Zaujali diela mladej choreografky Hany Vidovej, Reony Sato, ale aj Adriana Ducina či baletného majstra Igora Holováča. Po ročnej covidovej pauze sa opäť prezentovali tvorcovia počas Večera VŠMU a Baletu SND.
Program Večera tanečného umenia VŠMU a Baletu SND sa konal po ročnej covidovej prestávke v novej budove SND v Sále opery a baletu (29.6. 2021) a pre divákov priniesol mnoho inšpirujúcich čísel – v prvom rade však, opätovne, v zmysle dobrej tradície, otvoril dvere pre mnohých talentovaných študentov, aby na veľkom pódiu na našej prvej scéne, mohli prezentovať svoje diela.
Úvod večera bol dynamický, moderný a nepochybne odvážny. Patril totiž mladej generácii – bakalárskou prácou sa predstavila študentka katedry tanečnej tvorby Hana Vidová. Okrem toho, že jej choreografia tRi, niesla v sebe množstvo výkričníkov – „Rezignácia. Razancia. Rezistencia. Buď sexy! Hanbi sa! Buď šťastná! Nevytŕčaj z davu! Buď hravá! Buď viac ženská! Buď sebavedomá! Buď nahnevaná! Buď bláznivá! Buď!“ mladá tvorkyňa sa odvážne pohrala s vizuálom, absurdným trendom súčasnej doby, nebála sa svoje tanečnice obliecť do krátkych rifľových nohavíc no najmä – jedna z nich vytŕčala z davu. Rozhodla sa totiž ísť proti hlavnému prúdu, proti celej spoločnosti a všetkým konvenciám, ktoré diktuje spoločnosť, pretože sa v nej začala cítiť nepohodlne. Nápaditý tanec, svižný, zaujímavý, s atraktívnymi hudobnými, no najmä súčasnými hudobnými podkladmi, spravili z tohto diela pestré a originálne číslo, na ktoré sa divákom dobre pozeralo. Ak sú totiž v dave všetci rovnakí a ten jeden, respektíve v tomto prípade jedna, je tá správna rebelka (ešte aj s kvalitným hereckým výkonom) – to je aktuálna téma vždy, dalo by sa dokonca povedať, že zvlášť v súčasnej dobe. Dielo interpretovali: Denisa Šeďová, Dominika Rjapošová, Mária Viteková, Marta Blašková, Stela Bocáková, Viktória Malá.
Ústredným motívom choreografie bol podľa samotnej Hany Vidovej súčasný, až toxický stav spoločnosti, ktorý vyžaduje od ženy určitý vzhľad: „Spoločnosť doslova diktuje ženám, ako by mali vyzerať a potom je to len na nás, či si to necháme, či nás to úplne pohltí, alebo či sa tomu dokážeme vzoprieť,“ povedala pre náš portál Hana. Zatiaľ cíti len pomalý vývoj v slobode prejavu a vzhľadu žien v našej spoločnosti, podľa nej je to len na samotnej žene, či nájde odvahu a pôjde proti konvenciám.
Svoju choreografiu podporila súčasnou, modernou hudbou: Ibu Selva, Plastikman, Richie Hawtin, Moses Sumney, Nils Frahm, Woodkid. Atmosféru na javisku výber skladieb dostatočne podčiarkol a zároveň sedel aj s kostýmami, ktoré vytvorili Hana Vidová, Miroslava Porubänová, Denisa Šeďová, Dominika Rjapošová. Neboli to len inštrumentálne skladby, ale v prípade mnohých piesní sme počuli aj podporné texty: „povedala som si, prečo neskúsiť aj elektronickú hudbu a texty a práve na takýchto javiskách. Hudba sa mi k tejto choreografii vyslovene hodila,“ vysvetľuje Hana Vidová, ktorá na škole pôsobí pod pedagogickým vedením choreografa a baletného majstra Igora Holováča: „Veľmi som si s ním sadla a oceňujem jeho mentorský prístup. Nikdy ma netlačil do niečoho, čo som nechcela, vždy som mala voľnosť, ale zároveň, vždy mi vedel dať cenné rady. Mysľou sme na jednej vlne a veľmi dobre sa mi s ním spolupracuje.“
Ak existuje hudba bez hraníc, určite jeden z hudobníkov, ktorý ju interpretuje v súčasnosti na fenomenálnej úrovni, je maďarský huslista so srbskými koreňmi, Lajkó Félix. Každou skladbou umožňuje nahliadnuť do svojho vnútorného sveta, ktorý je na jednej strane prísne strážený, na druhej, ak sa doň poslucháč dostane, odhalí sa mu neuveriteľný svet tónov a zvukov, pretože ako samotný Félix hovorí – „jediné, na čom skutočne záleží, sú zvuky.“ Od jednoduchých hudobných tém, ktoré dokáže rozpracovať do virtuóznych plôch, plných iskrivej, živelnej energie a spontánnosti, sa v jeho piesňach a kompozíciách často stretnete s komplikovanou metrorytmickou štruktúrou. Niet lepšej výzvy pre choreografa Igora Holováča. Pretože to, čo je komplikované a zároveň krásne, to ho inšpiruje a zároveň láka – táto kombinácia (na pohľad) protichodných emócií bola v jeho prezentovanom diele QUIET IN MY SOUL citeľná už pri tom, ako sa rozoznela prvá, zatiaľ ešte „nekonfliktná“ téma skladby Side. Tanečníci Maho Miyagawa a Seiru Nagahori sa dostali do náročnej interpretačnej polohy kombinácie klasického tanca (špičky) a folklórnych prvkov (obtiažne krokové variácie na rôzne nepárne metrá). Bolo fascinujúce sledovať túto kombináciu z vizuálneho hľadiska, pretože na jednej strane prinášala vysoký estetický zážitok, ale aj precízne technické prepracovanie.
