Dvojica veľkolepých symfonických básní Rímske fontány a Rímske pínie talianskeho skladateľa Ottorina Respighiho bola pod taktovkou Georgea Pehlivaniana ohromným zážitkom. Diela uvedené v prvej časti koncertu v podaní Slovenských filharmonikov natoľko nepresvedčili.
Slovenská filharmónia sa na dvoch koncertoch vo štvrtok a piatok 12. a 13. mája predstavila pod taktovkou francúzsko-amerického dirigenta Georgea Pehlivaniana. Program bol zostavený lákavo, spoločnou, pomyselnou líniou uvádzaných diel bol skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov. Ten bol pedagógom Igora Stravinského a krátku dobu u neho študoval aj taliansky skladateľ Ottorino Respighi. Na koncerte sme si mohli vypočuť symfonické diela trojice skladateľov, no iste pre mnohých boli najväčším lákadlom Rímske fontány a Rímske pínie, ktoré odzneli v druhej časti večera, hoc zvuková mágia a harmonická invencia Stravinského nebola o nič menej príťažlivá.
Koncert otvorilo rané dielo Igora Stravinského Scherzo fantastique, op. 3. Tento skladateľ vždy vedel, ako priniesť vášeň, emócie a drámu v hudbe, či už bol inšpirovaný mimohudobnou predlohou alebo komponoval absolútnu hudbu. V tomto konkrétnom prípade, ako 25-ročný, bol absolútne fascinovaný Maeterlinckovou knihou Život včiel. Svojmu učiteľovi, Korsakovovi písal: „Usilovne pracujem na kompozícii Scherzo fantastique – Včely. Ako viete, nápad na skomponovanie Scherza som dostal v Petrohrade, ale nemal som tému. Práve teraz sme si s Katyou prečítali Živo včiel, čiastočne umeleckú, čiastočne filozofickú knihu, ktorá ma úplne pohltila.“
Jeho dielo sa drží tradičnej formy, rýchlej skladby s kontrastnou pomalou strednou časťou, no už ako mladého skladateľa ho zaujímalo v tvorbe využívanie tých najmenej obvyklých harmonických postupov. K tým ho viedol aj Korsakov a spoločne s ďalšími ruskými skladateľmi práve vďaka modernej harmónii dosahovali exotickú zvukovosť. Stravinskij bol už od mladého veku majstrom vo vykúzlení atmosféry, špeciálnych efektov prostredníctvom inštrumentácie kombinovanej s novými postupmi v harmónii. Vďaka magickej zvukovosti ho okamžite rozpoznáte, i toto dielo.
Scherzo fantastique okrem množstva drevených dychových nástrojov obsahuje tri harfy, no skladateľ vynechal tympany, trombóny a tubu, čím dosiahol presne tú zvukovosť, ktorú potreboval. V prvom úseku „maľuje“ dynamický ruch v úli, druhý, (spomínaný) kontrastný je svadobný let včelej kráľovnej a finále predstavuje smrť ženícha a návrat kráľovnej do úľa, aby založila novú generáciu.
Interpretácii v tento večer chýbalo podstatne viac kontrastov a napätia, aby sme si mohli dostatočne živo predstaviť spomínaný program. Skupina prvých aj druhých huslí hrala v prvej časti scherza v jednej dynamickej hladine, čo by bolo v poriadku, nie však monotónnosť. Interpretácii chýbali akcenty a kontrasty v dynamike, ktoré sú vyznačené v partitúre. Mimoriadne dobre si počínali sólové dychové nástroje – flauta, klarinet, hoboj, no i trubkár hneď v úvode diela (Rastislav Suchan) s dôrazným forte. Farebnosťou a rytmickou presnosťou dodali scherzu potrebnú zvukovú mágiu tri harfy. Možno, keby sa pod taktovkou Pehlivaniana odvážili o nepatrne rýchlejšie tempo, skladba by dostala lepší ťah, takto pôsobila bez výrazu najmä prvá časť. Bol to skrátka pohyb včiel v úli, ktorý však nemal život. Podstatne zvukovo i interpretačne krajšie sa vynímala vďaka krásne zahratým sólam (precítené sólo na viole, altová flauta) kontrastná pomalšia časť Moderato assai. Práve okrajové časti Scherza zobrazujú rušný svet novátorskými harmonickými postupmi a v pomalej prichádza úľava, krása v podobe neskoro-romantických hudobno-výrazových prostriedkov. Tie filharmonikom pristanú a vedia ich interpretovať s vášňou a emóciami, no pokiaľ chýbalo napätie v úvode i závere, nebol to ten pravý Stravinskij, ku ktorému okrem ľúbostného príbehu patrí bozk smrti, tajný jazyk včiel a návrat kráľovnej do úľa, kde počuť bzukot. Celkovému výkonu určite neprispelo ani to, že s orchestrom hneď v úvode nenastúpil ani koncertný majster Ewald Danel, ktorý sa síce sólovo ukázal ako kvalitný interpret, no predsa, pôsobí to vždy neisto, keď líder nekraľuje ansámblu.
