Sledovať prípravy všesokolského zletu, ktorý sa uskutočnil v Prahe v roku 2018, pre bežného diváka pravdepodobne neznie ako úplne pútavá činnosť a niečo, o čo by stál. Dokumentaristka Mária Pinčíková však má talent na to, nájsť v obyčajných situáciách bizarnosť aj krásu zároveň a preniesť na diváka pocit, že predsa len sleduje niečo výnimočné. Jej celovečerný debut s názvom Na značky! je toho dôkazom.
Počas štúdia na VŠMU nakrútila niekoľko krátkometrážnych filmov a už tie predpovedali, že raz bude silná autorská režisérka s názorom a špecifickým, ľahko rozpoznateľným štýlom. Len šesť minút trvajúca snímka Ró (2015) bola čiernobielym, znepokojivo surrealistickým experimentom, akoby odkazujúcim na tvorbu Davida Lyncha. Nasledujúce diela ako De Luxe či Chlebíčky – český unikát boli zase sarkastickými komédiami, formálne síce trochu neohrabanými, no predsa len funkčnými a mimoriadne zábavnými, pričom sa tiež naplno ukázala Pinčíkovej „pankáčska duša“ a v neposlednom rade aj jej odvaha. Podobne to bolo aj vo filme Mocní, kde rafinovane polemizovala o rôznych podobách moci a zachytávala úsmevné a absurdné úkazy. Dá sa povedať, že styčným bodom jej filmov je skúmanie človeka a jeho nedokonalosti, jednoduchosti, miestami hlúposti, no zároveň krásy.
Miestami tento človek vyzerá skôr ako akási karikatúra, než reálna postava z mäsa a kostí, no je tomu tak preto, že ho vlastne vidíme v pravej podobe, bez akéhokoľvek prikrášlenia a miestami sa v ňom možno dokonca nájdeme. Možno aj nás, keby niekto len tak snímal pri bežných každodenných situáciách, vznikla by z toho skvelá komédia. Kto vie? Každopádne Pinčíkovej celovečerný dokumentárny debut, ktorý si svoju medzinárodnú premiéru odkrútil na festivale Doclisboa, v portugalskom Lisabone a už čoskoro ho čaká slovenská premiéra na Art Film Feste, je pomerne fascinujúcou sondou do organizácie gigantického podujatia s obrovskou tradíciou v rámci Česka a Slovenska, akým je takzvaný všesokolský zlet, kde až pätnásťtisíc žien a mužov všetkých generácií predvádza na jednom mieste veľkolepé masové choreografie, pričom na každom jednom z nich záleží.
Všetci vystupujúci sú súčasťou Sokola, hnutia, ktoré už v roku 1862 vzniklo vďaka Miroslavovi Tyršovi a Jindřichovi Fügnerovi s cieľom rozvíjať pomocou telocviku a jeho verejnej prezentácie národnú uvedomelosť, kultúrnosť a demokratické hodnoty. Sokol preto aj dnes predstavuje istú komunitnú vzájomnosť. Je ukážkou, že niekedy to bez súdržnosti nie je ono. Počas ceremoniálu totiž musí všetko dokonale klapať. Aby tomu tak bolo, je treba vykonať nesmierne množstvo úkonov, vybavovačiek a nácvikov. S tým sú, samozrejme, späté rôzne zmätky, konflikty či iné problémy, ktoré treba riešiť. Prvým protagonistom filmu je preto cholerický perfekcionista, tréner Mirek, dohliadajúci na hladký priebeh hlavnej skladby Všesokolského zletu. Ostrieľaný harcovník už má nejaký ten ročník za sebou a preto nekompromisne a skoro neustále diriguje všetkých naokolo, vrátane tých najdôležitejších – cvičencov.
Jedným z nich je aj ďalšia hlavná postava filmu, dospievajúci nesmelý introvert Radek. Jeho účasť v sokolskom hnutí je podmienená rodinou tradíciou. Nevybral si túto cestu, bol na ňu vyslaný a poddal sa jej naplno. Rád by si našiel dievča, no nemá príliš veľa skúseností a ak práve nezdvíha do vzduchu svojich sokolských kolegov, najradšej hrá počítačové hry. Jeho vzťah s matkou je milý, citlivo vykreslený a vlastne najsilnejší z celého filmu. Tým najzásadnejším poznatkom, ktorý treba uviesť, je, že Na značky! nie je žiadnou propagandou hnutia Sokol, no tiež žiadnym výsmechom protagonistov (aj keď sú momenty, kedy by o tom mnoho ľudí mohlo polemizovať). Pinčíková „len“ pozorne sleduje všetko, čo sa deje okolo hlavných dvoch postáv a snaží sa pomocou montáže vytvoriť ako tak koherentný celok. Je tiež jasne vidno, že nemala záujem nakrútiť akési historické okienko, kde hovoriace hlavy v polodetailoch či detailoch rozprávajú zážitky z mladosti a čo účasť v hnutí pre nich znamená, prípadne zdržovať diváka množstvom informácií o vývoji hnutia a jeho význame pre krajiny, čo je len dobre, pretože na to nejde tým najkonvenčnejším a vlastne aj najnudnejším spôsobom.
Je však fakt, že dĺžka 79 minút je aj tak pri tejto látke pomerne veľkým sústom a nie vždy sa darí dokument dostatočne nahustiť, aby divák nestratil záujem o osudy postáv. ,,Vata“ tu je miestami celkom citeľná, preto by možno tento rozhodne ambiciózny debut fungoval viac, keby bol o pol hodinu kratší. Prípadne by tiež upútal viac, keby sledujeme viacero rozličných príbehov cvičencov či iných zainteresovaných. Aj keď obe hlavné postavy majú niečo do seba, nie sú, bohužiaľ, natoľko silné, aby utiahli celý film. Najväčšou devízou Pinčíkovej dokumentu preto nie je práve dramaturgia či scenár, ale skôr prepracovaný vizuál, ktorý má na svedomí skvelá kameramanka Denisa Buranová (mimochodom držiteľka ceny Slnko v sieti za film Piata loď), relatívne dynamický strih Petra Kudličku a Mareka Šulíka, ale samozrejme aj Pinčíkovej režijný cit a snaha o ozvláštnenie zvolenej témy. Na značky! je nenápadný a milý film, ktorý sa však s najväčšou pravdepodobnosťou bohužiaľ stratí medzi tematicky silnejšími, pútavejšími a angažovanejšími dielami, ktoré majú predsa len na domácej pôde väčšiu popularitu. Kiežby som sa však mýlil. Zaslúžil by si totiž pozornosť aj bežného, nielen festivalového diváka. Ukazuje totiž starú známu pravdu, ktorú si vlastne stále treba pripomínať, že v jednoduchosti a nedokonalosti sa vždy dá nájsť aj krása.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: PubRes
