V roku 2014 si Národní divadlo moravskoslezské uložilo za cieľ uviesť v spolupráci s Janáčkovou filharmóniou Ostrava všetkých osem opier Bedřicha Smetanu (1824–1884). V budúcom roku si naši českí susedia pripomenú 200 rokov od narodenia tohto skladateľa a spolu s týmto výročím budú sláviť aj Rok českej hudby. Pri tejto príležitosti uviedli vo štvrtok 22. júna 2023 v premiére v Divadle Antonína Dvořáka Smetanovu operu Dalibor. Titul uviedli v spolupráci s operou Divadla J. K. Tyla v Plzni – v plzenskom divadle už Dalibora uviedli v roku 2022 v réžii riaditeľa DJKT Martina Otavu.
Nechať si ujsť premiéru Dalibora v Ostrave v naštudovaní Roberta Jindru, ktorý sa do tohto divadla vrátil po mnohých rokoch (od 2010–2015 bol hudobným riaditeľom opery práve v tejto inštitúcii) a účinkovanie slovenských operných sólistov (prvá premiéra – Jolana Fogašová, Marián Lukáč, Peter Mikuláš, druhá premiéra Tomáš Juhász a Jozef Benci), by bolo neodpustiteľným previnením. Nielen voči čitateľom, ale i protagonistom, dirigentovi, ktorého na Slovensku vídame ako šéfdirigenta v Košiciach, jeho interpretácia diel je vždy unikátnym zážitkom, a v neposlednom rade to dlžíme samotnému dielu. Smetanov Dalibor nie je dielo uvádzané frekventovane. Premiéru v slovenskom jazyku mal tento titul 19. októbra 1957 v Historickej budove Slovenského národného divadla, posledné predstavenie sa konalo dňa 24. februára 1965, spolu bolo odohraných 43 predstavení. Dnes sa naša operná scéna orientuje na talianske romantické hitovky (aby sme náhodou publikum nezaťažili v tejto krušnej dobe ťažkým, takmer nedekódovateľným wagnerovským štýlom), sem-tam sa zjaví aj dielo 20. storočia, možno nejakým dramaturgickým omylom aj súčasná opera – ako vieme, dielo Ľubice Čekovskej uviedla naša prvá scéna až jediný krát (!). Absolútne však absentujú Smetanove diela, vždy je uprednostňovaný Dvořák, zo slovenských bol nezabudnuteľnou, krásnou výnimkou Suchoňov Svätopluk a ak aj operné scény siahnu napríklad po Smetanovej opere, určite preferujú divácku istotu (Predaná nevesta, Hubička – viď budúca sezóna SND), no diela ako Dalibor či Čertova stěna, ostávajú u nás zabudnuté. Pritom obe sú nádherné, Dalibor hudobne, príbehom, prináša množstvo výziev pre spevákov, ale i hráčov orchestra, nepochybne aj pre réžiu, scénu a kostýmy, ako sa s nim v súčasnosti vysporiadať.
V ostravskom Divadle Antonína Dvořáka sme videli príkladnú inscenáciu, vzor, ako pristupovať k dielu s úctou, rešpektom, pritom vytvoriť rýdzo súčasnú verziu bez silených prvkov aktualizácie. Moderný prístup sa dá predsa riešiť aj s vkusom a citom, nemusíme hneď chodiť do pitevne, na smetiská, vláčiť na scénu Mercedes Benz, nosiť vyzývavé kožené korzety a robiť zo vzťahu ústredných hrdinov namiesto vrúcneho priateľského homosexuálny vzťah. Áno, už aj Dalibora podozrievali z toho, že zomrelého priateľa, ktorého oplakáva, miloval viac, ako sa na tú dobu slušilo a patrilo…
Úvodom azda pár slov o histórii vzniku Dalibora. Smetana sa dostal k námetu svojej tretej opery náhodne. Poznal sa s predsedom Umeleckej besedy s Josefom Wenzigom, ktorý napísal libreto k opere podľa povesti o Daliborovi z Kozojezd. Najprv len zo zdvorilosti si ho skladateľ pozrel, no napokon ho zaujalo a v čase, keď mal libreto, na preklade z nemeckého Wenzigovho originálu už pracoval literát Ervín Špindler. Základný motív Dalibora vytvoril skladateľ už v roku 1863, operu písal v rokoch 1866 až 1867, premiéru mala rok po dokončení v Novomestskom divadle v Prahe, dirigoval ju samotný Smetana. V čase, keď napísal onen motív Dalibora, skladal aj celkom inú hudbu pre Predanú nevestu. Tieto dve diela sú hudobne úplne odlišné, pritom v jeho predstavách sa odvíjali paralelne.
