Hilaris Chamber Orchestra má už svoje verné publikum, ktoré si po lockdowne prvý krát naživo vypočulo v podaní svojho orchestra barokový repertoár dvoch velikánov: Vivaldiho a Bacha.
Dva vypredané nedeľné koncerty Hilaris Chamber Orchestra (20. februára – 15:30 a 18:00) svedčia jednoznačne v prospech živej kultúry no tiež poukazujú na ďalšie skutočnosti. Ľuďom popri veľkom, symfonickom zvuku chýba komorná hudba v kvalitnej interpretácii. Ďalšou je nepochybne to, že Hilaris, hoci je ešte stále mladým súborom, si už za toto krátke obdobie vybudovalo stabilnú komunitu priaznivcov. Bolo to zjavné aj na nedeľnom koncerte dramaturgicky zostavenom výlučne z diel dvoch barokových velikánov – Johanna Sebastiana Bacha a Antonia Vivaldiho.
Nielen dramaturgia prilákala do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca Bratislavčanov. Je to najmä spôsob interpretácie, akým pristupujú k dielam hráči pod vedením Alana Vizváryho. S energiou, vášňou, vycibreným zvukom, kontrastoch v dynamike, pričom čoraz citeľnejší v jeho ponímaní je príklon k poučenému štýlu interpretácie. A k tomu vedie aj svojich hráčov orchestra. Spôsob, akým to však líder robí, neprekračuje mieru vkusu. Mnohé špecializované ansámble v súčasnosti totiž preferujúc dobovú interpretáciu hrajú v šialených tempách na hranici únosnosti, melodické línie smerujú do voľných kadencií, no často sa stávajú predvídateľnými, aj kontrasty v dynamike už prestávajú byť akosi prirodzene pekné, vyznievajú strojene. Vizváry je pridobrý muzikant na to, aby skĺzol do gýču alebo klišé a dokáže zachovať v interpretácii mieru vkusu a zároveň jej dať punc originality: voľnosťou a spontánnosťou vo Vivaldiho dielach a precítenou hĺbkou v Bachových kompozíciách.
Nedeľný barokový koncert BACH – VIVALDI S HILARIS otvorila trojčasťová d-molová Sinfonieta RV 127 pre sláčikový orchester Antonia Vivaldiho. Už hneď úvodné Allegro malo to správne, razantné, svieže tempo, no nie hraničiace s hrateľnosťou, na úkor artikulácie. Ústredná téma, cyklicky sa vracajúca, bola v podaní hráčov vyspievaná zreteľne a s espritom, i v potrebných dynamických kontrastoch, takže vždy mala inú tvár. Záverom prišlo pekné, precítené spomalenie. V pomalej časti Largo vynikla krátka, no o to precítenejšie interpretovaná téma v sprievode Konstantina Ilievskeho (čembalo) a oblúkovo sme sa dostali k energickému záveru Allegro, v ktorom hráči opäť ukázali mimoriadne dobrú formu.
Sólisticky dostali príležitosť predviesť sa hneď v ďalšej skladbe, Vivaldiho Koncerte pre dvoje huslí c mol RV 510, huslisti Alan Vizváry a Anežka Kara, na theorbe Michal Hottmar. Obaja sú vynikajúci huslisti, no predsa s odlišným prístupom k interpretácii, no v prípade tohto diela dokázali zosúladiť spôsob hry. V melodike a prednese vzletnejší vedúci súboru je v emóciách podstatne spontánnejší, kým Anežka Kara dokáže vniesť do skladieb okrem výrazu aj potrebnú zemitosť a sebaistotu, oporu v tóne. Obaja disponujú veľkou muzikalitou, takže ich frázy boli ucelené, spoločne dýchali a navzájom sa dopĺňali v melodických motívoch. Prvú časť Allegro neuponáhľali – vďaka vhodne zvolenému tempu prekrásne vynikli sólové pasáže oboch huslistov, rytmicky pregnantne zahraté party Hottmara a zvyšných členov ansámblu s novými tvárami.
