„Mala som krásne detstvo. Narodila som sa 28.11.1931 na samote v horárni, zvanej „Vejrazy,“ ktorá stála na otvorenom priestranstve,“ týmito slovami sa začínajú SPOMIENKY významnej osobnosti odborného baletného školstva na Slovensku, Zlatušky Vincentovej.
Text napísala Mgr. art. Zlatuška Vincentová v roku 2016 a redakcii ich poskytla Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje splnomocnením na publikovanie materiálov a fotografií súkromného archívu Zlatušky Vincentovej.
SPOMIENKY
Mala som krásne detstvo. Narodila som sa 28.11.1931 na samote v horárni, zvanej „Vejrazy,“ ktorá stála na otvorenom priestranstve. Z jednej strany sa nad ňou zvažovala lúka a vedľa bola úžitková záhradka, z druhej strany bol malý rybník a zo dva slížiky polí, na ktorých sa striedavo pestovali zemiaky alebo obilie. Nad horárňou sa klenuli dve obrovské staré lipy a nad tým všetkým sa vypínala Spálená skala, do ktorej počas letných búrok udierali mohutné hromy a blesky. Priestranstvo obko-lesoval už len les. Po vodu sa chodilo do neďalekej lesnej studničky s vedrami.
Narodila som sa predčasne, v 7. mesiaci, bez pomoci lekárov a inkubátoru, iba za asistencie dedinskej babice. Vážila som 1.20 kg, umyli ma v umývadle, obložili vatou, pretože bábätkovské oblečenie mi bolo príliš veľké a zavolali farára z neďalekej dediny, aby ma pokrstil, pretože to nevyzeralo, že svoje narodenie prežijem. Kostolník, ktorý ho sprevádzal, sa potkol a vylial svätenú vodu, pán farár teda požehnal vodu zo studničky a tou ma pokrstili. Svoje narodenie som prežila.
O necelé dva roky som dostala bračeka, a ten bol až do obdobia mojej povinnej školskej dochádzky mojím jediným kamarátom. Nastúpila som do jednotriednej školy v neďalekej dedinke Svinošice, ktorej kráľoval pán „řídící“ Vařílek. V triede boli dva rady úzkych zelených lavíc, v ktorých sme sedeli po štyroch: v prvých prváčikovia, v druhých druháci atď. Zorganizovať vyučovanie bolo priam umenie: jeden ročník kreslil, ďalší počítal v zošite zadané príklady, iní potichu čítali a potom reprodukovali prečítaný text, ďalší mali „hlasné“ vyučovanie. Pán „řídící“ mal dvoch synov, starších odo mňa, sedeli teda v zadných laviciach, to som im veľmi závidela. Ako sa len trošku dalo, už som sa k nim votrela, myslela som si, že si to môžem dovoliť, lebo moji rodičia a ich rodičia sa priatelili.
Brat ostal doma sám, bolo mu smutno, tak sa neraz stalo, že sa otvorili u triedy dvere, objavila sa v nich jeho hlava a zahlásil: „Zlato poď dom!“ Raz tak dorazil v hasičskej uniforme, pán „řídící“ ho pozval dnu, postavil na katedru a demonštroval na ňom časti ľudského tela. Doma po návrate potom zahlásil, keď sa ho rodiča pýtali, čo v škole robil: „Dělal jsem tělo lidský.“
Raz v zime som pri ceste do školy zapadla do snehu, vyhrabal ma hájnik, tak otec vybavil presťahovanie do ďalšej neďalekej dediny, Lipůvky kde bola horáreň v priamo v obci a normálna škola s jednotlivými triedami. To už bol rok 1939 – onedlho vypukla Druhá svetová vojna. Tá zasiahla aj do nášho detského života. Spomínam si, keď otec vyfasoval nemeckú zástavu s haken-kreuzom, ako otec nás zavolal, celú rodinu, do drevárne, každý sme ju uchopili za jeden roh, opľuli a až potom ho vyvesil. V škole bola každý deň nemčina, v piatok dokonca dvakrát, v štvrtok sa učili všetky predmety po nemecky. Písali sme vtedy kurentom, nemeckým písmom a niektoré písmená sme museli používať aj v českých textoch: napr. v matematike „r“ – scharfes „r – teda nemecké r a pod. Necestovali sme autobusom do Brna, ale do Brünn a vlakom do Prag, museli sme vedieť po nemecky odrapkať Hitlerov životopis, keď Nemci niekde zvíťazili, museli sme zobrať vedierka s vápnom a maľovať na brány a ploty „V“ – fau – Viktoria. Zo všetkého, čo sa doma chovalo a pestovalo, sa povinne odovzdávala predpísaná časť. Samozrejme chovalo sa napr. viac sliepok, než sa ohlásilo, boli za to veľké tresty, a keď chodila kontrola, celá dedina sa rozkotkodákala, všade sa chytali sliepky a uspávali tak, že sa uchopili za nohy dolu hlavou a chvíľu zakryli oči prstami. Chovali sme brava, pri zabíjačke asistoval veterinár a zabavil celú polovicu a krupón z chrbta, bola to asi cennejšia koža. Potraviny, oblečenie, obuv, všetko bolo na lístky, tzn. každá osoba mala nárok iba na určité množstvo na určité obdobie. Pre naše maškrtné jazýčky to znamenalo 10 dkg tvrdých cukríkov na týždeň a 10 dkg čokoládových na mesiac.
