Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 8. marca 2024 o 19:00 h. 7. abonentný koncert s podtitulom „veľkonočný“. Pod taktovkou Ondreja Lenárda zaznie dielo Wolfganga Amadea Mozarta: Requiem d mol. Sólistami večera budú Simona Šaturová (soprán), Michaela Šebestová (mezzosoprán), Jaroslav Březina (tenor), Peter Mikuláš (bas) a Slovenský filharmonický zbor, (Jan Rozehnal, zbormajster). Koncert je vypredaný, naživo ho odvysiela Rádio Devín.
Okolo vzniku Requiem d mol, KV 626, posledného, nedokončeného diela Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791), sa krátko po skladateľovej smrti rozšírila povesť, ktorá mu mala dodať nádych tajuplnosti. Čoskoro sa však ukázalo, že anonymným objednávateľom bol gróf Franz von Walsegg zo Stuppachu. Za pekný honorár si chcel skladbu privlastniť a zatajiť Mozartovo autorstvo. Walsegg bol milovníkom hudby, vo svojom sídle organizoval hudobné večery a údajne rád vydával cudzie diela za svoje. Ťažko chorý Mozart neraz tvrdil, že Requiem píše pre seba. Aby čím skôr splnil stanovenú objednávku, horúčkovito na diele pracoval, hoci v posledných týždňoch života bol pripútaný k lôžku.
Deň pred smrťou si zavolal nadaného žiaka Franza Xavera Süssmayra a presne ho informoval o svojich ďalších kompozičných zámeroch pre dokončenie zádušnej omše. Vedel, že toto mohutné dielo, na ktorom mu tak záležalo, zostane iba torzom. Süssmayr dielo dokončil, dodnes však presne nevieme, ktoré úseky niektorých častí sú od Mozarta a ktoré od jeho žiaka. Je však možné, že sa veľmi intenzívne vžil do Mozartovho štýlu, hoci mohol mať autorove skice, avšak ich existencia nebola potvrdená.
Prvé dve časti zádušnej omše – Requiem aeternam a Kyrie – Mozart pravdepodobne úplne dokončil. Z rozsiahlelo Dies irae autor finalizoval, podľa vtedajších zvyklostí, vokálnu časť a číslovaný bas, inštrumentáciu len v medzihrách a inde len náznakovite. V ôsmom takte Lacrimosa končí autograf, kým ďalšie časti Domine Jesu a Hostias boli pravdepodobne pripravené ako Dies irae. V Agnus Dei Süssmayr zopakoval Kyrie – podľa jeho slov to bolo Mozartovo želanie. Aj z častí Sanctus a Benedictus je zrejmé autorstvo Mozartovho žiaka, obsahujú nápady posilňujúce pravdepodobnosť existencie autorových skíc, z ktorých pri dokončení Süssmayr čerpal.
Inštrumentácia zádušnej omše zodpovedá pietnej nálade tým, že sa vyhýba všetkým jasným farbám. Flauty a hoboje chýbajú. Na ich mieste pôvodne stáli basetové rohy so svojim elegicky mäkkým zvukom. Kvôli ich technickej nedokonalosti sa však dnes nahrádzajú zvukovo podobnými klarinetmi. Pri vysokých sláčikoch majú prednosť nižšie polohy. Trúbkam a trombónom pripadá dôležitá úloha, nikdy však nie sú použité pre veľký efekt.
Mozartovo Requiem je v najlepšom slova zmysle cirkevné dielo, ktoré ostáva napriek dobe svojho vzniku moderným. Cirkevné nie je len použitím liturgických melódií a opieraním sa o formy prísneho kontrapunktu, ale predovšetkým snahou, vychádzajúcou zo známych, typických prvkov a ich pretavením smerom k individualite. Cirkevná je aj stručná vecnosť, ktorá bez akéhokoľvek odbočovania ostáva stále v službách posvätného textu. Napriek zachovaniu všetkých prísnych liturgických požiadaviek vyrástlo Requiem v autentické vyznanie umierajúceho velikána a génia hudby, vysoko nad akékoľvek dogmatické ohraničenie. Týmto zavŕšil, popri Čarovnej flaute a posledných veľkých inštrumentálnych dielach, jedinečnosť svojej tvorby a ukázal tak veľkosť plodov svojho bohatého života. Mozart mal pravdu, ak povedal, že Requiem píše pre seba, v ďaleko hlbšom význame než pôvodne myslel. Je to najvlastnejšia osobná výpoveď o posledných veciach v živote človeka a externá objednávka bola len vonkajším podnetom k tomu, aby sa oddelila od jeho vnútra a nadobudla konkrétnu formu.
Zdroj: text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR
