Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Robert Jindra vedie svoj orchester k neustále novým výzvam. Zároveň publikum vzdeláva a získava si aj mladú generáciu. Opäť uviedol raritne uvádzané diela – náročné a krásne.
Abonentný koncert A cyklu s názvom STRAUSS – RIMSKIJ – KORSAKOV, ktorý sa konal vo štvrtok 16. júna o 19:00 v košickom Dome umenia, v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied, bol jedným z tých, pre ktoré sa oplatí vycestovať nielen na druhý koniec republiky, ale aj na kraj sveta.
Štátna filharmónia Košice pod vedením šéfdirigenta Roberta Jindru a generálnej riaditeľky Lucie Potokárovej už niekoľkokrát preukázali, že publiku prinášajú neobohraný repertoár, často dokonca raritný a teleso pod vedením Jindru sa doň púšťa s chuťou a zápalom. V tejto progresívne koncipovanej dramaturgickej línii nechýbajú atraktívni sólisti vysokých kvalít, na ktorých často stojí a padá výsledok a zároveň dokážu motivovať hráčov orchestra.
V prípade predposledného koncertu sezóny (veľkolepé finále v podobe výberu Wagnerovej opery Lohengrin sa ešte len chystá v týchto dňoch) to boli dvaja sólisti zvučných mien– jeden z najuznávanejších českých fagotistov mladej generácie Jan Hudeček a prvý klarinetista Essenskej filharmónie Johannes Schittler. S košickými filharmonikmi uviedli Straussov Duet-Concertino pre klarinet a fagot. Najzásadnejším motivačným faktorom pre mňa osobne však bolo dielo uvedené v druhej časti koncertu – Symfónia č. 2 „Antar“ Nikolaja Rimského-Korsakova.
Štátna filharmónia Košice aj tentoraz pozvala svojich abonentov a návštevníkov koncertu na predkoncertné stretnutie, ktoré sa konalo v Malej sále o 18:00 s Petrom Katinom. Lektor dramaturgie mal vzácnych hostí: oboch sólistov a šéfdirigenta Roberta Jindru, ktorý má mimoriadny dar reči a diela uviedol špeciálnym, osobným spôsobom. Richarda Straussa predstavil ako skladateľa, ktorý je známy pre interpretov mimoriadnou obtiažnosťou (už len taká ouvertúra – zahrať ju a dirigent si z čela utiera pot, pričom je doslova zmorený), mnohé jeho diela u nás dokonca nie sú hrateľné, keďže nie sú k dispozícii hudobné nástroje zahrnuté v skladateľových partitúrach. Korsakovovu symfóniu prirovnal k obľúbenej Šeherezáde, ktorá síce nie je až taká známa, no je rovnako farebná, atraktívna a pôvabná. Obzvlášť zaujímavý bol jeho výklad z pohľadu dirigenta, umelca, ktorý obdivuje diela Wagnera a Straussa, no v súčasnosti sa skôr začína prikláňať ku komornejšie ladenej hudbe. Sám šéfdirigent bol zvedavý, ako zafunguje na pódiu „chémia“ medzi dvoma excelentnými sólistami v Duete-concertino pre klarinet a fagot, ktoré sa u nás uvádza mimoriadne zriedka.
Čo však bolo podnetné, najmä pre mladé publikum, ktoré sa v Malej sále na predkoncertnom stretnutí v hojnom počte zišlo, bol výklad Straussovho diela Die schweigsame Frau v kontexte jeho veľkých opier Salome či Elektra. Sú to všetko vzácne informácie, ktoré sú z prvej ruky a zrejme na prednáškach či hodinách dejín hudby len tak bežne nezaznejú (nie, že by sme podceňovali naše školstvo, skôr vydvihujeme výnimočnosť výkladu šéfdirigenta). Rozprávanie o komickej opere okorenil aj humornými citáciami z libreta, čo jeho vstup ešte umocnilo. Peter Katina následne vyspovedal oboch sólistov a analytickým ohľadom sa zastavili aj pri Korsakovovej symfónii. Na záver uviedol Katina informácie, ktoré ešte neodzneli (sizyfovská práca, ale čo by tento pán s nesmiernym rozhľadom nezvládol, pravda). Takto pripravené publikum úplne inak vníma hudbu – navyše, raritne uvádzanú, zároveň má osobný kontakt s interpretmi – sólistami a šéfdirigentom, ktorý košický orchester vedie k neustále novým výzvam.