Na mieste violončelistky sme zhliadli Janu Ivaneckú (členka Slovenskej filharmónie) – v sólových partoch predviedla peknú, čistú intonáciu a okrem toho jej interpretácia zodpovedala barokovému slohu z hľadiska minimálneho využitia vibrata. Vedľa stáleho člena Romana Rusňáka sa objavila violistka Muchovho Quarteta Veronika Kubešová, výborná muzikantka, ktorá svoje party zvládla spoľahlivo.
Čaro Vivaldiho koncertov ani nespočíva v technickej náročnosti, no ide skôr o prístup interpretov, aký zvolia, nástroje, na akých hrajú a tiež akustiku priestorov. Bratislavská „zrkadlovka“ je jednou z tých lepších sál, v ktorých sa zvuk veľmi dobre nesie a aj dozvuk je pre poslucháča príjemný, takže z tohto pohľadu bolo Vivaldiho dielo ideálnym na interpretáciu. Vizváryho historický nástroj sa datuje do obdobia Beethovena, takže sa v ňom snúbi istá kovovosť, no zároveň neuveriteľná tvárnosť – má výborné predpoklady na spevné sóla. Tón jeho huslí je špecifický, mimoriadne charakteristický, nosný a zapamätateľný, takže je ideálny nielen na to, aby ich majiteľ bol nielen lídrom ansámblu, ale sa predstavil aj ako sólista v kombinácii s ďalšími členmi orchestra. Zároveň sa približuje estetikou zvuku k starej hudbe, no predsa je vyváženejší ako dobové, barokové nástroje, takže popri ostatných členoch telesa netvorí až prílišný kontrast.
Vrátiac sa však k Vivaldimu a jeho Koncertu pre dvoje huslí: pomalú časť sa huslistom podarilo prenádherne vyspievať – sóla zneli až plačlivo a v úvode sme počuli aj bravúrnu právu s ozdobami. Obaja sólisti dali do výrazu všetko: napriek tomu, že hrali bez vibrata, v línii barokovej hudby, téma znela srdcervúco a bolestne presne, ako ju Vivaldi mienil. Žiadna technická bravúra, len pár nôt, no ak sú zahrané bez výrazu aj ostanú len plávajúce po povrchu. Aj to je dôvod, prečo sa publikum tak rado vracia na koncerty Hilaris – vždy do svojich výkonov dávajú maximum. V tejto časti, mimochodom, vynikla aj interpretácia violončelistky Ivaneckej, ktorá témy sólovo dotiahla v peknej dynamickej hladine a čisto. Finálne Allegro opäť ukázalo oboch sólistov v skvelej forme.
Nasledoval Bachov Koncert pre dvoje huslí d mol BWV 1043, známe dielo, jedna z vrcholných kompozícií skladateľa, v ktorej sa ako sólisti predstavili Alan Vizváry a Radomír Cikatricis. Štrukturálne mimoriadne náročné dielo stavia dvojo huslí do pozície vzájomnej vzťahovosti, samozrejme, ocitáme sa v úplne inom svete, ako spevnom, melodickom, talianskom Vivaldiho baroku. Kontrapunktická technika, ktorú Bach doviedol do dokonalosti, vyžaduje podstatne racionálnejší prístup interpretácie a zároveň mimoriadnu rytmickú precíznosť. Okrem sólových dvoch huslí sa na výslednej zvukovosti podstatne podieľa aj orchester – prvé husle, druhé, violy a basso continuo. Vizváry ako líder orchestra sa mohol na svojich hráčov spoľahnúť, že sa v kontrapunktickej spleti hlasov nestratia, zároveň ako sólista bol o niečo dominantnejší, no Cikatricis podal precízny, intonačne presný výkon. V pomalej časti Adagio sa sólisti mohli realizovať aj v spevnejších partoch, ktoré boli v sále pekne nosné (s dobre riešenými ozdobami). Krásne tvarovaná bola v podaní sólistov aj dynamika, no poslucháči museli oceniť najmä melodicky klenuté oblúky témy vo vyšších polohách, ktoré boli v podaní sólistov mimoriadne stabilne a čisto interpretované. Rytmicky presný bol Konstantin Ilievsky za čembalom. Vo finálnej rýchlej časti Bach opäť zhusťuje faktúru, napriek tomu sa sólistom podarilo v celkovom zvuku vyniknúť a vyspievať svoje party.
