„Hlavnú myšlienku Podunajského festivalu komornej hudby najlepšie vyjadruje práve rieka Dunaj, ktorá spája ľudí, kultúry, krajiny naprieč hranicami,“ hovorí pre náš portál zakladateľ festivalu, hudobník Tamás Cseh.
Už počas prvej vlny pandémie vznikali domáce videá a Vy ste boli jedným z najaktívnejších hráčov z orchestra Opery SND. Bola to aspoň istá forma satisfakcie, keďže divadlá boli od marca zatvorené?
Tak isto ako pre všetkých, aj pre nás umelcov to bola nová, nepoznaná situácia. Od vedenia Opery SND prišla iniciatíva, aby členovia súborov odprezentovali svoje domáce videá online na sociálnych sieťach SND. Pre mňa to bolo samozrejmosťou sa zapojiť do tohto projektu, lebo som to považoval za pozitívnu, nevyhnutnú a jedinú formu zachovať kontakt s publikom.
V akom obsadení ste hrali? Aké komorné diela ste pre poslucháčov vyberali počas prvej vlny pandémie?
Ja som sa akurát vrátil zo zahraničia aj s manželkou a s mojím bratom, keď na Slovensku všetko zatvorili, aj divadlá a koncertné sály. Preventívne sme museli byť v dvojtýždňovej karanténe a rozhodli sme sa, že aj môj brat ostane s nami počas tých dvoch týždňov, aby neohrozil svoju rodinu. Obsadenie teda bolo dané, keďže manželka Hiromi Cseh Ishiguri je klaviristka a brat Alexander Cseh je kontrabasista.
Čo sa týka skladieb, vybrali sme si diela, ktoré by pre poslucháčov aj pre nás samotných spríjemnili ťažké momenty, ktoré sme prežívali na jar, ako napríklad Ombra mai fu od Georga Friedricha Händela, Après un rêve od Gabriela Fauré, Carmen od Georgesa Bizeta.
Následne, na krátko boli divadlá otvorené, potom však prišli divadelné prázdniny. Ako sa vôbec môže profesionálny hudobník udržiavať v dobrej „kondícii“? Čo všetko ste pre to robili?
Na udržiavanie v kondícii hudobníka nemá vplyv či sú divadlá zatvorené alebo otvorené. Každodenný kontakt s hudobným nástrojom sa stal súčasťou života každého muzikanta od chvíle, keď sa rozhodol byť hudobníkom, pre nás v tomto neexistujú sviatky alebo dovolenky, či zatvorené divadlá. Skôr mu chýba priestor divadla, koncertných sál, kontakt s ostatnými členmi orchestra, kolegami a samozrejme, publikom, pretože to je ten vzácny, živý organizmus, ktorý dotvára hudbu samotnú.
Na jeseň ste rozbehli Podunajský festival komornej hudby a pôvodný plán bol organizovať koncerty v rôznych mestách od Bratislavy až do Komárna. Aktuálna situácia a opatrenia s Covid-19 Vám však nedovolili organizovať ich s publikom, preto ste sa presunuli do online priestoru. Poďme teda postupne. Aká je hlavná myšlienka festivalu?
Hlavnú myšlienku Podunajského festivalu komornej hudby najlepšie vyjadruje práve rieka Dunaj, ktorá spája ľudí, kultúry, krajiny naprieč hranicami. Rovnako aj nás všetkých spája hudba bez ohľadu na to, kde sme sa narodili a akým jazykom hovoríme. S touto ideou som vybral aj účinkujúcich a tiež skladby na jednotlivé koncerty. Priestor, v ktorom žijeme, je špecifický svojou multikultúrnosťou, čo pre mňa znamená obrovskú kapacitu možností, ktorú treba využiť. Napríklad Bratislava spája skladateľov ako Bartók, Dohnányi, Hummel, Suchoň a ďalších. Myslím si, že to všetko vysvetľuje.
