Svojim postavám vdýchol jedinečný cit. Poväčšine komediálne ľudové postavy, ktoré boli pre neho charakteristickým znakom, mu priniesli slávu nielen doma, ale aj v zahraničí. O slávu mu však nikdy nešlo, podľa vlastných slov ju až nenávidel. Žil obyčajným životom, chcel len hrať pre ľudí. Ich priazeň ci cenil najviac. Aj taký bol jeden z najväčších slovenských hercov 20. storočia, Jozef Kroner, od úmrtia ktorého dnes uplynie už 25 rokov.
Život Jozefa Kronera sa začal písať 20. marca 1924 v dome, ktorý kedysi slúžil na stráženie železničnej trate v kysuckej dedinke Staškov. Okrem Jozefa mali Kronerovci šťastie aj na ďalších 11 detí, preto už od malička vedel, o čom je skutočný život. Na rozdiel od svojich budúcich kolegov, herectvo nikdy neštudoval, i napriek tomu, že mal k nemu pomerne blízko. Jeho otec bol totižto vášnivý divadelník, ktorý režíroval ochotníkov nielen v Staškove, ale neskôr i v Trenčíne.
Vojnové časy zaviedli Kronera nechcene do Nemecka na nútené práce. Po svojom návrate na Slovensko sa zamestnal ako kreslič v strojárňach v Považskej Bystrici. Popri práci sa taktiež venoval ochotníckemu divadlu, kde bol jeho talent neprehliadnuteľný. V roku 1948 sa vďaka angažmánu v Slovenskom komornom divadle Martin stal z kresliča profesionálny herec a tým sa začala jeho umelecká cesta. Kronerova krása nebola fyzická, ale vyžarovala z jeho vnútra. Možno aj z tohto dôvodu bola väčšina jeho postáv ľuďom blízka. I keď išlo mnohokrát o ľudové komediálne, až tragikomické postavy, Kroner im vždy dal kus človečiny, jednoducho niečo jemu tak vlastné a nezameniteľné, čo nemal nik iný. Tu prvýkrát krát ukázal svetu napríklad prostáčika Kuba či nesmelého Jožka Púčika. Cenné divadelné skúsenosti z týchto rolí, neskôr premietol do ich televíznych verzií.
V roku 1956 sa z Martina presunul spoločne s manželkou Teréziou Hurbanovou do Bratislavy a do Slovenského národného divadla, odkiaľ bolo k filmu už len na skok. Aj keď vo svete filmu debutoval už v roku 1949 v komédii Jána Kadára Katka, skutočný zlom nastal až v roku 1965, kedy ho osud spojil s filmovým režisérom Martinom Ťapákom. Veď kto by dnes nepoznal ľudového prostáčika Kuba? I keď mnohí túto postavu považovali za hlúpu, Kroner o nej zvykol hovoriť ako o úprimnej duši, ktorá síce bola jednoduchšia, ale o to viac čistejšia.
Kadár, ktorý Kronerovi ako prvý otvoril dvere do sveta filmovej tvorby, rovnako stál aj pri jednom z jeho najväčších úspechov. Svetovo slávny príbeh Tóna Brtka, ktorého stvárnil práve Kroner, získal v roku 1966 Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Obchod na korze slávil celosvetový úspech, avšak po roku 1968 sa kvôli migrácii Kadára do USA, stal zakázaným filmom. Znovuzrodenej slávy, ktorá mu bezpochyby patrí, sa dočkal až po roku 1989.
Počas normalizačného obdobia bolo náročné nájsť témy, ktoré by pre vtedajší aparát neboli konfliktné. Preto dal Kroner hlavu opäť dokopy s Ťapákom a spoločne stvorili jedného z najznámejších slovenských lúpežníkov – Pacha hybského zbojníka. Film sa stal nielen vďaka Kronerovi, ale aj vďaka legendárnym dialógom, za ktorými stála dvojica Lasica – Satinský, historicky najpopulárnejšou slovenskou komédiou. Panská odpoveď „R*ť paľovú“, výroky „A mocnejšiu nemáte?“ alebo „štiny“ počas voľby zbojníckeho kapitána, bojový pokrik „Naaa koooneee!“ , hláška „oné“ či „frndžalica“ medzi strednou a staršou generáciou už zľudoveli. V Pachovi si Kroner po prvýkrát zahral aj spoločne so svojimi bratmi, s Jánom a Ľudovítom, ktorí sa predstavili len ako drobné, doplňujúce postavičky.
Tónom Brtkom, či Pachom však nezabudnuteľné filmové úlohy Jozefa Kronera ani zďaleka nekončia. Príťažlivý pohľad na svet myjavskej lokality s mnohými rázovitými zvykmi a postavičkami a vtipne využívaný myjavský a brezovský dialekt, ktorý prezentuje okrem iných aj Sváko Ragan, taktiež tvoria zlatý fond slovenskej kinematografie.
Kariéra Jozefa Kronera by nebola v našom zozname samozrejme kompletná bez postavy Martina Pichandu. Film režiséra Juraja Jakubiska Tisícročná včela, v ktorom Kroner stojí na čele liptovského murárskeho rodu získal okrem nominácie na Oscara, aj ocenenie Zlatý Fénix z Benátok.
Na sklonku svojej hereckej tvorby stvárnil po boku Bolka Polívku nezabudnuteľného pána Košťála a divákom sa naposledy na obrazovkách ukázal v komédii Ani smrt nebere, pričom iróniou osudu bolo, že v tom období so smrťou už zápasil.
Jozef Kroner však nebol len divadelný a televízny herec. Miloval čítanie detských rozprávok a aj vďaka nemu poznáme príbehy o tom Ako pásli ovce valasi. Bol vášnivým rybárom, pričom svoje rybárske príbehy publikoval pod názvom Herec na udici. V pokračovaní, Herec nielen na udici, pre zmenu spomína na svoje herecké historky. Svet opustil 12. marca 1998 v Bratislave vo veku nedožitých 74 rokov. Po jeho smrti založilo 20 významných osobností Slovenska Spoločnosť Jozefa Kronera, ktorej cieľom je pripomínať si herecké a ľudské posolstvo tohto výnimočného človeka. Okrem toho, každoročne taktiež Spoločnosť udeľuje cenu Jozefa Kronera, ktorá motivuje, povzbudzuje a zároveň ďakuje žijúcim hercom.
Spracovala: redakcia mojakultura.sk
Zdroj foto a video: archív RTVS, archív SND, Youtube
