Hudba nepozná žánrové obmedzenia. Či už je to žáner klasický, jazz, romantická, nežná uspávanka so sopránovým sólom alebo vianočné koledy – Symfonický orchester Slovenského rozhlasu nám pripomenul, že Vianoce majú byť o radosti.
Keď sa začína obdobie Vianočných koncertov, asi každý už zhruba vie predpokladať, aká bude ich dramaturgia. Je preto príjemným prekvapením, keď sa v programe objaví menej uvádzané dielo – túto cestu volil aj Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, ktorý sa pred publikum postavil s dirigentom Adrianom Kokošom (16.12.2022).
Dielo Johna Ruttera Magnificat pre soprán, miešaný zbor a orchester je voľba, ktorá je pre naše (viac-menej) konzervatívne orientované publikum odvážna, no na druhej je konečne príjemným spestrením dramaturgie vianočných koncertov. Ukázalo sa, že aj menej známemu repertoáru – vhodne zvolenému, dokáže slovenské publikum porozumieť, napokon, hudba anglického skladateľa je poslucháčsky atraktívna a najmä – radostná. U nás je z pódií známa len verzia pre komorné obsadenie, so symfonickým orchestrom dielo zatiaľ nezaznelo.
V súčasnosti sa často zabúda na hlavnú emóciu, ktorú by sme si s Vianočnými sviatkami mali spájať – hovorí sa o hojnosti, šťastí, láske, no najdôležitejšie kresťanské sviatky roka, Vianoce, by mali niesť v prvom rade radosť z narodenia Pána. A presne tento typ pohnutia a prežívania sa dnes z našich životov vytráca – prostredníctvom hudby Ruttera sme však mali možnosť opätovne v koncertnej sále tento výnimočný cit zažiť.
Rutter dokáže v kompozícii pracovať s odkazom minulých i súčasných skladateľov, no robí to natoľko sofistikovane, že poslucháčovi sa jeho Magnificat stáva prístupným, otvoreným odkazom. Dokáže ho prijať vďaka zrozumiteľnej syntéze, polyštýlovosti v orchestrácii (v hudbe počujte Stravinského, Orffa, Coplanda a mnohých ďalších autorov), energii a rytmickej príťažlivosti jeho mnohých častí či zborovej teatrálnosti (v tom najlepšom zmysle slova). Rutterov výlev chvály, radosti a dôvery v Boha, ktorý Panna Mária vyspievala, keď sa dozvedela, že má porodiť Krista, je však doplnený: nájdeme v ňom starú anglickú báseň z 15. storočia Of a Rose, a love Rose a modlitbu Sancta Maria.
Istým spôsobom je toto dielo aj krásne sentimentálne a dirigent Adrian Kokoš urobil maximum pre to, aby vyznenie diela prinášalo najmä radosť v tej najčistejšej forme. Už prvá časť priniesla presvetlený, energický part zboru v svižnom, dobre nastavenom tempe, zvukovú vyváženosť orchestra a spevákov. Dobre pripravený zbor Lúčnica (zbormajsterka Elena Matušová) vyspieval kantilény, dirigent pôsobivo vygradoval hneď v prvej časti vrcholy a citlivo pracoval s výrazom. Keďže aj hudba v Rutterovom diele je pre obecenstvo atraktívna, Kokoš nechal vyznieť aj sóla – hneď v prvej časti sme počuli spoľahlivého koncertného majstra Lukáša Szentkeresztyho. Dokázal však odhadnúť hladinu dynamiky tak, aby podstatné party v zbore vyzneli – či už to boli polyfonické a kánonické pasáže alebo samostatné skupiny hlasov. Rovnako aj v orchestri – vytiahol kľúčové témy z pestrej inštrumentácie skladateľa, ktorý využíva pestrú paletu plechových aj drevených dychových nástrojov. Akokoľvek totiž skladateľ dielo syntetizuje, ak ho od všetkých vonkajších prvkov odbremeníme, pozrieme sa na základnú kostru melódie, dostaneme sa napríklad až ku gregoriánskemu chorálu. A vtom je aj sila tohto diela. Zjavne v ňom nakoniec počujete cirkevnú hudbu a napokon, aj inšpiráciu veľkým majstrom – Bachom. A z interpretácie bolo zjavné, že dirigent Kokoš tieto dva ústredné fakty z partitúry vyňal a koncentroval sa na ne. Skrátka – ak je niečo pod obalom skryté, stačí to odhaliť. Možno aj preto býva Rutter často chápaný ako príliš komerčné dielo, lebo v ňom túto hĺbku nenájdu.
