V rámci tohtoročného Art Film Festu v Košiciach si diváci mohli pozrieť snímku Dni, ktorá na Berlinale získala Zlatého medveďa za najlepší film.
Vždy, keď sa na akomkoľvek festivale objaví film taiwanského režiséra (pôvodom z Malajzie) Tsai Ming-lianga, je to veľký sviatok. Jeho filmy uvádzajú najprestížnejšie festivaly. Deje sa tak od roku 1994, kedy jeho film Nech žije láska získal Zlatého leva v Benátkach. O dva roky neskôr nakrútil snímku Rieka, ktorú v roku 1997 ocenili Zlatým medveďom za najlepší film a získala aj Strieborného medveďa – zvláštnu cenu poroty na Berlinale. Filmy ako Diera (1998), Koľko je tam hodín? (2001) či Stray Dogs (festivalový názov Túlaví psi – snímka získala v roku 2013 v Benátkach Veľkú cenu poroty) a ďalšie jeho počiny, to všetko okamžite vzbudí záujem odbornej verejnosti, ale i publika, ktoré pozná osobitú poetiku jeho filmov. Dobre je s ním oboznámené napríklad karlovarské publikum, samotný režisér sa vo Varoch osobne zúčastnil festivalu v roku 2001. Každopádne, keď sa v programe tohtoročného Art Film Festu objavil jeho ostatný film z roku 2020, Rizi (Days), v preklade uvádzaný ako Dni, bol to okamžitý magnet pre jeho priaznivcov, no i zvedavcov, ktorí možno doposiaľ s jeho dielami neprišli do kontaktu. A skutočnosť, že v publiku sedeli aj takíto nepoškvrnení panici, bolo rozpoznateľné po prvej akademickej štvrťhodinke.
Ming-Liangova novinka, to je ďalší skvost trvajúci 127 minút, bez jediného slova, bez hudby s magicky pomalým tempom, dôslednými, kompozične prepracovanými zábermi, ktoré diváka svojou sugestívnosťou, silou, výtvarným riešením, prácou s detailmi a svetlom, od prvého záberu – až po záverečný, doslova akoby hypnotickým efektom vtiahnu do plátna. Už prvý záber, v ktorom vidíme sediaceho, rezignovaného hrdinu v interiéri (v konečnom dôsledku z mimiky jeho tváre ani nevieme presne odčítať, či ide o bolesť, zúfalstvo, beznádej či štandardný komfort) napovedá, že režisér pracuje aj v tejto snímke s prostriedkami, ktoré využíval aj vo svojich predchádzajúcich filmoch. Kamera je statická, ukotvená v jedinom bode a sníma celé minúty jedinú, dôsledne premyslenú kompozíciu. A divák objavuje, ponorí sa do nej, do očí hlavného hrdinu, do jeho pohľadu, v ktorom môže postupne rozpoznávať emócie – v tomto prípade sa neskôr ukáže, že ide o fyzickú bolesť, ktorá sa následne mení na duševnú.
Nikdy pritom neočakávajte žiadny pohyb kamery, nebodaj švenk – kamera je „mŕtvy“ pozorovateľ a divák objavovateľ, ktorý postupne musí zvoľniť tempo, prispôsobiť dych, spomaliť na úplné minimum, pretože aj film sa vyjadruje absolútne minimalistickými prostriedkami, no na druhej strane odhaľuje neuveriteľne rozmanitý svet asociácií a emócií. Sledujete tvár, jedného z dvoch hlavných hrdinov sediaceho v kresle, v exteriéri prší, strom sa prehýba v návale vetra. Bez akéhokoľvek hudobného podmazu, slova či dychu, tie zvuky búrky postupne začínajú pôsobiť drásavo. Tak málo a pritom tak veľa dokáže povedať Ming-Liang v jedinom, kompozične dokonalom zábere, vďaka ktorému sa dostanete do meditatívnej hladiny. V ďalšom, nenarúšajúc pomalé tempo, objavíte, že muž má bolesti chrbtice, ktoré sa snaží vyriešiť cvičením. Zverí sa do rúk odborníkov, ktorí mu ju akupunktúrou a nahrievaním svalov chcú odstrániť. Moment, kedy mu oheň takmer spáli pokožku, priam cítite na svojej pokožke, rovnako ako vpichnuté ihly.
Režisér vždy pokračuje v nastavenom pomalom tempe a rovnakou líniou: vychutnáva si statickú kameru, prostredníctvom ktorej sa divák ponára do atmosféry. Ani nie deja, lebo žiadny neplynie, žiadna lineárna narácia, na akú sme zvyknutí, sa neodohráva, rovnako aj čas má svoje vlastné parametre, ktorými sa riadi.
Čas je v ázijských filmoch vo všeobecnosti unikátnou veličinou, ktorú sa treba naučiť chápať odlišnými kritériami. Základným predpokladom je, že nemožno očakávať, že sa dostaneme plynulo z bodu A do bodu B. Naopak, v ázijských filmoch čas prestáva existovať, je súčasťou neidentifikovateľného vesmíru a o filmoch tohto režiséra to platí stonásobne. Kým sledujeme fyzicky uboleného muža v strednom veku (dvorný herec Kang-sheng Lee, ktorý sa objavil v niekoľkých filmoch tohto tvorcu), o ktorom vytušíme len toľko, že je dobre situovaný a jeho bolesti budú mať skôr psychosomatickú príčinu, v kontraste s ním sa objavuje ďalší hrdina filmu. Mladík žijúci v skromných podmienkach, ktorého kamera sleduje rovnako detailným spôsobom pri čistení zeleniny, varení či osobnej hygiene. Ani ich kontrastné svety nenarúšajú nastavenú hladinu, ktorá je neustále vyrovnaná, pomaly plynúca v slede záberov bez pohybu kamery. No čaro je v tom, že v tých dlhých záberoch dokáže divák neustále niečo nové objavovať, hľadať asociácie či emócie a vo výtvarne dokonalej kompozícii nachádzať skryté významy.
