Valér prináša svoj vlastný svet – poetický, rafinovaný, no pritom mimoriadne muzikálny. Z klasiky si berie len to najlepšie, z jazzu slobodu vo forme a v improvizácii. Vypočujte si jeho album Presence.
Valér Miko je typ klaviristu, ktorého ste si na slovenskej scéne museli všimnúť. Je totiž natoľko flexibilný, že štýlovo dokáže zapadnúť do akejkoľvek formácie: presvedčivý je v Pressburger Kelzmer Band, pôsobí aj v skupine Kubo Ursiny and Provisorium, založil svoje vlastné trio, má na konte spoluprácu so Sisou Michalidesovou či projektom Borisa Čellára a Lucie Lužinskej Colorful Music. Bol zážitok počuť ho aj v kapele Martina Geišberga, ktorý tohto roku na Slovenskom alternatívnom lete vystúpil v komornejšej zostave (okrem Valéra Mika zostavu tvorili Marek Žilinec, Boris Čellár a Denis Pagáč – všetko výborní muzikanti). Práve v takejto zvukovo oprostenej verzii, hoci pri Geišbergovi očakávame akosi automaticky bohatý, farebný zvuk aj s veľkou paletou dychových a bicích nástrojov, zodpovedajúci fúzii s world music, sa naplno môže prejaviť kvalita hudobníkov.
Valér Miko má klasické vzdelanie v hudbe – ukončil Štátne konzervatórium v Bratislave, odbor dirigovanie orchestra a hru na klavíri. Nie každý klasicky vzdelaný hudobník však automaticky dokáže pôsobiť aj v iných žánroch, bez toho, aby jeho interpretácia nebola kostrbatá. Respektíve, mnohí ostávajú výlučne na poli klasickej hudby a je skôr výnimkou, ak dokážu paralelne fungovať v tak diametrálne odlišných svetoch, akými sú jazz a klasická hudba. Pritom, tieto svety sú na pohľad rozdielne, ale tak mnoho ich spája!
Nie, že by na úzkoprsom viazaní sa muzikantov vzdelaných vo svojom obore a ich následnej kariére bolo niečo scestné, ale tá kŕčovitá viazanosť na notové predlohy, tvorí akýsi začarovaný kruh. A dostanú sa z neho len tí, ktorí sa nechcú okliešťovať jedným svetom, no radi by objavili aj nové zážitky. Pritom vôbec netreba chodiť ďaleko – Bach, Mozart či Beethoven boli veľkými improvizátormi, stačí nenegovať ich tvorbu, zvlášť tú klavírnu. Práve Valér Miko je príkladom, ako zužitkovať klasické vzdelanie a využiť ho v jazze. Hoci v prípade týchto dvoch žánrov hovoríme o dvoch rôznych tradíciách, práve ich kombináciou dokázali aj v dejinách vzniknúť zaujímavé, nové tvary.
Hneď ako si pustíte nový album Valéra Mika s názvom Presence (vychádza vo vydavateľstve Slnko Records), vplyv klasickej hudby je badateľný – no mimoriadne svojským štýlom, vychádzajúcim z rokov skúseností interpreta schopného svojej hudobnej reči. Valér sa podpísal pod všetkých 9 kompozícií albumu. Introdukcia úvodnej skladby Exploring necháva priestor pre dvojminútové klavírne sólo. Je blízke klasickej hudbe z hľadiska harmonického pôdorysu, no v rytmike je citeľný pulzujúci pattern blízky jazzovému žánru. Po pridaní bicích sa opäť mení štruktúra – z melodickej línie prechádza klavirista k hustejšej akordike, mení aj metrorytmus. Stretávame sa so sofistikovaným jazzom, kde nám nie je predostretá téma, na ktorú hráči improvizujú a na konci opäť odznie. Toto nie je princíp práce ako ju poznáme v jazzovej histórii – či už tradičného jazzu, ale aj mnohých prúdov moderného jazzu. Keď už sa vykryštalizuje téma, s ktorou hudobníci pracujú a rozvíjajú ju (často pritom idú aj „proti prúdu“ – v rytme počujeme v bicích nástrojoch odlišnú rytmiku), je v nej viac voľnosti a spontánnosti, ako poskytuje klasická hudba. Lineárny spôsob myslenia pri troch rytmických nástrojoch sa unikátnym spôsobom stretáva už hneď v prvej skladbe Exploring. Je to objavovanie niečoho nového, v čom akoby ste nemali pevnú pôdu pod nohami, no pritom to nie je free jazz. Len s niektorými jeho prvkami, ktoré túto skladbu ozvláštňujú, nechávajú jej dostatok voľnosti vo forme, variabilnej štruktúre, ktorá vždy niečím prekvapí. V momente, keď je zvuk najhutnejší a čakáte, že gradácia bude postupovať, ozve sa zrazu sólový klavír a odhaľuje intímnu atmosféru. Valér prináša svoj vlastný svet – poetický, rafinovaný, no pritom mimoriadne muzikálny. Z klasiky si berie len to najlepšie, z jazzu slobodu vo forme a v improvizácii. Exploring si môžete pustiť aj päť krát za sebou a nikdy celkom neodhalíte, na akom princípe pracuje s tonálnymi zmenami, ako ich rozvíja – také bohatstvo v harmónii je schopný vám už len v úvode poskytnúť. A to všetko korunované profesionálnou hrou – ten rozdiel medzi amatérom a profesionálom počujete okamžite. Krásne vyspievané melodické oblúky, tvarovaná dynamika, v ktorej „netrčí“ ani jediný tón, kultivovanosť kombinovaná so spontánnosťou – to je moment, v ktorom sa stretávajú dva odlišné svety, jazz a klasika.