Oslavný a radostný – taký bol charakter prvej časti, no najmä interpretovaný s veľkými emóciami. Prvá časť Rutterovho chválospevu rozdelená na dve časti, ktoré sú kontrastné – hudobne i myšlienkovo. Rytmicky svižná, rýchla, jasavá – to je tešiaca sa Mária (text Velebí moja duša Pána) s orchestrálnou fanfárou, interpretovaná ženskými hlasmi, druhá, kontrastná je hĺbavejšia. Díva sa na Máriu z inej perspektívy. Práve vtedy znie emotívna, silná chorálová melódia – a jediná a capella časť celého diela, ktorú interpretovala skupina tenorov. Prvá časť sa však končí radosťou – umocnenou pestrou paletou bicích nástrojov.
Fanfárovitý charakter záveru miestami pripomínal až hudobné divadlo, no práve tak to má byť, Rutterova hudba je sprievodom mnohých festivalov v oblasti Stredomoria, kde sa oslavy narodenia Pána slávia v uliciach. Zrejme aj vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu silné melódie a oslavné tóny, temperamentný charakter vzbudili „nepatričné“ vášne v publiku, ktoré začalo tlieskať – už po prvej časti. A potom i po všetkých ďalších… Pritom v bulletine bol dokonca preložený celý text do slovenského jazyka (či už z latinčiny alebo angličtiny) a bolo zrejmé, že ide o jednu súvislú skladbu. Nie vždy takýto potlesk môže byť pre interpretov povzbudivý, niekedy môže vyrušiť umelcov, zrejme už by mohli v rádiu Devín aspoň poučiť pred koncertom naše obecenstvo a láskavo ho požiadať, aby tlieskalo až v závere skladby, keď sa k nim dirigent otočí. Niekedy je to s výchovou publika ako s navigovaním detí v materskej škole…
Späť však k Rutterovi. Druhá časť je rozšírená, chválospev tak získava nový rozmer – zhudobnenú starú anglickú báseň Of a Rose, a love Rose, kde sme opäť počuli odkaz na gregoriánsky chorál. V tejto hudbe má Adrian Kokoš množstvo skúseností, vie presne, ako pracovať s melodikou, aby vynikla jej spevnosť. V básni sa skrývajú rôzne príbehy, oddelené krátkymi refrénmi – na pohľad jednoduchá, no pritom zradná, pretože jej lineárnosť sa len javí triviálne. V rozhlase znela staroanglická báseň o ruži nádherne, s potrebnou plynulosťou a krásnymi legátami.
Majestátny začiatok tretej časti, ktorá hovorí o Božej moci, opäť prezentoval zbor – postupne sa ozývali jednotlivé hlasové skupiny a následne skladateľ čerpal text z katolíckej omše (Sanctus). Dobre pripravené soprány s kontemplatívnou témou vynikali, následne znela téma v tenoroch, aby túto časť uzavreli spoločne. Opäť sme počuli aj bohatý hudobný materiál – najmä dychové nástroje a lyricky vyspievané sóla.
