Festival Pro musica nostra aj tento rok priniesol divákom výnimočný program. Okrem jazzu zaradili do dramaturgie hráči zoskupenia Aurum Quartet Carmen, znelo aj tango a súčasná hudba.
Aj tohto roku sa v rámci festivalu Pro musica nostra, jeho jesennej edície – Nitriensi a Gemeriensi, uskutočnil jeden z koncertov v Starej prachárni v Komárne. Je to fascinujúci priestor, ktorý umocňuje hudobný zážitok. Ako píše v sprievodnom bulletine Peter Kresánek o objekte skladu munície Stará pracháreň, zasvätenom patrónke delostrelcov sv. Barbore, ktorý postavili v hrdle jedného z bastiónov „Novej pevnosti“ po roku 1807, očarujúcim je tehlové murivo stien, pilierov i klenieb. „Starobylo pôsobí i preto, že s takouto precíznou formou vytvárania priestorov (kazematov, chodieb) v baštách, bolverkoch, ravelínoch, teda v architektúre opevnení, sa stretávame už okolo roku 1550“.
Do Komárna v rámci festivalu pozvali aj rodáka Mikiho Skutu so svojou manželkou Norou Skutovou, tento ročník patril klarinetom. Komorný súbor AURUM QUARTET vedie umelecký vedúci Albín Blaho, prvý klarinetista. Na druhý klarinet hrá Šimon Štímel, tretí Martina Lišková a na basklarinet Zuzana Hudecová. Divákom sa formácia predstavila 4. októbra 2024.
Zoskupenie Aurum Quartet vzniklo na pôde Konzervatória v Bratislave počas prvej vlny pandémie v roku 2020. Jeho členov spája spoločný cieľ: zahrať si dobrú hudbu. Hoci všetci pôsobia v profesionálnych telesách, chcú hudbu interpretovať aj v komornej zostave. V našom hlavnom meste pôsobilo dlhé roky Bratislavské klarinetové kvarteto, ktoré viedol pedagóg Albína Blaha na konzervatóriu Peter Drlička, klarinetové kvartetá sú aj dnešným európskym trendom, preto nastupujúca mladá generácia v tomto osobitom ansámbli špecifického zvuku má čo povedať. Tri B klarinety, ktoré môžu hrať zamatové tóny v spodnej altovej polohe až po vysoké tóny, v kombinácii s farebným, zvukovo osobitým, rozpoznateľným basovým klarinetom, to je jedinečná estetická a farebná kombinácia.
Dramaturgia programu vypovedala, že okrem populárnych, známych skladieb z klasickej hudby, aj tých jazzových, vybrali hráči aj odvážnejšiu skladbu zo súčasného obdobia. Klarinet je univerzálny hudobný nástroj, ktorý sa vďaka špecifike tónu dokáže uplatniť nielen v klasike, ale najmä v jazze, taktiež i novej hudbe. Spoločným menovateľom skladieb, ktoré vybrali, bol rytmus a temperament. Ozrejmil to v úvodnom slove aj publiku (chvályhodne, aj v maďarskom jazyku) Albín Blaho. Program otvorila Suita z opery Carmen v aranžmáne Marca Mazziniho. Predohra sa niesla v svižnom tempe, s dobrou rytmikou – hráči kvarteta sú zosúladení. Nuansovanie dynamiky v prípade klarinetu je ďalšia vec, prečo je tento nástroj taký bohatý. Bola to súhra rytmu, pestrosť farieb, no aj široká paleta dynamiky. Od toho najjemnejšieho, no pekne znelého pianissima cez piano a mezzoforte, až po zvučné forte.
Ústrednú melódiu viedol prvý klarinet, no druhú časť suity, Habaneru, začal typickou figúrou, ktorú ihneď zaradíme ku Carmen, basový klarinet. Zuzana Hudecová je neprehliadnuteľnou hráčkou Slovenskej filharmónie a na tomto nástroji zvláda aj tie najťažšie party. Farebne a s bezchybnou intonáciou. Kvartetu bola výraznou rytmickou oporou, celkovému zvuku dodávala rozpoznateľné farby v spodných polohách. Hráči B klarinetov zaujali aj mäkkými staccatai a pekne tvarovanými melodickými partmi. Arogonaise bola treťou časťou suity s technicky náročnými behmi. Blaho je skvelý hráč – nedbá len o techniku, precízny rytmus, ale je uňho zjavná mimoriadna muzikalita Z klarinetu ako melodického nástroja vyťažil maximum v plastických frázach a dynamike. Zručne zvládol prechody do vysokých polôh, jeho tóny boli presné a čisté, krásne znelé. Taktiež v dynamickej súhre, nielen rytmickej, sa kvartetu darilo, dosiahli vyvážený zvuk.
V ďalšom programe sme počuli skladbu maďarského autora Jánosa Gyulai Gaála, Négy Romantikus játék, ktorej úvod, sa, paradoxne, začal v hľadisku. Z publika sa totiž ozvala nahrávka Carmen z koncertu v komárňanskej pevnosti. Keď už neznalosť s technikou vyrušila tento koncert, aspoň sme si úvodné číslo pripomenuli – Gaáloovo dielo nadväzuje bodkovaným rytmom na tento typ temperamentu. K figúre basklarinetu v bodkovanom rytme sa postupne pridávali ďalšie nástroje v melodických líniách, aby vytvorili hustú, zložitú sieť polyfónie. Nie však natoľko, aby sa stala nezrozumiteľnou. Skladateľ v pravú chvíľu tok hudby prerušil, aby lineárne stavaný part nahradil rytmus. Po rýchlej časti Allegro con leggierezza (hráči vhodne zvolili tempo, aby vynikli jednotlivé hlasy nástrojov) nasledovala časť Presto. Aj v nej sme obdivovali tón klarinetu – tichý, introspektívny, ktorý v strede tejto vety tvoril kontrast voči objemnejšiemu zvuku.
Ak aj súčasná hudba dokáže vytvárať, najmä tonálne či štrukturálne i bariéry, toto bol pravý opak. Klarinetisti z nej dostali v interpretácii hravosť a taktiež bohatstvo výrazov. Zrazu nám moderná hudobná reč nepripadala jednotvárna, naopak. V tejto štvorvetovej miniatúre, ktorej spoločným menovateľom je hra – s tónmi, dynamikou, farbami, výškami, zamatovými spodnými polohami, linearitou, vertikálou, spájaním fráz s rozdielnymi obsahmi, s melodickou konzistenciou versus jej rozdrobením, sme objavili bohatstvo zvukov a farieb. Aj Andante, v pokojnejšom tempe, bolo výrazovo pestré – bol to príbeh, vynárajúci sa nanovo, no mali ste pocit, že ste ho už niekde predtým počuli. Fragmentáciu motívov a ich opätovné spájanie, dokonca unisonové hranie, sme počuli v záverečnej časti Animato. Temperamentnej, svižnej – v podaní hráčov Aurum Quartet nadobudla skladba živelný ráz.
A napokon sme sa dostali v programe ku Gershwinovi. Jeho tri prelúdiá určené pre klavír zneli v aranžmáne pre štyri klarinety (Ion Dobrinescu). Už prvá téma, ktorá zaznela v sólovom klarinete, bola kontrastne dynamicky rozlíšená. Pomalý úvod sa zmenil v rýchlejšie tempo, v jednom klarinete sme počuli nemennú figúru, ďalšie mali rozdielny obsah. Jazzová rytmika hráčov potrápila, občas sa vyskytli aj rytmické nepresnosti. Z prelúdií ma najviac oslovilo druhé. Jeho atmosféra pripomína Rapsódiu v modrom, Gershwinova hudobná reč bola vždy jasne vymedzená. Práve v pomalom, druhom prelúdiu sa dá klarinetmi vytvoriť clivá atmosféra blues v melodike, pritom však jasne ukotvená charakteristickým rytmickým patternom. Melódiu sólo klarinetu sme v istých momentoch počuli aj v spodných polohách, čím získala úplne novú farebnosť. Práve v tomto kuse hráči najviac využívali typické zvukové možnosti tohto nástroja. Nie je to len typickou tonalitou a rytmikou, ktorú skladateľ využíva, ale najmä blue tónmi, vďaka ktorým túto špecifickú atmosféru skladby cítime. V melodike využil skladateľ tonálnu nejednoznačnosť, vytvárajúcu napätie medzi dur a mol, presne tak, ako je to v blues. Kontrasty vytváral basový klarinet, ktorý melódiu prebral. Bolo to ako bluesová uspávanka – napokon, aj sám Gershwin toto prelúdium voľne pomenoval týmto názvom. V interpretácii Aurum Quartet bolo okrem výstižného frázovania cítiť pauzy, také potrebné na nádych a dopovedanie tém v zreteľnej, trojdielnej forme. Nebol to len akademický tok hudby, ale citlivé, pochopené výpovede. Mimoriadne pekná bola zo strany hudobníkov práca s rubatami, taká nevyhnutná pre zachovanie charakteru hudby. Nie však naučená – všetci hráči kvarteta disponujú významnou dávkou muzikality. V treťom prelúdiu, ktoré je nazvané „Španielske“, hráči začali krátkou, temperamentne znejúcou introdukciou. Túto skladbu hrali s obrovským nasadením, v rýchlom tempe a rytmicky presne – zjavne im sedela viac ako prvý kus.