Na albume Presence spolupracovalo trio zohratých hudobníkov – okrem autora kompozícií Valéra Mika je oporou, nielen rytmickou, ale aj výrazne farebnou a melodickou basgitarista Martin Gašpar a bubeník Igor „Ajdži“ Sabo. Ako hostia sa objavili na albume muzikanti zo zoskupenia Spectrum Quartett.
V ďalšej skladbe, ak by sme už chceli hľadať paralely v klasickej hudbe, potom by asi bolo na mieste uvažovať o impresionizme. Rozhodne však jazzovom. Waterfall nepochybne využíva klavír ako hudobný nástroj schopný priblížiť sa aj k obrazovým vnemom vďaka farebnosti, ktorú je schopný ako hudobný nástroj vyvolať. A pritom ide „len“ o rozložený akord vo vysokých polohách, no vytvárajúci taký efekt, že vám vodopád ožije pred očami. No nie insitne, ani nie celkom impresionisticky. Klavirista sa vyhol popisnému „maľovaniu“ hudby, naopak, práve v tejto sa ambiciózne vydal na jazzové územie. Zo spomínaného rozloženého akordu – „vodopádu“ vznikne podmanivá téma, ktorú počujeme znieť aj v paralelných intervaloch, jej rytmické variácie vďaka akordom jej dávajú jazzový charakter. Východiskom improvizácie pre hráčov ansámblu sa stáva práve táto téma, počujeme ju znieť zmenenú nielen v klavíri, ale postupne na ďalších nástrojoch. Nejde však o typické fusion, ktoré Valér Miko poslucháčom predostiera – zaujímavé sú v jeho prípade žánrové presahy, v prípade tejto kompozície k artrockovým prvkom. V syntéze rocku a jazzu nikdy nepočujete také zvukomalebné plochy v klavíri, base a dokonca perkusívnych nástrojoch – odtiene dynamiky a farieb dosahujú formu vizualizácie, s akou pracovali iní muzikanti (ovplyvnení klasikou), rozhodne nie jazzrockoví.
Spomalíme pri skladbe At Twilight, ktorá predstavuje lyrický klavír, no predsa opäť zaujme nielen netradičnými harmonickými postupmi, ale aj rytmikou (jedna „chýbajúca“ doba v úvode vytvára to zvláštne napätie) a farebnosťou. Skladateľ zvolil na podporu svojej vízie dychové nástroje – klarinet v podaní Erika Rothensteina a hoboj (Alžbeta Struňáková). Tie však nepredstavuje v zúrivo jazzovej podobe, skôr majú bližšie ku klasickej hudbe. Jemné, vypracované crescendá, takmer bezvibratové tóny – to je presný opak toho, čo poznáme v jazze, no tak dôverne poznáme z klasickej hudby. Metličky na bicích a vieme, že sme v jazzovom slaďáku, nie však typickom. Ani formou, ani obsahom, autor sa aj touto skladbou vyníma štandardnej výpovedi – už keď čakáte, že skladbu uzavrie, necháva priestor pre sólový klavír, ku ktorému sa postupne pripoja ostatné nástroje a zrazu sa otvára nový svet.
A napokon príde aj na ten dôležitý okamih, moment, súčasnosť – Presence je skladba, ktorá je rovnomenná s názvom albumu. Už na prvé počutie je zvukovo mohutnejšia, opäť je to fusion, no keď postupne odhalíte jednotlivé vrstvy, zistíte, že v tejto syntéze sa skrýva podstatne viac. Nosným zvukom sú elektrické gitary (na albume hosťovali Boris Čellár a Pavol Bereza), pričom skladba je formálne členená, mení metrorytmickú štruktúru a svojou výstavbou je blízka progresívnemu rocku, aj keď nedosahuje tie méty z pohľadu náročnosti hudobných štruktúr ako reprezentanti prog rocku kedysi. Spôsob práce so sólami pripomína psychedelické efekty gitaristov spred niekoľkých dekád rokov – ak by to bolo v pomalšom tempe, aj by ste našli dosť príbuzností, no práve rytmika neustále dáva tejto kompozícii drive a posúva ju do iných rozmerov.
