Na druhý deň počas festivalu Slovenské alternatívne leto husto pršalo, ale kapelám ani publiku to neprekážalo. Dočkali sme sa špičkových koncertov – vystúpili Modré hory, Nina Rosa, Dan Bárta & Illustratosphere, Dunaj a Iva Bittová, Fiktivní Šílenství a ďalší interpreti a formácie.
Slovenské alternatívne leto a jeho druhý deň sa v podstate plynulo prehuplo z piatkovej noci do sobotného rána – hudba znela areálom v rôznych podobách. Či už to bola nočná obľúbené Gramcovačka Maroša Pavúka a Petra Markovského, neskoršie spievanie pri harmonike a improvizované moravské ľudové alebo sobotný raňajší tekutý chlieb na prebratie (niektorí volili zdravšiu alternatívu – kúpanie v jazere Počúvadlo) a k tomu opäť hudba.
V Záhrada Stage to žilo už od dopoludňajších hodín. Organizátori mysleli aj na tých najmenších, pretože tento festival je rodinný – stretnete tu deti všetkých vekových kategórií. K alternatíve predsa treba vychovávať svoje ratolesti hneď od narodenia, to je úplne zrejmé! Psychológovia by si v tomto areáli prišli na svoje – pozorovať tieto deti v rôznych vývinových štádiách, ako dokážu vnímať hudbu či divadlo a etablovať sa vo festivalovom prostredí, to je úplný zázrak. Pre tých najmenších bolo pripravené predstavenie Muška svetluška v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezna – naštudovalo ho štúdio mladých.
K SAL už akoby neodmysliteľne patrila detsko-dospelácka kapela MAYA GAL HANNA z Banskej Bystrice, ktorá koncertuje od roku 2019. Paradoxne, ak by ste v ich repertoári čakali naivné, až infantilné pesničky, mýlite sa. V kapele síce hrajú dve rozkošné dievčatká, no muzika je tvrdšieho žánru, v mnohých prípadoch metalová. A práve v tom je čaro tejto skupiny. Deťom sa nie vždy páči kombinácia hravých, vtipných textov s jednoduchými, vľúdnymi melódiami, naopak. Majú radi aj rockovejšie žánre, rytmickú muziku, tvrdší sound – dôkazom bolo vystúpenie kapely minulý rok, kedy si publikum vyslovene žiadalo práve tieto skladby z repertoáru, nie tanečné. Aj preto líder formácie siahol tohto roku po spomínaných, „hard“ songoch. Pesničky sú dobre stavané, s chytľavými refrénmi, dobre zapamätateľnými textami a publikum sa na mnohé z nich chytalo, bolo cítiť, že kapela má v radoch obecenstva svojich verných, či už medzi dospelými alebo deťmi. Dievčatá a ich vokály boli intonačne presné, rastú z nich dobré hudobníčky, ktoré sú na pódiu sebaisté.
O pol druhej sa už na Bombura Stage rozbehol projekt gitaristu Martina Hubu, ktorého tiež môžeme poznať z mnohých kapiel: už v 90-tych rokoch ho publikum mohlo spoznať vo formácii The Messenger. Kým začínal s tvrdšou hudbou ako trash metal, postupne začal objavovať art rock, progresívnu hudbu a mnohé ďalšie štýly. Na tohtoročnom Slovenskom alternatívnom lete však ukázal, že ambientná hudba v kombinácii s improvizáciami je to, v čom je doma. Samplované zvuky prírody – no nielen prírody, ale aj tematicky rôzne zamerané piesne, kombinované loopovanou gitarou (neprekračujúcou mieru vkusu, v tom je Huba nesmierny estét), publikum katapultovali do inej stratosféry. Zároveň to však nebol ten typ ambient music, pri ktorej by ste „nestáli pevne na zemi“ a hudba by vás nútila meditovať. Na to je až príliš dobrý muzikant. Jeho motívy boli precízne vystavané, z hľadiska formy a obsahu dokázal ponúknuť plnohodnotné pasáže, ktoré ste museli počúvať aktívne. Aj práve preto ste nemohli od hudby odísť do paralelného priestoru.
V prípade jeho improvizácií sa dokáže ponoriť do hudby a nálady kompozícií – jeho party sú emotívne, no nevybáčajú z nálady podkladov, ktoré má dané. Navyše, je to technicky veľmi dobre podkutý hráč, takže jeho hru je radosť počúvať. Aj s efektami, s ktorými pracuje, vie pracovať premyslene: trebárs Roland SP-404, ktorý je dnes v tomto žánri priam neodmysliteľnou súčasťou, vie veľa pokaziť, no zároveň byť kreatívnym. V prípade Martina Hubu bol nepochybne prínosom.