Koncert otvorila Die schweigsame Frau, Op.80 – Potpourri, predohra ku komickej o pere Tichá žena, ktorá vznikla v roku 1933. Bolo to v období, keď sa v Nemecku dostali k moci nacisti a na nemeckých scénach bola opera zakázaná. Zaujímavosťou je – ako aj odznelo na predkoncertnom stretnutí, hlavný hrdina opery nenávidí hudbu. Ide o britského námorníka, ktorý si hľadá tichú manželku – námet do podoby libreta spracoval známy dramatik, esejista, básnik a prekladateľ židovského pôvodu Stefan Zweig. Je to jediná komická opera Richarda Straussa – už podtitul „Potpourri“ napovedá, aký mal vzťah k ľahším žánrom (zmes melódií, v 19. storočí sa týmto názvom označovali dychové a kaviarenské kapely). Napriek tomu, jeho niečo vyše 4-minútová predohra má v sebe kompozičné majstrovstvo, sú to krátke motívy, no brilantne polyfonicky štruktúrované – na rozdiel od skutočných kaviarenských, ľahších, spravidla tanečných melódií, bez akéhokoľvek vzťahu medzi sebou, Strauss predkladá rafinovanú prácu.
Už otvárací motív lesného rohu – v podaní vynikajúceho hornistu ŠfK je písaný v štvrťových notách oproti hlavnej téme v 6/8 metre, takže Strauss rozvíja brilantnú metrorytmickú hru. To napätie kombinované s espritom ste v orchestri cítili od úvodných taktov, pričom hornista si držal neustále svoju líniu3/4 metra oproti pohyblivej melodickej línii skupiny prvých huslí a následne ďalšieho vývoja v kompozícii. Partitúra je pomerne zložitá: sláčiky pod vedením koncertného majstra Maroša Potokára mali jasný, zreteľný zvuk a v spleti štruktúry čisto artikulovali v rýchlom tempe tému. V dobrej kondícii sa ukázali aj dychy (klarinety, flauty) a šéfdirigent viedol orchester ku gradácii s plechovými dychmi a záverečnej strette. Jindrov zmysel pre výstavbu operných diel sa naplno prejavil už v prvom, otváracom diele – predohra sa môže javiť ako krátky, úvodný kus na „zahriatie“, no aj štvorminútová vie potrápiť. A tá Straussova je jednou z nich. V Košiciach znela oslnivo, bola naplnená iskrivou, energickou hudbou v svižnom tempe.
Ďalšie Straussovo dielo, Duet-concertino pre klarinet a fagot a sláčikový orchester a harfu F dur bolo príležitosťou pre dvoch špičkových sólistov. Jan Hudeček nespolupracoval s košickými filharmonikmi po prvý raz – dokonca v období covidu priniesol pre publikum premiéru jazzovo ladeného diela Lukáša Sommera Funky concerto pre fagot a komorný orchester. Jeho partnerom na pódiu sa stal prvý klarinetista Essenskej filharmónie Johannes Schittler – štúdium absolvoval na Kolínskej hudobnej univerzite v triede profesora Ralpha Manna, jedného z najrešpektovanejších klarinetistov v súčasnosti, ktorý má bohatú diskografiu.
