Dňa 2. augusta o 18. hodine sa v Pálffyho paláci na Zámockej 47 v Bratislave uskutoční vernisáž dvoch výstav – Štefan Kubík – Testament sochára a Markéta Nováková – nádoba, podoba, doba. Výstavy pripravili Ľuba Belohradská a Xénia Lettrichová. Prístupné sú denne (okrem sviatkov) od 14. do 18. hod. do 28. augusta 2023.
Štefan Kubík sa narodil v Spišskom Podhradí v roku 1941. Na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave navštevoval rezbárske oddelenie (v porovnaní s vrstovníkmi s časovým posunom) v rokoch 1960 – 1964 pod vedením L. Korkoša. Následne študoval na VŠVU, kde v roku 1971 absolvoval v ateliéri reliéfneho sochárstva profesora R. Pribiša.
Kubíkovým celoživotným sochárskym údelom sa stal vzťah ku matérii dreva, ktorému zveroval vtelenie svojich plastických predstáv. Zviazanosť s drevom korení vo vizuálnych zážitkoch z detstva na rodnom Spiši, bohatom na rezbárske pamiatky sakrálneho umenia najvyššej umeleckej kvality. Stali sa podvedomým odrazovým mostíkom vlastných umeleckých snažení sochára.
Vstup mladého umelca do profesionálneho výtvarného diania je totožný s dátumom zlomu, ktorý postihol celu kultúrnu scénu ako následok politických zmien po auguste 1968. Výtvarné umenie sa ocitlo pod tlakom eufemicky-farizejského pojmu normalizácia, čo v praxi značilo zavrhnúť všetky formálne výdobytky uplynulej dekády šesťdesiatych rokov. Menovite druhá polovica desaťročia bola pre slovenské sochárstvo taviacim kotlom formálnych experimentov, ktoré mali upadnúť do nemilosti a zabudnutia.
Vo fáze navštevovanie SŠUP sa tu výuka pohybovala v rámcoch “opatrného modernizmu”, na VŠVU pedagógovia drevenú skulptúru nepreferovali, no scénu voľného sochárstva energicky atakovali viacerí umelci (Vl. Kompánek, R. Uher, Vl. Môťovský, A. Rudavský, J. Kočiš, A. Ilečko, A Goliaš a ďalší), ktorí uskutočnili závažný prielom do jej tradičných podôb. Hodnotovú hierarchiu drevenej sochy vztýčil na piedestál mienkotvorný esejista a uznávaný prozaik D. Tatarka, keď ju stotožnil so slovenským sochárstvom, inšpirovaný Kompánkovými vertikálami Penátov = ochranných božstiev domova.
Nastolená normalizácia už zahatala možnosť napojenia sa na prelomové experimenty, čo limitovalo aj počiatočnú fázu Kubíkových sochárskych rozbehov. Súčasne ale vytýčila latentne výzvy pre Generáciu 1941, ktoré postupne v priebehu siedmej a ôsmej dekády dozreli do diferencovaných autorských programov. Je dôležité zdôrazniť, že pre sochára a jeho priateľov – generačných vrstovníkov (D. Pončáka v Prešove, Št. Prokopa v Pezinku, i mladšieho kolegu Št. Tótha v Bratislave) práve kresba sprostredkovala bránu ku slobode umeleckého myslenia, podporovala rozlet fantázie a napokon vyústila aj do slobodnejšieho obcovania s plastickými formami.
V stručnosti možno rekapitulovať, že technologicky dobre pripravený sochár realizoval veľkoplošné dekoratívne reliéfy s vegetatívne variovanými motívmi pre dotvorenie verejných priestorov v súlade so spoločenskou objednávkou. Postupne dospel k poznaniu, že vo voľnej tvorbe nemôže byt limitovaný len kompozičným modulom, viazaným na prírodný útvar kmeňa stromu, čo zväzovalo ruky mnohým tvorcom, využívajúcim drevo ako realizačný materiál. Siahol po uvoľnenom tvarosloví trámov, hranolov, ihlanov, ktoré neváhal obohatiť o spájajúci prvok z kovaného železa. Rezbárske spracovanie tvaru a povrchu drevenej sochy -skulptúry – sa obohatilo o robustnejšie tesárske postupy. V deviatej dekáde je zreteľný posun ku abstrahovanému posolstvu filozoficko – existenciálnych námetov. Robustnejšie tvarovo-kompozičné uchopenie námetu vnáša doňho expresívne vyznenie, posolstvo sa stáva nástojčivejším, čitateľnejším. Organické inšpirácie uvoľňujú priestor pre nástup veľkorysého cyklu Hláv, ktoré sú premysleným plastickým vyústením kresbových vízií, nesledujú morfológiu individuálnej anatomickej podoby, stávajú sa extrahovaným posolstvom utrpenia, tortúry, poníženia manipulovaného subjektu prostredníctvom intervenčného zásahu – asambláž ako spojenie “mäkkého” dreva s drastickým zovretím hlavy železnými kramlami, kričiacich úst zapchatých hrsťou vytŕčajúcich klincov…
Životná cesta sochára bola vymeraná na šesť a pol dekád. Čo ju presahuje, je umelecký testament. Ten obnáša do sto opusov miniatúrnych či drobných plastických kompozícií v rozmedzí od 15 cm do 50 cm. Takéto artefakty poznáme z dejín sochárstva ako bozzetá – náčrty budúcich sôch. Ich odkaz dešifrujeme ako plastický diár umelcových každodenných aktivít, projektovaných do nelimitovanej budúcnosti tvorcu. Disponujú tušenými významami znakov, meniac podobu od pomníkových riešení miniatúrnych stél ku zložitejším schémam ikonostasov – oltárov v kaplnkách neznámeho náboženstva.
V kontexte Kubíkovej umeleckej existencie zohráva iniciačnú úlohu kresba nielen virtuóznou kvalitou, ale aj obsedantnou kvantitou dochovaných skicárov (61 exemplárov rôznych rozmerov). Sochárova životná partnerka, talentovaná výtvarná historička Klára Kubíková im venovala iniciačnú štúdiu pre výstavu Dialógy s drevom (Galéria Umelka, 2019). Jej text nie je len kunsthistorickým komentárom, je to aj text o zdieľaní ľudských kvalít umelca, jeho každodenného sisyfovského údelu. V nečakanom predsmrtnom zápase udelila reprint textu pre katalóg k nedožitej osemdesiatke manžela (Štefan Kubík, Sochy – Kresby, Galéria umelcov Spiša, november 2021 – marec 2022).
Text pripravila: Ľuba Belohradská, kurátorka výstavy
