. Po Jurskom svete, samozrejme, prišiel aj prídavok – emotívne silný Vangelis a jeho 1492: Dobytie raja. Na záver teda predsa len v dramaturgii zaznel ako prím zbor – zdôraznenie novinky týchto koncertov. Verím tomu, že témy z mnohých filmov zneli aj vďaka precíznej interpretácii – a majstrovskému vedeniu Rastislava Štúra v divákoch ešte dlho.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ján Lukáš