Zvukovo príťažlivá kombinácia klarinetu a fagotu, korunovaná sláčikmi robia z tohto trojčasťového diela mimoriadne delikátne počúvanie. A opäť – raritného charakteru. Je to nádherné dielo skúseného starého majstra (ide o poslednú dokončenú inštrumentálnu skladbu Straussa z roku 1947, vzniklo dva roky pred smrťou skladateľa). Aj keď názov skladby evokuje absolútnu hudbu, Strauss za ňu „ukryl“ program. Fascinovaný programovou hudbou, Wagnerovým dielom – vplyvy v tomto diele sú zreteľné, dokonca existuje niekoľko verzií, priamo z historických prameňov, podložených samotných skladateľom, jeho listov, skíc, že sa inšpiroval nielen jedným, ale viacerými zdrojmi. Jedným z nich bol Pastier svíň, rozprávka Hansa Christiana Andersena, ďalším iný rozprávkový námet: v liste Hugovi Burghauserovi, bývalému fagotistovi Viedenskej filharmónie, ktorý bol do diela zasvätený, Strauss hovorí o vlastnom scenári, v ktorom sa princezná (klarinet) stretne s medveďom (fagotom). Z medveďa sa stane pekný princ, ak si s ním princezná zatancuje…
Môžeme dnes polemizovať či týmto dielom komponoval absolútnu alebo programovú hudbu, vždy však dokážeme počuť v skladbe príbeh princa a princeznej. Napokon, vnímali a interpretovali to tak aj samotní hudobníci – na predkoncertom stretnutí klarinetista Johannes Schittler s humorom poznamenal, že mu vôbec neprekáža, že v tejto skladbe hrá rolu princeznej…
V úvode prvej časti skladby sme počuli intro sláčikového orchestra pod vedením Maroša Potokára – so spevnou, lyrickou témou. Orchester mal konzistentný zvuk a klarinetista Schittler v prvom sóle ihneď zaujal krásnym, plným tónom a zmyslom pre precítenie jednotlivých náladových spektier. Bodkovaný rytmus a trioly vyhral plynulo v legátach, fascinujúce boli jeho diminuendá. Z prvej, nežnej témy princeznej, označenej ako „tranquillo“ , väčšinou interpretovanej klarinetistom v piáne, no znelom v priestore sály, sa razom zmenila nálada po vstupe fagotu. Fortissimo a rýchly pohyb, následné, fragmentárne stavané časti ukázali oboch sólistov vo vynikajúcej hráčskej kondícii (rovnako ako hráčov orchestra).
Po prvej časti, ktorej melodicky dominoval klarinet, sa v Andante predstavil témou lásky fagot. Hudeček interpretoval tému precítene, v pianissime, no s dôrazom na vyspievanie nádhernej melodickej línie. Tremolá v sláčikových nástrojoch romantickú líniu témy presvedčivo podfarbili. V tretej časti – ak aj publikum doposiaľ nerozpoznalo príbeh (napriek zjavnej kontrastnosti a zvukomalebnosti tém), vznikla ideálna pôda na to, aby si prostredníctvom dialogických častí oboch nástrojov tento príbeh v mysliach predstavovali. Robert Jindra dokázal spraviť z finálnej časti dobrú dramatickú výstavbu, pracovať s tempami a témami spôsobom, aby ste za nimi cítili obsah. Aj záverečný valčík – zahratý s patričnou energiou, brisknosťou okamžite evokoval obraz tanca princeznej s princom (alebo medveďom, ktorý sa na krásneho princa zmení). Je to mimoriadne virtuózna pasáž a šéfdirigent nastavil svižné tempo – nebol to žiadny noblesný valčík plný elegancie (niektoré orchestre ho takto hrajú, no táto koncepcia bola, našťastie, odlišná).
V tomto diele Strauss kombinuje technickú bravúru, dáva priestor zaskvieť sa sólistom, no zároveň aj humor vo výraze a a precítenú lyriku. V tento večer táto ojedinelá trojkombinácia v Košiciach v Dome umenia na pódiu dostala priestor v komplexnej podobe.
Nikolaj Rimskij-Korsakov a jeho Symfónia č. 2 fis mol Antar, op. 9 prišla na rad po prestávke. Konečne sa niekto odvážil hrať niečo iné ako orchestrálnu suitu Šeherezádu. No veď iste, nikto jej kvality nepopiera – dokonca dokáže potrápiť nejedno, aj špičkové teleso, svojím exotickým charakterom, zložitými rytmami, výrazovou rozmanitosťou. Čo však zásadne robia mnohé naše orchestre v interpretácii naopak, je chápanie samotnej ústrednej témy – nežné husľové sólo Šeherezády – téma, ktorú poslucháč dôverne pozná. Má mať v sebe okrem nehy aj dôvtip, inteligenciu, bystrosť, empatiu a jemnosť, aby tvorila kontrast voči agresívnemu svetu sultána. Ten príval extrovertnej energie a afektu namiesto intímnosti, aký sa spravidla ozýva z pódií (lebo „ja“ mám sólo a je úplne vedľajšie, aká je podstata diela), azda musí vyrušiť z pokojného spánku aj samotného skladateľa.
