Frekventanti Operného štúdia počas lockdownu nezaháľali. Učili sa pod odborným dohľadom nový repertoár a výsledkom bol Novoročný koncert, na ktorom sa predstavili v Opernom salóne SND.
Operné štúdio SND vzniklo s víziou uvádzať malé, no najmä odvážne tituly, čo sa už potvrdilo uvedením monodrámy Denník Anny Frankovej. Ambíciou štúdia je uvádzať aj slovenskú tvorbu (Zuzanka Hraškovie Jozefa Grešáka) a súčasné diela, netradičné operné tituly, ktoré si však zaiste nájdu svojho diváka ako protipól voči prioritne romantickému repertoáru. Nebyť tejto aktivity, asi nikdy by sme sa na našej prvej scéne nedočkali zvukovej i vizuálnej krásy opery Grigorija Frida, pretože do štandardného repertoáru veľkej scény nepatrí. Je to menšinový žáner, ktorý je zvukovo odlišný, treba sa ho naučiť počúvať a prijať.
Operné štúdio je zároveň dobrá platforma pre začínajúcich spevákov a študentov, aby sa zdokonalili na profesionálnej scéne v speváckom umení, ale i hereckom a pohybovom. Tie v SND získavajú frekventanti od skúsených osobností – Novoročnému koncertu, na ktorom vystúpili v Opernom salóne 14. januára, predchádzala séria tematických workshopov s vokálnymi lektormi Markétou Cukrovou a Petrom Mikulášom, hlasovým pedagógom Ahmadom Hedarom a pohybovou lektorkou Andreou Miltnerovou. V celom kontexte nemožno nespomenúť dramaturga Opery SND, iniciátora založenia a manažéra Operného štúdia Mareka Mokoša, ktorého nevyčerpateľnú energiu, tvorivosť, osobnostný vklad a chuť pracovať, za touto aktivitou, po celý čas intenzívne cítiť. Vcelku racionálne tiež treba priznať ďalší faktor, ktorý akoby prihrával fungovaniu týchto aktivít: covid praje komornejším, intímnym zoskupeniam, preto krátke monodrámy v menšom obsadení či koncerty v menších priestoroch s menším počtom účinkujúcich, to je niečo, čo je v tejto dobe (zatiaľ) prijateľnejšie ako veľká produkcia Aidy s vypredaným, 900-miestnym hľadiskom, ktorá na svoju znovu objavenú slávu len čaká…
Do posledného miesta zaplnený Operný salón tohto podujatia dokázal, že ľudia majú záujem o živú kultúru a špeciálne Novoročné koncerty, ktoré sa pre lockdown konali v obmedzenom počte a výlučne v online priestore, im chýbajú. Program bol vkusne uspôsobený tradíciám, no nie gýčový. Dramaturgicky ho zostavil Marek Mokoš, spevákov na klavíri doprevádzala skúsená interpretka Andrea Bálešová. Klaviristka mala pred sebou obrovský materiál: dovedna šestnásť čísel s bohatým štýlovým záberom, od baroka po hudbu 20. storočia, pričom preukázala nielen technicky presnú interpretáciu, ale vynikajúcu spoluprácu so spevákmi. Dýchanie fráz, uspôsobenie dynamickej hladiny, vhodne zvolené tempá – to všetko Andrea Bálešová ako klaviristka dokázala pri každom spevákovi ustrážiť.
Koncert otvoril český barytón Robin Červinek žalmom Why do the nations so furiously rage together z Händlovho oratória Mesiáš (Messiah). V rýchlom tempe Allegre sa v prvej časti možno objavili nepresnosti, no vo všeobecnosti zvládol tento náročný part mimoriadne štýlovo a so cťou. Ária je špecifická tým, že má mnoho melizmatických pasáží, v ktorých si spevák musí udržať tempo, no najmä korešpondovať s textom a to sa Červinekovi vo výraze podarilo. Aj rytmické napätie, ktoré skladateľ vytvoril prostredníctvom kontrastných plôch speváka a orchestra (v prípade koncertu klavírneho sprievodu – párne a nepárne metrum postavil proti sebe), sa podarilo interpretačne udržať. Podstatne viac mu však pristalo ďalšie číslo – Od pobřeží, jež nejsou má, hlas můj se, Pane, k Tobě zdvihá (Bohuslav Martinů Polní mše). Sedí mu viac repertoár, v ktorom môže prejaviť viac emócií a vnútorné, rozporuplné rozpoloženie (v tomto prípade prepojené s vojnou), ktoré vedel aj dôveryhodne stvárniť na pódiu.
Čínsky barytonista Jinxin Chen sa predstavil publiku dovedna trikrát a už pri Bachovej kantáte Ich habe genug bolo zrejmé, že tento spevák má v sebe veľký potenciál, no nielen to. Jeho veľká, prirodzená dávka muzikality a schopnosť vcítiť sa do textov, interpretovať ich zmysel, bola zrejmá od prvých taktov. Hoci sa možno objavili aj banálne chyby v dychu a celistvosti fráz, dalo by sa povedať, že išlo skôr o repertoárovú vec. Chen je zrelý spevák, o ktorom zaiste budeme počuť. Jeho výhodou je aj vynikajúca jazyková výbava – nemčina znela veľmi dobre, hoci nosný, dramatický hlas plný farby, nie práve vhodný pre Bacha a žiadal by si viac kontemplácie a vnútorného prežívania, nie toho vonkajšieho, i tak presvedčil svojím výkonom. Ešte lepšie znel v Haydnovi (oratórium Stvorenie – Mit Würd und Hoheit angetan, inak v partitúre tenorové sólo), kde sa dokázal hrať s výrazom, tempami, znel ľahko, oslavne, intonačne presne a práve vďaka ľahkosti, ktorú nasadil v živších častiach, sme ani necítili ten skok medzi hlasmi, pre ktorý je pôvodne tento kus určený. Do tretice sa spevák predstavil piesňou U vrat obiteli svyatoy Sergeja Rachmaninova, ktorá bola odspievaná technicky dobre a s vkusom, no predsa – k ozajstnej ruskej hĺbke jej ešte krok chýbal – v dynamike, kontrastoch i prežívaní. Nie, že by Chcen spravil chybu, no k interpretácii takéhoto repertoáru zrejme ešte potrebuje dozrieť po ľudskej i osobnostnej stránke. Veríme, že aj táto pieseň bude v jeho podaní raz taká expresívna, akú ju Rachmaninov chcel mať.