Lajkó, ako to už býva v jeho hudbe zvykom, využíva hru na husle ako nekonečný a nikdy nekončiaci experiment, v jeho rukách sa tento hudobný nástroj mení niekedy na lyricky nežný, inokedy exploduje, miestami ho nechá vyznieť sólo, inokedy je to mohutný zvuk s kapelou, no je to nekonečný prúd hudby s improvizačnými pasážami, v ktorom je náročné vyznať sa. Hoci členitosť a rozmanitosť tejto choreografie mala pregnantnú logiku, množstvo prvkov, ktoré sa v nej objavilo, publikum zrejme ani na prvé vnímanie nedokázalo postrehnúť všetky. QUIET IN MY SOUL Igora Holováča je tanečno-filozofickým dielom, ktoré v hudobno-estetickej poetike Lajkóovej hudby nachádza ďalšiu paralelu: tak, ako choreograf nachádza svoj osobný a intímny priestor v tanci, je to jeho svet, ktorým sa vyjadruje, rovnako to robí hudobník, pre ktorého je hudba nekonečným vesmírom: „Dobrá časť hrania v kapele je, keď hráte spoločne tému a ona zrazu exploduje do veľkého zvuku. Ale potom je tu ten moment, ktorý v kapele nefunguje, a to je, keď hrám sólo a improvizujem. Je to úplná improvizácia a zrazu – nikto okolo mňa. Obe tie polohy sú dobré. Ak by som nemal jedno či druhé, asi by som mal pocit ochudobnenia,“ hovorí huslista. Ak ste už videli tohto hudobníka hrať na koncerte, viete, že pri interpretácii sa úplne ponorí do svojho vlastného sveta. Ak ste vnímavý poslucháč, pochopíte ho. A rovnaká bola, aspoň pre mňa, aj táto choreografia. Dovolila divákovi aspoň na chvíľu vstúpiť do duše choreografa, do jeho osobného sveta, kde nájdete „ticho“, ale ticho umelca, ktoré je neustále popretkávané prúdom hudby, tanca, rytmu, variácií, myšlienok, krásy a fantázií. A ako bonus – pekelne ťažkých krokových variácií. K tomu všetkému bol vo vnútri skrytý aj príbeh: najprv sme sledovali medzi tanečnými partnermi isté napätie, neskôr však medzi nimi zvíťazila láska. Aj preto bola k číslu uvedená krátka, no o to obsažnejšia noticka: „Láska je tým, čo nám aj v hektike života prináša do duše pokoj.“ Hádka, konflikt a napätie (citeľné v hudbe aj na pódiu v tanci) končilo objatím a opätovným nájdením súladu – najmä toho vnútorného.
Možno jediná škoda produkcie, že zvukár v tomto prípade viac nevytiahol hlasitosť kompozície Side, najmä v sólových častiach, aby hudobný odkaz v kombinácii s prekrásnym tanečným číslom vynikli ešte intenzívnejšie.