V lesoch boli partizáni, na ktoré Nemci usporadúvali razie, nahnali do nich aj mužov z dediny. Samozrejme otec, lesný inžinier, s partizánmi spolupracoval, takže keď dorazili nákladné autá plné nemeckých vojakov, zavelil: „Decká, na jahody!“, alebo niečo príhodné, a my už sme s bratom vedeli, že máme utekať varovať partizánov do ich zemljanky. Nakoniec si pre otca prišlo gestapo, uväznili ho v Brne v povestných Kaunitzových kolajách (bývalé študentské kolaje). Naša rodinná detská lekárka nás s bratom brávala na prechádzku okolo týchto kolají, aby nás otec cez vyškriabanú dierku v zavápnenom okne videl. Na väzenskom dvore sa týčilo niekoľko mohutných šibeníc a brechali obrovské dogy. Nakoniec všetko šťastne dopadlo, pred jednými Vianocami vyhnali väzňov na appelplatz, niekoľkých prepustili, bol medzi nimi našťastie otec, ostatní putovali do Mauthausenu.
Heydrichiáda neminula ani nás deti. Museli sme sa dostaviť na žandársku stanicu rovnako ako všetci dospelí, ukázali nám fotografie bicykla, aktovky, montgomeráka a pod hrozbou trestu smrti sme museli prehlásiť a podpísať, či sme tieto predmety nevideli. Každú chvíľu sa ozval miestny rozhlas, museli sme sa zastaviť a vypočuť si mená popravených za odvetu za atentát na Heydricha.
Medzi tým som ukončila štvor-ročnú povinnú dochádzku do ľudovej školy. Na gymnázium som sa najprv nedostala, prijímalo sa päť dievčat, tri staršie z prvého ročníka mešťanskej školy a dve po ukončení ľudovej školy. Absolvovala som teda rok na mešťanke u mojej babičky v Ždániciach, pretože by som inakšie musela z Lipůvky denne dochádzať 4 kilometre peši do takejto školy v Kuřimi a 4 kilometre späť domov. A ja som bola veľmi slabá, ešte nie poriadne dorastená do svojho veku.
O rok som zložila skúšku na gymnázium, bolo dovolené prihlásiť sa iba v okresnom meste, a to bol Tišnov. Boli to zvláštne skúšky. Najprv sa museli predložiť doklady, že nemáme v rodine do štvrtého kolena židovských predkov a zmerali nám lebky, či sme „rassenrein“ – čistokrvní. Skúšky trvali týždeň. Doobeda boli nemecké diktáty a skúšky z predpísaných teoretických predmetov. Poobede nás nahnali do telocvične. V rôznych hrách a súťažiach bolo treba preukázať telesnú zdatnosť, pričom žiadne pravidlá neplatili a všetky „chmaty“ boli dovolené. Otec ma večer ofačoval a zajtra sa pokračovalo odznova. Podobnú skúšu absolvoval aj môj brat, ktorý medzi tým tiež dokončil povinnú školskú dochádzku a tak sme sa ocitli obaja v jednej triede.
Do školy sme sa dopravovali tak, že sme denne za každého počasia išli na bicykloch do Kuřimi, bicykle odložili u jednej panej do stodoly a pokračovali vlakom do Tišnova. V zime už to nebolo možné, tak nám rodičia našli v meste ubytovanie. Medzi tým sa podarilo otcovi vybaviť naše preloženie do gymnázia v Brne, kam sme dochádzali autobusom, ktorý chodil iba dvakrát denne: raz tam a raz späť. Vojna vrcholila, stupňovali sa nálety „nepriateľských leteckých zväzov“ na rôzne oblasti, predovšetkým továrne. Takmer pravidelne sme okolo obeda utekali do krytov, teda do pivnice v susednom dome. Nám sa to samozrejme náramne páčilo, lebo odpadalo vyučovanie. Takto sme prežili v Brne aj kobercový nálet, bolo to v novembri, myslím, že r. 1944. Brat utiekol do iného krytu, išiel ma teda hľadať. Zbadala ho hliadka CO (Civilnej obrany) a doviedla za mnou. Mesto bolo rozbité, premávka nefungovala, išli sme teda po nálete domov 16 kilometrov peši. Postupne sa z nás vytvorila väčšia skupina tých, ktorí dochádzali do Brna za prácou alebo do škôl. Lipůvka je na kopci, ako sme sa vracali, čakal nás na vŕšku už zástup občanov, samozrejme na čele s naším otcom, so strachom, či všetci prežili. Vojna vrcholila, nálety sa stupňovali. Do školy sme už chodili iba raz v týždni pre úlohy, ktoré sme vypracovávali doma. Brat už nechodil do školy vôbec, chodila som, ako staršia, pre úlohy a odovzdávala vypracované už iba ja. Približne v apríli 1945 obsadilo našu horáreň nemecké komando, nás vyhnali, vybrali sme teda do lesa a ubytovali sa v otcovom poľovníckom zrube. Keď nás ľudia videli utekať, nastala panika a takmer celá dedina nás nasledovala. Z Brna utiekli za nami otcovi známi a priniesli zvesti, ako v meste vyčíňa predvoj ruských vojsk. Postupne dorazil aj na našu dedinu. Boli medzi nimi vojačky, tie hnali stáda zvláštnych jednofarebných béžových kráv s obrovskými rohami a ničili na poliach úrodu. Utekajúci nemeckí vojaci sa zbavovali všetkej príťaže, všade sa váľali delá a iné, výzbroj a postrieľané kone. Veľa opustených koní pobiehalo po okolí. V našom „lesnom exile“ nás zastihol koniec vojny, ale nemohli sme sa hneď vrátiť domov, lebo na našu záhradu padla bomba. Vybila okná, dvere, strhla strechu. Prechádzajúce vojská v našej horárni prespávali, robili strašný neporiadok a rabovali. Aby ich otec aspoň trošku odstrašil, namaľoval vápnom na vstupné dvere obrovskú smrtku a napísal: „Achtung!!! Bauchtyfus!!!“ (Pozor! Brušný týfus!).