Behind the Mirror je určite jedným z vrcholov albumu. Má viac ako deväť minút a po veľkolepej introdukcii počujeme altový saxofón (Erik Rothenstein) v celej svojej kráse, so svojím typickým mäkkým tónom, no skladateľ necháva dostatočne nosne znieť aj ostatné nástroje. Počas klavírnej improvizácie sa započúvajte do interakcie s ostatnými nástrojmi, práve v ďalších vrstvách sa odohráva hudobné dianie, ktoré je v detailoch také podmanivé. Táto kompozícia je ako jedna veľká sínusoida. Bohatý inštrumentálny zvuk strieda intímny sólo klavír, autor dokáže dynamiku odstupňovať s precíznosťou skúseného hráča, ale najmä tvorcu, ktorý vie, aké kľúčové sú detaily na to, aby mohol vybudovať krásny celok. Po klavírnom sóle, v ktorom si užijete nielen mnoho melodických línií, ale aj akordov (už podľa sluchu viete, že mnohé sa do skladby dostali rokmi praxe na klavíri – aj v tom je krásna symbióza jazzu a klasiky, pretože dokázať sa takto oprieť o akordy a vytvoriť ich v improvizácii, to vie len hudobník odchovaný na poctivej, mnohoročnej škole), počujeme aj citlivo zahraté trúbkové sólo (Michal Cálik).
Ďalšie dve skladby albumu – Spontaneous Reflections a Blue Days (opäť s psychedelickým gitarovým sólom) spája pomalé tempo a klavírne intro. Prvá dokonca znie spočiatku ako serialistická skladba, kým ju nerozbije ľubozvučnejšie ladený akord. Valér Miko má nespornú výhodu v tom, že je aj teoreticky podkutý hráč, čo mu umožňuje v spontánnej hre prinášať tonálne zaujímavé motívy. Práve tie ozvláštňuje aj o výrazovo atraktívnu hru s odstupňovanou dynamikou. Nezanedbateľné sú technicky dokonalé behy, ktoré dokáže hrať s ľahkosťou, ale nie je to samoúčelná virtuozita. Aj ďalšia začína dlhým, meditatívnym introm, sólovým klavírom. Prostredníctvom týchto „hudobných príhovorov“ predstavuje svoj osobný svet – bohatý, plný farieb, harmónií, melodických motívov, ktoré následne rozvíja v nové hudobné kontexty. Klavír dokáže suplovať aj malý orchester a tento autor si je toho plne vedomý.
The Journey je ukážka, ako sa dá využiť multižánrovosť na jednej ploche. Je to „cesta“, ku ktorej si môžete predstavovať rozmanité poetické obrazy – zavedie vás k nej už úvodná voľná introdukcia, ktorá má síce nádych free jazzu, no zároveň nepôsobí ako priestor, ktorý budú hudobníci ďalej rozvíjať do extrémnej divočiny. A presne po ňom aj príde melodická téma s ostentatívnym klavírnym sprievodom a príťažlivou basovou linkou. Prvky minimalizmu, ambientu, world music, post-bopu, ale aj art rocku, sú v tejto skladbe tak dômyselne namiešané, že vytvárajú homogénny celok. Do mimoeurópskych končín vás zavedie spevák Rami Shaafi, ktorý sa špecializuje na alikvotné a hrdelné spevy – v okamihu, keď sa pridá, je to jeden svet veľkej improvizácie.
Keď tak počúvate finálnu skladbu albumu, poviete si, že by stálo zato, aby Valér Miko vydal sólový klavírny album. Pri takýchto veľkolepých, technicky, ale najmä výrazovo dokonalých intrách, aké dokázal rozohrať v jednotlivých skladbách, by určite dokázal zaplniť priestor. Napríklad modernými jazzovými baladami. Rozhodne je to však interpret, ktorý pri interpretácii ostatných spoluhráčov nechce vytŕčať. Tam, kde má priestor na sólo, vie zaujať tvarom a dynamikou, no akonáhle je súčasťou formácie, dokáže dať partnersky priestor spoluhráčom. Krásne napríklad vyniknú v záverečnej kompozícii Conclusion členovia Spectrum Quartett (Ján Kružliak – husle, Peter Dvorský – viola, Branislav Bielik – violončelo), ktorí dokázali vytvoriť v gradujúcej atmosfére pocit orchestrálnej veľkoleposti. V momente, keď sa ten pocit u poslucháča dostaví a nadobudnete zdanie výnimočného, krásneho, veľkolepého zvuku, všetko to náhle ukončí saxofónový motív. Ako vtipná bodka za všetkým, že tak vážne sa azda nemusíme brať.
Za mňa osobne sú predsa najkrajšie skladby práve tie, ktoré vznikli v triu – vynikne v nich hráčske majstrovstvo, osobný vklad všetkých muzikantov, navyše už teraz si ich možno predstaviť v koncertnej podobe. Je to dobrý základ na to, aby sa z nich na koncerte rozvinul ešte ďalší rozmer, pretože potenciál na to majú – napokon, v tom je tajomstvo a čaro jazzu. Prinášať hudbu vždy v novej forme, novej podobe a slobodne tvoriť na pódiu. A hoci by sa prvok klasickej hudby práve z tohto hľadiska mohol javiť ako okliešťujúci, aj tento album dokazuje, že v praxi to môže byť celkom inak.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ondrej Koščik
