V týchto dňoch si pripomíname 120 rokov od narodenia najvýraznejšej osobnosti slovenskej výtvarnej moderny medzivojnového obdobia Ľudovíta Fullu (27.2.1902 – 21.4.1980).
Tvorbu Ľudovíta Fullu by sme mohli metaforicky nazvať otvoreným oknom do sveta moderného umenia, cez ktoré prenikali impulzy jednak zo svetového umenia, ktoré Fulla dokázal veľmi citlivo reflektovať. Boli to inšpirácie čerpané od Cézanna, Chagalla, fauvizmu či expresionizmu. Ale boli to aj domáce inšpirácie prichádzajúce z jeho blízkeho prostredia, ktoré ho obklopovalo, v ktorom vyrastal a ktoré bolo súčasťou jeho života. Ľudové umenie, folklór či kresťanská ikonografia sa akoby znenazdajky a pritom veľmi prirodzene stali charakteristickým znakom jeho celoživotnej umeleckej tvorby.
Ľudovít Fulla sa narodil v Ružomberku, v meste, do ktorého sa počas celého života sporadicky vracal, ale na sklonku života v ňom už zotrval. Po rokoch štúdií, najmä tých pražských, kde absolvoval Umeleckopriemyselnú školu u profesorov Arnošta Hofbauera a Františka Kyselu sa vrátil na rodné Slovensko. Po prechodných rokoch, ktoré strávil v pozícii učiteľa kreslenia jeho kroky zamierili do novo založenej, avantgardne orientovanej Školy umeleckých remesiel v Bratislave, ktorú v roku 1928 založil Josef Vydra. Inšpirovaný výchovno-vzdelávacím konceptom nemeckého Bauhausu chcel Vydra aj na Slovensku vytvoriť školu, ktorá by dokázala reflektovať najmodernejšie avantgardné trendy v umení, ale aj vo vzdelávaní. Fulla sa tu okrem iných inšpiratívnych kolegov stretol s Mikulášom Galandom. Oboch umelcov v tomto období nespájala len spoločná pedagogická činnosť, ale predovšetkým veľmi intenzívna tvorivá práca na mnohých typografiách, úžitkovej grafike či scénografii. Spoločná práca, ktorej sa venovali počas raných 30. rokov predstavovala ojedinelý avantgardný počin v našich končinách a aj vďaka nej sa novým centrom slovenskej avantgardy stala práve Bratislava. Okrem výtvarných diel začínajú vychádzať aj tzv. „Súkromné listy Fullu a Galandu,“ predstavujúce jedinečný manifest slovenskej avantgardy. Obaja autori sa v nich prihlásili k novým, avantgardným tendenciám a nastolili v nich počiatok novej umeleckej estetiky, ktorá už mohla byť konfrontovaná aj s európskymi avantgardnými manifestami či vyhláseniami. Tri čísla Súkromných listov Fullu a Galandu vychádzali v rokoch 1930- 1932.
Výrazná práca na poli umeleckom i teoretickom mu zabezpečila, že mohol reprezentovať slovenské umenie na rôznych medzinárodných fórach. Či už to bolo Bienále v Benátkach (1934, 1942, 1954, 1956, 1962, 1966), výstava svetového moderného umenia v Bruseli (1935) či dokonca Svetová výstava v Paríži (1937), kde za obraz Pieseň a práca získal ocenenie Grand Prix. No zúčastnil aj mnohých ďalších svetových výstav a Bienál, na ktorých prezentoval svoje i slovenské moderné umenie.
Vďaka veľkému vplyvu európskej avantgardy v raných rokoch Fullovej umeleckej tvorby sa jeho jazyk formoval do osobitého a nezameniteľného prejavu. Prostredníctvo chagallovskej snovosti, mattisovskej výraznej farebnosti a kubistickému rozkladu formy sa postupne dopracoval k vlastnému štýlu a umeleckému jazyku. Ten, najmä koncom 20. a začiatkom 30. rokov bol charakteristický priestorovou deštrukciou, zjednodušovaním foriem a výraznou farebnosťou. Okolo roku 1927 do jeho tvorby vstúpil nový námet – slovenské ľudové umenie. Moderná avantgardná forma sa tak v jednom umeleckom priestore stretla s bohatou ľudovou a kresťanskou symbolikou, rozprávkovou naráciou, slovenskou zemitosťou, naivným detským prejavom a dekoratívnym kolorizmom.
Práve tieto prvky sa stali charakteristickým maliarskym rukopisom Fullovho moderného výtvarného jazyka, ktorý sa naplno prejavil v jeho najrozsiahlejšom a najkomplexnejšom obraze Pieseň a práca (1934-1935). Epicky poňatá freska vyobrazujúca život a prácu slovenského ľudu je po vzore stredovekého nástenného rozprávania rozvrhnutá do troch pásov, pričom scény s oráčom a vykopávaním zemiakov sú doplnené o geometrické fragmenty krajiny a architektúry. Nad všetkými týmito obrazmi akoby prirodzene poletuje hrajúci muzikant. Obraz predstavuje dokonalé spojenie moderného spracovania tradičnej témy ako i spojenie stredovekej tradície s avantgardným videním sveta. Fulla týmto dielom jednak pokračoval v téme vyobrazenia slovenského pracujúceho ľudu, ktorá bola v našom umení dlhodobo prítomná, jeho prístup k nej bol však novátorský a inovatívny.
Rovnako silnú inklináciu akú prejavoval k slovenského ľudu môžeme pozorovať aj v jeho vzťahu ku kresťanstvu. Hlboko zakorenené kresťanské idey sa na povrch dostávali prostredníctvom tém, ku ktorým sa vracal počas celého svojho tvorivého obdobia. Mariánsky námet či novozákonné motívy ako zvestovanie, nanebovzatie, ukrižovanie či narodenie sa stali charakteristickým znakom jeho tvorby. No Fullov spôsob spracovania týchto tém prekračoval striktné kresťanské interpretácie. Jeho osobitý prístup pozorujeme napríklad pri mariánskom námete, ktorý bol u neho najfrekventovanejší. Madonu nezobrazoval len ako božiu matku, ale ako symbol materstva odetý do vidieckeho odevu, teda ako vidiecku ženu – matku. Preto jeho madony (Revúcka madona, 1926; Madona s anjelom, 1929; Madona v červenom, 1935) pôsobia viac svetsky než „svätsky“.
Fullovo umelecké nadanie a veľká výtvarná kreativita však potrebovali k svojmu rastu aj iné oblasti umeleckej tvorby, v ktorých by sa mohli rozvíjať. A tak sú 30. roky obdobím jeho realizácií sa v oblasti grafickej typografie a scénografie. Avantgardné zásady novej typografie rozvíjal spolu s členmi skupiny DAV. Ich nový vizuálny jazyk zameraný na syntézu rôznych typov písma, striedanie vertikál a horizontál, používanie diagonál, výrazných hrubých čiar, ktoré boli v kontraste s čiernymi kruhmi zdôrazňovali rytmiku textovej časti a prázdneho priestoru. Svoj grafický vizuálny jazyk predstavil najskôr pri grafickej úprave Súkromných listov a časopisu Slovenská grafia, neskôr aj pri úprave knižných obálok ako bola napríklad kniha Demontáž od J. R. Poničana (1929) či na plagáte k spoločnej výstave Fullu a Galandu v Košiciach (1930). Nemenej zaujímavé boli aj jeho scénické návrhy vytvorené napríklad pre Slovenské národné divadlo, kde spolupracoval s takými osobnosťami ako bol Ján Borodáč či Viktor Šulc.
Koniec 30. rokov predstavoval v jeho osobnom ako i umeleckom živote radikálny zlom. Po náhlej smrti Mikuláša Galandu zostal v pozícii priekopníka modernistický formalistických tendencií osamotený a po zatvorení Školy umeleckého priemyslu dokonca vykorenený. Umeleckou útechou sa mu stala na isté obdobie knižná tvorba a knižná ilustrácia. Žiarivá farebnosť a formalistické prevedenie však boli nahradené zemitosťou a výjavmi každodennosti. Jeho farebná bohatosť prepojená so snovosťou a fantáziou sa však opätovne prejavila v ilustráciách rozprávkových kníh, najmä Dobšinského Slovenských rozprávok. Kolorované kresby perom k rozprávkam ako je Soľ nad zlato; Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas; Perečko belavé, červený dolomán a ďalšie sa natrvalo zapísali do pamäte niekoľkých generácií detí, pre ktoré sa Fullove ilustrácie stali vizuálnym vyobrazením ich obľúbených rozprávok. Fullova fantázia, nápaditosť, hravosť, citlivosť a jemnosť prepojená s farebnosťou sa stala súčasťou našich detských rokov.
V politicky náročných 50. rokoch, keď slovenské umenie zasiahla vlna socialistického realizmu sa Fulla s týmito dogmatickými zásadami nestotožnil. Po odchode z pozície pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a návrate do rodného kraja sa Fulla uzavrel do svojho umeleckého sveta. V Žiline, vo svojom dome, si zriadil malú súkromnú galériu, o ktorú sa staral 4 roky. Po smrti manželky v roku 1962 sa presťahoval do Ružomberka, kde mu bola postavená galéria s názvom Galéria Ľudovíta Fullu. Fulla na sklonku života daroval svoje celoživotné umelecké dielo štátu.
Katarína Ihringová
Zdroj foto: webumenia: Madona s anjelom, 1929 (majetok SNG), Obálka knihy J.R. Poničan – Demontáž. Básne, 1929 (majetok SNG), Pieseň a práca, 1934-1935 (majetok SNG)