Na brnianskom gymnáziu som si našla celoživotnú kamarátku, sme doteraz ako sestry. Tá ma zlákala do krasokorčuliarskeho oddielu klubu Moravskej Slávie. Trénovalo sa neskoro večer, po odchodu športujúcej verejnosti. Domov som sa vracala najprv autostopom z predmestia, neskôr si otec zadovážil automobil a vozil ma brat. Nadchla som sa pre tento šport, brala ho veľmi vážne, tak mi otec doprial navyše osobného trénera, pána Czapka z Viedne. Za tréningy sme boli povinní nacvičovať a účinkovať v ľadovej revy, ktorej vystúpeniami si klub privyrábal. S ňou som absolvovala veľké „turné“ po Slovensku. Účinkovalo sa zväčša na prírodných klziskách, na brehu bola z dosák stlčená búda, akože šatnica. Vtedy ešte trikoty a podobné vymoženosti neexistovali, predvádzali sme naše kvetinky, motýlikov, víly a podobné postavičky s holými nohami a rukami, bola potrebná dobrá kondícia. Spomínam si, ako sme začínali v Martine. Bola riadna zima a fúkal silný vietor a v úvodnom tanci so zástavami nebolo možné udržať rady. Od Martina sme postupne dospeli až po Stropkov. Nezabudnem na tri krásne oddychové dni vo Vyšných Ružbachoch. Pred hotelom bolo jazierko s horúcou minerálnou vodou a ostrovčekom, na ktorom stál vysoký smrek, uprostred. Samozrejme, okamžite sme sa do jazierka vrhli, potom bežali snehom k hotelu a zabalili sa do diek. Príroda okolo čarovná, vybielená bohatým snehom a z každého potôčika sa dymilo. Alebo cukráreň v Ružomberku! Vyjedli sme všetku šľahačku a vykúpili čokoládu, lebo u nás taká vzácnosť vtedy ešte nejestvovala. Celý tento zájazd bol pre nás pubertiačky ohromným zážitkom. Ani mi vtedy nenapadlo, že sa Slovensko stane raz mojím druhým domovom a že ma táto záľuba privedie raz k môjmu povolaniu.
Raz nám ukážkovo viedol niekoľko tréningov klasického tanca Ivo Váňa Psota, významná osobnosť nie len brnianskeho a československého baletu, ktorý sa počas Druhej svetovej vojny preslávil aj počas svojej emigrácie i v zahraničí. Ten mi nasadil do hlavy chrobáka, odporučil mi, aby som sa prihlásila na talentové skúšky do Tanečného odboru brnianskeho konzervatória. Rodičia však trvali na tom, že musím zmaturovať na gymnáziu: „ A potom si rob, čo chceš!“ Asi predpokladali, že mi za ten čas táto hlúposť vyšumí z hlavy.
Septimu a oktávu sme s bratom absolvovali podľa rozhodnutia nadriadených orgánov v novozriadenom gymnáziu v okresnom meste v Blansku. Tým sa moje dochádzanie do krasokorčuliarskeho oddielu do Brna veľmi skomplikovalo. Po vyučovaní som cestovala do Brna vlakom, vrátila sa domov neskoro večer, podmienkou bolo, nezhoršiť si v škole prospech! Využila som na učenie každú voľnú časovú „škáročku,“ ale pred maturitou som to musela vzdať.
Podarilo sa mi úspešne zmaturovať v roku 1951. Vtedy sa mi z materiálov, ktoré nám ponúkala škola, podarilo získať informáciu o vysokých školách, kde som sa dozvedela, že v Bratislave sa otvára štúdium pedagogiky tanca a choreografie. Tak ten chrobák z mojej hlavy mi „nevyfučal – robila som si – čo som chcela“. Podala som si prihlášku a bola som prijatá.
Na VŠMU som začala študovať bez profesionálnej tanečnej skúsenosti. Vtedy, v r. 1951 to ešte nebola samostatná Katedra tanečnej tvorby. Na VŠMU sa otvoril nový študijný odbor – Tanečná pedagogika a Choreografia. Dozvedela som sa o tom z materiálov, ktoré mali maturantom (zhodou okolností som v tomto roku maturovala na gymnáziu) uľahčiť voľbu vysokoškolského štúdia. Zrejme preto, že sa odbor dobudovával, konali sa talentové skúšky až v polovine augusta a týždeň nato bolo treba ešte uspieť na „politických skúškach“ – na nich sa vtedy rozhodovalo, kto môže byť na štúdium prijatý. Boli nadriadené talentovým skúškam. A študijný rok sa začínal onedlho – 1. októbra! Takže celé leto som žila v neistote o svoju budúcnosť a celá rodina so mnou.
