Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 22. novembra 2024 o 19:00 hod. tretí koncert sezóny 2024/2025. Program zostavený z diel Straussa, de Fallu a Debussyho diriguje Ondrej Lenárd, sólistkou večera bude mezzosopranistka Veronika Hajnová. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Legenda o Donovi Juanovi zo 16. storočia rozpráva príbeh španielskeho zvodcu a aristokrata, ktorý je odsúdený za svoje neustále aféry a neochotu ľutovať svoje činy. Inšpiroval množstvo umelcov, medzi nimi aj Christopha W. Glucka v balete Don Juan i Mozarta v jeho slávnej opere Don Giovanni. Richard Strauss (1864 – 1949) však čerpá z nedokončenej básne rakúskeho spisovateľa Nikolausa Lenaua z roku 1844, ktorý ponúkol vlastnú verziu príbehu s autobiografickými črtami. Lenau vidí Dona Juana ako muža, hľadajúceho ideálnu ženu, v ktorej by našiel všetky ženy sveta. Keď ju nenájde, prepadá sklamaniu a nakoniec sa rozhodne pre smrť. Jeho Don Juan nie je len zvodca, ale aj hľadajúci muž, trpiaci depresiami, pretože nemôže nájsť ideál.
Tento obraz inšpiroval aj Richarda Straussa, keď ako dvadsaťštyriročný prečítal Lenauovu báseň, rozhodol sa vytvoriť z nej kompozíciu. Don Juan, symfonická báseň, op. 20 bola dokončená v roku 1889 a stala sa jeho prvým veľkým úspechom v symfonickej hudbe. Don Juan síce patrí do hudobného druhu symfonickej básne, avšak Strauss preferoval názov „Tondichtung“, teda „hudobná báseň“, ktorá je charakteristická bohatou orchestrálnou koloristikou a schopnosťou vyjadrovať emócie a dej bez nevyhnutnej prítomnosti slova. Tento žáner bol odpoveďou romantických skladateľov na túžbu vyjadriť obsah aj v inštrumentálnej hudbe. Strauss nevyužíva len zvukomaľbu, ale aj tradičné symfonické postupy, čím vytvára živú a dramatickú hudobnú naráciu oscilujúcu medzi heroickými a intímnymi momentmi.
Téma neustáleho hľadania a zlyhania v láske je prítomná v Straussovej hudbe. Je otvorená dramatickým orchestrálnym rozmachom a v priebehu diela zobrazuje mnohé zvodné aféry. Hudba je plná virtuóznych tém, ktoré sa neustále vracajú, pričom každé nové dobrodružstvo končí nespokojnosťou Dona Juana a návratom k pôvodnému motívu. Tento cyklus pokračuje až do tragického konca, keď Don Juan, unavený a znechutený zo života, prijme svoju smrť v dueli, čo symbolizuje tiché, ale dramatické zakončenie. Strauss dielo dokončil počas svojho pobytu v Taliansku a prvýkrát ho dirigoval 11. novembra 1889. Neskôr sa k dielu počas svojej kariéry opakovane vracal.
Manuel de Falla (1876 – 1946), jeden z najvýznamnejších španielskych skladateľov 20. storočia, sa preslávil svojou schopnosťou spojiť tradičnú andalúzsku hudbu s klasickým hudobným jazykom. Počas svojho formujúceho pobytu v Paríži, kde študoval u Debussyho, Ravela a Dukasa, nezanedbal svoje španielske korene, čerpajúc inšpiráciu z folklóru a klasických španielskych tradícií. Jeho najdôležitejšie diela sú zväčša viazané na hudbu pre divadlo, vrátane zarzuel, baletov, opier a hudby k dramatickým dielam. Falla sa stal známym v Paríži vďaka opere La vida breve, ktorá sa dočkala uznania a uvádzania aj mimo Španielska. Jeho najvýraznejšie diela, ako El amor brujo, sú neodmysliteľne spojené so španielskou kultúrou, predovšetkým s flamencom ako hudobno-tanečným žánrom vyjadrujúcim fúziu rozmanitých kultúrnych vplyvov. Fallov „flamenco orquestral“ – nový hudobný žáner spája dramatickosť a vášeň s bohatstvom orchestrálnej zvukomaľby.
Dielo El amor brujo (Čarodejná láska) bolo pôvodne napísané ako gitanería – kombinácia tanca, piesní a hovoreného slova. Impulzom bol podnet od španielskej cigánskej tanečnice Pastora Imperio, scenár a texty napísali manželia María a Gregorio Martínez Sierra, s ktorými Falla spolupracoval. Po premiére diela v Madride v roku 1915 Falla dielo preusporiadal najskôr do podoby baletu a neskôr do verzie pre mezzosoprán a orchester. Dej vychádza zo starej andalúzskej legendy o mladej ovdovenej cigánke, Candelas, ktorú prenasleduje duch jej žiarlivého manžela. Candelas a Carmelo, jej nový milenec, si musia vymeniť dokonalý milostný bozk, aby ju oslobodili od jeho nechcenej pozornosti. V sérii tancov najprv pár vystraší duch (Tanec hrôzy) a Candelas sa ho pokúsi odstrašiť (Rituálny ohňový tanec). Nakoniec sa duch vzdá a Candelas môže začať nový život bez obáv z minulosti. Dielo je hlbokou hudobnou reflexiou o sile a moci lásky, ktorá presahuje hranice časových a kultúrnych obmedzení.
Tematika vody sa prelína celou tvorba francúzskeho skladateľa Claudea Debussyho (1862 – 1918), podobne ako u autora „zakladateľského“ obrazu impresionizmu Claudea Moneta. Debussy bol fascinovaný vodou, najmä morom, ktoré bolo preňho zdrojom večnej krásy, pokoja a nekonečnej dynamiky. Túto fascináciu možno sledovať od jeho detstva, keď otec, bývalý námorník, malému Claudovi rozprával príbehy o živote na oceáne. Sám Debussy mal sen stať sa námorníkom a pociťoval k moru celoživotnú príťažlivosť, „more, vždy nekonečné a krásne.“ Tému vody v jej rozmanitých podobách, skupenstvách a kontextoch tak nachádzame aj v celom rade Debussyho opusov. Je fascinujúce, ako nehmatateľné hudobné umenie evokuje takmer uchopiteľný obraz vody – jej pokojnej hladiny, hravých vĺn, jej hĺbku i tajomnosť, ako aj trblietanie za slnečného svitu.
More, tri symfonické skice, L.109, autor najviac priblížil štruktúre klasickej symfónie, hoci ju nemožno chápať ako typickú symfóniu a ani ako symfonickú báseň. Na rozdiel od bežných programových diel Debussy netvoril obraz, ide skôr o uchopenie esencie mora – jeho nálady, dojmy a asociácie. Prvá časť, Od svitu do poludnia na mori, zobrazuje prebúdzajúce sa more cez motívy pripomínajúce jeho dynamiku, od pokojného svitu po jasný deň. Druhá časť, Hry vĺn, je energickým scherzom, ktoré ukazuje rôzne nálady vĺn, ich hru a nepredvídateľnosť. V záverečnej časti, v Rozhovore vetra s morom zúri búrka, ktorá prechádza do mohutného finále s prvkami úvodnej časti. Skladba vznikla v rokoch 1903 – 1905 a mala premiéru v Paríži s orchestrom Société des Nouveaux-Concerts v októbri 1905.
V diele More je cítiť inšpiráciu impresionizmom nielen po hudobnej, ale aj vizuálnej stránke. Debussyho inšpirovali maliari ako Joseph Turner a Katsushika Hokusai. Josepha Turnera považoval za „najlepšieho tvorcu mystiky“ a slávne dielo Veľká vlna pri Kanagawe od Katsushika Hokusaia zdobí titulnú stránku partitúry tohto diela. Do orchestra vniesol nové postupy, využil dve harfy a bohatú sekciu perkusií, ktoré prinášajú rozmanité zvukové možnosti. Farba zvuku sa stala hlavným výrazovým prostriedkom – akordy sa rozplývajú namiesto toho, aby sa uzatvárali, melódie sa objavujú len v náznakoch. Cez jemné nuansy orchestrácie a neobvyklé hudobné štruktúry zachytil fluidnú povahu vody. Debussyho inovatívne harmonické postupy a neustále meniace sa farby zvuku nám umožňujú more „vidieť“, čím zanechal jeden z najkrajších hudobných odkazov impresionizmu.
Autor textu: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