Už pred vypuknutím pandémie sa Adrian Ducin (študent magisterského štúdia KTT, študijný program Tanečné umenie – Choreografia, Choreografia baletu) v rozhovore pre náš portál „vyhrážal“, že je jeho tajným, nesplneným snom, postaviť choreografiu na celý klavírny koncert Ravela. Jednoducho, tento skladateľ a jeho hudba ho vždy fascinovali. Sen sa stal realitou a na doskách SND sme počas Večera tanečného umenia VŠMU a Baletu SND videli plnohodnotnú, ukončenú choreografiu MARE, ktorej časť uviedol 7. mája v roku 2019 počas Večera tanečného umenia VŠMU a Baletu SND v historickej budove SND. Klavírny koncert G dur Maurica Ravela bol však pre Ducina natoľko inšpirujúcim dielom, že sa na ňom rozhodol postaviť celú choreografiu.
V prvom rade treba podotknúť, je to veľká odvaha. Kým choreografia má samostatne ladený, romantický príbeh neustále balansujúci medzi snom a realitou, ktorý núti diváka ponoriť sa doň, precízne štruktúrovaná hudba si žije svoj život. Skĺbiť tieto dva silné, samostatne stojace, plnohodnotné druhy umenia tak, aby tvorili jednoliaty celok a neprebíjali sa medzi sebou navzájom, si vyžaduje špeciálne cítenie a vnútorný zmysel pre estetiku.
Ravel bol vynikajúci klavirista a skvele poznal orchester. Magické na tomto koncerte je, že klavírnemu partu často podriaďuje aj ostatné nástroje. Už v prvej časti Allegramente počujeme temperamentný, rýchly nástup, no keď znie klavír – je to akoby sa vyznával v snivých, prekrásnych monológoch. Práve tieto party dokázal využiť Ducin vo svojom diele najviac. Choreografiu Mare postavil ako neustálu „skladačku“ jednotlivých obrazov, v ktorých sa pred zrakmi divákov postupne odvíjal príbeh mladého muža nachádzajúceho sa raz v reálnom živote, inokedy zase vo fiktívnom, snovom (interpretácia: Ema Dobešová, Kristian Achberger, Jean-Michel Reuter, Gerardo Ganzales Villaverde, Emanuele Ferrentino, Filip Manca).
Tvorca pritom s citom dokázal odhadnúť jednotlivé tanečné kreácie a prispôsobiť ich tektonike hudby. Možno síce znela v sále príliš nahlas a niekedy obecenstvu neumožňovala dostatočne prežiť prioritne to, na čo sme do SND v tento večer všetci prišli – vychutnať si tanečné umenie v plnej kráse, no milovníci hudby neboli proti.
Prežiť sen a zároveň skutočnosť, pritom miestami nedokázať odlíšiť tieto dva paralelné svety, sa vďaka precíznej práci Ducina podarilo dotiahnuť do príbehu, ktorý vás doslova pohltí. V drobnokresbe pritom aktívne „počúval“ Ravelov klavír a ďalšie hudobné nástroje. Koncert je totiž výnimočný aj tým, že má skvelú orchestráciu a niektoré sólové nástroje dokonca klavír napodobňujú. Tak, ako v prvej časti počujeme neutíchajúci prúd hudobnej energie, odohrával sa v divadelnej forme aj na pódiu. A samozrejme, v tejto dobe už bol skladateľ ovplyvnený jazzom – čo viac si tanečník môže priať pre svoje dielo ako spojenie žánrov? Klavírny koncert doslova hýri farbami, počujeme tzv. blue notes, fascinujúce sú glissandá v trombónoch a ďalšie inštrumentálne efekty, ktoré Ducin veľmi nápadito využil vo svojom diele.
Do snov hlavného hrdinu sa vkradne aj žena, ktorá hlavného hrdinu čoraz viac vtiahne do spánkovej paralýzy. Náznakovo s touto témou Ducin pracoval už v roku 2019, no tentoraz introspektívu rozviedol. Ako sprievod mu slúžil sólový klavír, krásna oduševnená téma, jednoduchá, evokujúca obraz samoty. Pochopenie skladateľovej hudby, jeho obrazov – pretože napríklad aj flautové sólo, ktoré Ravel napísal, jednoznačne vyjadruje túžbu, smútok, no zároveň vášeň, umožňovalo choreografovi pracovať s pohybom tak, aby prostredníctvom tanca vyjadril presne to, čo autor napísal a vyjadril v hudbe. Táto symbióza bola citeľná v každom prvku, v každom ucelenom obraze choreografie Mare.
Reona Sato je tanečnica, ktorá sa publiku choreografiami predstavila už viackrát. Tentoraz predstavila svoje dielo A USELESS MATTER, pričom ide o jej intímnu spoveď, sú to myšlienky, ktoré sa vyplavovali z nej samotnej počas obdobia pandémie. Nie je tajomstvom, že tanečníci našej prvej scény najviac strádali, mali „dvere zatvorené“, preto mnohí sa dostali aj do stavov pohlcujúceho smútku.
