Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie vo štvrtok 6. apríla 2023 o 19:00 h. mimoriadny koncert s veľkonočnou tematikou. V programe zaznie Smrť a vykúpenie, symfonická báseň Richarda Straussa a 3. symfónia Camilla Saint-Saënsa s podtitulom „organová“. Koncert diriguje šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín. Bližšie informácie a vstupenky na https://sosr.rtvs.sk/.
V priebehu 19. storočia získavala hudba takú prestíž, že ju mnohí začali považovať za najvýznamnejšiu zo všetkých druhov umenia. V dobe rýchlych sociálnych zmien a vedeckého pokroku, spoločnosť spochybňovala tradície a zdalo sa, že umenie a najmä hudba, poskytuje nevyhnutný duchovný pokrm. V tomto kultúrnom kontexte dokončil Richard Strauss (1864 – 1949) vo veku 25 rokov svoju doteraz najambicióznejšiu symfonickú báseň Smrť a vykúpenie, op. 24, dielo, ktoré skúma tajomstvo smrti a toho, čo sa nachádza za ňou. Aj keď sám Strauss v mladom veku prijal sekulárny svetonázor, brilantne zobrazil fyziologické a psychologické stavy umierajúceho človeka s takmer vedeckou presnosťou, pričom použil najmodernejšiu orchestráciu a harmóniu svojej doby. Strauss začal písať báseň v lete 1888, dokončil ju 18. novembra 1889 a venoval priateľovi Alexandrovi Ritterovi, ktorý po napísaní samotného hudobného diela vyjadril obsah v literárnej básni. Pod skladateľovou taktovkou dielo prvýkrát zaznelo 21. júna 1890 na festivale v nemeckom Eisenachu. Dielo nebolo založené na osobnej skúsenosti, paradoxné však je, že sám skladateľ na smrteľnej posteli poznamenal, že „umieranie je presne také, ako som ho zložil pred šesťdesiatimi rokmi.“
Pre Straussa sa symfonická báseň stáva operou bez slov. Je to hudba plná výbuchov, zúrivého boja, túžby, náreku, nostalgie, tajomstva a prijatia. Na jednej strane možno zažiť pohyblivý kaleidoskop živých farieb, na strane druhej zložitý, závratný kontrapunktický dialóg. Strauss dramaticky inovoval a rozšíril túto hudobnú formu, keďže bol inšpirovaný literatúrou, poéziou a filozofiou. Vytvoril poetické diela, v ktorých je hudba konkrétna, zmysluplná a výrazná. Smrť a vykúpenie časom potvrdila jeho ideové vyznanie, ovplyvnené pesimistickými filozofiami Arthura Schopenhauera. Stvárňuje tým zmysel života a smrti, hudobne zobrazuje ľudskú agóniu a utrpenie, boj so smrťou a následné oslobodenie ducha. Počas života sa neskôr vrátil k týmto myšlienkam, pričom niektoré z tém použil v poslednej časti svojej symfonickej básne Život hrdinu a v Štyroch posledných piesňach pre soprán a symfonický orchester napísaných na sklonku života. Romain Rolland poznamenal, že: „Smrť a vykúpenie ostalo jedným z najotrasujúcejších Straussových diel.“
Skladateľ poskytol k dielu svoje vlastné zhrnutie: „Pred šiestimi rokmi mi prišlo na um zobraziť hodinu smrti človeka, ktorý chcel dosiahnuť ‚najvyššie ideály‘. Chorý leží v posteli, ťažko a nepravidelne dýcha. Príjemné sny vyčaria trpiacemu úsmev na tvári. Znova začínajú strašné bolesti. Keď sa záchvat utíši a bolesti odídu, spomína na svoj život – jeho myšlienky blúdia uplynulým životom – prechádza mu detstvo, mladosť, vášne. Blíži sa hodina smrti, duša opúšťa telo, aby vo ‚večných priestoroch‘ našla to, čo na zemi nemohla splniť.“
Svojou treťou symfóniou si Camille Saint-Saëns (1835 – 1921) dobre uvedomoval najväčší úspech vo svojej kariére. Nikdy sa nepokúsil napísať ďalšiu symfóniu, namiesto toho sa vrátil ku komponovaniu opier, koncertov a komornej hudby. Vo veku 51 rokov bol dlhú dobu jedným z najznámejších hudobníkov vo Francúzsku. Bol rovnako úspešný ako skladateľ, dirigent, klavirista a organista, pričom mnoho rokov slúžil v jednom z najvýznamnejších parížskych kostolov v Madeleine. Zároveň mal pocit, že niektoré z jeho najlepších snáh v oblasti kompozície neboli dostatočne docenené. Naopak, veľký ohlas si získali jeho koncerty a iné virtuózne sólové skladby. Doma sa Saint-Saëns ocitol v súperení s Césarom Franckom. Saint-Saëns bol znepriatelený s Franckovými študentmi a stále viac izolovaný v Société nationale de musique, ktorú založil. Táto situácia viedla krátko po premiére 3. symfónie k jeho rezignácii z funkcie prezidenta tejto spoločnosti.