Toto dielo nespomíname náhodou – majster inštrumentácie, nesmierne nadaný, invenciou oplývajúci ruský skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov, mal nesmierny dar pre zachytenie atmosféry. Jeho diela nesú známky vysokých kompozičných kvalít, aj dnešného poslucháča dokážu v mnohom dojať a prekvapiť zároveň. Strhujúca hudba, silné melódie, bohaté, chromatické harmónie, neuveriteľný zmysel pre farby v orchestri, ktorými priam dokázal maľovať témy. A samozrejme, Korsakovova fascinácia svetom – Európou, mýtmi, legendami a tajomstvami, ktoré sa stali často podkladmi pre jeho hudbu plnú poézie, no v prvom rade vášne.
Symfóniu Antar, farebnosťou nápadne pripomínajúcu Šeherezádu, napísal v roku 1868 a revidoval dvakrát. Prehodnotil svoj pohľad a nazval ju symfonická suita. Príbeh tohto diela sa odvíja od hrdinu Antara, dobrodruha žijúceho v púšti, ktorý zachráni gazelu. Z nej sa však vykľuje víla, ktorá je kráľovnou Palmýry. Za odmenu dostane Antar to, čo mu v živote chýba: pomstu, moc a lásku. Práve láska sa mu však stane osudnou a v závere umiera v náručí vládkyne.
Prvá veta symfónie predstavila hlavného hrdinu – Korsakov v tajomnej atmosfére púšte (magický úvod – hlboké polohy – violončelá, kontrabasy a fagoty, lesný roh, kombinácia tejto zvukovosti vyvolá v človeku až zimomriavky) necháva zaznieť majestátne violy. Vznešený zvuk s patričným výrazom melanchólie sme v prvej časti počuli niekoľkokrát – aj po stretnutí s kráľovnou, hudobnom kontraste. Bol interpretovaný s citom pre výstavbu melódie, skladateľ Antara predstavuje ako veľkého hrdinu, no so smútkom v duši. Je to takmer až divadelný námet, pre aké mal skladateľ vždy zmysel – a tým pádom aj pevná pôda pre šéfdirigenta Roberta Jindru. Typickú širokú ruskú melodiku dokázal orchester pod jeho taktovkou interpretovať s hĺbkou, no v predpísanom v piáne, s istou dávkou meditácie, v Largu, ktoré vás chytilo za srdce. Následne kládol väčší dôraz na kontrasty a členitosť partitúry. Vrúcnosť sláčikov v kombinácii s čistými výkonmi dychových nástrojov (lesný roh, flauta…) spravili už v prvej časti z Korsakovovho diela unikátny zážitok. A najmä – priniesli pochopenie charakterov hrdinov. Za interpretáciou symfónie sa totiž skrýval príbeh, v hudbe bol vybudovaný s citom pre dramatické umenie a hráči doň vložili srdce.
V druhej časti vládne pomsta a vnútorný hnev Antara – dominujú plechové dychy a téma hrdinu získava odlišnú atmosféru. Skladateľ ju mení harmonicky, využíva disonancie, naberá odlišný výraz, svojou ostrosťou a turbulentnosťou sa mení charakterovo, no vždy ju spoznávame. Sláčikové tremolá stupňujú náladu a namiesto prekvapivej, veľkej výbušnosti sa záver tejto časti končí v útlme. Orchester hral s mimoriadnou intenzitou, nasadením a energiou – dokázal presne vystihnúť hudbou náladu a emócie Antara. Prvé dve časti podal dramaticky, tretia časť, ktorá je plná života, znela s mimoriadnym espritom. Vo finále, ktoré je opäť plné témy lásky, sme počuli mnoho sól – za všetky spomenieme anglický roh (prekrásny, dojemný interpretačný výkon), flautu a klarinet. Hlboká, vrúcna lyrika, ktorú Korsakov skoncentroval do záverečnej časti znela v precítenom podaní košických filharmonikov (prekrásna kombinácia sláčikov a harfy bola plná nehy). Návrat ústrednej témy umierajúceho hlavného hrdinu zahral orchester s takou neuveriteľnou bolesťou, že publikum sa ešte chvíľu spamätávalo v tichu, kým košickí filharmonici dostali za svoj presvedčivý výkon zaslúžený aplauz.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaroslav Ľaš