„Spomalenie fungovania sveta“ spôsobené celosvetovou pandémiou bolo príležitosťou zamyslieť sa. Aké sú hodnoty jedincov, aké ľudstva? Ukázala pandémia skutočnú hodnotu umenia, ktoré sa zrazu ocitlo na samom okraji záujmu spoločnosti? Aké miesto má v tomto svete umelec – tanečník? Aká je jeho skutočná hodnota? Dozvedeli sme sa z noticky, pričom pred zrakmi sa nám odohrával emotívny duet v interpretácii samotnej Reony a jej tanečného partnera – Damani Campbela Williamsa, na sugestívne klavírne Intermezzo japonského hudobníka, skladateľa, producenta, držiteľa cien Oscar, Grammy a Zlatý glóbus, Ryuichi Sakamota.
Pre Reonu bola pri tvorbe tohto diela inšpiráciou hudba, ako povedala pre náš portál. Niekedy tento proces vzniká aj v opačnom poradí, no v prípade choreografie A USELESS MATTER ju počas pandémie inšpirovala práve hudba, prioritné však boli pocity zbytočnosti na tomto svete, ktoré ju priam pohltili, pretože nemohla celé mesiace tvoriť. Dielo bolo pozoruhodné aj vďaka kontrastu: Reona ako výškovo nižšia tanečnica a Damani ako vysoký partner tvorili na pódiu neobyčajne zaujímavý kontrast, ktorý im zároveň umožňoval vytvárať netradičné tanečné figúry. Ich zohratosť a dobre fungujúca chémia na pódiu bola neprehliadnuteľná.
Večer vyvrcholil ďalším, notoricky známym dielom Ravela – Bolerom, v choreografii Adriana Ducina. Hoci sa dnes hráva v koncertnom prevedení, skladateľ ho pôvodne zložil ako hudbu k tancu. Choreografia niesla rovnomenný názov ako hudobné dielo a rovnako sa nazýva aj španielsky ľudový tanec, z ktorého pochádza názov. Ostinátny rytmus, ktorý je pre skladbu typický (malé bubny ho udržiavajú po celý čas od začiatku až po záver skladby) a rovnako sa nemení ani basový sprievod, možno na pohľad veľa inšpirácie umelcovi neposkytujú. Čo však je pre tanec inšpirujúce, je skôr opakovanie dvoch melodických motívov, postupná zmena jednotlivých hudobných nástrojov a rastúce crescendo. Od začínajúceho pianissima až po záverečné fortissimo je to fascinujúca dynamika, ktorá poskytuje tanečníkom kreatívny priestor (dokonca, keď sa pridá kompletne celý aparát bicích nástrojov) – stačí zatvoriť oči a ihneď vidí aj laik vo svojej fantázii tanec.
Adrian Ducin poňal choreografiu metaforicky. Zdanlivo abstraktná choreografia v rytmickej melódii rozvíja tému obmedzenia: obmedzenie v pohybe, obmedzenie v priestore, v komunikácii, vo vzťahu k sebe či ostatným, lockdown. I keď skôr inštinktívne, než plánovane, choreograf v spracovaní problematiky latentne reflektuje nedávnu minulosť alebo pretrvávajúcu prítomnosť, v ktorej pandémia obmedzila takmer všetky roviny našich životov. Menšie obmedzenie znamená viac svetla, viac priestoru, náročnejšiu tanečnú techniku, väčšiu dynamiku, viac fyzického kontaktu. Ako rastie skladba, tak rastie aj „život bez obmedzení“.
Na záver večera to bol skutočne umný ťah – vybrať toto číslo, to je záver odvážny, populárny, ľúbivý a zároveň originálny. Len k dokonalosti akoby mu chýbala tá ozajstná veľká gradácia na pódiu. Skrátka, to, čo bolo prítomné v hudbe, akoby chýbalo aj v tanci. Svetlá mali svoju funkciu a boli riešené výnimočne dobre, rovnako farebnosť aj ich intenzita. Interpreti – Ana Carolina Pita de Carvalho, Daniela Danihelová, Juliana Ondrášiková, Veronika Yungová, Adrián Szelle, Seiru Nagahori, Matheus Segrini Rocon, Thiago Neves dali do svojich výkonov maximum.
Tak či onak, večer to bol plný odvahy, originality, kombinácií rozmanitých žánrov a už teraz možno vytušiť, že v nastupujúcej generácii sa črtá mnoho budúcich choreografov.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juraj Žilinčár