Prijali nás pätnástich, zväčša aktívnych členov baletu SND a tanečného súboru SĽUK-u. Rozhodla som sa pre choreografiu, pretože pedagogická práca ma nelákala. Pôvodná koncepcia tohto štúdia bola zameraná nie iba na úzko profesionálne štúdium. Samozrejme – vtedy sme si na prvom mieste zapisovali do indexov Základy marxizmu-leninizmu a v II. ročníku postrach: Politickú ekonómiu. Okrem profilujúcich, hlavných odborných technických a teoretických predmetov sme absolvovali aj hudobné predmety. Okrem povinného klavíru Hudobné formy a rozbor a Harmóniu a kontrapunkt – a to spolu s takými talentami, ako boli Ilja Zeljenka alebo Roman Berger, nebolo možné držať s nimi krok, ale niečo sa na nás predsa len „nalepilo.“ Sluch a rytmickú výchovu a Intonáciu a rytmus sme absolvovali s budúcimi opernými umelcami Ľubou Baricovou, Betkou Svobodovou a ďalšími.
Novozriadený odbor bol spočiatku pričlenený k Dramatickej fakulte a neskôr k Hudobnej fakulte.
Priestorové vybavenie už nebolo také veľkorysé. Akademický tanec (Jan Ray vtedy presadzoval tento termín namiesto klasický tanec, pretože sa táto technika vyvíjala na významných tanečných akadémiách. Termín „klasický“ sa podľa neho spájal skôr s antickou klasikou) a Tanec s partnerom sme absolvovali v rohovej miestnosti v Redute (nad kníhkupectvom), Ľudový a Novodobý tanec (neskôr premenovaný na Tanečnú gymnastiku a nakoniec zrušený) v kaštieli v Biskupiciach, Ľudový tanec neskôr v priestoroch SĽUK-u v Rusovciach, Charakterový tanec spočiatku na Panenskej ul. a potom v Redute. Takže sme museli zdolávať náročné presuny.
Teoretické predmety sa prednášali v učebniach Reduty, väčšinou od 7.00 – 8.30 hod., aby zamestnaní študenti stihli prísť načas na pracovisko. „Politické“ istý čas v bývalej bohosloveckej fakulte pri Dóme sv. Martina. Praktické predmety prebiehali z toho istého dôvodu v poobedňajších hodinách, zhruba do 17.30 hod.
Boli to naozaj významné osobnosti, niektoré z nich pomáhali pri presadzovaní a organizácii nového študijného odboru na VŠMU: predovšetkým Ivo Váňa Psota, Jan Ray (Reimoser) a balerína SND Galina Basova-Kohoutová. Stali sa neskôr našimi profesormi. Dodnes na nich s úctou spomínam. (Dovolím si povedať, že akýmsi „skrytým pomocníkom“ v tejto záležitosti bola skutočnosť, že popredné osobnosti tanečného súboru SĽUK-u Juraj Kubánka a Martin Ťapák boli povinní odslúžiť dvojročnú vojenskú prezenčnú službu a to by by pre toto tele-so zožínajúce veľké úspechy doma i v zahraničí bola pohroma. Vysokoškolskí študenti však mali vtedy možnosť splniť túto povinnosť počas štúdia.)
I.V. Psota vlastne nasmeroval môj život. Bola to dnes by sa povedalo VIP brnianskeho umelecké-ho a spoločenského života, choreograf a baletný majster. Videla som hádam všetky jeho balety, ale mala som aj česť poznať sa s ním osobne. Počas gymnaziálneho štúdia v Brne som bola členkou krasokorčuliarskeho oddielu Moravskej Slávie. I.V. Psota nám viedol niekoľko tréningov klasického tanca a odporučil mi prihlásiť sa na talentové skúšky do tanečného odboru brnianskeho Konzervatória. Rodičia však trvali na tom, že musím zmaturovať, tak som si podala prihlášku až po maturite – a to na VŠMU. I.V. Psota prednášal na VŠMU Staré tanečné formy. Súčasne choreografoval v SND Polovecké tance a študenti – chodili sme s ním do baletnej sály pozorovať ho pri práci. Žiaľ, vo februári 1952 náhle zomrel.
Ďalšou, pre mňa osudovou, osobnosťou bola Galina Basova- Kohoutová. Medzi kolegami – členmi baletu SND – som bola v klasickom tanci úplná začiatočníčka. Ona mi to nedávala najavo a ja som sa veľmi snažila a cvičila každú možnú chvíľu. Ona ma formovala ako tanečnicu a aj ako neskoršiu pedagogičku. Jej tréningy mali metodické zameranie a boli pritom veľmi tanečné a nápadité. Okrem toho – vytvárala na hodinách pohodovú priateľskú atmosféru. Bola to skrátka – naša Galočka!
