Kácečko sa stalo druhým domovom dvoch festivalových večerov a potvrdilo, že ešte vždy je šanca na to, aby sme v spoločnosti našli porozumenie a toleranciu v rôznorodosti, dokázali akceptovať rôzne štýly a našli spoločnú reč, aj keď pre nás možno cudziu a vzdialenú, no predsa pochopiteľnú a univerzálnu.
Ak sa v súčasnosti zamýšľame nad tým, čo všetko pojem world music zahŕňa, odpoveďou mohol byť tohtoročný World Music Festival Bratislava (15. – 18. augusta 2024), na ktorom účinkovali hudobníci z dvanástich krajín sveta. Chápaním tohto žánru ako etnickej hudby, schopnej prijímať prvky z rozmanitých, iných žánrov, by sme mohli dostať odpoveď, čo vlastne world music je, no tento žáner má širšie hranice. Ukazuje svojské bohatstvo krajín, ich kultúr a tradícií, ale aj moderné spracovanie, unikátne kombinácie hudobných nástrojov, štýlov, prieniky hudobných kultúr krajín, o ktorých by ste asi nikdy nepovedali, že spolu, na jednom pódiu môžu znieť v symbióze. Výsledok je pritom očarujúci. World music dnes spája dokonca niekoľko druhov umení, ktoré na javisku dokážu spoločne dospieť k výsledku, na ktoré publikum okamžite reaguje. Napríklad aj spojenie hudby s divadelnou performance. A samozrejme – vyvrcholením hudby ako takej, je jam session. Hudobníci, ktorí sa vidia len počas festivalu, no vďaka otvorenej komunikácii, erudícii a voľnosti obecenstvu prinesú mix kultúr a muzicírovanie, akého sú schopní napríklad jazzmeni.
Tento rok sa festival konal na viacerých miestach. Z Klarisiek sa presunul do Kácečka, moderného, atraktívneho priestoru, ktoré tomuto žánru nesmierne pristane. Global dance párty sa konala na lodi Pink Whale, úvodný koncert vo štvrtok večer sa konal na Hviezdoslavovom námestí a uzavrela sa výnimočným projektom Jána Kružliaka mladšieho v Moyzesovej sieni. Kdekoľvek sa však diali tieto podujatia, bolo zjavné, že festival už má vybudovanú svoju vlastnú komunitu, dokonca medzinárodnú. Je to práve hudba, ktorá spája ľudí a priniesla pocit spolupatričnosti, ktorý nám v našej spoločnosti tak veľmi chýba. Zrazu sa všetci medzi sebou vedeli dohodnúť, bez hádok, škriepok, presadzovaní si vlastného ega, pretože práve hudba sa stala univerzálnym jazykom, ktorému všetci rozumeli a zdieľali ho. Či už to bola funková balkánska dychovka, indická farebná hudobno-tanečná šou, ethno jazz so špičkovým gitaristom, virtuózny marocký hráč na lutnu, balkánske piesne sprevádzané body percussion, orientálne rytmy zo severu Afriky, maďarské či neapolské piesne a samozrejme, naša ľudová hudba, tohto roku originálne prepojená s klasickou hudbou 20. storočia.
Už otvárací koncert festivalu poukázal na rozmanitosť hudby: domáce zoskupenie Folk&Bass Orchestra a Ženy z Muzičky chápe folklór moderným prístupom, ďalej vystúpili ambasádori indickej hudby DHOAD Gypsies of Rajasthan a napokon balkánska funky dychovka Džambo Aguševi Orchestra.