Čo to pre hráčov znamená, keď nemá kontakt s publikom? Vy už ste si to vyskúšali počas prvej vlny – boli ste niekoľko mesiacov v karanténe a nahrali mnoho videí. V čom je to prínosom pre Vás ako hudobníka a v čom pre poslucháčov?
Atmosféra koncertov s publikom je jedinečná, nedá sa to ani opísať slovami ani vysvetliť. Je to oslava hudby, hľadanie niečoho nadzemského, čo v ideálnej situácii precítia všetky strany, interpreti aj obecenstvo.
Skladateľ skomponuje skladbu a interpreti ju sprostredkujú pre poslucháčov. Akonáhle táto väzba je nenaplnená, stratí sa kompaktnosť procesu. Preto je ťažké hrať bez publika, lebo nerobíme to, na čo to celé bolo vymyslené. Online koncerty sú len slabá náhrada, ale v tejto dobe asi jediná možná alternatíva.
V prípade tohto festivalu ste sa museli vzdať zahraničných hostí. Akí hudobníci mali hosťovať na festivale?
Hlavná myšlienka festivalu je spájať ľudí, kultúry prostredníctvom hudby. Pri výbere interpretov som hľadal to, čo nás spájalo v minulosti a zároveň niečo, čo sa dá rozvíjať v budúcnosti. Spája nás napríklad Bartók, ktorý študoval najprv v Bratislave a potom v Budapešti. Pre mňa bolo evidentné, že zahráme skladby od Bélu Bartóka s kolegami z Budapešti, ako Vilmos Oláh (koncertný majster Symfonického orchestra maďarského rozhlasu) alebo Géza Hargitai (bývalý člen slávneho Bartókovho kvarteta), Máté Szűcs – bývalý prvý sólo violista Berlínskej filharmónie, Otto Kertész – prvý violončelista Komorného orchestra Franza Liszta.
Chcel som zaradiť do programu Pstruha od Franza Schuberta, tak som pozval kontrabasistu z orchestra Viedenskej štátnej opery Antala Rácza. Všetci skladatelia a interpreti tohto festivalu sú spojení kultúrnym priestorom Viedeň-Bratislava-Budapešť.
Muzicírujete doma vo Vašej obývačke – a to doslova tak, ako aj na videách pre SND. Je to elegantný, pekný priestor, samozrejme, nenahradí koncertnú sálu, ale predsa, zvykli ste si naň, na jeho akustické možnosti? A najmä na to, že nemáte to, čo je pre hudobníka to najpodstatnejšie – odozvu a energiu od publika?
Je to zvláštny pocit, ukázať verejnosti intímnu sféru domu, ktorá patrí len rodine. S tým som sa musel vyrovnať, ale na druhej strane, nie je to moja obývačka, ale aj hudobný salón, ktorý by mal presne slúžiť na domáce muzicírovanie, len to sprístupníme cez internet aj pre verejnosť. Veľa cvičíme, hráme v tom priestore, tak sme zvyknutí na akustické možnosti tohto priestoru aj s istými obmedzeniami, ktoré má. Samozrejme, kontakt s publikom nenahradí nič, ale s tým momentálne sa nedá robiť nič. Veríme, že tú atmosféru a energiu precítia diváci aj vďaka tým dielam, ktoré sme interpretovali počas prvej vlny pandémie alebo aktuálne v týchto týždňoch počas festivalu.
Na Podunajskom festivale komornej hudby budú s Vami účinkovať renomovaní hudobníci: koncertmajster Slovenskej filharmónie Jarolím Emmanuel Ružička a ďalší filharmonik – koncertný majster skupiny violončiel Boris Bohó, na klavíri hrá Hiromi Cseh Ishiguri. Ako ste dali dokopy túto partiu hudobníkov?
