Komponovať začal v štrnástich rokoch: „Mal som aj kamaráta, ktorý mal rád tiež moderné smery. Bol to Marián Varga. A spolu sme skúšali prvé kompozície,“ hovorí hudobný skladateľ, profesor Vladimír Bokes pre náš portál.
Ako skladateľ ste si už od prvých skladieb nezvolili tú ľahšiu cestu komponovať v tonálnej hudbe, ale v experimentálnych smeroch, ako napríklad dodekafónia a neskôr aleatorika. Je nesmierne náročné tvoriť invenčné diela v takejto kompozičnej technike. Prečo ste si zvolili tú ťažšiu cestu?
Mňa zaujímala v celom jej priestore a v celej jej šírke a najzaujímavejšie sú presne tie veci, ktoré sú neznáme. Názvy ako napríklad dodekafónia k nám prišli zo západu a bolo potrebné sa v nich začať orientovať. Najzaujímavejšie na procese tvorby je to, keď sa skladateľ pokúša spájať cudzie vplyvy, teda rôzne smery, ktoré k nám prišli zvonku s tým, čo vzniklo doma, teda so slovenskou tradíciou. Toto je najinvenčnejšia cesta, akou náš skladateľ môže tvoriť.
Je to napokon aj v histórii európskej hudby zjavné – tak ako u Čajkovského počujeme vplyvy ruskej hudby, u Suchoňa slovenskej, ako ovplyvnila naša hudobná kultúra Vás?
Presne tak ako hovoríte. Je tam snaha spojiť to svetové, respektíve to, čo je nové v európskej hudbe, s tým, čo je domáce. Zdá sa zo začiatku, že sa to spojiť nedá. Treba nájsť a vydupať tú cestu.
Prečo ste sa rozhodli komponovať v takzvanom Zlatom reze? Velikáni ako Bartók či Bach komponovali v Zlatom reze, pre Vás bolo čo na tom fascinujúce?
Kompozíciu som študoval od štrnástich rokov a jeden z prvých autorov, ktorým som sa zaoberal a študoval jeho tvorbu, bol práve Bartók. Uňho som sa naučil, čo je Zlatý rez a začal som to skúšať. Reakcie na to boli úžasné, pretože pár ľudí a väčšinou to boli významní ľudia, boli doslova rozčúlení. A potom bolo zopár ľudí, ktorí uznali, že je to výnimočné a hlavne počuteľné. Takže ak to existuje, prečo to nezdôrazniť.
Ak by ste mali rekapitulovať, Vašu tvorbu, od prvých kompozícií… Ako sa vyvíjal Váš kompozičný jazyk?
Úplne normálne. Od detských skladieb až po veľké diela. Ovplyvňovali ma nielen rôzne kompozičné smery, ale hlavne pedagógovia. Mojím pedagógom bol na konzervatóriu Juraj Pospíšil, ktorý mal rád modernú hudbu a podporoval ju. Samozrejme, v štrnástich –pätnástich rokoch som to od neho prebral. A mal som aj kamaráta, ktorý mal rád tiež moderné smery. Bol to Marián Varga. A práve spolu sme skúšali prvé kompozície.
Marián Varga sa potom pustil iným smerom, ale v jeho tvorbe bolo vždy citeľné, že bol ovplyvnený rôznymi prúdmi modernej európskej hudby. Vy ste ostali pri klasike…
Marián sa síce vybral inou cestou, ale stretávali sme sa veľmi často. Ale ešte aj na jeho sedemdesiatke sme sa o súčasnej európskej hudbe rozprávali. Boli sme stále v kontakte. Boli sme susedia, Marián býval v susednej ulici, takže sme sa stretávali veľmi často a diskutovali o mnohých témach.
Aj ste si s Mariánom zamuzicírovali? Šlo to?
Nešlo… (smiech). Naposledy to bolo, keď sme mali tých trinásť – štrnásť rokov, ale potom už vôbec nie. To sa nedalo. Každý z nás išiel iným smerom.
Umenie Mariána Vargu si vždy budeme pamätať ako výnimočné. Aký bol ako umelec? Mne osobne pripadal ako z inej dimenzie…
On aj bol. Bol veľmi spontánny, snažil sa vo svojej tvorbe uplatňovať prvky z klasickej hudby, ktoré poznal, obzvlášť bol ovplyvnený Bartókovou tvorbou, ale na kompozície v klasickej hudbe nebol.
Prečo? Nemal dostatok disciplíny? Prevážila tam skôr fantázia a sloboda v tvorivosti?
O tej slobode sa toho veľa popísalo, ale Marián skôr chcel ísť inou cestou. A hlavne, veľmi veľa čítal, bol to veľmi vzdelaný človek.
Poďme však k Vám ako skladateľovi a pedagógovi. Odchovali ste veľmi veľa skladateľov. Okrem nebohého Mareka Brezovského, ktorý u Vás študoval, na ktorých Vašich žiakov si rád spomeniete?