Oba ďalšie večery boli dramaturgiou i menami mimoriadne silné. Piatkový koncert otvorila v bratislavskom Kácečku flautistka a skladateľka Mária Reháková s anglickými jazzmanmi. Počujeme o nej veľa, organizátori koncertu ju zaraďujú do programov festivalov, naživo hrala aj na odovzdávaní cien Esprit. Hudobníčka nepochybne má charizmu a dokáže osloviť značnú časť publika. Priznám sa, mňa osobne zaujali viac muzikanti ako líderka formácie. Absolventka prestížnej londýnskej Guildhall School of Music študovala jazzovú flautu, aranžovanie a kompozíciu. V hudbe spája ľudovú hudbu s jazzom, čo nie je novinkou v oblasti experimentovania ani prelínania žánrov. Priznám sa, vždy, keď som ju počula naživo, ma vyrušoval neistý vokálny prejav, v ktorom nie sú prvky jazzu ani ľudovej hudby. Ak sa totiž tieto dva žánre kombinujú, asi je vhodné vymedziť sa – buď tradičným prejavom s folklórnymi elementmi alebo jazzovými tónmi a scatom. Mária Reháková spieva civilne – je to určite jeden zo súčasných trendov, využívajúci aj meditatívne polohy spievania či fragmentáciu motívov minimalizované na jeden tón. Zásadnú oporu a rozvíjanie motívov majú na pleciach inštrumentalisti. Nielen s pregnantnou, dobre pulzujúcou rytmikou – skvelý kontrabasista Peter Korman, klávesák Eddie Lee a bubeník Floyer Sydenham, ale aj farebne zaujímavou lineárnou zložkou vedenou saxofónom (Sam Knight) a klarinetista Gustav Clayton Marucci. Kompozície, ktoré vytvára Reháková, sú na veľkých plochách, nechávajú priestor hráčom na improvizácie. Frekventovaná je u nej zmena štýlov, hráči sú vo všetkých výborne zohratí.
Na koncerte zaznela aj transformačná suita – trojčasťová skladba, o ktorej vyrozprávala Mária svoj príbeh, od detstva, cez jej časy strávené štúdiami v Londýne a zásadná tretia časť – Zbohom ostávajte. Prvá časť – Detstvo má v sebe svieže latinskoamerické prvky, je nekonfliktná a sedí k príbehu šťastných časov. Po sóle klávesov sa ozval tenorsaxofón s pekne vypracovaným tónom, v novom tempe, ktoré postupne gradovalo, malo v sebe aj prvky moderného hard bopu. Prierazný, dobre intonovaný tón saxofónu v téme zjemnil zvuk flauty. Flauta dokázala vytvoriť kontrast – zvukový aj výrazový, boli to lyrické party, ktoré dali skladbe novú dimenziu. Práve inštrumentálna kombinácia dychov a precízna rytmika tvorí tvorbu Márie Rehákovej a jej kapely výnimočnou. Prvá časť suity, ukončená do stratena, okrem latinskoamerických rytmov ukázala schopnosť formácie pracovať s rôznymi odtieňmi nálad, dokonca sa v hudbe objavili aj free jazzové prvky (zostava muzikantov má dobré predpoklady na to, aby sa dostala až na tento level). Jednoznačne dané témy hudobníci rozvíjali až do impresionistických polôh, v dychových nástrojoch sa objavili aj extrémne polohy. Neboli to vždy „ľúbivé“, prvoplánové, jednoznačne témou vyhranené improvizácie, naopak, od nálad sa dokázali vzdialiť. Tak i v druhej časti skladby, v ktorej boli najviac počuteľné vplyvy európskou hudbou. Muzikanti majú vzdelanie na to, aby si tieto farebné nuansy a náročné kompozičné postupy zahrali presvedčivo. Len občas sa objavil zjednocujúci rytmický pattern, v tempe, aby skladbu ucelil. Suitu končila ľudovka Zbohom ostávajte, opäť s vokálom, ktorý nemožno zaradiť – nebol to ani folklór, ani pokus o novodobú interpretáciu. Z frázovania síce bolo zrejmé, že Mária Reháková sa snaží dychom, dynamikou a voľnou rytmikou hľadať kompromis medzi nezabudnuteľnou a doposiaľ neprekonanou interpretáciou Dariny Laščiakovej, no nasadením tónu ostávala civilná. Taktiež namiesto výšok použila spodné polohy, vo vysokých sme nepočuli ani falzet, ani využitie hlavového registra, opäť to bol len prirodzený tón. O to však zaujímavejšia bola pre mňa práca inštrumentalistov.
