Vieme, že sa slovenskej kinematografii podarilo niečo nezvyčajné, keď jeden z jej najnovších filmov odmietli uviesť najväčšie európske festivaly, a to nie pre jeho nízke umelecké kvality, ale práve naopak, kvôli experimentálnej povahe a špecifickej narácii.
Režisér György Kristóf, rodák z Košíc, ktorého predošlá snímka Out ho v roku 2017 doviedla až do Cannes, nakrútil nevídaný tanečný film odhaľujúci nesmrteľné zákonitosti v hierarchii ľudskej spoločnosti, uzurpáciu moci, manipulátorstvo a v neposlednom rade snímka popisuje aj významnú časť histórie nášho národa. Ako sa toto všetko dá vyjadriť bez slov v dystopickom tanečnom filme? Odpoveď nájdete vo svojom kine. Iste vám však neuškodí, keď sa s vami v recenzii podelím o svoje dojmy a vlastnú nutnosť interpretácie filmu Zenit, ktorému široko-ďaleko niet páru.
Začnem nezvyčajne pri scénografii. Tá totiž udrie do očí ako prvá a neprestáva udivovať. Režisér nám v rozhovore prezradil, že architektúra a výtvarné uchopenie priestoru vo filme sú čiastočne vecou kompromisu, keďže pôvodným plánom filmárov bolo nakrúcať inde. S dostupným priestorom však tvorcovia pracovali objavne. Sme zvyknutí, že podzemné lokácie, jaskyne či bane, naši filmári najčastejšie (v minulosti aj dnes) využívajú v žánri rozprávky. Dystopický film, to je už o inom. Esteticky snímka nepripomína nič, čo sme v našej kinematografii mohli za dlhé obdobie vidieť. Z toho plynie ten svieži pocit novoty a originality. Celý dej sa odohráva v akomsi podsvetí, ktoré má svoju tajomnú históriu, ale zostáva nepopísané. Nevieme, kde sa postavy nachádzajú a kto toto miesto navštívil pred nimi, ale odpovede nie sú potrebné. Vďaka tomu, že ide o nemý film, sú aj naše požiadavky na informácie nižšie. Ľahšie je pre nás od začiatku vnímať Zenit ako metaforické vyjadrenie čohosi dôležitejšieho.
Príbeh filmu sa začína vo futuristickom väzení, kde postavy vykonávajú nezmyselnú prácu a žijú pod dohľadom dozorcu. No keď sa raz celý systém zrúti a uväzneným sa podarí oslobodiť, nastane čas, aby sa ľudia postavili na vlastné nohy, robili zodpovedné rozhodnutia sami za seba a bez rozkazov z vyšších miest. Sú toho vôbec schopní?
Prepojenie na našu realitu ste už určite rozpoznali. Rozprávanie však využíva princíp všeobecného uplatnenia, a tak aj diváci mimo bývalého východného bloku majú možnosť rozumieť tomu, o čom film vlastne je. Forma vyjadrovania pomocou tanca a pohybu môže znieť na papieri náročne, no v skutočnosti ide o naráciu tak priamu, že napojiť sa na ňu rozumovo či emocionálne je celkom prirodzené.
Film prebúdza myšlienkové pochody, ktoré nemusia byť jasne a slovne definované, dôležité je, aby boli precítené. Význam diela je zrejmý, no keďže v ňom nezaznievajú slová, obecenstvo vníma dej najmä cez výrazné herectvo, pohyb a konanie postáv. Je to dobrovoľný návrat k nemému filmu, najčistejšej forme tohto umeleckého druhu.
Režisér György Kristóf: Limity vo filme znamenajú výzvy
Na tejto úrovni film Zenit poodhalil svoj najväčší potenciál, ktorý však zostal do značnej miery nevyužitý. Tvorcom záležalo na tom, aby bolo ich dielo popri špeciálnej forme stále čitateľné. Režisér Kristóf mal pôvodne v úmysle s obrazom a snímaním experimentovať v oveľa väčšej miere a žiada sa mi dodať, že by som veľmi rád videl film, pri ktorom by si svoje ambície nekrotil. Mohlo byť vzrušujúce sledovať, k akej hĺbke a zložitosti by sa vo vyjadrovaní vedeli autori dostať, keby sa kamera Gergelya Pálosa a strih Lászla Dunaia nedržali pri zemi. Vo finálnej forme je však film veľmi dobre uchopiteľný a prístupný každému.
Ak si význam filmu prenesieme, zistíme, že sa dej až príliš podobá našej súčasnosti. Do kín sa dielo dostáva v naozaj príhodný čas, kedy vidíme, ako sa ľudom darovaná moc v rukách politikov mení na nástroj skazy. Postavy filmu Zenit sa delia na tých, ktorí si svoju minulosť pamätajú a tých, ktorí zabudli. Prvá skupina sa snaží vytvoriť prosperujúcu spoločnosť, tá druhá si bez tvrdej ruky despotu nevie poradiť. Bolo teda naozaj dobrým rozhodnutím urobiť film tak, aby mu rozumeli všetci. Teraz je dôležité, aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu diváčok a divákov.
Choreografia Antona Lachkého nahrádza vo filme akciu a stáva sa tak primárnym nositeľom napätia a drámy, ale dokáže vyjadriť aj pocit oslobodenia či túžby po slobode. Moderný tanec vo filme odomyká nový spôsob vnímania, ktorý bežnému kino divákovi nemusí byť blízky. Tvorcovia však správne vytušili, že čosi také môže naozaj fungovať a stálo by za to, skúmať túto formu ďalej.
Zenit je vlastne svetovým unikátom. Autori na film zháňali peniaze po celej Európe, spojili tanečníkov a tanečníčky mnohých krajín, aby mohli priniesť nezvyčajné dielo, ktoré sa z radu vymyká najmä formou. Na obsah však v žiadnom prípade nezabudli. Prostredníctvom umenia, ktoré je bližšie divadelným doskám, filmári prinášajú príbeh, aký by nemal byť ľahostajný nikomu z nás.
V žiadnom prípade nejde o l’art pour l’art umelecké dielo, ktoré by sa snažilo vymaniť zo spojitosti so svetskými problémami. Nie, tvorcovia majú svoje postoje a neváhali ich pretaviť do vlastnej filmovej vízie. Vďaka tomu sme my všetci pozvaní vnímať originálny film bez toho, aby niekto z nás odišiel neovplyvnený. Režisér György Kristóf v jednej snímke spája vysoké umenie tanca a vizuálneho vyjadrenia s jasným posolstvom a hľadá tak ideálnu cestu k umeniu, ktoré posúva hranice a súčasne univerzálne a jednotlivo komunikuje s každým, kto sa so záujmom priblíži.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