Napríklad na Miloša Betka, Marián Lejavu a keď sa tak zamýšľam, tých skladateľov bolo strašne veľa. Dnes majú okolo tých 40 rokov. Som rád, že som ich mal. Bola to síce ťažká práca, ale veľmi zaujímavá.
Naša redakcia bola nedávno na súčasnej opere v Novej synagóge v Žiline a autorom hudby je Váš žiak Viliam Gräffinger, ktorý hudbu k tomuto dielu komponoval. Treba povedať, že je to veľmi vydarené dielo aj kompozične…
Áno, Viliam bol vždy šikovný, ale mohol by byť aj trošku menej konzervatívny.
Čiže na Vás je až príliš konzervatívny?
Určite, veď on je mladý skladateľ, mohol by byť aj trošku divokejší (smiech).
V čo je práca pedagóga kompozície ťažká?
Viesť mladých ľudí v skladbe tak, aby ich to „nezošnúrovalo“, je veľmi ťažká vec. Vychovať ich k disciplíne a treba na to tak trošku aj umenie. Bez disciplíny to určite nejde, talent nestačí. Keď mám menovať ďalších, tak je to určite Ivan Buffa, na ktorého si rád spomeniem. V podstate by to bol celý taký malý orchester, keby som mal menovať všetkých.
Dnes, počas odovzdávania cien SOZA, sme od Vás počuli skladbu, ktorá síce nepatrí medzi vaše novšie diela, ale napriek tomu znela veľmi súčasne. Kedy vznikla?
Vznikla ešte pred revolúciou, okolo roku 1986, možno 1987.
Napadlo Vám niekedy upustiť od moderných smerov? Občas sa to skladateľom stáva, napríklad ak máme menovať konkrétne, skladateľ Kupkovič sa po dlhých rokoch komponovania atonálnej hudby vrátil k tonalite a prehlásil, že to je tá správna cesta…
Mnoho skladateľov upustilo od modernej hudby. Dokonca aj ja som mal isté obdobie, kedy som mal takéto úlety, ale nerobil som to tak často ako Kupkovič a Zeljenka. A skladby, ktoré som vtedy vytvoril, doslova trčali a nikto si ich nevšimol.
Takže nebola to tá správna cesta a vrátili ste sa k experimentálnej, modernej hudbe…
Áno, bola to skôr otázka mladosti. Keď je skladateľ mladý, potrebuje sa búriť hnevať. Ale keď už má šesťdesiat rokov, nemá potrebu sa búriť. Takže ja si už môžem robiť čo chcem (smiech). Napríklad, keď sa rozhodnem, tak môžem komponovať skladby tak, že v nich je aj trošku tradície.
Vaša hudba bola dokonca počas bývalého režimu zakázaná práve pre nové kompozičné techniky…
Najmä v sedemdesiatych rokoch tu bola napätá situácia. Keď aj skladatelia chceli komponovať moderným kompozičným jazykom, nebolo im to umožnené. A preto mnohí cúvli a povedali si, radšej to nechám tak. Nebudem to robiť, aby som s tým nemal problémy. A to je začiatok konca. Ja som si povedal, že budem tvoriť slobodne, lebo sa mi to tak páči a nech si robia čo chcú. Nejako to prežijem. A bolo to veľmi dobré riešenie.
A vydržali ste, prišla zmena. Aká je situácia teraz?
Nič významné sa nedeje. Spôsob, aký som komponoval v minulosti, sa dnes v podstate považuje za klasiku, akúsi zlatú strednú cestu.
Ako vidíte budúcnosť súčasnej kompozície, nielen na Slovensku, ale aj celkovo v európskom kontexte?
Tých možností je neuveriteľne veľa, len ich je treba poznať. Treba sa zaujímať o dianie v Nemecku, francúzsku, Poľsku a ďalších krajinách. Treba sa snažiť spájať svety. Napríklad slovenská hudba je typická tým, že má blízko k folklóru, ale je ju potrebné spájať s novým myslením. A vtedy prichádzajú dobré výsledky, ktoré vedia v tej spleti rôznych názorov nájsť takú cestá, aká človeku vyhovuje.
Čiže vidíte dobrý potenciál v súčasnej skladateľskej generácii?
Mnohých som učil, takže môžem povedať, že áno. Máme mnoho talentov, len si ich treba všímať a treba s nimi hovoriť. Treba publikovať ich názory. To je veľmi dôležité, aby mal skladateľ možnosť vysvetliť svoje postupy tak, aby tomu ľudia mohli rozumieť. Ja si veľmi rád prečítam rozhovor s mladým skladateľom, ktorý prezentuje svoje názory, lebo v nich vidím nový pohľad a nové súvislosti.
Zuzana Vachová
Foto: Peter Jurík