Myšlienky štvrtej časti prezentuje sólistka – stala sa ňou v tento večer Adriana Banásová. Jej svetlý soprán sa stal nositeľom motívu súcitu a láskavosti. Na motív, ktorý speváčka predniesla, odpovedal zbor. Banásovej sólo part bol žiarivý, vyspievaný v oblúkových frázach, s jasnými výškami, dirigent jej dal priestor, no zároveň vyzdvihol aj motívy v dychových nástrojoch. Skladateľ vystaval chválospev dômyselne: poslucháč sa nenudí ani chvíľu: tak, ako sme počuli v úvode živelný rytmus tanga, po pomalej časti sa opäť vráti temperament aj v piatej časti. Počuli sme energicky vyhraté latinské rytmy a dokonca aj vplyvy jazzu. Kokoš viedol orchester k skutočnej muzikalite: neboli to kostrbaté rytmy, ktoré klasicky odchovaným muzikantom často robia problémy, rytmika bola pulzujúca, živelná, synkopy mali potrebnú energiu. Dobre vystaval aj kontrast v dychoch a sláčikoch – kontrapunktické plochy so zborom a orchestrom mali potrebnú drámu. Party tejto časti sú nádherné, no zároveň nesmierne náročné, harmonický pôdorys znel často až disonantne, nie je to práve zvukovo ľúbivá časť – napriek tomu sa ju podarilo interpretovať rozhlasákom logicky členito a zvukovo homogénne. Veľká škoda, že sa potleskom medzi jednotlivými časťami strácala niť príbehu. Aj v ďalšej časti dostala priestor sólistka – nehou presiaknutá interpretácia textu o tom, ako „hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno…“. Škoda, že na úkor vrúcneho, precíteného výrazu sólistky občas utrpela čistá intonácia. Osobitný priestor v odspievaní témy dostal zbor, ktorý vyznel dynamicky vyrovnane a výrazovo presvedčivo. Záverečná, siedma časť Gloria (Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému) po úvodnej, pomalej časti prináša návrat prvej, tanečnej časti plnej radostných emócií. Skoncentrovala sa do nej všetka energia a osobitosť tohto diela – nielen inštrumentálna, ale i vokálna. A najmä sa obe dokázali prepojiť v pôsobivý, žiarivý, presvetlený celok s jasným odkazom – tieto Vianoce by mali byť radostné.
Druhá časť koncertu, ktorej dramaturgiu zostavil dirigent Adrian Kokoš, nadviazala na oslnivú, pozitívnu náladu prvej polovice večera. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu prišli na pódium aj členky Detského a dievčenského speváckeho zboru SRo, ktoré ešte pred prvou skladbou dirigent správne „vycentroval“, keďže nestále presne v strede. Už len z tohto malého, úsmevného detailu bolo zrejmé, aká harmónia, no zároveň rešpekt panuje v telese.
Vianočná ouvertura súčasného slovenského skladateľa Ľuboša Bernátha – to boli úvodné, slávnostné fanfáry, ktoré sa stíšili do melancholickej nálady a okamžite sme pred sebou videli obraz Vianoc – Bernáth má dar „maľovania“ zasneženej, vianočnej krajiny prostredníctvom spevných, pastorálne znejúcich motívov, jeho kantilény či už v dychových nástrojoch alebo v sláčikoch orchester pôsobivo, sugestívne vyspieval. V téme skladby skladateľ využil alúziu na vianočnú koledu, takže ku koledám sme sa zatiaľ dostali len náznakovo, no predsa, ten charakteristický náznak motívu zaznel jasne a bol rozpoznateľný. V podaní orchestra znel zvukovo hutne dramatický kontrast v závere skladby. Bernáth zaujal tým, že tradičnými prostriedkami dokázal na relatívne malej ploche priniesť zmeny nálad, precíznu prácu v inštrumentácii – je to skladateľ „klasik“ odchovaný na pedantnom remesle, čo zvukovo jasne vyplývalo zo skladby. Celkovo mala pozitívne ladenie, čím vytvárala dobrú harmóniu s predchádzajúcim programom.