Ak nám teda chýbala dostatočná dávka folklóru v prvom koncerte festivalového večera, plne ho nahradila ďalšia kapela. Zneli nové skladby huslistu a skladateľa Stana Palúcha so speváčkou Simonou Hulejovou, cimbalistom Marcelom Comendantom a univerzálnym kontrabasistom Petrom Kormanom. Zostava si hovorí Stromoradie. Moderná, aktualizovaná cimbalovka je dnes príkladom toho, ako krásne sa vedia prepájať a snúbiť rôzne žánre. Improvizácia a voľné hranie odjakživa patrili k folklóru, no dostať do ľudovky jazzové elementy, rytmiku a sóla s vkusom a esteticky, dokáže len prvotriedny muzikant. Stano Palúch je na našej scéne zjavom, priam neuveriteľný. S ľahkosťou dokáže hrať dlhé sóla, tému rozvíjať a rytmiku uspôsobiť – dať tak ľudovej hudbe nový šat. Okamžite spoznáte, že jeho sóla nie sú vydreté, ale spontánne. Robí nadstavbu hudbe, ktorá je sama osebe krásna a jeho symbióza je výsledkom natur muzikality s technickou prípravou a citom. Spojenie so Simonou Hulejovou bolo zázračné. Hoci pieseň začala v introdukcii spievať voľne, skôr v piane, nežným tónom vo výškach (čo od folkloristu jej formátu neočakávate), scatom, keď sme ju počuli spievať naplno. Keď raz človek dostane folklór do vienka tak, ako Simona Hulejová od svojej babičky, počujete to na tóne okamžite. Jej krása, čistota hlasu, obdivuhodný objem, štýlovo čisté spievanie je unikátne. Akoby ste sa katapultovali v čase. Nielen plnosť tónu, ale i spev hrudným a hlavovým registrom, spôsob dikcie a celkový jej prejav na pódiu, diváka priam opantá. Spojenie s Palúchom, Comendantom a Kormanom vytváralo nespútanú energiu folklóru na jednej strane, na druhej posun do iných žánrov. V takomto prípade získavajú oba žánre obohatenie, je to progresívny typ hudby (len vysvetlenie pre hejtujúcich dezolátov atakujúcich všetko progresívne – v dejinách modernej populárnej hudby skutočne existoval progresívny rock a boli to všetko extrémne talentovaní, technicky podkutí hudobníci a nie, nehrali tri akordy v jednej pesničke). Simona disponuje priam neskutočným bohatstvom tónu, jeho výrazov a farieb, jej rozsah je obdivuhodný. A vo všetkých štýloch hudby doslova pláva mimoriadne prirodzene. Absolvovanie konzervatória Jaroslava Ježka jej prospelo v spoznávaní rozmanitosti hudby, no i tak je muzikalita u nej dominantná. Občas sa totiž stáva, že interpreti školení vo vokálnom jazze presne „ukladajú notičky“ podľa predpisov na hodine harmónie. To však nie je prípad Hulejovej. Jej bezprostredný prejav jej veríte tak v ľudovkách, ako i jazze, v dramatických i subtílnych polohách. V scate dokáže melodiku rozpohybovať od introspektívnych polôh až do ostrých prvkov, znateľne pod vplyvom folklóru. A to dokonca len v jednej improvizácii v rámci jedinej pasáži skladby. Jej charizma na pódiu je magnetizujúca, súlad s muzikantmi pôsobil akoby hrali spolu celé roky. Práve v tom bolo vystúpenie tejto formácie zaujímavé, pretože Stano Palúch poznamenal, že je to mladá kapela a vznikli len nedávno. Ich súhra, rytmická, ale i štýlová, bola dokonalá. V skladbách tvorili napätie – introdukciou, následne témou, ju začali, aby pripravili pôdu pre speváčku. Tektonika skladieb bola premyslená, no nie vykalkulovaná. Keď sa do posledných tónov cimbalu v piane a rytmike ozvalo sólo Simony Hulejovej, ktoré ponechali inštrumentalisti v introspektívnom móde, zrazu to bolo ako zázrak, ktorý sa už nedá zopakovať. Práve Hulejová určovala, akým výrazom, dynamikou a tempom, sa bude skladba poberať, koľko bude trvať jej scat a voľnosť prejavu, ktorú interpretom poskytuje jazz. Vycítilo to aj publikum, ktoré sóla interpretov odmenilo spontánnym potleskom. Medzi najkrajšie patrili nostalgické ľudovky, spracované do nových aranžov. Hudobníci nepotrebovali bohatý zvuk, no pritom mal každý svoj vlastný priestor – aj to bol dôkaz, že menej je niekedy viac. V lyrických piesňach, v úspornom sprievode vynikol hlas Simony, citlivý cimbal ako doprovod a o krásu tónu sa postaral Stano Palúch. Cifrovanie melódie s jazzovou rytmikou má neopakovateľné čaro. V týchto chvíľach si uvedomíte, že publikum, ktoré sa stretáva na World Music Festivale Bratislava, má dostatočné vedomosti a vie presne, či má pred sebou skutočných muzikantov, ktorí hudbu robia srdcom, alebo naučených, metronomicky presných interpretov.
