Mladý slovenský hudobník, stand-up komik, slamer a filmový režisér, ktorý tvorí pod umeleckým menom bedña, nám v rozhovore predstavil špecifický štýl básnického prednesu slam poetry, ktorý sa na Slovensku stáva čoraz populárnejším a porozprával o svojich osobných umeleckých úspechoch aj nezdaroch.
Na začiatok by som sa chcel spýtať, čo vyjadruje tvoja prezývka bedña, môžeš to prezradiť?
Význam bedñe rád nechávam otvorený interpretácii, keďže jej pravý význam je veľmi neuspokojivý a mohol by sklamať, čo je tiež pravdepodobne dôvod, prečo sa s ním tak stotožňujem.
Nechcem príliš zachádzať do histórie slam poetry, nie je asi až taká komplexná, ako by sa mohlo zdať. Je to taká zmes recitácie, repu a stand-up comedy. Kvôli čomu to podľa teba vlastne vzniklo? Recitačné besiedky už boli nudné? Ako slam inovuje poéziu?
Americký poet Marc Smith so slam poetry prišiel údajne preto, aby poéziu priblížil z akéhosi snobského okraja aj bežnejším ľuďom. Súťaživý aspekt a expresívny prejav, ktorý štandardnú recitáciu dokáže kombinovať s divadlom, tancom, stand-upom alebo spevom (v krajinách, v ktorých to pravidlá dovoľujú, niekde je totiž spev zakázaný), poézii dodávajú väčšiu stráviteľnosť, šmrnc a množstvo nových výrazových prostriedkov.
Je takto poézia stráviteľná vďaka zábave? Ide v slame hlavne o humor, alebo je to skôr mylný dojem?
Humor je určite vítaný a v našich končinách autormi častokrát preferovaný, o čom svedčí aj ďalší mylný dojem, kedy ľudia hovoria o slam poetry ako o stand-upe. Veľká časť slamerov však tvorí primárne vážne texty, ktoré sa snažia namiesto smiechu vyvolať skôr opačnú emóciu. Naše končiny spomínam preto, lebo je badať veľký rozdiel v autorských tendenciách naprieč krajinami. Na majstrovstvách Európy v Ríme bola tvorba reprezentantov väčšiny krajín veľmi vážna a depresívna (samozrejme, nie nutne v zlom), a humor sa tu vyskytoval len výnimočne. Oproti tomu napríklad v Česku alebo v Nemecku má humor v tvorbe, povedal by som, zastúpenie až väčšinové (paradoxne, vzhľadom na rozšírený stereotyp o Nemcoch a ich zmysle pre humor). Osobne vážnu tvorbu veľmi obdivujem, keďže mám sám veľký problém byť vážny — vo svojej tvorbe (nie len básnickej) som mal vždy tendenciu skĺzavať do plytkej srandy, takže určite patrí medzi moje ciele vytvoriť aj nejaké poriadne depky, čo chytia za dušu. Vďaka humoru som ale dostal v Ríme pozvanie na berlínsku tour, ktorú som absolvoval v apríli, práve lebo ho medzi ostatnými autormi bolo tak málo, takže k niečomu mi to bolo dobré.
Existuje nejaká hierarchia slamových súťaží? Kam do zahraničia ťa slam poetry najbližšie zavedie?
Pre účasť na národných majstrovstvách je potrebné sa kvalifikovať na kvalifikáciách. Tie sa minulý rok konali dvakrát v Košiciach a raz v Bratislave, kde som sa kvalifikoval aj ja (na východe bola aktívna slamová komunita jednoznačne početnejšia, aktuálne sa už konečne aj bratislavská scéna slušne rozbieha). Ôsmi finalisti teda pokračovali na majstrovstvá Slovenska v košickej Tabačke, odkiaľ som postúpil na majstrovstvá Európy v Ríme. Tam som sa síce o necelý bod nedostal do finálnej šestice (z ktorej môj český bratranec Vašek z Aše vyhral prvý český bronz!), ale našťastie pre mňa postupovali na celosvetové majstrovstvá v Rio de Janeiro prví desiati, a tak sa v októbri pôjdem pozrieť aj tam.
Ako prebieha súťaž? Kto rozhodne o víťazovi?