Obrovský rešpekt som mala pred profesorom Janom Rayom (Reimoserom). Ako tanečný teoretik, historik, kritik, autor baletných libriet a populizátor tanečného umenia bol nesmierne rozhľadený – a pritom neprednášal „profesorsky.“ On rozprával. Navyše nás v tej dobe pravidelne zásoboval v Prahe vydávanými tanečnými časopismi a literatúrou a občas narýchlo požičal do druhého dňa, kedy odchádzal do Prahy, nejakú odbornú knihu zo svojej knižnice. Nikdy nezabudnem na týždennú „exkurziu“ po pražských divadlách, ktorú pre nás zorganizoval, ktorú s nami absolvoval a zhliadnuté komentoval a rozoberal. Vyvrcholením bola návšteva u neho v byte. Dovolil nám prehrabovať sa v jeho vzácnej knižnici. Veď to bola doba „za železnou oponu!“ Prístup k odbornej literatúre obmedzený a jednostranne orientovaný iba na vtedajší ZSSR.
Róbert Braun dochádzal do Bratislavy z Ostravy po náhlom úmrtí I.V. Psotu. Prednášal najprv Staré tanečné formy a v ďalšom ročníku Kompozíciu malých foriem v akademickom (klasickom) tanci. Zadával nám úlohy, ktoré sme realizovali na svojich spolužiakoch a detailne a kriticky ich rozoberal. Čo bolo dobré, chválil a dodával tak odvahu a upevňoval zdravé sebavedomie.
Po dvoch rokoch štúdia choreografie som prestúpila a Pedagogiku tanca, lebo som si uvedomila, že moje „umelecké“ skúsenosti a znalosti sú príliš chudobné.
Možno moje spomienky prispejú k tomu, že táto etapa histórie Katedry tanečnej tvorby nezapadne do zabudnutia a na ich pozadí vynikne vývoj k jej dnešnému študijnému obsahu a vybavenosti.
Na VŠMU som začala študovať bez profesionálnej tanečnej skúsenosti. Keď som prestúpila na odbor Tanečnej pedagogiky, aj tu som si uvedomila, že je dôležité, ak mám zodpovedne učiť budúcich tanečných umelcov ich remeslo – tanečnú techniku – a pripravovať ich aj na pôsobenie v profesionálnych súboroch, aby ich pedagóg na vlastnom tele dôkladne „prežil“ tanečnú techniku, ako aj jej umelecké využitie na divadelnej scéne a poznal aj chod a organizáciu takéhoto telesa.
Preto som sa v sezóne 1952/53 stala externou členkou baletného súboru vtedajšej Novej Scény SND (neskôr sa toto divadlo osamostatnilo). Absolvovala som všetky každodenné tréningy, skúšky a nácvik nového repertoáru, platené som mala iba predstavenia (16 vtedajších Kčs). V nasledujúcich dvoch sezónach ma angažovali interne. Po úspešnom konkurze som od sezóny 1955/56 do konca augusta 1962 pôsobila v baletnom sú bore SND. Tak som sa aj ja stala „zamestnanou študentkou“, ako väčšina mojich kolegov. Zvládať plný pracovný úväzok v divadle a denné štúdium na VŠMU bolo – najmä fyzicky- veľmi náročné.
V SND som mala česť tancovať v asi 17 baletoch a asi 12 operách a pracovať pod vedením osobností, ako: Jozef Zajko, hosťujúci choreografi A.R. Tomskij z vtedajšieho ZSSR, Jiří Blažek z Prahy, Rudolf Macharovský z Ostravy, choreografiu vo Verdiho „Aide“ vytrovila sólistka baletu SND Jitka Mňačková – a napokon Karol a Marilena Tóthovci, čerství absolventi štúdia moskovského GITIS-u. Okrem oživenia baletnej dramaturgie robili veľa aj pre rast technickej úrovne súboru. Viedli (hlavne pani Marilena) takmer školským spôsobom každodenné tréningy, ktoré sa opakovali celý týždeň. Mnohí sme si ich chodili vo voľnom čase „vypracovávať.“
V osobnej interpretačnej divadelnej praxi, najmä v SND, som sa veľa naučila, bola to moja druhá vysoká škola. Považujem za veľké šťastie, že som mala takúto možnosť rozšíriť a prehĺbiť štúdium na VŠMU, čo som neskôr v svojej pedagogickej práci bohato zúročovala.
Veľmi si vážim balety P.I. Čajkovského – veď jeho hudba bola prelomom v oblasti baletnej hudby. A samozrejme – náročnú dvoj úlohu Odetty – Odílie.
Mojou „srdečnou záležitosťou“ je však Prokofjevov „Rómeo a Júlia“ – pre nádherné hudobné stvárnenie Shakespearovho námetu a pre dramaturgický posun od choreografických postupov prežívajúcich z éry romantizmu pri jeho tanečnom stvárnení.
Dodnes si uchovávam spomienky na, v súčasnosti už málo známu Karajevovu „Púť v búrke“ v choreografii Karola Tótha. Vývoj deja z obdobia americkej černošskej segregácie, stvárnený tanečnou technikou inšpirovanou tanečným štýlom tohto etnika, bol neobvykle až „činoherne“ rozpracovaný a logický. Jeho uvedenie bolo z môjho pohľadu vtedy veľkou udalosťou.