S vyčistenou hlavou sa človek postupne mohol naladiť na poriadnu dávku koncertov, ktoré boli prichystané na sobotu: šnúrou pokračovala kapela Soté, ktorá vznikla za múrmi bratislavskej Novej Cvernovky. Maťo Gálik (spev, gitara), Miki Elefant (spev, basa) a Vilo Csino (bicie nástroje) priniesli pri jazero Počúvadlo dobrý, energický mix rôznych štýlov. Z inštrumentálnych výkonov sa nedala prehliadnuť pohyblivá basa, ktorá tvaru kapely dodávala osobitý rukopis.
A to, na čo sme všetci počas celého dusného doobedia tak úpenlivo čakali, aj skutočne prišlo. V podstate to už k festivalu automaticky patrí a nemo, spýtavo to bolo v očiach každého z nás: kedy bude na festivale pršať? Na Slovenské alternatívne leto nikto predsa nechodí bez pršiplášťa, bez gumákov a všetci počítajú s tým, že sa bude tancovať v daždi a blate. Dážď prišiel a v plnej kráse, na chvíľu síce počas svojej najväčšej intenzity prerušil festivalové dianie, ale vystúpenie skupiny Modré hory už sa mohlo uskutočniť a bolo o čosi romantickejšie. A mimochodom, s perfektným nazvučením.
A keď sme už pri zvuku – týka sa to aj všetkých ostatných kapiel. Hlavný stage zvučili Juraj Mišík a Ľubomír Dedeček a odviedli promptnú prácu, na požiadavky muzikantov reagovali okamžite. Počas skúšok pracovali rýchlo a profesionálne. Publikum si vďaka nim mohlo vychutnávať čistý a kvalitný zvuk. Aj pri projekte Modré hory je zvuk zvlášť podstatný, no nielen pri nich. Kapela, ktorá patrí do vydavateľstva Slnko Records, uviedla jednu z najlepších performance, aké na festivale boli. Nielen tým, že majú kvalitné texty, ktorým nechýba humor, no najmä vďaka svojej prirodzenej kontaktnosti s publikom. Je to presne ten typ subkultúry, ktorá sa na nič nehrá, neštylizuje sa silene do nejakej pózy, pritom si zachováva hĺbku, má dostatočný intelektuálny potenciál, vie metaforicky pracovať s textami a preto to funguje tak dobre aj naživo s publikom.
Medzi kontrastne postaveným duom raperov je na pódiu neobyčajne silná chémia korunovaná kvalitným hudobným podkladom. Ak si spomeniete na ich album z roku 2017 – Luxus Clan, tak významný v ich tvorbe, atmosféru z neho dokázali dostať aj na festivale medzi ľudí. Logicky, tí ich z pódia nechceli pustiť. Možno sa to zdá jednoduché – vyberať si témy ako sú vojna, Boh, akné, občas niečo skríknuť, no slovenčina je v tomto pekelne zradná. A chalani z Modrých hôr dokázali, že vedia priniesť nielen zmysluplnú poetiku textov, ale ju aj vierohodne odprezentovať, ako sa na tento žáner patrí.
Nina Rosa akoby ani neprišla z tohto sveta. Je to bytosť, ktorá má špeciálny dar: putuje po svete, je neuveriteľne vnímavá a svoje zážitky dokáže prerozprávať prostredníctvom hudby. Je pritom úplne jedno, kde sa nachádza: či vo Zvolene na vlakovej stanici na toaletách, kde práve nemá drobné, tak zahrá na husliach a vďaka tomu sa tam udeje transcendentálny zážitok alebo vo Francúzsku. Každé prostredie má pre ňu osobitú poetiku a emócie, ktoré prežíva, dokáže pretransformovať do hudobnej reči tak, že zrazu sa na jej výletoch ocitnete aj vy. Nie sú to však bežné, rutinné cesty: vždy sa treba pripraviť na to, že túto interpretku je potrebné aktívne počúvať. Za vizuálne krehkou a romantickou bytosťou sa skrýva technicky brilantná hudobníčka, ktorá husle ovláda s absolútnou bravúrnosťou. Dokáže sa pohybovať v zložitých metrorytmických štruktúrach, využíva registre, ktoré nie sú celkom bežné a hudobné obrazy dofarbuje v kapele ďalším originálnym nástrojom: akordeónom (Michal Mihok). Možno je v našich končinách nie celkom docenený, ale to, čo sa na ňom dá dosiahnuť, aj čo sa týka rytmu, aj farby, v piesňach Niny, vynikne v kombinácii s husľami v novej dimenzii. V doznievajúcom daždi bolo jej vystúpenie ďalším príjemným a zároveň mimoriadne kvalitným číslom tohtoročného SAL.