Ďalším bodom programu bola Suita z opery Zlatý kohútik, posledného diela Nikolaja Rimského-Korsakova. Operu skomponoval na motívy Puškinovej básne a kým diel čakalo na uvedenie, začal komponovať suitu. Tú už dokončiť nestihol, no po jeho smrti ju dokončili jeho žiaci na základe inštrukcií jeho manželky.
V dnešnej dobe, kedy máme k dispozícii rozmanité nahrávky tejto suity, v ktorej Korsakov majstrovsky využíva timbre, inštrumentáciu a pracuje s obrazotvornosťou poslucháča, sa interpretácia Slovenských filharmonikov javila kvalitná v detailoch, no nie v celku. Obdivovať sme mohli virtuozitu sólistov, no už menej bola efektívna dynamika, výstavba a frázovanie – prvky, s ktorými sa snažil pracovať dirigent.
Dve trúbky a ich nástup bol dostatočne dôrazný, rovnako hoboje vo vysokých registroch vo fortissimo v unisono, vyvolali presne ten exotický zvuk hneď v úvode. Aj nástup violončiel v tlmenej dynamike bol rozvinutý prekrásne. Skrátka a dobre, v detailoch táto koncepcia fungovala, no nato, aby sa dostala do komplexného imresionistického obrazu, aby poslucháča primäla vo fantázii budovať si príbehy k hudbe, to bolo málo. Všetky tie úžasné harmónie zanikali, napriek kvalitným sólovým výkonom (klarinety, flauta, hoboj…), pestrému spektru drevených dychov a krásnym glissandám v harfách. Vo výraze sa však žiadalo podstatne viac kontrastov, modelovania oblúkov v melodike a práce s tempovými zmenami. Problém bol aj v tom, že sprievod bol miestami príliš expresívny na to, aby sa mohli sólové party, najmä drevených dychov, dostatočne niesť. Rozhodne by to suite prinieslo želaný efekt pestrosti a podporilo rafinovanosť kompozičných a inštrumentálnych postupov, zmeny atmosféry, s ktorými Korsakov pracoval. Zmenu v interpretácii priniesla až záverečná časť suity Svadobná hostina a koniec Cára Dodona, ktorej nechýbal ťah, dobrá výstavba a tak žiadané kontrasty.
Ak by hráči s takou zaangažovanosťou hrali celé dielo a bolo by tak dômyselne vystavané (nehovoriac radšej bližšie o trojstvrťovom takte, ktorý znel kostrbato ako v podaní žiakov Ľudovej školy umenia), mohol to byť podstatne sugestívnejší zážitok. Od Slovenských filharmonikov sme zvyknutí na vyšší štandard. Na druhej strane, vynikal prekrásny, sugestívny zvuk viol či spoľahlivé trio trubkárov a celkovo, dychové nástroje, také kľúčové v tejto suite sa ukázali v prekvapivo výbornej kondícii.
Kvalitnejší interpretačný výkon nás čakal v druhej polovici koncertu. Nepochybne to bolo i temperamentom a osobnosťou dirigenta Georgea Pehlivaniana, ktorý je tak trošku šoumen, v dobrom zmysle slova. S orchestrom i publikom má živý kontakt, v častiach v rýchlom tempe sa hýbe v rytme, vie sa uvoľniť, na druhej strane sú jeho gestá dôrazné a presné. Pri nepresných nástupoch orchestra (a tých bolo tohto večera viac, než sa sluší a patrí na taký špičkový orchester), sa ukázala aj jeho menej „kamarátska“ stránka – častoval hráčov hrozivo prísnym pohľadom. Je teda zjavné, že dokáže byť na hudobníkov aj prísny a je dostatočnou autoritou. Hudbu má v sebe, cíti ju prirodzene a dvojica veľkolepých symfonických básní Rímske fontány a Rímske pínie talianskeho skladateľa Ottorina Respighiho jeho naturelu pristala omnoho viac.