Dnešní mladí ľudia vnímajú pochochopiteľne svet inakšie ako my, skôr narodení, a majú iný hodnotový rebríček. Ale aj tak si myslím, že veľkým darom osudu je, keď sa pošťastí považovať svoje povolanie nie za prácu, ale za záľubu. S tým ide ruka v ruke obetavosť, vytrvalosť, cieľavedomosť a zdravá ctižiadosť. Bez týchto povahových čŕt sa dá ťažko dopracovať k vysokým cieľom a úspechom, a pocitu spokojnosti a naplnenia života. Toto želám, nie radím začínajúcim tanečníkom, aby sa im podarilo. Netreba mať na začiatku svojej umeleckej dráhy prehnané ciele a požiadavky, ktoré môžu, keď sa hneď nenapĺňajú, znechucovať, ale trpezlivo a s pokorou sa k nim dopracovávať.
Keď som prišla r. 1951 do Bratislavy, jestvoval už na Konzervatóriu od r. 1949 štvorročný tanečný odbor. Bol to pre slovenské tanečné umenie významný krok. Dovtedy prichádzali do baletného súboru SND žiaci so súkromných škôl a „doškoľovali sa“ v divadelnej praxi. Tiež baletní majstri si väčšinou zakladali pri divadle súkromné školy a vychovávali si dorast. Avšak ubehlo ešte 10 rokov (do r. 1959), kým tento tanečný odbor začal spĺňať, čo sa od neho očakávalo. V prvých štyroch rokoch sa výučba orientovala na duncanizmus a príbuzné techniky, ktoré nevyhovovali potrebám repertoáru baletu SND. Okrem toho sa odborné teoretické a všeobecno-vzdelávacie predmety ako aj dochádzka do školy nebrali príliš vážne. Z prvého vzdelávacieho cyklu nevyšiel žiadny absolvent. Pre toto všetko ho treba hodnotiť ako bezvýznamný.
Po zásadnej reorganizácii všetkých zložiek tohto štúdia (vtedy inšpiračným vzorom bolo sovietske tanečné školstvo) začal konečne tanečný odbor profesionálne vychovávať tanečných umelcov. Hlavným predmetom sa stal klasický tanec, vo 4. ročníku sa zaviedla maturita a v 5. ročníku absolutórium. Začali vychádzať absolventi profesionálne a stredoškolsky vzdelaní, čo aj v spoločnosti zvýšilo ich prestíž.
Od školského r. 1954/55 začali v tanečnom odbore pôsobiť po konkurznom konaní dve interné profesorky: pani Eva Jaczová a Magdalena Panovová, ostatní pedagógovia, zväčša aktívni umelci SND boli externí. To veľmi komplikovalo organizáciu vyučovania.
V 60-tych rokoch sa táto situácia riešila vypísaním ďalšieho verejného konkurzu na interné pedagogické posty. Keďže som splnila podmienky, nastúpila som v škol. r. 1962/63 na svoju pedagogickú dráhu a stala sa napokon aj spoluúčastníčkou snáh o reformu tanečného školstva.
Tanečný odbor na Konzervatóriu v Bratislave predstavoval pre tanečné umenie významný počin. Vyšli z neho takí umelci ako – vymenujem aspoň niektorých: Florentína Lojeková, Gabriela Záhradníková, Viera Kolárová – Zlochová, Ján Haľama, Zoltán Nagy, Jozef Dolinský st., Miklós Vojtek…
Ale predsa len vtedajšia československá forma päťročného vzdelávania v rámci hudobných konzervatórií nemohla zaručiť také výsledky ako 8-9 ročné tanečné akadémie v bývalo ZSSR a už v takmer všetkých vtedajších „východných“ ľudovo-demokratických republikách. Preto českí a slovenskí odborníci vynaložili obrovskú energiu na to, aby dosiahli reformu odborného tanečného školstva. Tento doslova boj trval 15 rokov! Už v školskom zákone z r. 1960 bola pod paragrafom 16 definovaná požiadavka predĺženia tohto štúdia, samozrejme, ako inakšie, v rámci hudobných konzervatórií, teda pod názvom Hudobná a tanečná škola (HTŠ). Ale vždy sa našli dôvody, prečo sa táto požiadavka nedá splniť, v podstate orgánom, ktorí o tom rozhodovali balet až tak „na srdci neležal.“
Reformný proces sa naštartoval až 21. apríla 1974 na konferencii o problematike slovenského tanečného umenia, ktorú zvolala Hudobno-dramatická sekcia Zväzu slovenských dramatických umelcov a vedenie baletu SND. Vedúca tanečného odboru Konzervatória v Bratislave pani Eva Jaczová na nej predložila návrh na 8 ročnú SAMOSTATNÚ tanečnú školu. Vymenovali sa pracovné tanečné komisie z odborníkov z Prahy, Brna, Ostravy a Bratislavy, ktoré návrh na pravidelných sedeniach striedavo v Prahe, Brne a Bratislave detailne rozpracovávali. Bratislavskú v zložení Magistrov umenia Oľga Markovičová, Heda Melicherová, Peter Rapoš a moja maličkosť viedla Eva Jaczová.