Dalibor nebol prijatý odbornou kritikou, netešil sa ani diváckemu záujmu, keďže mu vyčítali wagnerovský eklekticizmus a nedostatok českých prvkov. Napriek tomu sa však časom tento názor rehabilitoval a popri Predanej neveste sa stal druhou najčastejšie uvádzanou operou vo svete. Jej príbeh síce vychádza z historických udalostí doby kráľa Vladislava II. Jagellonského, vnímaný však bol skôr z hľadiska romantickej povesti o rytierovi, ktorý sa z väzenia naučil hrať na husle. Práve táto povesť sa stala aj základom libreta k Smetanovej opere. Dalibor je síce romantickou tragédiou, no i tak sa niektoré režijné koncepty zbytočne uchyľujú k tomu, aby vyzdvihli adjektívum „romantická“. Výsledkom sú možno preromantizované inscenácie, no v Ostrave tím tvorcov nešiel touto cestou. Ústredným motívom spracovania príbehu Dalibora sa stávajú kľúčové osobnosti príbehu, ich heroický charakter, no najmä otázka, ktorú kladie skladateľ týmto dielom: môže človek zobrať právo do vlastných rúk? Najprv je to Dalibor, ktorého priateľa Zdeňka zabijú, má oči krvavé pomstou. Nesmierny smútok prežíva Milada, ktorej Dalibor v boji zabil brata. Následkom jej obžaloby chrabrý rytier skončí v žalári, jej nenávisť sa však pri prvom stretnutí s Daliborom mení v intenzívnu milostnú vášeň. Príbeh lásky sa však nekončí šťastne.
Ak raz najaktívnejší kritik svojej doby, zakladateľ slovenskej profesionálnej hudobnej publicistiky a kritiky, Ivan Ballo tvrdil, že „Dalibor je dramatom a nie výpravným kusom rytierskym,“ presne v tomto duchu bola pripravená ostravská inscenácia. Tvorcovia sa v nej vyhli pompéznosti, no pritom sa im podarilo zachovať poetickosť príbehu. Z kostýmov (Dana Haklová) ste mohli okamžite rozpoznať historickú dobu – mali jasné prvky stredoveku. V kontraste k nim bola vystavaná scéna (Daniel Dvořák) v líniách (dnes tak obľúbeného) minimalizmu so znakmi súčasnosti, ktoré upriamovali pozornosť diváka skôr na individuálne pochody hrdinov. Divák teda bol vonkajšími prvkami odvedený do minulosti a jasne vnímal túto líniu, no zároveň sa v rozpracovaní ústrednej myšlienky ukázala jej nadčasovosť. Svietiace kulisy sa stali tým prvkom, ktoré zvýraznili istú temnotu scény a dramatického príbehu zároveň. Pritom kulís nie je veľa, scéna pôsobí úsporne, dokonca mnohé prvky využívajú tvorcovia niekoľkokrát. Miesto, odkiaľ prehovára kráľ – pričom na scéne vtedy dominoval symbol českej štátnosti, lev, sa mohlo razom zmeniť na väzenskú celu a svoju rolu zohrala aj efektná točňa. Nielen svietiace stĺpy vynárajúce sa z tmy boli prvkami, ktoré prepájali minulú dobu so súčasnosťou, no i ďalšie. Samotné husle, ktoré sa stali symbolom zobrazenia priateľstva medzi Daliborom a jeho zosnulým priateľom Zdeňkom, inscenátori zvolili ako svietiace. Minimalisticky ladená scéna, pár kulís, oprostenie od veľkoleposti a nabubrenosti, dovoľovalo režisérovi sústrediť sa na príbeh o tom, ako milujúca žena zachraňuje hlavného hrdinu z väzenia. Akcent bol pritom na prerod hrdinov: pred očami sa nám odohrávali psychologické portréty protagonistov opery. Milady, ktorá sa z nahnevanej ženy užialenej smrťou svojho brata, rozhoduje pod vplyvom emócií odsúdiť vraha na väzenie, vzápätí sa mení jej zlosť na lásku. Dokonca sa vzoprie voči kráľovi, ktorému bola oddaná a rozhodne sa Dalibora oslobodiť. Rytier jej city neskôr opätuje, no volí radšej smrť akoby mal žiť neslobodný život.