Večer v Kácečku ukončilo Nguyên Lê Trio z Francúzska, ktoré vedie invenčný gitarista a skladateľ vietnamského pôvodu. Jeho spoluhráčmi v tejto zostave (gitarista má niekoľko projektov) sú kontrabasista Chris Jennings a marocký bubeník Rhani Krija, ktorý účinkoval so mnohými medzinárodnými hviezdami, napríklad aj so spevákom Stingom. Pre mňa osobne je nie celkom pochopiteľné, prečo sa tá pozornosť sústredila na bubeníka. Iste, Sting je veľké meno a takisto je to skvelý bubeník, no mozgom projektov je Nguyên Lê. Jeho spôsob myslenia, tvorba tónu, spájanie kultúr je výsledkom jeho unikátneho rukopisu, nezameniteľného konceptu. Gitarista žijúci v Paríži sa narodil vietnamským rodičom a ctí si tradície, no zároveň je to moderný umelec. Plný nápadov, muzikality a ľudskosti. Keď napíše skladby, nemá problém ich posunúť kolegovi – hudobníkovi. Prečo? „Lebo povedal, že sa mu páčia, tak som mu ich nechal“. A ani to mu neprekáža, že kolega zožal celosvetovú slávu práve s týmito skladbami. Jeho album Silk and Sand, ktorý prezentoval na WMFB, je vysoko cenený odbornou i laickou verejnosťou. Nguyên má cit rozprávať hudbou príbehy. Počujete v nich ruch veľkomesta v Paríži, ale i meditáciu ázijskej hudby, krásy prírody, jej ticho a panenskú nedotknuteľnosť. Kombináciou týchto svetov – nielen z hľadiska myšlienkového a príbehového, ale i hudobného, dochádza k jedinečnej fúzii. Hudobníci boli navyše majstrami v kontrapunkte. Na pódiu priamo na seba reagovali, vytvárali nové a ďalšie improvizácie, nadväzovali na seba. Neboli to však len fragmenty motívov, ale celé, rozsiahle pasáže, voľne vznikajúce. Silou ich vystúpenia sa stala intuícia – ich proces vznikal a odvíjal sa v súhre skvelých muzikantov. Polyrytmické a polymetrické pasáže v Gratitude, ktoré mali nielen mohutný zvukový efekt, ale i virtuózne prvky, striedala meditácia Moonstone. A presne toto bolo niečo, na čo sme všetci čakali. Gitarista má osobitý, okamžite rozpoznateľný tón (ktorý z gitaristov má túto danosť?). Je plný poetiky a bohatý farebne. Jeho hudobné témy a výraz sa dokonalo snúbil v miernom tempe s clivým, nostalgickým charakterom hudby. V jeho hre sme počuli tonálne pasáže, ale i pentatonické prvky. Odtiene tónov unášali do iného sveta, fragmenty rozvité do dlhých improvizácií fascinovali nielen motivicky, ale najmä rôznymi škálami tónov. Jeho spektrum tónov akoby nepoznalo hraníc. Tak, ako rôzne etno vplyvy, ktoré využíva – nenápadne, ale pri pozornom počúvaní ich odhalíte. Bola som v tento večer hrdá na naše obecenstvo – počúvalo s porozumením a v procese tvorby tejto formácie sa naladilo na jednu frekvenciu s muzikantmi. Pritom to vôbec nebolo jednoduché – Nguyên a jeho hudba je ako sínusoida. Dovolí vám oddýchnuť, no len na chvíľu. Ponoriť sa do meditácie, krásy tónu, aby ju vzápätí zmenil na multižánrové a multi-etnické dobrodružstvo. Rozhodne jeden z najlepších koncertov, aké som kedy počula.
Zuzana Vachová