Klaviristka Hiromi Cseh Ishiguri je úžasná klaviristka a zároveň je mojou životnou partnerkou aj v súkromnom a profesionálnom živote. Jarolím Emmanuel Ružička a Boris Bohó sú pre mňa vrcholní predstavitelia slovenského interpretačného umenia. Už som s nimi spolupracoval v minulosti a mal som veľmi dobré skúsenosti, čo sa týka hudobného myslenia, ale teraz po prvý krát si zahráme všetci spoločne v tomto obsadení. So všetkými umelcami, ktorí sa mali zúčastniť na festivale, už som hral spolu a bolo by krásne, keby sa spojili slovenskí a maďarskí interpreti cez kompozície Kodálya, Schuberta, Hummela či Suchoňa. Na tomto ročníku festivalu si zahráme my domáci a verím, že na budúci rok sa k nám môžu pridať aj priatelia z Viedne a z Budapešti.
Aj repertoár, ktorý ste zvolili, je špecifický. Na každom koncerte zaznie aj skladba maďarského skladateľa, ktorého história je nejakým spôsobom prepojená so Slovenskom. Akých autorov ste volili a prečo?
Zoltán Kodály napísal Intermezzo pre sláčikové trio, čo uvedieme aj na prvom koncerte, v čase keď sa po prvý krát vydal na cestu zbierať ľudové piesne do Galanty. Bratislavský rodák Ernest von Dohnányi navštevoval gymnázium v Bratislave, kde sa spoznal aj s Bélom Bartókom. Tieto spojitosti som chcel preniesť aj do dramaturgie koncertov, aj v zmysle poukázania na to, akí svetoví skladatelia ovplyvňovali hudobný život na Slovensku, bez ohľadu na ich národnosť.
Okrem spomínaných maďarských skladateľov, ako Bartók, Kodály či Dohnányi, na koncertoch zaznejú aj diela klasikov: Mozart, Haydn, romantik Schubert, ale napríklad aj známa skladba Arva Pärta – Spiegel im Spiegel. Ako ste tento repertoár tvorili?
Samozrejme, program sme museli prispôsobiť obsadeniu, ale Mozart, Haydn, Schubert boli vrcholnými predstaviteľmi komornej tvorby. Priznám sa, bolo veľmi ťažké si vybrať, ktoré skladby zaradíme do programu, a ktoré nie, lebo všetky sú úplne dokonalé. Kompozícia Spiegel im Spiegel od Arva Pärta pre mňa znamená tú „absolútnu“ hudbu, nič dokonalejšie nepoznám. Svojou jednoduchou štruktúrou, kontinuálnosťou a „čistotou“ vyjadruje pokoru k životu, k svetu a ľudom. Pre mňa to je rozhovor medzi Vesmírom a Zemou, medzi Bohom a človekom. Tretí koncert Podunajského festivalu komornej hudby plánujeme na poslednú adventnú nedeľu a preto sme sa rozhodli uviesť túto skladbu ako finále festivalu aj ako prípravu na Vianoce, nech sa svet stíši…
Prečo ste sa rozhodli okrem klasicko-romantického repertoáru priniesť poslucháčom aj hudbu 20. storočia? Je podľa Vás dôležité, aby znela aj súčasná hudba?
Ja osobne nerozlišujem hudbu podľa storočia či žánrov, existuje len dobrá hudba a menej dobrá. Keď má výpovednú hodnotu, tak je dobrá a nevidím najmenší problém zaradiť do programu vedľa seba skladby od Kodálya a Schuberta, či Dohányiho a Mozarta. Predsa dôvod a cieľ, prečo stvorili tú hudbu je rovnaký.
A záverom otázka: myslíte si, že „pandemické obdobie“ bude mať vplyv na hudobnú kultúru na Slovensku? Ako ovplyvní interpretačné umenie na Slovensku?
Hudba a ľudstvo prekonalo svetové vojny, prírodné katastrofy, pandémie. Hudobná kultúra a interpretačné umenie na Slovensku nebude výnimkou. Verím, že hudba, ktorá je stvorená pre vyššie dobro, nám pomôže prežiť aj túto situáciu. Kým existuje jeden človek, ktorého hudba osloví, ani interpretačné umenie nezanikne. Momentálne sme v ťažkej situácii, ale je to len malá zastávka a verím, že príde krajšia budúcnosť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Tamása Cseha, www.ruzicka.wtf