Režisér Martin Otava mal dostatok priestoru na vykreslenie charakterov. Nezvolil si spracovanie patetického rytierskeho príbehu, no koncentroval sa na prerody hrdinov, na spaľujúce otázky vyvierajúce z ich vnútra, na mnohé nejednoznačné situácie. V koncipovaní hereckých výkonov operných spevákov sa mu podarilo vykresliť nesmierne silnú drámu, na mnohých miestach až filozofického charakteru. Presne tak, ako to ponúka samotné libreto, podporené sugestívnou hudbou. Práve ruka v ruke s hudbou dokázal Otava gradovať príbeh prostredníctvom individuálnych zmien odohrávajúcich sa v hrdinoch, mnohých kladených otázok podporujúcich nejednoznačnosť. To, čo bolo na scéne komorné, ponuré, osvetlené len modernými prvkami, mu umožňovalo, aby sa divák plne sústredil na Smetanovu hudbu v spojitosti s drámou, ktorá sa odohrávala v dušiach postáv. V tomto diele sa ukážkovo vydarila kooperácia zložiek – režijne, výtvarnej a hudobnej.
Na jednej strane príbeh, komorne zobrazený, na druhej silná dráma vo vnútrach hrdinov, ktorá fungovala vďaka precíznemu vedeniu operných spevákov. Neboli to pritom výkony s veľkými hereckými gestami, naopak. Stačilo dať dokopy dobre fungujúcu zostavu (naštudovanie Robert Jindra), aby fungoval hudobný účinok a zároveň podporiť divadelný účinok pôsobivými hereckými výkonmi. S Lucianom Mastrom (Dalibor), Jolanou Fogašovou (Milada), Mariánom Lukáčom (král Vladislav), Veronikou Rovnou (Jitka), Ondřejom Koplíkom (Vítek), Františkom Zahradníčkom (velitel stráže), Petrom Mikulášom (žalářník Beneš) sa podarilo dostať exponované emócie, neustále otázky, prerod postáv do pohybu, gest, mimiky, no najmä výrazu speváckych výkonov. Tie boli z interpretačného hľadiska vyvážené a presvedčivé.
Dielo otvára krátka introdukcia orchestra, po ktorej sa zdvihla opona. Od prvého momentu je človek fascinovaný akustikou tohto divadla – v tempe Largo maestoso hrajú úvodné takty dychové nástroje (trombóny, hoboj, klarinet, fagot) a tympany, bodkovaný rytmus dáva tušiť charakter diela – pre prvé dejstvo je tento motív kľúčový. Práve prvé dejstvo vystaval Smetana ako neprerušený prúd hudby, neustále so zmenami temp a hraničnými dynamickými pásmami. Dirigent Robert Jindra, ktorý orchester viedol, túto dynamiku stvárnil plasticky, jeho interpretovanie partitúry bolo presné s mimoriadnym zmyslom pre budovanie drámy.
Dobre pripravený zbor (zbormajster Jurij Galatenko) nastúpil presvedčivo v úvodnom výstupe, vyvážené piáno sa v hľadisku prekrásne nieslo, vytváralo takmer až echovitý efekt. Už po pár taktoch však gradovalo do forte s veľkým zvolaním Dalibor! Zborových scén síce v opere nie je veľa, no už svojím otvorením, si zbor psychologicky vydobyl pevné miesto na scéne. Zaujal aj nádherne výrazovo interpretovaným výstupom v závere prvého dejstva, spevom zbrojnošov v druhom dejstve, no najsugestívnejší v jeho podaní bol spev žien v záverečnom, treťom dejstve – plač nad mŕtvou Miladou.