V programe figoroval aj Astor Piazzolla, mnohými milovaný, inými, naopak zaznávaný. U tohto skladateľa skrátka nenájdete stred. Jeho Histoire du Tango patrí medzi najznámejšie skladby, pôvodne napísané pre flautu a gitaru. Dočkala sa však mnohých úprav, môžeme ju počuť v aranžmánoch pre husle alebo kontrabas, ktoré flautu nahrádzajú, harfu či marimbu, ktoré suplujú gitaru. Počuť ju v úprave pre štyri klarinety, bolo zážitkom. Jednak preto, že kompozícia kladie na hráčov vysoké technické nároky, je virtuózna a potom, aranžmán je pripravený tak, že témy sa delia medzi všetkých členov ansámblu. V rýchlych tempách, v ťažkých pasážach, sme počuli vysoké, čisté tóny klarinetu, v interpretácii bol výborný ťah. Rytmus bol pulzujúci, ako v tangu, no predsa má táto skladba modernú hudobnú reč. Muzikanti z nej vyťažili maximum, či v tempách, virtuozite, ale i dynamických hladinách. Melódia sa ozývala v echu, v pekne vyspievanom piane a ozdoby v sólach boli precízne vyhraté. Bolo to tango v jeho rôznych podobách (jednotlivé názvy častí sú Bordel 1900, Cafe 1910, Nightclub 1960, Concert D´Aujord´hui) – vystihnuté v interpretácii hráčov.
Prvé bolo tangom, ktoré pochádza z Buenos Aires z roku 1882, bol to život a energia zhmotnené v hudbe. Druhé z kaviarne, bolo charakterom úplne iné. Pomalé, určené skôr na počúvanie v kaviarni, v ktorej sa ľudia zastavili a vypočuli si melancholickú hudbu. V hre Aurum Quartet bola citeľná spevnosť melódií, krásne línie mali kantabilný charakter, taký blízky európskej hudbe. No pritom v tejto časti boli aj party, ktoré mali silne improvizačný charakter – najmä v sólovom nástroji. Do Brazílie a Argentíny sme zavítali v tretej časti – Nightclub, 1960. Rytmika bossa novy a tango nuevo v kombinácii s hlukom nočného klubu viedli skladateľa k úplne novej zvukovosti. Klarinety ju poňali homogénne. V častých tempových zmenách a v rubatových úsekoch boli hráči dôsledne zjednotení. Nechýbal v nej nostalgický, pekne vyspievaný motív – tango, to nie je len charakteristický rytmus, ale aj špecifická atmosféra. Z interpretácie tohto zoskupenia bolo zjavné, že sa nad formou a významom tejto skladby aj zamýšľali, napovedal o tom ich premyslený koncept, kontrastne zahraté časti a dôsledná dynamika. Záver skladby predstavuje Piazzollu, ako ho poznáme. Citeľné vplyvy Stravinského a Bartóka, obklopené rytmikou tanga, vypozorujeme práve v tejto časti. Tonalitou a hudobným jazykom najmodernejšia zo všetkých častí, s extrémnymi polohami hudobných nástrojov, v rýchlom tempe, bola vyvrcholením histórie tanga v podaní ansámblu.
Na záver koncertu znela Rapsódia v modrom Georga Gershwina. Už keď sa ozvalo úvodné slávne glissando v podaní Albína Blaha (interpretované bezchybne, s prívalom energie, spontánnosti a muzikality), v publiku to očividne zašumelo. Kto by túto skladbu nepoznal, pravda. A pritom, tak, ako znie v súčasnej podobe, ho ani skladateľ neplánoval. V partitúre bol zapísaný 17-tónový chromatický sled tónov, no klarinetista Ross Gorman mal počas skúšky nápady, ako ho ozvláštniť stúpajúcimi tónmi. Samotný Gershwin ho dokonca vyzval, aby improvizoval a do slávneho úvodu pridal viac náreku. Je to hudba Afroameričanov, ktorú tak dômyselne skladateľ dostal do európskej hudby. V dnešnej podobe už glissando poznáme všetci, no zahrať verne ho asi dokáže málokto. Hudobníci mali Rapsódiu v modrom nacvičenú brilantne, každý jeden detail zachytili, už v úvode, od tajuplnej atmosféry v pomalom tempe, ich frázy sa vyznačovali spoločným dýchaním a kompaktnou zvukovosťou, cez postupné zrýchľovanie, až po rýchle témy. Práve v tomto obsadení sme mohli vnímať detaily skladby, často skryté v hutnej orchestrálnej štruktúre. Všetky známe témy orchester vyhral, podporené sprievodom basklarinetu a ďalších B klarinetov. Keď sa témy ujala Zuzana Hudecová, bolo jednoznačné, akú hráčsku oporu v telese tvorí. Basklarinet v jej podaní bol spevný, tón nosný aj v nízkych polohách, vo vyšších znel mäkko, bol farbami fascinujúci. Výbornú prípravu však bolo cítiť aj z ďalších hráčov – Šimona Štímela a Martiny Liškovej. Albín Blaho teleso viedol k spoločnému frázovaniu, presnému rytmu a spevnosti. Keď hral melódiu, znel zreteľne a spevne, v dynamike ho ostatní hráči nechali znieť. V interpretácii zoskupenia zazneli v rýchlych tempách živelné prvky, v pomalých bluesové nálady. V žánri hráči rešpektovali partitúru, nepresiahli hranice do jazzovej interpretácie (aj také nahrávky dnes sú). Ich prístup však nebol technicky sterilný, dokázali, aj napriek zložitosti niektorých partov, priniesť do komárňanskej pevnosti spontánnosť a voľnosť hry.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Sládek