Máme ho radi vďaka jeho nezameniteľnej farbe hlasu, koketovaniu s jazzom, osobitému vokálnemu prejavu a poetické duše aj láske k vážkam. Či špeciálnym výrazom, ktoré vkladá do textov a zaručene si ich musíte všimnúť, lebo doslova vytŕčajú. Napríklad také slovo ako „antagonistický“ nepochybne zaregistrujete, ale v texte svoje pevné miesto má, určite tam nie je nasilu.
Dan Bárta & Illustratosphere bol počas svojho vystúpenia absolútny profík, no najmä bol vo výbornej nálade. S publikom živo komunikoval a pesničky zo svojho albumu Kráska a zvířený prach mali svoje pevné miesto na festivale. Sú náladovo rôznorodé, nájdete v nich aj baladicko-nostalgické kúsky (pri ktorých si trebárs tie vážky môžete predstaviť), ale aj svižnejšie, no upúšťa od rockového žánru. To, že preferuje jazz, bolo na živom vystúpení markantnejšie, pretože k slovu sa dostali aj slovenskí špičkoví jazzmeni – Robert Balzar (basgitara), Martin Valihora (bicie nástroje) a Filip Jelínek (klávesy), Miroslav Chyška (gitary). Dan Bárta ako spevák vedel vo výraze podčiarknuť rozmanité polohy: vie byť presvedčivo intímny, jeho piánové party sú prekrásne, plné nehy, pretože práve tento album je plný komorne ladených piesní, na druhej strane, ak je potrebné vyjadriť expresívnejšie polohy – veríte mu ich. Je to spevák, ktorý nehrá emócie. Svoje príbehy prežíva v skutočnosti, v textoch, aj keď ich spieva. A to, že sa opäť vrátil od rocku k jazzu, je (aspoň pre nás menšinových) len a len dobre…
Bez mučenia priznávam, vystúpenie tria KOMASI mi ušlo, až na záverečné dve pesničky. Nie, že by som sa flákala, v žiadnom prípade. Počas zvučenia tejto afro-latin kapely mixnutej swingom a vraj aj psychedelickým afrobeatom, čo síce znie zaujímavo, ale z tých záverečných piesní usudzujem – bola to úplne bežná tancovačka a vcelku repetitívna tuc-tuc nuda (až na celkom nápaditého bubeníka, čo mal byť zrejme ten psychedelický afrobeat), som sa neplánovane zamotala do Záhrada Stage.
Tam sa začínal kvíz, ktorému som sa celé roky vyhýbala, veď kto by chcel trápne zistiť a ešte aj čierne na bielom vidieť a dokonca verejne počuť, že má vedomosti na úrovni nula? No schválne, ktoré je štvrté najväčšie mesto v Rusku alebo kedy bola podpísaná dohoda v Postupime? Ale rýchlo a bez googlu! Slavomír Hlásny a jeho 30 nadupaných otázok potrápili naše mozgové závity a v Záhrada Stage bola skvelá atmosféra. Tri družstvá sa ozaj snažili, veľa nových vecí sme sa dozvedeli a nebyť dvoch nových členov, ktorých sme pod nátlakom stiahli do nášho družstva, zrejme nevyhráme (ku cti mi slúži, že aspoň v hudobných otázkach som bola brilantná – kto už dnes pozná podľa fotky Raviho Shankara, pomenuje struny huslí a iné chuťovky?). Napokon sme vyšli ako víťazný tím. Hurá! Aj keď, hovorí sa, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, však? Neverte tomu! Je to čistý nezmysel. Zapamätajte si, že dôležité je vyhrať a získať 25 a pol boda, tak ako naše družstvo! Toľko k vystúpeniu tria KOMASI a jeho lídrovi, ktorý mal neobyčajné šoumenské vlastnosti, lebo sa mu podarilo roztancovať v daždi a blate celé húfy ľudí, čo zase pri takej skvelej rytmike nie je veľké umenie, pravda…
Tak či onak, to najlepšie nás ešte len čakalo. A to sú tie momenty, keď viete, že na festival sa oplatí merať tú diaľku, poblúdiť či trikrát zmoknúť. Tento ročník bol mimoriadne vydarený, no k absolútnym vrcholom, kedy mali ľudia slzy v očiach od dojatia a emócie sa z nich priam nekontrolovateľne vyplavovali, bol koncert Ivy Bittovej a kapely Dunaj. Sú to dve legendy a obe tieto legendy majú svoju históriu. Na Slovenskom alternatívnom lete sa stretli, aby túto spoločnú históriu „oprášili“, ale zároveň aby sa v tvorbe pohli ďalej. Dunaj má v sebe zvláštnu energiu, ktorá poslucháčov priťahuje ako magnet. Na jednej vlnovej dĺžke dokážu byť so speváčkou, ktorej rokmi prischlo pomenovanie „divožienka“ – Ivou Bittovou. Vidieť ju po rokoch na pódiu bolo priam mystické a očarujúce zároveň.