Stvárnenie partitúry korešpondovalo s dianím na pódiu, skladateľova hudba dôsledne sleduje nielen zmysel textu, no najmä v nej počuť príznačné motívy spojené s jednotlivými hrdinami. V melodike sa v nej kĺbia české prvky, no i spomínaný wagnerizmus (ak už odhliadneme od heroickej témy, ktorá sa stala výčitkou voči autorovi, tak potom paralelu nepochybne možno nájsť v príznačných motívoch). A na ten je Jindra ako stvorený – skúseností s takto vystavanou hudbou má dosť a aj dokázal z orchestra dostať to najlepšie. Kombinácia príznačných motívov s melodikou na prvé počutie evokujúcou českú hudbu, bola vo výstavbe tohto diela v interpretácii Jindru premyslená. Dokázal viesť hráčov orchestra svojimi typicky plastickými, no nie veľkými gestami od tajuplného až trúchlivého výrazu, cez sladký, bôľny, až po vypäté dramatické konflikty. Spevné drevené dychy vyniesol, skupiny sláčikov pod jeho taktovkou hrali krásne vyvážene (k osobitému motívu v husliach sa ešte dostaneme), v sforzatových momentoch zbytočne orchester nezamlčoval, aby speváci vynikli, naopak. Aj vďaka sýtym, nosným hlasom si mohol dovoliť vystupňovať dynamiku až do maxima. Za plnohodnotný zážitok – hudobný aj spevácky, vďačíme vynikajúcej akustike divadla, ktorá dovoľuje vyniesť aj pianissimové časti zreteľne a nosne. Jindra, ktorý priestory divadla dôverne pozná, svojou koncepciou podporil hudobnú drámu, no mohol plasticky pracovať s výrazom a „nezamlčať“ poslucháčom motivicky a melodicky pestré, hudobne príťažlivé dielo.
Postavy už od začiatku nesú nielen lyrický, ale najmä tragicko-dramatický rozmer. Úvodný vstup Jitky prejde od dramatického forte do osamoteného zamyslenia v pianissime, aby opäť zmenila výraz aj tempo do Allegra pri predstave, že Dalibor skončí vo väzení. Jej predstaviteľka Veronika Rovná síce ukázala pekný potenciál vo farbe a schopnosti práce s výrazom (disponuje hlasom mimoriadne peknej farby, znelým, žiarivým sopránom), no nie celkom isté vysoké tóny. Tie Smetana nadelil už v prvom jej vstupe v rôznych výrazoch, no najmä tie vo fortissimách boli v jej podaní neisto nasadené a držané, v rýchlych tempách v jej podaní absentovala precízna rytmika. Podstatne lepší a istejší bol jej spevácky prejav začiatkom druhého dejstva po speve zboru – zbrojnošov, kde interpretovala duet s Vítkom (Ondřej Koplík – spoľahlivý, aj keď nie ten typ jedného z najnosnejších hlasov). Ukázala prekrásnu lyrickú polohu, najmä v spomalení vo vysokých tónoch vynikla jej pekná farba.
Medzi silné hlasy patrí aj Marián Lukáč v role Kráľa Vladislava, príchod ktorého ohlásili fanfáry – plechové dychy orchestra, ale aj drevené (následné témy v podaní klarinetu a flauty) zvládli aj tie najjemnejšie nuansy v dynamike, v rámci pomerne dlhej úvodnej vsuvky k predstaveniu hrdinu na scéne, mu venuje Smetana pomerne širokú paletu – nielen rozsahom, ale i výrazom. Lukáč je typ spoľahlivého speváka, ktorý rolu panovníka zaspieval výrazovo farebne: od úvodného expresívneho prejavu, cez krátke zamyslenie v stíšenej dynamike (mír, který jsem hledal), cez majestátny, energický part so sprievodom plechových dychov vo forte. Možno ako kráľ mohol Lukáč vystupovať celkovým razantnejším prejavom. Najkrajšia bola v jeho prvom výstupe jeho introspektívna časť, keď vyzýva Miladu, aby prehovorila.
Aj Milada má svoj úvodný inštrumentálny part – ohlasuje ho kadencia harfy, jemná zvukovosť, tempo moderato v zvukovo prepracovaných diminuendách uviedol orchester prvé sólo Milady v podaní našej výnimočnej dramatickej sopranistky Jolany Fogašovej. Už v prvom výstupe predviedla niekoľko polôh: jej príchod bol tichý, vokálny prejav sotto vocce vyspievaný na ploche niekoľkých taktov sa mení (textom pláč nad ztrátou ukrutnou). Jolana Fogašová bola pre Miladu ako stvorená: bez problémov dokázala meniť tiché, kontemplatívne polohy na výrazne dramatické, vo veľkom sforzato hneď v prvom recitatíve z pianissima prešla do úplne odlišnej emocionálnej i výrazovej polohy, aj vysoké dlhé držané h odspievala sebaisto, čisto, s potrebným dramatickým hlasom. Napätie, ktoré dokázala vytvoriť už v tejto árii, podporila hereckým prejavom – keďže dramatický soprán je jej odbor, nepotrebuje mať preexponované gestá. Skôr hrá jemnými, prepracovanými, zato cielenými gestami, pohľadom, výraznou mimikou. Tá sa prejavila aj v momente, keď nastal zlom v Miladinom vnímaní vraha jej brata – Dalibora. Najprv ho síce žaluje a odsúdi, no neskôr je fascinovaná jeho zjavom, vystupovaním a mužnosťou – očarenie a transformáciu hrdinky zahrala výnimočne. Priam bola z javiska cítiť povestná chémia medzi dvoma protagonistami.
