„Hudba je stály dialóg medzi priestorom a časom, medzi zvukom a farbou, dialóg, ktorý vyústi do splynutia: čas je priestor, zvuk farbou, priestor komplexom navrstvených časov, tónové komplexy jestvujú ako farebné komplexy,“ povedal francúzsky hudobný skladateľ, organista, pedagóg a ornitológ Olivier Messiaen, ktorého dielo je známe využívaním mystických a religióznych tém.
V Štúdiu 12 uvedú 25. novembra experimentálne multimediálne prevedenie surrealistickej vokálnej poémy Spev lásky a smrti francúzskeho skladateľa Oliviera Messiaena Harawi. Autorkou umeleckej koncepcie a interpretkou tohto večera bude sopranistka Mária Taytakova:
„Našim cieľom je zrealizovať dielo Oliviera Messiaena Harawi, Chant d’amour et de mort (Spev lásky a smrti) z roku 1945 pre soprán a klavír v štýle performatívneho umenia s využitím upravenej digitálnej fotografie a interaktívnej digitálnej projekcie spájajúcej účinkujúcich, divákov, miesto a čas. Experimentálnym prvkom predstavenia je 3D audioreaktívna site-specific projekcia využívajúca abstraktné obrazy a rôzne vizuály generované real-time s ambíciou prepojenia viacerých druhov umenia vznikajúca jedinečne v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Projekcia bezprostredne reaguje na zvukové podnety (spev, klavír i reč) a vďaka 3D rozloženiu projekčných sietí vytvára jedinečný virtuálny divadelný priestor,“ približuje projekt dramaturgička, autorka koncepcie a interpretka.
Spev lásky a smrti je prerozprávaním známeho mýtu o Tristanovi a Izolde očami peruánskeho dievčaťa menom Piroutcha na pozadí surrealistického textu plného rôznych symbolov. Skladateľ, ktorý je súčasne aj autorom textu, sa inšpiroval peruánskou ľudovou piesňou s rovnomenným názvom Harawi alebo Yarawi, francúzskou ľudovou piesňou, operou Richarda Wagnera Tristan a Izolda, spevom vtákov, rôznymi legendami, hinduistickou mytológiou, astronómiu a v neposlednom rade francúzskymi surrealistickými básnikmi.
Priamu inšpiráciu skladateľ našiel v surrealistickej maľbe britského maliara Rolanda Penrosa (1900 – 1984) s názvom Seeing is believing (Vidieť znamená veriť) z roku 1937. Messiaen sám označil tento obraz za symbol celého Harawi, ktoré tvorí 12 spevov. V desiatom speve Láska hviezdny vták dokonca skladateľ priamo v texte samotný obraz popisuje. Prirodzene, svoju úlohu zohrala aj láska. V partitúre síce nenachádzame žiadne venovanie a Messiaen o osobnom pozadí vzniku diela mlčal. Jeho biografia však naznačuje, že pri komponovaní Spevu lásky a smrti myslel na svoju prvú manželku Claire Delbosovú, ktorá bola skladateľkou a nadanou huslistkou. Mali spolu jediného syna Pascala. Po čase sa u Claire začali prejavovať známky duševnej choroby spôsobenej poruchou mozgu. Vznik diela spadá presne do obdobia po prepuknutí manželkinej choroby, keď Messiaena trápil strach o jej zdravotný stav. S najväčšou pravdepodobnosťou je Spev lásky a smrti skladateľovou vášnivou rozlúčkou s pozemskou láskou, ktorú prežil s Claire.
Dielo je rozdelené na dve polovice: prvých sedem spevov odráža spoločnú a vznešenú cestu lásky, ktorú preruší smrť milenca v siedmej skladbe Adieu. Práve siedma pieseň predstavuje najdlhšiu skladbu z celého cyklu. Téma tejto časti má spomalenú monumentálnu podobu a významovo obmenený text „Adieu toi, colombe verte“ (Zbohom, zelená holubica). Pieseň lásky sa uprostred cyklu transformuje z radostnej serenády na bolestný nárek smútku vyjadrujúci obavy z večnej rozlúčky. Ozývajú sa evokácie pohrebných zvonov a hlboké zvuky gongov. Milenec si spomína na stratenú blaženosť a lúči sa so svojou milovanou.
Uprostred extázy prvej polovice sa objavuje aj temnota a predtuchy smrti. Posledných päť piesní zobrazuje svet plný surrealistických obrazov vrátane extatického zaklínania a tanca vesmírnych telies až po chvíľu, v ktorej sa milenci po smrti opäť stretnú vo večnosti.
Dvanásť spevov poémy sľubuje divákom jedinečný hudobný, vizuálny a filozoficky hlboký zážitok. Je doplnené o sprievodné umelecké slovo vo francúzskom origináli a slovenskom preklade približujúce autorský text skladateľa.
Umelecký tím
Mária Taytakova (spev, dramaturgia a umelecká koncepcia)
Peter Pažický (klavír)
Veronika Šmírová (digitálna projekcia)
Lucia Hurajová (umelecký prednes)
Sára Stupková (digitálna fotografia)
Zdroj: redakciu informovala Mária Taytakova
Foto: Sára Stupková