Ďalší barokový repertoár, Vivaldiho Qui sedes ad dexteram Patris – Ty, ktorý sedíš po pravici Otca (Gloria in D) spievala česká mezzosopraniska Pavla Mlčáková. Ocitla sa trochu v nevýhode, že toto dielo je príliš známe a zároveň je dnes príliš veľa súborov, ktoré ho interpretujú poučeným štýlom interpretácie. Dostáva sa mu teda novej perspektívy, vyznieva úplne inak, s energiou, svižnosťou a pulzujúcim životom, často posúvajúc tempo rýchlych častí na hranicu hrateľnosti. Mlčáková má veľmi pekný materiál, jej mezzosoprán nie je tmavý, naopak, no spočiatku vo frázach chýbala ľahkosť a pružnosť. Objavili sa problémy s intonáciou v niektorých miestach, spodné polohy nezneli dostatočne znelo, no prekvapila, ako rozumie barokovému slohu. Ako sólistku sme ju počuli aj v Agnus Dei (Rossini, Petite messe) s kvartetom spevákov suplujúcich zbor. Kým vo Vivaldim problémové spodné polohy neboli až také počuteľné, v prípade tejto skladby sa ukázali viac.
Belinda Sandiová sa predstavila ako speváčka, ktorá má tiež veľký potenciál. Jej soprán má mimoriadne zaujímavú, sýtu farbu a zatiaľ nevie až tak dôsledne pracovať s dynamikou. V oboch skladbách, ktoré interpretovala – Giovanni Battista Pergolesi Stabat mater, Vidit suum dulcem natum, n.6 a Mozart Vesperae solennes de confessore, Laudate Dominum, bola intonačne čistá, v stredných polohách presvedčivá, v Mozartovi dokonca aj vo výškach krajšie znejúca, no predsa tie vyššie polohy zbytočne spievala preexponovane. Ak by trošku ubrala na dynamike, rozhodne by to jej prejavu prospelo.
Pavol Mucha (predstavil sa áriou Mit Würd und Hoheit angetan z Haydnovho oratória Stvorenie) má medzi všetkými účinkujúcimi výhodu, že je profesionálny hudobník. Na javisku sa to ukázalo sebavedomým prejavom, ale aj nespochybniteľnou muzikálnosťou. Hudbu cíti, frázovanie tiež, dynamiku nespieva podľa „predpisu“, no dokáže ju vnútorne precítiť. Jeho tenor je v niektorých polohách znelý, vo výškach síce forsíruje, no zvláda ich, zrejme vďaka dôslednému počúvaniu pokynov pedagógov. Zato v Agnus Dei v kvartete sa ukázal ako mimoriadne dobrý spevák, ktorý je oporou pre ostatných – dokonca kvartet viedol, bol intonačne a rytmicky presný, takže táto poloha mu podstatne viac sedela ako sólo.
Najväčšie očakávania budila ruská sopranistka Zoya Petrova, ktorá v prvej árii Et incarnatus est zo slávnostnej Veľkej omše c mol W. A. Mozarta, ukázala krásnu farbu. Et incarnatus est je súčasťou časti Credo, vyžaduje si širokú škálu emócií, čo Petrova dokázala stvárniť, rovnako je nesmierne náročná na hlasový rozsah. Spev by mal byť spojený s absolútnou čistotou, čo najviac oprostený od vibrata, pri akomkoľvek zbytočnom tlaku môžu nastať intonačné problémy, ktoré sa vyskytli aj v prípade tohto koncertného večera. Veríme, že Petrova to dokáže aj lepšie. Napokon, rehabilitovala sa hneď v ten večer, opäť Mozartom – Alleluja (Exsultate, jubilate).
Sopránu Lindy Mellenovej by nepochybne pristalo väčšie pódium i hľadisko. O salutaris hostia (Rossini Petite messe solennelle) v jej podaní nechýbali pekne vyspievané, precítené piánové úseky, no niektoré, najmä pasáže vo výškach boli pre tento repertoár zbytočne dramatizované a objemné. Ďalším vedením sa na tom dá nepochybne pracovať. Rovnaký prístup zo strany speváčky sme počuli aj v ďalšej skladbe – znela Pucciniho Salve Regina a hoci Mellenová má veľmi peknú farbu, zatiaľnie celkom dobre vie, ako nadeliť s veľkým objemom. No pokiaľ sa naučí, ako ho regulovať, rozhodne by z nej niečo mohlo v budúcnosti byť.
Barytonista Martin Morháč sa predstavil v dvoch kompozíciách oratória Eliáš Felixa Mendelssohna-Bartholdyho – Herr Gott Abrahams, Isaaks und Israels a Es ist genug. V niektorých častiach možno zbytočne dával najavo objem hlasu, no peknú farbu a zmysel pre dramatično mu rozhodne uprieť nemožno. Ak s hlasom dokáže v budúcnosti rozumne pracovať, aby sa nestalo, že na úkor priveľkej dynamiky neukončí frázu, nepochybne to bude jeden z našich kvalitných spevákov.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juraj Žilinčár