Pôsobivý, prekrásny a precítený v jej podaní bol žiaľ, ktorý vyjadrila nad smrťou drahého brata. Je to typ lyriky, no ubolenej, vrúcnej (s ktorou opäť korešpondovala aj hudba) a následne prešla do obžaloby plynule, s diametrálne odlišnou polohou. Najviac v celom diele je citeľná práve prítomnosť Milady. V každom dejstve je takmer stále prítomná na pódiu, postava má dlhé výstupy, často meniace sa nálady a výrazy aj niekoľkokrát počas jednej árie. Po uplynutí hnevu a nenávisti, ktorá sa mení v oddanú lásku, Fogašová predviedla nežnú kajúcnicu, ktorá je oddaná a milujúca – už v závere prvého dejstva, keď žiadala o milosť kráľa. Vokálny prejav dokázala uspôsobiť tejto závažnej zmene – menil sa na vrúcny, mäkký a prekrásne zvučný (lyrickými hrdinkami si naša operná diva prešla, kým si postupne začala budovať repertoár iného oboru). Spievala v každých polohách nielen s obdivuhodnou technickou istotou, no najmä výrazovo presvedčivo. Jej škála dynamiky je nesmierne bohatá. Vie si poslucháča získať veľkými, dramatickými polohami, ale i vábnymi, čistými pianissimami, pri ktorých tajíte dych. Jednou z najnáročnejších bol záverečný výstup prvého dejstva (v notovej predlohe má desať strán) – začína sa v rýchlom tempe, v piáne, no vášnivým prejavom, ktorý zo stredných polôh prerastá do vysokých, prechádza do dialógu s Jitkou do zmierlivejšieho Moderata, aby ukončila prvé dejstvo v dramatických farbách vo vysokých tónoch – ďalšie svietivé, objemné držané h vo fortissime bolo v podaní našej speváčky bravúrne.
Príchod Dalibora na scénu uviedol typický príznačný motív, krátky, no o to charakteristickejší, výrazný, zapamätateľný – orchester ho hral s patričným dôrazom. Taliansky tenorista Luciano Mastro prekvapil nielen vynikajúcou, zrozumiteľnou češtinou, ale i stvárnením Dalibora – tejto postave nesvedčí lyrický, zjemnený prejav, no dynamický, hrdý a mužný. Presne taký je Mastro – cítiť z neho silu fyzickú a do prejavu v exponovaných polohách dokázal vniesť očakávaný kovový tón vo vyšších polohách, popri dynamicky intenzívnej hudbe nezanikol. Jeho prvý výstup Když Zdeněk můj však priniesol aj polohu zlomeného Dalibora so smútkom v duši, ktorý sa so smrťou priateľa Zdeňka len s veľkým bôľom vyrovnáva. Jeho hlas znel s lyrickým výrazom, no zároveň odhodlane a pevne. Nebol to plač, no clivota muža vo vnútri, sprevádzaná husľovým sólom, ktoré sa krásne nieslo sálou. Tento leitmotív prvého huslistu bol jedným z hudobne najsugestívnejších momentov partitúry. Hneď po tomto lyrickom vstupe má však Dalibor bojovný prejav označený v partitúre marziale. Taliansky tenor vedel flexibilne meniť výraz, náladu, prejsť do intenzívnych hrdinských polôh. Záver prvého dejstva v jeho podaní má aj prekrásnu, chytľavú hudbu v spodných polohách sláčikových nástrojov, ktoré uzavrú dramatickými tremolami (všetky sláčikové skupiny v skvelej kondícii). Aj ďalší jeho lyrický výstup v závere, v ktorom mu kontruje krátkym motívom, niekoľkokrát opakovaným v rôznych výškach Milada, bol spevne a zároveň nosne odspievaný. V árii Slyšels to, příteli, v pomalom tempe, mal tenorista náročnú úlohu: Smetana nadeľuje do partitúry ústrednej postave as vo fortissime, dlhý, držaný tón, celkovo je táto citovo vypätá ária náročná – v podaní speváka sme ju počuli bez zaváhania. Mastro dokázal presne zaspievať aj zahrať charakter, ktorý v sebe táto postava má.
