Jeho slávny otec sa dostal až na vrchol hory a on musí kráčať po jeho stopách. Naše hlavné mesto hostilo medzinárodne uznávaného hudobníka, ktorý roztancoval Klarisky. Aj taký bol záver World Music Festivalu Bratislava.
Už niekoľko týždňov pred začatím festivalu World Music Festival Bratislava jeho organizátori avizovali najväčšiu hviezdu podujatia -medzi pestrou zmesou žánrov hudby z rôznych kútov sveta doslova svietil Vieux Farka Touré, skladateľ, gitarista a spevák z Mali. Svojou tvorbou patrí medzi to najlepšie na medzinárodnej scéne, jeho tvorba má korene v rodnej Afrike – je to syn svetoznámeho Aliho Farku Tourého, držiteľa cien Grammy a predstaviteľa tzv. „púštneho blues“.
Vieux na bratislavskom koncerte v Klariskách premiéroval svoj najnovší album Les Racines, ktorý je aktuálne na vrchole albumového rebríčka Transglobal World Music Chart. Ešte predtým, ako sa budeme venovať samotnému koncertu, ktorý interpret poňal úctivo voči priestorom, no zároveň aj voči tradícii africkej hudby, patrí sa pár slov o tomto albume, pretože v kontexte muzikanta a skladateľa má výnimočné postavenie.
Vieux Farka Touré ho nahrával v Bamako, v Mali, vo svojom domácom štúdiu, ktoré nesie meno jeho slávneho otca. Ide už piaty štúdiový album tohto slávneho interpreta a je opätovným prepojením tradícií hudby západnej Afriky, ktoré je zaužívané v pojmológii ako „púštne blues“. Les Racines v preklade znamená „korene“ a samotný Vieux v poznámkach k albumu vysvetľuje, že je preňho a pre obyvateľov Mali dôležité, aby ostali v spojení s koreňmi a históriou. Tvrdí, že je ťažké byť dieťaťom „niekoho, kto vyšiel na vrchol hory. Album je poctou môjmu otcovi, ale čo je dôležité, všetkému, čo predstavoval a za čím stál.“
Album oprosťuje hudobnú reč hudobníka – koncentruje sa na rytmy, ktoré poslucháča prekvapia spontánnosťou a často prelínavým charakterom. To, čo je ojedinelé, je radosť, snúbiaca sa s bohatstvom harmónií – pre európskeho poslucháča možno nezvyklé, práve preto na tomto festivale také vzácne. Navyše, Vieux je aj mimoriadne zručný muzikant – jeho gitarové groovy dokážu prekvapiť ohromujúcou pulzáciou.
Každý sme dospeli počas pandemických lockdownov k niečomu inému – Vieux Farka Touré vytvoril nové obsadenie, vrátil sa k tradícii a po experimentoch sa stíšil, aby opäť obnovil konverzáciu medzi súčasnosťou a minulosťou.
Vieux Farka Touré zakončil festival 21. augusta v Klariskách a predstavil svoj najnovší projekt, kedy sa po rôznych žánrových výletoch a spoluprácach – napríklad s Johnom Scofieldom či Idanom Raichelom, stáva stredobodom jeho kompozícií tradícia hudby západnej Afriky. Oprosťuje nielen svoju hudobnú reč (hoci – dostaneme sa k tomu neskôr, nielen on, ale i jeho spoluhráči predviedli výnimočné interpretačné výkony, skryté v jednoduchých formách), ale centrom jeho záujmu sa stávajú aj texty. Publikum od začiatku vytušilo, že tieto skladby nie je potrebné prerušovať potleskom – ich intimita, najmä v prvých, bola zreteľná. Spevák so svojou nezameniteľnou farbou hlasu, ktorá od prvých fráz pútala pozornosť – hrudným registrom spievané party, jeho vyššie posadený hlas, no zároveň prirodzene plný, nosný tón s podmanivo zamatovou farbou, ktorá si vás ihneď získa, sa stal nositeľom hlbokých myšlienok. Aj keď ste im nerozumeli, ihneď ste vedeli, že sú to príbehy ľudí z rodnej krajiny, odkiaľ interpret pochádza – Mali a spieva o radostiach, ale i starostiach, mieri, láske, porozumení, potrebe vzdelania, bežných starostiach, o tom, čo ich trápi, ale aj teší.
Rešpektujúc akustické možnosti chrámu a dozvuk hudobných nástrojov, Vieux prvé piesne spolu so svojimi spoluhráčmi – basgitarista Marshall Henry a bubeník Adama Koné, predstavili v komornejšom prevedení.