Nevieme, za akých okolností, prečo a kde sa dvaja muži stretávajú, pravdepodobne je to väčšie mesto a hotelová izba. Režisér podrobuje skúmaniu queer stretnutie a opäť to robí s neuveriteľným citom: nikam sa nenáhli, ukazuje detaily tiel s vkusom a milovanie s vášňou. Je to svet dvoch ľudí, ktorí aspoň na chvíľu opustili svoje svety poznačené osamelosťou. Tie vystriedal kontakt fyzický, ale aj duševný, priam hmatateľné prepojenie, ktoré je doslova cez plátno extrémne citeľné. Len málokedy sa tvorcom podarí nakrútiť intímny kontakt homosexuálneho páru s takou presvedčivosťou, intenzitou a zároveň vkusom. Tsai to dokázal uveriteľne – prostredníctvom dotykov, pohľadov, bozku.
Zaznie aj zopár formálnych slov v angličtine, ale kľúčový je najmä darček, ktorý dostane mladý muž –hraciu skrinku. Jednou z najsilnejších scén filmu je nepochybne dvojica sediaca na kraji postele v hotelovej izbe, v pološere, pričom do ticha sa ozve ústredná téma z filmu Charlieho Chaplina, Svetlá rámp. Pieseň Eternally, ktorú skomponoval samotný Chaplin, má v sebe zvláštny smútok, nostalgiu, závan minulosti a v kontexte filmu nadobúda ešte ďalší rozmer. Opakujúci sa motív sa stáva nevypovedanými slovami dvojice, prepája ju emocionálne a v závere filmu sa objaví. Prezrádzať, v akom kontexte, by bolo pre potenciálnych budúcich divákov fatálnou chybou, je to však silné a nádherné puto.
Fyzická bolesť sa po stretnutí vytráca a mení sa na psychickú. Tak, ako boli obaja hrdinovia aspoň na pár krásnych chvíľ vytrhnutí zo samoty do anonymného vzťahu, z ktorého sa im ťažko lúčilo, ich cesty sa rozišli. Mladý masér sa vráti späť do práce na trhovisko, no kamera ho sleduje mimo neho. Chvíľkové naplnenie túžby strieda svet osamelosti u oboch hrdinov a hoci režisér využíva absolútne minimalistické prostriedky, o to intenzívnejšie ich pocity vnímame. Bez slov, zato využijúc aj kontrasty. Keď napríklad sníma hluk veľkomesta a následne statický záber vystrieda s tichom v izbe, prináša to úľavu. Tento film musíte sledovať s ponorom do jeho magickej atmosféry, akékoľvek dialógy, prípadné čítanie titulkov by rozptyľovalo pozornosť. Ak sledujete detail tváre hrdinu, ruky kŕčovito zvierajúce vankúš, jeho oči, ktoré postupne zaplavujú slzy, vyžaduje si to skrátka iný typ sledovania filmu – ponor do obrazu a zároveň do každého detailu, ktorý Tsai priam šperkuje.
Vo vnútri snímky po celý čas postupne buble neskutočná dráma, trpký príbeh o samote, bolesti, ale aj láske, peniazoch, v ďalšom kontexte o triednych rozdieloch. Ak sa na meditatívne tempo nenaladíte od prvých minút, prehrali ste. Aj v košickom publiku na Art Film Feste sa istý divák polohlasne (a v celku otravne) niekoľkokrát pýtal: „Asi sa im zasekla kamera, nie?“ Na poetiku týchto filmov musí byť človek pripravený a nečakať Hollywood. Na druhej strane, festivalové obecenstvo bolo vcelku dobre intelektuálne podkuté: film počas premietania opustilo len zopár divákov.
V úvodnom príhovore filmový teoretik Martin Ciel (zostavovateľ programovej sekcie nezávislých snímok, ktorá bola tohto roku prezentovaná v rámci sekcie Panorama) podotkol, že samotný režisér má pochopenie aj pre tých divákov, ktorí z kina počas filmu odídu. Zároveň upozornil na prekvapivý záver snímky. Ten bol pre košické publikum priam šokujúci: po bielom plátne a záverečných titulkoch sa ozvalo naliehavé hlásenie: „Toto je požiarny poplach, okamžite opustite budovu najbližším núdzovým východom.“ Oznam sme si vypočuli niekoľkokrát, aj v slovenskom, aj v anglickom jazyku, no k východu sa hystericky hrnula len skupinka desiatich ľudí. Ostatní sme ostali paralyzovane sedieť a unášali sme sa ďalej doznievajúcou atmosférou filmu Dni, napriek neutíchajúcemu oznamu o požiarnom poplachu. Tohtoročný Art Film Fest skrátka priniesol snímku, za ktorú by sme pokojne riskovali aj životy…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Homegreen Films