Pred vrcholom večera, Bachovým dielom, prišlo ďalšie prestriedanie, odľahčenie v podobe ďalšej Vivaldiho kompozície – Sinfonie RV 156. Dramaturgicky sme sa teda pred náročným finále vrátili pomyselne na úvod večera – svieža, melodicky bohatá prskavka talianskeho barokového génia bola po Bachovi príjemným odľahčením. Hilaris v nej znel ohromujúco: zvuk orchestra bol kompaktný, jednotlivé skupiny nástrojov vyvážené, opakujúca sa téma mala dominantnú líniu a bola interpretovaná s potrebným akcentom, aby nadobudla správnu iskru v otváracej, rýchlej časti. Telesu tento repertoár pristane, je s ním zžitý, napokon, tieto, respektíve podobné kusy Vivaldiho nehrajú po prvýkrát a bolo citeľné, že ich hráči majú „pod kožou“. V krátkej, pomalej časti bola opäť nosnou pomalá, lyrická téma s čembalovým sprievodom (opäť kompaktne zahraté, čo je zvlášť v prípade pomalých častí podstatné, aby sa nerozpadli), aby po sviežom závere nastala eufória v publiku. A to ešte ľudia v hľadisku nevedeli, čo ich čaká, pravda.
Finále bolo bravúrne: Bachova orchestrálna suita č. 2 h mol BWV 1067 je dielo, ktoré strhne publikum okamžite. Či už to je úvodné pompézne Grave alebo celá séria dvorných tancov rondeau, sarabande, bourrée, polonéza a menuet, je to mimoriadne vďačná skladba s virtuóznymi prvkami, ktorá poskytuje priestor pre sólistu, tak aj orchester. Ako sólista večera sa v skladbe predstavil flautista Cyril Šikula (hráč Slovenskej filharmónie), ktorého part je mimoriadne náročný – Bach mu nedá vydýchnuť od začiatku až po záver. V orchestrálnej suite akoby sa hudobne stretávali dva odlišné svety, nemecký a francúzsky, sérii tancov predchádza ťažkopádna predohra. Figúry v bodkovanom rytme odštartovali následné svižné Allegro, v ktorom už Šikula predviedol svoje majstrovstvo. Rýchle behy zahral bezchybne technicky aj intonačne – jeho part bol ako talianska baroková melodika, pod ktorým znel pevný nemecký orchester. Dialogické časti s husľami v podaní Alana Vizváryho boli taktiež veľkým muzikálnym zážitkom.
Hilaris týmto dielom uviedli hudobnú prehliadku históriou, keďže Bachov štýl komponovania sa vracia k štýlu Lullyho. Rýchle tance v podaní orchestra nadobudli nebývalú energiu, keďže tempo, v akom ich hráči interpretovali, bolo nastavené neobvykle rýchle, no sólista napriek tomu dokázal udržať čistotu interpretácie. Pomalšie boli zahrané s gráciou a noblesou. Publikum najživšie reagovalo na virtuózny záver Badinerie – je otázne, či záver skladateľ mienil ako žart na úkor predchádzajúcej francúzskej tanečnej hudby (vo francúzštine slovo Badinerie znamená šibalstvo, žartovanie), no v tento večer znel okrem technickej vycizelovanosti aj s potrebným vtipom, pričom sólista sa tváril vcelku galantne, akoby to bola jeho typická komfortná zóna. Tempo priam šialené a bolo zrejmé, že ho udáva flautista, pretože ostatní muzikanti stíhali na hrane. Ale presne tak to má byť, táto časť je tak trochu mienená na predvádzanie sólistu a je aj tak trochu crazy, na odľahčenie a zábavu pre publikum. Niet divu, že si ju ľudia vypýtali opäť ako prídavok a hudobníci ju s veľkou chuťou zahrali ešte raz.
Takmer domácka, prajná až bujará atmosféra na záver koncertu, počas ktorého sa líder Vizváry družne prihováral svojim priaznivcom, vyvolala ďalšiu vlnu nadšenia z informácie o ďalšom koncerte: s Hilaris sa môžete stretnúť na Veľkonočnom koncerte 10. apríla.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