Pochopiteľne, bolo treba neustále aktívne sa angažovať, dovolávať sa a intervenovať u rozhodujúcich osobností a orgánov, aby proces „nezaspal.“ Absolvovala som s pani Jaczovou nespočetne rokovaní, a nie vždy zahlásených, najmä na vtedajšom Mestskom Národnom Výbore u istého p. Grexu, ktorý mal na starosti školstvo. Energickú pani Jaczovú nezastavili žiadne stránkové dni alebo hodiny, či sekretárka. Napokon sa dospelo k Uzneseniu kolégia ministerstva školstva SSR č. 5/75, podľa ktorého sa v škol. r. 1975/76 zriadila experimentálna trieda pre tanečne nadanú mládež vo vhodnom veku pre začiatok tohto štúdia, teda po ukončení 1. stupňa Základnej deväťročnej školy (ZDŠ), vo veku 10 – 11 rokov.
Učilo sa prechodne v priestoroch ZDŠ v Bratislave na Palackého ul. č. 2. Tak sa začalo 8- ročné vzdelávanie slovenských tanečných umelcov.
Experimentálna trieda bola sledovaná asi 4 roky a napokon Výskumným ústavom pedagogickým v Bratislave kladne vyhodnotená, to podmieňovalo zriadenie patričného školského zariadenia. Novej škole bola pridelená školská budova na Gorazdovej ul. 2O, ktorú bolo treba zrekonštruovať a neskôr aj vlastný internát (r. 1983) v neďalekom Horskom parku, stala sa teda školou s CELOSLOVENSKOU pôsobnosťou. Ponechala si názov zo spomenutého Školského zákona z r. 1960 – aby sa proces nezdržiaval legislatívnym konaním pre zmenu názvu. Vzor pre obsah a organizáciu štúdia sme mali v sovietskych tanečných akadémiách, táto orientácia (vtedy platilo ZSSR náš vzor) takisto pomáhala „obmäkčovať“ pri presadzovaní reformy odborného tanečného školstva rozhodujúce orgány.
V r. 1989 sa HTŠ premenovala na Tanečné konzervatórium, čo konečne vystihovalo, že ide o SAMOSTATNÚ tanečnú školu a od r. 1992 nesie na počesť poprednej dlhoročne bojovníčky za takúto formu odborného vzdelávania názov Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej (TKEJ). Pôvodné špecializácie na odbor Klasického tanca a Ľudového tanca sa od r. 2005 rozšírili o odbor Moderného tanca.
Hovorí sa: „Odriekaného chleba najväčší kus.“ Ako gymnazistka som vyhlasovala, že by som nechcela nikdy učiť. A preto som sa na VŠMU zapísala najprv na štúdium choreografie. Nakoniec sa mi toto povolanie stalo celoživotným poslaním a „našla som sa v ňom.“
Začínala som v 5- ročnom tanečnom odbore Konzervatória v Bratislave, ako som už predostrela. Spočiatku som učila, okrem ľudového tanca, hádam všetky odborné teoretické, až na klasický tanec, aj praktické predmety, aby pôsobilo na škole čo najmenej externých pedagógov. V tzv. Prípravke ma preverovali, či mi možno neskôr zveriť aj hlavný predmet klasický tanec. To sa stalo asi po troch rokoch. Postupne som sa špecializovala na výučbu klasického tanca, koncertnej a scénickej praxe, dejín tanca a baletu a metodiky a teórie klasického tanca. Na tomto konzervatóriu som vychovala 5 absolventských ročníkov.
Keď vznikla niekdajšia HTŠ, prešli sme pedagógovia a korepetítori na túto školu. Z tohto zariadenia som vyslala do umeleckého života 3 absolventské ročníky. To už som dosiahla dôchodkový vek, ale ešte mi ostávali 3 roky, aby som doviedla posledný „rozrobený“ ročník k absolutóriu. Vtedy mohli pracujúci dôchodcovia zarobiť za rok iba určitú sumu, tú som dosiahla približne po polroku a zvyšnú časť školského roku som učila zadarmo. Dôjsť k cieľu po toľkých rokoch každodennej práce so žiačkami, s ktorými sme si rozumeli, mi stálo zato.
Dôchodok som si dlho neužila. Vedenie tanečného odboru Konzervatória J. L. Bellu v Banskej Bystrici ma požiadalo, aby som zastúpila kolegyňu na materskej dovolenke, zotrvala som tam 10 rokov. Tento 5 ročný tanečný odbor bol zameraný predovšetkým na štúdium súčasného tanca. Vytýčil si však cieľ všestranne vyškoleného tanečného umelca. Mala som preto pri výučbe klasického tanca a koncertnej a scénickej praxe „voľnú ruku,“ ako keby som viedla „klasikárov.“ Učila som aj teoretické odborné predmety. V Banskej Bystrici som takto spolupôsobila pri výchove 4 absolventských ročníkov. Potom som sa vrátila do Bratislavy.
Zakrátko ma pozvalo vedenie Súkromného tanečného konzervatória Dušana Nebylu vyučovať koncertnú a scénickú prax.
Celkovo som pre baletný súbor SND vychovala 3 tanečníkov a asi 22 tanečníc, mnohí sa vypracovali na najvyššie posty. Po r. 1968 a po tzv. „zamatovej revolúcii“ sa veľa bývalých žiačok (a jeden žiak) presadilo na zahraničných scénach a neskôr prešli na pedagogickú dráhu, alebo sa začali venovať choreografii. S mnohými udržiavame dodnes kontakty a to ma veľmi teší.
