Po premiére prvej časti som sa pred rokmi viezol na vlne nadšenia, ktorú Joker Todda Phillipsa vtedy spôsobil. Nadšenie vyplývalo z toho, že okrem Jamesa Mangolda a jeho Logana existoval ešte niekto, kto má záujem a schopnosti priniesť vážnejší film z komiksového prostredia. Dnes ma už podobné snahy DC a Marvelu zaujímajú menej, no bol som zvedavý, čo sa avizovanou zmesou muzikálu a trileru podarí Phillipsovi vytvoriť. Veľké očakávania som nemal. No predsa to vyšlo a film sa vydaril! No zdá sa, že nie všetci so mnou budú súhlasiť.
Druhý Joker netieňuje patetickosť ľudskej sebaľútosti, nevyužíva teda trik, ktorý pri prvej časti fungoval aj na mňa, hoci som ho včas odhalil. Arthur Fleck alias Joker bol ako charakter v predošlom filme nadizajnovaný tak, aby s ním súcitil naozaj každý. Všetci sme si mohli prežiť obrovskú neprávosť, ktorá na ňom bola spáchaná a ktorej bol schopný sa postaviť. Áno, bol to zločinec a narobil veľa škody, no rozumeli sme tomu prečo a fandili sme mu.
Dnes majú mnohí dojem, že pokračovanie jeho príbehu je ploché a nezaujímavé. Mne však pripadá Joker v druhom filme charakterovo zložitejší a na divácke prijatie nepravdepodobnejší. Jeho vnútorný svet sa nám ukazuje nejasne, vnímať môžeme nestále metamorfózy toho, kým Arthur Fleck v skutočnosti je. Je to Arthur, ktorý sa schováva za masku, alebo Joker, ktorý v Arthutovi celý život čakal na tú pravú chvíľu, aby sa prejavil? Ide o rozpoletenú osobnosť? Nakoľko si táto postava uvedomuje svoje konanie? Koná pri svojom vyčíňaní vedome a dobrovoľne? Má viac pravdy Joker alebo Arthur? Toto sú otázky, ktorými sa režisér Todd Phillips v novom filme zaoberá. Divákom a diváčkam pri tom nedáva konkrétne odpovede. Robí však jednu dôležitú vec – rozvíja odkaz prvej časti. Joker už nie tým ublíženým pomstiteľom, ktorý všetku vinu hádže na systém a svet okolo seba. Začína si uvedomovať, že aj preňho v tomto svete existuje miesto, aj on si dokáže nájsť spriaznenú dušu a ak chce prežívať radosť, musí sa prestať schovávať za masku a sebaľútosť.
Skutočne nemám dojem, že by bolo pokračovanie nezaujímavé a ploché. Užil som si ho podobne, ako starší film. Iste, katarzia možno nie je tak silná a nový Joker v nás zrejme nedokáže prebudiť tú antisystémovu časť duše. No keby som si mal vybrať, ktorý z dvoch filmov sa mi zdá vnútorne bohatší a premenlivejší, bola by to práve novinka.
Snímka z roku 2019 dala aj divákovi, ktorý bežne náročné filmy nevyhľadáva, pocítiť záujem o filmové dielo, ktoré rastie do hĺbky a nie do šírky. Joker jednoznačne patrí do mainstreamu, no vie sa dobre zamaskovať za komplikovanú psychologickú drámu. Todd Phillips sa zrejme rozhodol, že chce zájsť ešte ďalej a urobiť z príbehu o tomto antihrdinovi skutočnú komornú tragédiu s patrične rozsiahlymi vnútornými svetmi hrdinov. A naozaj si nemyslím, že jeho snaha bola márna.
Otázne je len to, kde v tom celom má miesto muzikál. Myšlienka na hudobný film o Jokerovi sa mi od začiatku priečila a nevedel som si predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť dobre. Do kina som teda nešiel s veľkým očakávaním a možno práve preto som z neho neodišiel sklamaný. Chápem motív muzikálových vsuviek z príbehového hľadiska. Ide o variáciu Arthurových polopredstáv, ktorými trpel už v prvom filme. Tu si ich naopak užíva. Aspoň sčasti. Do istej miery to aj vyjadruje jeho prežívanie. Pre diváka však tieto scény znamenajú iba zdržiavanie deja. Hudobné a tanečné čísla vo filme Joker: Folie à Deux predstavujú presne to, kvôli čomu diváci všeobecne muzikály neobľubujú – prípadne si vedia obľúbiť, len malú časť filmov z tohto žánru.
Poznáte ten pocit, keď sa dej zastaví, napätie sa preruší a vaša zvedavosť a trpezlivosť sú kruto skúšané autorskými rozmarmi v podobe hudobno-tanečných čísel? Nebavíme sa tu o prípadoch ako La La Land či Najväčší showman, ktoré sú na hudbe a tanci postavené. Hovoríme o filmoch, ktoré by sa bez toho úplne zaobišli a ešte by svojich divákov ničím nenahnevali, keby im dali celý príbeh naraz a bez prerušení.
Chápem preto výčitky smerom k rozhodnutiu nakrútiť Jokera ako muzikál. Lady Gaga môže byť do podobnej roly obsadená pokojne aj bez toho, aby musela spievať. Chémia medzi Harley Quinn a Jokerom fungovala skvelo, úplný súzvuk dvoch nepopísateľných osobností. Dokonca aj vývoj a záver vzťahu, tak ako sa sa udiali, ma nechali dojatým. Nehovoriac o hereckých výkonoch ústrednej dvojice, ktorej som úplne veril, hoci rozumieť postavám nebolo jednoduché. To je samozrejme dané ich najhlbšou podstatou.
Druhý Joker nie je veľkolepý ani akčný, napriek tomu zaujímavý a napínavý. Scény zo súdnej siene sa možno nevyrovnajú tým zo Chicagského tribunálu, ale určite nenudia. Žiadne veľké obrazy, rafinované úteky z väzenia ani väčšia brutalita mi nechýbali. Druhý Joker má byť komorným filmom, hoci sme to nečakali.
Záver filmu Joker: Folie à Deux ma tiež trochu prekvapil a vtedy som si spomenul na Batmana, ktorý z Phillipsovej vízie takmer úplne vypadol. Režisér mal však potrebu nakrútiť úplne iný príbeh a to treba rešpektovať.
Spomínam si ešte na Scorseseho neprekonateľného Kráľa komédie, príbeh veľmi podobný tomu Jokerovmu. Ak chcel Todd Phillips nakrútiť čosi podobné a o poznanie temnejšie, priestor DC univerza mu na to dobre poslúžil. Tam ho totiž málokto bude porovnávať s klasikami. Jeho Joker je slušnou snahou o psychologický film, ktorý by sa inak dobre vynímal mimo superhrdinského vesmíru, na poli nezávislého filmu, no kvality na ňom vidno aj tak.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