Prvá časť trilógie zachytáva snahu skladateľa hudobne zobraziť fontány v tých častiach dňa, kedy sú najkrajšie. Hoci boli Respighiho fontány vždy, už od uvedenia, medzi poslucháčmi obľúbené, mnohí kritici im vyčítali lacné efekty a tvrdili, že Respighi je v podstate len dobrý manipulátor orchestra a vytýkali mu málo hudobných nápadov. Mali ste vidieť to vzrušené publikum v Redute! Jeho skladby fungujú, skrátka a dobre, na publikum aj dnes, čokoľvek istá časť odbornej verejnosti bude tvrdiť.
V predslove partitúry Respighi uvádza popis každej časti, jeho skladby sú veľmi dômyselne „namaľované“ obrazy. Farbami pritom nešetril – bol predsa istú dobu žiakom Korsakova, majstra orchestrácie, na to netreba zabúdať.
Práve Rímske fontány napísal skladateľ ako prvé (1917). Konečne sme počuli v podaní Pehlivaniana a orchestra Slovenská filharmónia dielo plné farieb a najmä precíznu výstavbu. V rozsiahlej symfonickej kompozícii sme zreteľne vnímali zvuky krajiny, mesta, mystiku atmosféry fontán počas jednotlivých fáz dňa. Dirigent dokázal s orchestrom priam maľovať prostredie, konkrétne zvuky, hry svetiel a tieňov – veľkú paletu farieb, ktorá po celom dni vyústila v pokojnú noc, akoby sa všetko rozplynulo. Bolo zjavné, že programu diela rozumie a má absolútnu snahu stvárniť ho do posledného detailu.
Medzi najlepšie inštrumentálne výkony celej druhej časti koncertu patrili trombóny, ktoré mali nosnú melódiu v protipohybe, dominantný bol aj krásny zvuk kontrabasov, vynímali sa štyri lesné rohy, ktoré hrali bezchybne tému v pianissime, spoľahlivé sólové výkony predviedli aj violončelista Ján Slávik, klarinetista Jozef Eliáš či ďalší hráči orchestra Slovenská filharmónia.
Zvukovo i vizuálne efektné boli pre publikum Rímske pínie (1924) – azda najpopulárnejšie dielo, aké vôbec Respighi zložil. Mohutný zvuk orchestra doplnený najmä o bicie nástroje, ale i konkrétnejší materiál, s ktorým skladateľ pracuje, na rozdiel od prchavých, fantazijne ladených obrazov fontán, je pre publikum lákadlom – niet divu. Dirigentovi sa podarilo vytvarovať silné, magnetizujúce, strhujúce dielo plné výtvarno-hudobných obrazov. Od primerane jasného, farebného otvorenia – Pínie vo Villa Borghese, v ktorom uviedol život, dynamiku, temperament, fantasticky rytmicky zvládnutý kus plný živelnosti, cez mrazivé Pínie pri Katakombách. Spočiatku pochmúrna časť sa poslucháčom otvorila dojemnou, melanchóliou. Je to niečo, čo sa každého hlboko dotkne. Žalospev pri malej kaplnke v pustatine, ktorý sprevádzali hlboké tóny organu a lamentoso lesných rohov a pozáun.
Prekrásna tretia časť Pínie pri Janiculume – s témou spievajúceho slávika, znela pokojným tónom, celá časť bola nádherne vystavaná, s dôrazom na jej charakter a zjavné, významové modulácie v téme. Záverečná, štvrtá časť Pínie na Via Appia – pochod rímskych vojakov a spomienka na staroveké udalosti sa pod taktovkou Georgea Pehlivaniana doslova menili na živé obrazy. Podčiarkol naliehavosť hudby, drámu a vnútorné napätie postupným stupňovaním smeroval k absolútnej gradácii, ktorú dotiahol k veľkolepému zvuku. Z emocionálneho i zážitkového hľadiska dielo talianskeho skladateľa zvýraznili hráči na trúbkach a trombónoch, ktorí hrali na balkónoch v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Hosťujúci dirigent teda doviedol orchester po prvej časti koncertu, ktorý nebol až taký presvedčivý, k výkonu s triumfálnym záverom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