Štandardný priebeh súťaže u nás spočíva v dvoch kolách, v ktorých každý performer odprezentuje jeden text (na kvalifikáciách a majstrovstvách v časovom limite troch minút) a porota náhodne zvolená z publika hodnotí bodmi od 0 do 10. Víťaz potom spravidla prednesie jeden prídavkový text. Napríklad v Berlíne však proces hodnotenia veľmi variuje a sami organizátori sa o ňom často rozhodujú až za chodu. Častokrát rozhodujú diváci obyčajným potleskom, čo je možno demokratickejšie, keďže má hlas každý člen publika, avšak tiež subjektívnejšie, keďže o intenzite potlesku vo finále rozhoduje moderátor. Tiež som zažil “alkoholický” variant show, pri ktorom mal každý performer pridelený druh alkoholu (ja som mal tradičný nemecký Korn) a diváci hlasovali tým, že si vypýtali na bare v cene vstupného dva panáky alkoholu toho performera, ktorý sa im páčil najmenej. Napriek tomu, že Korn väčšina Nemcov neznáša, nebránilo im to ma vyradiť hneď z prvého kola.
Ako sa si dostal k Slam poetry ty sám? Pamätáš si o čom bol prvý text, ktorý si predviedol?
Slam poetry som prvýkrát videl na Pohode 2013 a bol som unesený. Veľmi sa mi táto umelecká forma zapáčila a hneď som začal písať jeden text, ktorý do dnešného dňa nevznikol. Medzitým som sa začal venovať hudobnej komédii, a teda hudobným textom skôr než básniam. O slam poetry som vždy tak nejako pasívne vzadu v hlave sníval, ale nejako som sa nemal k činu, až ma v lete 2022 na festivale v Turanoch Kulturák zavolala popredná slamerka Potopa Baša na open mic, ktorý sa konal priamo na festivale. Tam som predniesol jeden svoj starý hudobný rapový text #hipstěr ešte z roku 2015, kedy ešte bolo trochu cool robiť si srandu z hipsterov. Potom ma Baša poctila aj pozvaním na predskok na exhibícii na ďalšom festivale, kde som stále vystupoval s týmto jedným textom. Prvý pôvodne slamový text som napísal až na kvalifikáciu na majstrovstvá Slovenska v Bratislave v septembri a bol o tom, ako si moja mama kúpila robotický vysávač a ja s ním vediem konkurenčný boj o jej priazeň.
A hneď si sa stal majstrom Slovenska. Jeden by to na teba nepovedal, na prvý pohľad pôsobíš ako hanblivý človek. Si na pódiu niekým iným? Buduješ si na ňom alter ego?
Ďakujem, že to hovoríš, ako hanblivý človek sa jednoznačne cítim a problém so sebavedomím mám celý život, ale veľmi veľa ľudí, blízkych aj menej blízkych, mi to odmieta veriť, zrejme práve kvôli sebavedomej stage persone, ktorú som si v priebehu rokov nejako samovoľne osvojil. Tiež sú si všetci strašne istí, že keď mi tlieskajú stovky ľudí v publikách, určite musím mať vysoké sebavedomie, ale pravda je taká, že aj keby tých ľudí boli milióny, aj tak sa budem po zídení z pódia cítiť ako nevyrovnaný neurotický truľo (smiech). Neviem úplne, ako sa mi darí na pódiu byť iný, keďže v bežných medziľudských interakciách mimo pódia cítim často nervozitu a úzkosť, ale tá performatívna hranica medzi mnou a divákom mi to nejakým spôsobom umožňuje. Myslím, že pri tom sebavedomom alter egu som podvedome vychádzal hlavne z môjho najväčšieho inšpiračného zdroja a vzoru, vďaka ktorému som sa vôbec začal venovať komédii, z amerického hudobného komika a stand-upistu Boa Burnhama. Pár ľudí mi už robilo psychoanalýzu, že si práve cez sebavedomé performancie kompenzujem nedostatok sebavedomia a štylizujem sa do machoistického charakteru, akým by som možno podvedome rád bol. Tiež v tom asi preto nachádzam také naplnenie, lebo mi to umožňuje stať sa niekým, kým v bežnom živote byť nedokážem. Za všetky tie roky som si to sám neuvedomil, ale veľmi pravdepodobne to tak bude(smiech). Takže ďakujem spomínaným za zistenie niečoho o sebe.
Rád by som povedal, že v slame som stále nováčik a venujem sa mu veľmi krátko oproti väčšine mojich kolegov s rokmi skúseností, a teda za víťazstvo majstrovstiev sa cítim patrične zle (vystúpenie na majstrovstvách bolo moje piate v poradí vôbec). Preto by som chcel vyzdvihnúť aj všetkých ostatných profesne starších performerov s väčším množstvom zodratých stageov, ktorí by mimochodom boli aj kompetentnejší pre tento rozhovor! Smola, kamoši, snáď nabudúce.
Vieš zakaždým, čo ťa na pódiu čaká, alebo je to pre teba vždy prekvapenie? Poznáš už svoje publikum?
Mám to šťastie a smolu, že vystupujem na akciách absolútne rozdielnych typov a posledného pol roka dokonca aj v rôznych krajinách pred rôznymi národnosťami. Vystupujem pre všetky možné vekové kategórie, sociálne vrstvy, ľudí rôznych politických alebo náboženských presvedčení. Táto rozmanitosť je síce ďalší z faktorov, vďaka ktorým sa na vystúpeniach nenudím, ale asi by som už po toľkých rokoch uvítal väčšiu istotu a vyspytateľnosť publika. Takto si totiž nikdy úplne nie som istý, akú úroveň nekorektnosti si môžem dovoliť alebo aký druh humoru divákom sadne. Organizátori často robia tú chybu, že moju tvorbu nepoznajú a pozvú ma na akciu, na ktorú sa taká tvorba vôbec nehodí, diváci sa nebavia, nedávajú pozor alebo sa dokonca hnevajú a v konečnom dôsledku aj ja. Očakávania publika sú vždy naozaj iné. V Bratislave na väčších stand-up shows pre 250 ľudí, ktorí majú liberálnejšie zmýšľanie a sú na humor naučení a odhodlaní sa pobaviť, sa mi vystupuje úplne inak, ako keď hrám na country festivale v obci Chuderov pri Ústí nad Labem pre kategóriu 60 až 80-ročných vyslúžilých trampov, pri ktorých je čerešničkou na torte jazyková bariéra a nezrozumiteľnosť slovenských popkultúrnych alebo politických referencií, ktoré tvoria veľkú časť mojej tvorby. Tiež je iné vystupovať v Berlíne v angličtine, ktorá nie je rodnou rečou ani jednej zo zúčastnených strán, alebo v Liptovskom Mikuláši o druhej ráno na stredoškolskom plese plnom opitých 16-ročných ľudí, ktorí v danej chvíli posledné, čo potrebujú, je lúštiť trojzmysly a slovné hračky neznámeho klauna s gitarou. Počas toho, ako som sa snažil tínedžerov intelektuálne stimulovať spevom svojich textov, vyskočili za mnou študentky na pódium a začali mi kričať do ucha, aby som zahral techno. Po rokoch sa mi ale podarilo sa pri všetkých takýchto momentoch vedieť nastaviť na prijatie absurdity celej situácie, a vlastne sa na tom ako jediný zúčastnený akýmsi podivným spôsobom baviť. V rámci svojho kariérneho rastu by som však v budúcnosti určite uvítal menej týchto zvláštnych sociálnych experimentov a viac pripravených divákov s mne podobným vkusom.
Stalo sa ti, že si povedal niečo, čo publikum neprijalo? Že ťa diváci vypískali? Počul som, že je to pri slame dovolené, a že s tým slameri rátajú.
Že by ma ľudia vypískali, sa mi zatiaľ nestalo (možno raz som dostal “fuj!” od nejakého extrémistu), ale párkrát už niekoľko pohoršených ľudí odišlo, čo je však stále príjemnejšie, ako keď diváci na koncerte ostanú, ale z trucu ho ignorujú a rozprávajú sa medzi sebou, čím rušia mňa a aj zvyšok divákov, ktorých to baví.
Na čo by sa mal neskúsený divák pripraviť, ak ide prvý raz na slam?
Keď som videl slam prvý raz, bolo tam veľa improvizovaných čísel, vďaka čomu som nadobudol mylný dojem, že slam poetry je o improvizácii – z nejakého dôvodu si toto ľudia myslia často, aj nedávno v jednej televíznej reportáži zaznelo od dvoch rôznych ľudí, že moje vystúpenie v Berlíne bolo improvizované, ale taký frajer fakt nie som. Improvizácia je určite vítaná, ale drvivá väčšina miestnych performerov preferuje pripravené texty, improvizácia je ešte úplne iná disciplína, na ktorú si nie je ľahké trúfnuť. Preto je dobré, keď tam človek nejde so spomínaným predpokladom, že sa jedná o komediálnu show a bude mu celý večer do smiechu. Slam poetry je v prvom rade autorovo vyjadrenie svojich myšlienok a tém, ktoré ho tlačia, v podobe, v akej ho to samého uspokojuje, a ktorá je preňho pre dané vyjadrenie najvhodnejšia. Či už to bude humor alebo ťaživá vážnosť. Divák by mal mať otvorenú myseľ a byť pripravený na to, že bude intelektuálne a umelecky vyzvaný a nie len ľahko bavený, inak sa môže stať, že veľkú časť čísel neocení a večer si neužije.