Vieme, že presný recept na formovanie mladého človeka neexistuje. Sú však potrebné určité podmienky, aby sa dal vyškoliť dobrý tanečný umelec vôbec. Základom je, som o tom presvedčená, aby uchádzači o toto štúdium mali ozajstný záujem a zanietenie pre toto povolanie. Aby mali potrebné VRODENÉ fyzické dispozície (tie sa naučiť nedajú) a mali pre toto vizuálne umenie patričný javiskový zjav a telesné proporcie. Dieťa vo veku 10 – 11 rokov, kedy sa podrobí talentovej skúške, je už natoľko vyvinuté, že je proporcionalitou tela predobrazom dospelého človeka. Či postupne narastie málo alebo príliš a či bude štíhle, alebo bude priberať, to sa dá ťažko predpokladať (hádam do určitej miery podľa rodičov). A napokon, aby bol možný výber z veľkého počtu adeptov. V konečnom dôsledku o kariére rozhodnú povahové a vôľové vlastnosti. Keď tieto podmienky osobnosť budúceho študenta spĺňa a učiteľ ich dokáže ešte rozvíjať, výsledkom je dobre pripravený mladý umelec, ktorý musí naďalej v divadelnej praxi tvrdo a cieľavedome pracovať a dopracovať sa prípadne kariéry sólistu.
Mala som šťastie, že sa mi dostali do rúk dobré a talentované deti, že ich neodradilo náročné namáhavé štúdium, vyrvali a mnohí sa vypracovali na sólistické pozície. V našej dobrej spoločnej spolupráci a vzájomnej dôvere dostali základné profesionálne vybavenie. Ostatné už v divadle dosiahli vlastným pričinením.
Učiteľ hlavného predmetu budúcich profesionálnych tanečných umelcov berie na seba veľkú ZODPOVEDNOSŤ za osudy zverených talentovaných žiakov. Oproti iným stredoškolákom očakávajú, že po absolutóriu budú mať nádej, ak nie istotu, že budú mať „chlieb v rukách.“ To by si mal uvedomovať každý pedagóg a to som si uvedomovala aj ja a občas ma to desilo ako „nočná mora.“ Preto ma to nútilo dostávať sa najmä k metodickým materiálom a novým poznatkom z nich. Dnes sú dostupné hádam z celého sveta, ale kedysi bol k nim ťažký prístup.
Som toho názoru, že nie je dobré zamerať sa a „uznávať“ iba jednu určitú metodiku za správnu. Veď aj v moskovskej a petrohradskej škole jestvujú, hoci malé, ale predsa len isté odlišnosti. Treba sa poučiť na rôznych metodických postupoch. Aj za tzv. „totality“ sa podarilo, niekedy priam dobrodružne, „zohnať“ si vzácne metodiky klasického tanca a to nie iba sovietske (ani tie neboli všetky dostupné – napr. N.I. Tarasovova z r. 1940 o ktorej si dovoľujem tvrdiť, že bola v tej dobe priam vedecky rozpracovaná na jednotlivé týždne pre celé vtedajšie 9 ročné štúdium na moskovskej tanečnej akadémii). Podarilo sa mi nahliadnuť aj za „železnú oponu,“ keď sa mi pošťastilo získať kontakt na jedno londýnske nakladateľstvo odbornej tanečnej literatúry (objednané publikácie prichádzali až po roku, keď prešli pražskou cenzúrou).
Domnievam sa, že práve v dnešnej dobe treba žiakov, keďže sa im otvoril svet, oboznámiť, že jestvujú u niektorých cvikov aj trošku odlišné formy. Tak teda dovolím si odporučiť: poznávať a študovať rôzne metodiky výučby klasického tanca.
Teóriu oživuje prax. Na internete sú dnes dostupné nespočetné záznamy vyučovacích lekcií z najrôznejších škôl. Ale hospitácie aspoň na niektorej z tanečných akadémii sa nedajú ničím vyvážiť. Takže moje ďalšie odporúčanie: vyhľadávať, koľko sa len dá, takéto príležitosti. Doložím to svojimi osobnými skúsenosťami. Mojím prvým poučením a stretnutím „na živo“ so sovietskou metodikou boli večerné, dnes by sa povedalo – workshopy (aj pre korepetítorov) pani Iljiny z Moskvy, ktorá s nami (pôsobila som ešte v SND ) pracovala na Čajkovského „Spiacej krásavici.“ Zapísala som si hádam každé jej slovo. Už ako pedagogička som absolvovala týždenný pobyt v pražskom tanečnom odbore Konzervatória, 14 denný v Palucca Schule v Drážďanoch a v tanečnej akadémii v Budapešti. Nezabudnuteľným zážitkom a prínosom do mojich pedagogických snažení boli mesačné stáže v baletných akadémiách v Moskve a vtedajšom Leningrade.
Naviazané kontakty, debaty a rady mi pomáhali upevňovať istotu a sebadôveru v pedagogickej práci, podľa môjho presvedčenia tak ťaživo zodpovednej.
Štúdium na Katedre tanečnej tvorby na VŠMU vyzbrojí samozrejme mladých pedagógov patričnými profesnými vedomosťami. Tie však nie sú doživotné, v každom odbore ľudskej činnosti sa objavujú nové a nové poznatky, teda aj v našom a netreba dopustiť, aby unikali pozornosti.
Autorka textu: Zlatuška Vincentová, 2016