Speváčka má v sebe zakódovanú večnú mladosť, energiu a živelnosť, vďaka ktorej ju máme tak všetci radi. Práve zmienená živelnosť je spoločným menovateľom s kapelou Dunaj – a možno aj to bolo jedným z dôvodov, prečo sa ich cesty v minulosti rozišli. Podstatné je, že osud ich opäť dal dokopy a my sme si ich tvorbu mohli vychutnať. V základnej estetike sa zhodujú – spev sa dostáva alebo veľmi tesne približuje k inštrumentálnej podobe. Tak, ako kedysi hovoril nebohý spevák Jiří Kolšovský, že on nespieva, ale je nástrojom samotným o sebe, v týchto intenciách sa hýbe aj Bittová. A stále jej to ide neuveriteľne dobre. Dokazovala to v jednej piesni za druhou. Vďaka spolupráci s Dunajom sa z Bittovej v tých časoch definitívne stala speváčka alternatívneho žánru. Z folklóru dokázala „prehodiť výhybku“ okamžite, s prirodzenosťou, rock jej bol okamžite vlastný. Dnes sa vďaka tomuto spojeniu ľudia môžu nostalgicky vrátiť do minulosti, je v tom silná symbolika. Keď zaznejú určité piesne charakteristické kovovým zvukom gitár, človek má až zimomriavky.
To všetko korunuje Bittovej čistý a úprimný vokálny prejav, v ktorom sú pozoruhodné najmä improvizácie v málo využívaných, hraničných registroch. Iva s nimi vie narábať úplne prirodzene, bez toho, aby svoj prejav forsírovala. Najkrajšie sa vynímali v spontánnych vokálnych partoch, ktoré nikdy nie sú vopred pripravené. Spojenie Dunaj – Iva Bittová bolo v rámci festivalu jedno z najintenzívnejších a najoriginálnejších. Nielen preto, že prinieslo vysoko estetický hudobný zážitok, ale hlavne z toho dôvodu, že hmatateľne dýchal na ľudí aj kus histórie.
Po takomto koncerte človek musel predýchať. Mohlo by sa zdať, že po takomto koncerte už v zálohe nie je pripravené vôbec nič a predsa: druhý festivalový deň po polnoci vrcholil koncertom kapely Fiktivní Šílenství v zložení: Eva Turnová, Dušan Vozáry, Jitka Charvátová, Jan Vozáry. Českú basgitaristku, výtvarníčku, poetku, výraznú osobnosť nezávislej scény Evu Turnovú vítal festival aj na minulom ročníku, tentoraz však zostavu dali dokopy, aby si pripomenuli pamiatku a dielo Mejlu Hlavsu, dôležitú postavu českej undergroundovej scény. Tento rok by Mejla oslávil sedemdesiatku a je to 20 rokov od jeho predčasného odchodu. Na koncerte predstavili dvanásť skladieb, ktorým pripomenuli nesmrteľný Hlavsov odkaz. Speváčka Jitka Charvátová svojím hlbokým, podmanivým altom dokázala umocniť celkovú zvukovosť skladieb, ktoré boli zámerne štylizované tak, aby vystihovali poetiku Hlavsových piesní. Hoci on sám to nepripúšťal, vždy z nich bola citeľná aj temnota. „Rokenrol je v kríze a väčšina ľudí, ktorá ho robí, to robí len preto, že je to pre nich len tovar,“ znie jeho legendárny výrok. Pripomenúť si jeho tvorbu touto formou bol skvostný dramaturgický ťah.
A úplný záver festivalu musel byť, ako sa už patrí – zakončený tancom: DJ Mishek a Peter Markovski boli tí správni ľudia, ktorí obecenstvo roztancovali.
Ešte raz: klobúk dolu pred organizátormi, pretože takýto ročník sa vydarí zrejme so všetkým úsilím a prajnými hviezdami. Už teraz sa tešíme na ten ďalší!
Zuzana Vachová
Zdroj foto: HaluzArt