Improvizuješ aj ty? Nemyslím len priamo v texte, ale aj v reakciách na divákov a na neočakávané momenty.
Čo sa týka improvizácie v texte, mal som možnosť to skúsiť pred ľuďmi zatiaľ len raz, kedy sme s Potopou Bašou a Samčom bratom dážďoviek predstavovali vrchy Tatru, Matru a Fatru, ale z mojej strany to nedopadlo nijako slávne (smiech). Určite by som v budúcnosti rád prebádal aj túto disciplínu, mám pocit, že samému v súkromí mi to celkom ide, problém však nastane, keď sa na mňa pri tom niekto pozerá (smiech). Improvizovaniu v rámci interakcie s publikom sa často vyhnúť nedá, hlavne keď hrám dlhší koncert, a veľmi ma to baví, takmer vždy vznikne s publikom nejaký inside joke unikátny pre konkrétny večer, ktorým sa potom tiahne ako leitmotív, a vtedy považujem koncert za úspešný a mám pocit dobre odvedenej práce. Je to príjemný adrenalín, byť v strehu a snažiť sa pohotovo reagovať. Na špičku slovenského stand-upu sa v tomto jednoznačne nechytám, ale cítim, že je to schopnosť, ktorá sa dá cibriť a zlepšovať, sám som sa v nej dosť za uplynulé roky posunul. Keďže mám veľmi nízku produktivitu nového materiálu, vie byť celkom nuda hrať stále tie isté pesničky a rozprávať tie isté vtipy, takže tieto unikátne situácie špecifické pre daný večer to vedia aj mne príjemne ozvláštniť a nenechajú ma zaspať, resp. vypadnúť zo sústredenia.
Svoje texty aj zhudobňuješ. Ako je to s hudbou, máš konkrétny cieľ, ktorý chceš v hudbe dosiahnuť, alebo ťa skôr baví objavovanie?
Okrem hudobnej podoby, ktorú prezentujem v rámci komediálnej tvorby, teda s “opekačkovou” gitarou na troch akordoch, sa hudbe venujem aj v trochu serióznejšej podobe. Tvorím aj orchestrálne skladby, hiphopové beaty, všelijakú elektroniku, punk, rock, skúšam rôzne nástroje a žánre. Baví ma hudobná eklektickosť, a tak sa ju snažím vniesť aj do rozpracovaného albumu Nemiestny disk, kde je takmer každá skladba v inom žánri, čím sa snažím trochu povýšiť spomínanú hudobnú triviálnosť mojich živých vystúpení. Netuším, či to robím dobre a či to poslucháči prijmú, je možné, že hudobná premotivovanosť nebude korešpondovať so smiešnym obsahom, ale každopádne ma to baví a určite si chcem túto víziu naplniť.
Doteraz si však študoval úplne iný druh umenia. Vrátiš sa ešte niekedy k filmovej réžii?
Určite by som v živote rád zrežíroval aspoň debut, ale vidím to tak o 10 rokov, dovtedy sa musím pozviechať z PTSD, ktoré som z režisérskej profesie nadobudol. Na režiséra som príliš neasertívny, chaotický, dezorganizovaný a nesústredený, a zároveň som perfekcionista a overthinker, takže ma moje nezvládnuté študentské produkcie pravidelne zomielali a traumatizovali, a ako bonus som bol ešte aj sklamaný z výsledku. Je to naozaj veľký psychický nápor, ktorý nezvládne hocikto, a keď vedľa neho postavím srandovanie so slovami a gitarou, moja voľba je, aspoň v tomto mojom životnom bode, jasná. Napriek tomu milujem vyjadrovacie prostriedky, ktoré film ponúka, a nerád by som ich ešte aspoň raz v živote neskúsil využiť na nejaké moje zdelenie. Aktuálne je však pre mňa pravdepodobne predstaviteľnejšia, napríklad, spolupráca na filmovom scenári než samotná réžia.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: bedña, archív