Symfónia č. 3 (Organová) c mol, op. 78 bola skomponovaná na objednávku Philharmonic Society v Londýne. Tajomník orchestra vyjadril želanie, aby Saint-Saëns prišiel do Londýna buď zahrať jeden z jeho koncertov alebo skomponovať nový. Neskôr sa rozhodlo o možnosti prísť s novou symfóniou. 18. mája 1886 napísal Saint-Saëns z Londýna svojmu vydavateľovi Augustovi Durandovi: „Mal som pravdu, je to naozaj strašne náročné.“ Premiéra na druhý deň však dopadla dobre, jej prestíž len umocnila účasť princa a princeznej z Walesu. Saint-Saëns bol nepochybne spokojný, považoval to za vrchol svojho umeleckého a tvorivého života: „Dal som všetko, čo som musel dať.“ Hneď po premiére sa skladateľ rozhodol symfóniu venovať Franzovi Lisztovi. Saint-Saëns a Liszt prechovávali voči sebe vzájomný obdiv. Liszt uviedol svetovú premiéru Saint-Saënsovej opery Samson a Dalila v roku 1877 vo Weimare, nasledujúci rok Saint-Saëns predstavil večer Lisztových symfonických básní v Paríži. Saint-Saëns mu dokonca prehral hudobný náčrt svojej 3. symfónie, keď Liszt navštívil Paríž v apríli 1886. Liszt zomrel 31. júla 1886, kým sa symfónia objavila v tlači, bola už venovaná Lisztovej pamiatke.
Štrukturálne dielo sleduje štyri časti tradičnej symfónie, no spája ich do dvoch – prvá kombinuje konvenčný úvod a adagio, druhá zaužívané scherzo a finále. Niektoré inovácie v symfónii jasne vyplynuli zo symfonických básní jeho mentora Liszta, ktorý použil organ vo svojej symfonickej básni Bitka Hunov. Motivické vzťahy navyše prenikajú do všetkých častí, takže celé dielo je mimoriadne bohaté na vnútorné súvislosti. Symfónia smeruje akoby k prechodu od smútku k radosti, v rámci prvej časti je citovaný spev Dies Irae. Organ, od ktorého symfónia dostala pomenovanie, počujeme najskôr v Poco adagio, v prvom z mnohých rozšírených sól. V Allegro moderato, ktoré otvára druhú polovicu symfónie, sa objavujú nové varianty motívu, po nich nasleduje časť vyznačujúca sa rýchlymi klavírnymi behmi ako aj špeciálnou orchestrálnou farbou. Krátky kontrapunktický úsek podľa prvého motívu slúži ako prechod do finále, ktoré začína zvukom organu a štyroch rúk klavíra. Základná myšlienka prerastá do slávnostného chorálu a následne do fúgy. Prchavé spomienky na predchádzajúce časti sa strácajú, až kým Saint-Saëns na posledných stranách partitúry nezrýchli tempo a dielo sa končí majestátnym záverom, ktorý nám môže sprítomniť radosť z veľkonočného víťazstva.
Text pripravil: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