Kým alúzia koledy, ktorú obľubujeme aj u nás, znela v úvode, v ďalšom programe sme už počuli dve koledy – Čas radosti veselosti a Dnešný deň sa radujme (aranžmán Stanislav Tichý). Dobrý ťah orchestra, ľahkosť hrania, svižnosť, prítomnosť vzletných, folklórnych prvkov, priniesla do sály pravú vianočnú náladu. Opäť s prívlastkom radostnú – táto dramaturgia prinášala jednotnú líniu. Zboristky dokázali plynulo spievať frázy, už teraz pekne pracujú s dychom, vedia spievať v tempe, citlivo predniesli aj dynamiku, ukončovali verše v pianissimách – to všetko prospelo vyzretému výrazu. Mladé dievčatá majú už dnes vzácne vyvážené skupiny a to, že dokážu pracovať s výrazom, svedčí o ich dobrom vedení a pestovaní prirodzenej muzikality.
Uspávanka Franza Schuberta Mille cherubini in coro vniesla do dramaturgie nehu a jemnosť. Je to nádherné dielo, ktoré doslova pohladí na duši, nebolo tomu inak ani tentoraz. Sólo spievala Liana Karabová, ktorá podala sebaistý interpretačný výkon. V pomalom tempe dokázala aj dlhé polové noty bez problémov utiahnuť bez jediného zakolísania a problémy jej nerobili ani vysoké tóny (hneď v prvej fráze, ale i záverečný dlhý tón), čisto zvládla aj moduláciu či prácu s tempami.
Jazda na saniach je dielo amerického skladateľa Leroya Andersona, inšpirované letnou vlnou horúčav. Aj v tejto skladbe sa rozhlasáci ukázali s prirodzeným jazzovým feelingom – nielen plechové dychy, ale aj rytmická sekcia, ktorá bravúrne, s ľahkosťou a potrebnými akcentmi zvládla charakteristické jazzové prvky (prízvuky, frázovanie). A publikum to počulo tiež – bola to jedna zo skladieb, ktorá si vyslúžila jeden z najväčších potleskov. Zaslúžene. Vo veselom jazzovom móde sme pokračovali, tentoraz aj so zborom. V úprave Jaroslava Hrušku zaznela pieseň Mister Santa, ktorá vyjadruje túžbu splnenia želaného sna. Dirigent viedol dievčatá k skracovaniu fráz – najväčším problémom pri týchto skladbách býva, že pri klasickom speve sú speváci zvyknutí na dlhé, oblúkové frázy, no rytmika jazzu je úplne odlišná. Detský a dievčenský spevácky zbor SRo však túto chybu nespravil – rovnako ani orchester. Z pesničky sa stala svižná skladba s nezameniteľným drivom, ako má byť.
Po jazzovom bloku prišli na rad tradičné slovenské koledy – na pódium opäť prišla sólistka Adriana Banásová. Slovenská koleda Narodil sa Kristus Pán v úprave Ľubice Čekovskej (s nie celkom čistými plechmi v úvode) dovolila započúvať sa hneď do niekoľkých tém: naša skladateľka je totiž známa úpravami, ktoré využijú symfonický orchester naplno. Využije sólistku, zbor, pracuje s ďalšími motívmi v orchestri, ktoré postaví do kontrapunktu a všetko toto veľké univerzum funguje dokonale. Je to známa koleda, nedotknutá, upravená s rešpektom, no predsa, v novom hudobnom šate. Aj ďalšia v úprave Ľubice Čekovskej – Vstávajte pastieri, naplno rozohrala orchester a podčiarkla jej folklórny charakter. Opäť však dokázala pracovať s jednotlivými skupinami v telese tak dômyselne, že spolu s ústrednou melodickou líniou, ktorú interpretoval zbor, ste museli sledovať aj ďalšie samostatné motivické línie v orchestri.
Zmes vianočných kolied v úprave Zdeňka Macháčka a záverečná Tichá noc – odspievaná spoločne s publikom ukončila tento koncert, myšlienkou ktorého sa vinula radosť z Vianočných sviatkov. Či už znela v podobe klasickej, jazzovej hudbe, nežnej uspávanky či typických vianočných kolied – z pódia do publika sa z hudby šírila táto pozitívna emócia, ktorá akoby sa v posledné obdobia vytratila zo životov ľudí. No práve o tom Vianoce majú byť, ďakujeme preto, že práve hudba nám to vie pripomenúť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Archív RTVS, autorka