Vynikla melodická krása piesní, v ktorých dominoval vokál a formálne boli stavané ako zvolanie – odpoveď, pričom v speve sa vždy ozýval jediný kľúčový motív. Mnohé skladby boli stavané presne touto starou africkou tradičnou formou. Zaujímavý bol však prejav speváka, ktorý dokázal ozdobami natoľko obohatiť jednoduchú frázu, že vždy ste v nej mohli niečo nové objavovať. Hypnotický účinok z opakovania sa dostavil okamžite. Podporený bol aj výnimočnými inštrumentálnymi výkonmi – gitara Vieux Farku Tourého bola čistá, virtuózna, jeho odpovede na vokálny motív boli v rýchlom tempe, Henry na base bol spočiatku decentný, no jeho groovy už bolo cítiť a Adam Koné za perkusiami zdôrazňoval neprízvučnú dobu. Od prvého momentu bola zrejmá vnútorná prepojenosť všetkých troch muzikantov a ich absolútny súlad.
Prvé tri skladby boli len predprípravou na koncert – akoby tichou duchovnou modlitbou, prihovorením sa chrámu a posvätnému miestu a ľuďom, či sa dokážu s ich hudbou stotožniť. Vstup na novú pôdu poňali hudobníci v duchu tradícií, až postupne začínal ich zvuk naberať na intenzite, vnútorná pulzujúca rytmika bola čoraz naliehavejšia a keď Farka Touré nahradil decentnú elektro-akustickú gitaru elektrickou, značkou Godin a bubeník si sadol za aparatúru bicích nástrojov, namiesto zasnených perkusií, hypnotický efekt jeho kompozícií sa znásobil.
V jeho krátkych sólach bol citeľný blues-rockový vplyv, najmä Hendrixa, napokon, aj ho prezývajú Hedrixom Sahary, čo je však v prípade Farku Tourého cenné, je jeho improvizačný vklad. Z jeho hry nie je zrejmá európska kultivovanosť, počuť z nej jadrnosť, spontánnosť afrického hráča, taká dominantná vo výstavbe fráz a najmä rytmike. Je to feeling, ktorý počuť zo spôsobu interpretácie okamžite – skrýva sa v ňom kus naturálnosti a zemitosti. Aj spôsob, akým ukončoval piesne, tvoril na štýl makamu – improvizujúc a opakujúc neustále motív nesúci prvky tradičnej africkej hudby. Náhly záver publikum vycítilo – presne sa po niekoľkých skladbách dokázalo dostať do hypnotickej štruktúry skladieb.
Muzikanti dokázali na bratislavskom koncerte jedinečnú fúziu: prepojiť tradíciu hudby západnej Afriky s elegantným štýlom – modernou hudobnou rečou tak, aby ostali prvky africkej hudby a jej duchovné posolstvo, nedotknuté. Tón, aký dokázal na gitare vytvoriť Vieux, fascinoval. Cítili ste z neho slnko púšte, no pritom dravosť rocku a zároveň clivotu blues. Jeho piesne často začínali práve gitarovými linkami, ktoré spustili ďalšie, divoké inštrumentálne dianie – mnoho jeho kompozícií je viacvrstevných. Takéto počúvanie si vyžaduje aktívneho poslucháča a v Klariskách sa presne takéto vnímavé obecenstvo zišlo. Dočkali sme sa aj nádherného gitarového sóla, v ktorom sa snúbila kombinácia mnohých hudobných svetov. No vždy jeho pevný základ tvorili tradície.
Poslucháčom bolo dopriate aj klasické dvanástkové blues, to však bolo koncentrované na gitarové sóla a vokálny prejav, v ktorom dominovali opäť africké tradície. Práve v tom bolo iné. Zároveň zjednodušil harmonický podklad, o to však viac sústredil svoju energiu na sólové výkony na gitare. Tie boli excelentné – citlivo pracoval s frázami, farbou tónu a priestory chrámu jeho gitare len pomohli. Ozývala sa v každom mieste – s príjemným dozvukom, čo obecenstvo patrične ocenilo. Na toto blues sa teda čakalo poriadne dlho – interpreti ho nadelili až takmer na záver koncertu.
A potom nastalo zrejme niečo, čo nikto nečakal, ale v duchu afrických tradícií sa to sluší, patrí, dokonca musí. Spevák vyzval publikum, aby sa postavili a tancovali – samozrejme, ľudí v hľadisku nebolo treba nejako špeciálne nútiť. Reagovali okamžite.
Záver World Music Festivalu Bratislava bol teda roztancovaný, no nie gýčovo. Tanec sa tiež stal formou komunikácie na témy, ktoré sú pre tohto hudobníka bytostne dôležité. Medzi ľuďmi sa šírila čistá radosť, ktorá sa z pódia od muzikantov doslova „nákazlivo“ preniesla do hľadiska. To je ten moment, kedy dokážeme aj my, Európania, zrazu, bez zábran, zdieľať spontánnu radosť (niekedy nepoznanú emóciu) – rytmus, ktorý sme nikdy nemali v našich bunkách, no prostredníctvom týchto muzikantov sa akosi z hlbín dokáže z nás vynoriť.
Peter Kürty, Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaro Novák/WMF