Kým prvé dejstvo je doslova „nadupané“ hudbou, v druhom prichádza aspoň čiastočne k zvoľneniu. Nie, že by neobsahovalo hustú faktúru, no predsa – pred nástupom Petra Mikuláša Smetana píše prekrásne, zvoľnené Largo a inštrumentálne menej hutný part pre orchester. Mikuláš ako žalárnik Beneš opäť pred divákmi dokázal, s akým prirodzeným a sebaistým hereckým prejavom sa dokáže vcítiť do role. Nielen text bol v jeho podaní zrozumiteľný, no už tradične s obrovským citom pristúpil aj k deklamácii. Hudba aj v jeho postave anticipuje a následne ilustruje náladu deja. V jeho výstupe Ach jak těžký žalářníka život jest, bol výrazovo sugestívny, orchester uspôsoboval dynamické hladiny speváckemu partu – keď Mikuláš stíšil koncom frázy do piána, citlivá taktovka Roberta Jindru presne dokázala tieto zmeny v interpretácii reflektovať. Jeho hlboké polohy sú vždy znelé, vyššie spieva so sebaistým, výrazovo precíteným prejavom.
Asi ťažko predpokladať, že rola chlapca – žobráka, ktorý sa dostane za Daliborom do väzenia, by mohla sedieť našej sopranistke Jolane Fogašovej. Jej charakteristická ženskosť, výrazná osobnosť, okamžite rozpoznateľné črty tváre, ale i pohľad, ju predurčujú na stvárnenie ženských hrdiniek. „Chlapec“ v podaní Jolany Fogašovej v druhom dejstve, vďaka chôdzi, gestám, hereckej akcii, uspôsobenému vokálnemu prejavu (áno, aj vonkajšie znaky – oblečenie a kapucňa na hlave), bol však stvárnený po každej stránke vierohodne. Fogašovej energický, chlapčensky roztopašný prejav, keď ponúka žalárnikovi Benešovi pivo a mäso „hotovo všechno, jezte a pijte…“ prechádzajúci do radostného, keď Mikuláš spomenie väzneného rytiera, po ktorom túži, bol rozkošný. Len na margo poznámka – Peter Mikuláš a Jolana Fogašová mali totožnú učiteľku spevu počas štúdia VŠMU, profesorku Viktóriu Stracenskú. Vidieť ich spolu na pódiu je vždy zážitok, ich spevácka technika je bravúrna, funguje medzi nimi harmónia a príjemná kolegiálna chémia. Aj ďalší výstup Milady bol písaný obtiažne: keď sa Milada v prestrojení na chlapca dozvie, že môže navštíviť milovaného Dalibora, ozvú sa v nej emócie radosti. Dramatické výšky v intenzívnej dynamike – dlho držané ais a následne gis striedali nízke polohy a v závere opäť dlho držané h, odspievané s čistotou a razanciou. Všetky náročné prechody cez registre zvládla naša sopranistka s ľahkosťou.
Všetky postavy Smetanu majú svoju hudobnú psychológiu, ktorá priam spieva ich charaktery. Dlhý inštrumentálny výstup druhého dejstva, ktorý nás zaviedol do väzenia, otvorila najprv samostatná sekvencia a následne kadencia harfy. Spomienky na Zdeňka v podaní Dalibora však tentoraz Smetana neilustruje husľami, no využíva dychové nástroje (hoboj, fagot, trúbkové sólo), aby vyjadril clivú náladu. Keď sa v spoločnom výstupe oboch hlavných protagonistov Milada prizná a prosí ho o odpustenie, v jej parte sa striedajú lyrické, dramatické úseky aj recitativo. Hudba napokon spomaľuje a v Largu, v závere druhého dejstva, sme sa dočkali jedného z najkrajších milostných duetov, aké kedy boli v českej hudbe vôbec napísané: Ó, nevýslovné štěstí lásky. Bol to nielen hudobne účinný, ale i spevácky a najmä herecky – to je ten moment, kedy veríte protagonistom zamilovanosť, pretože ju dokážu stvárniť uveriteľne, bez patetických „externých“ prejavov, koncentrujú svoj prejav do vokálnych výkonov, ale aj z ich hereckého prejavu je citeľná ozajstná vášeň. Tak, ako bol minimalizmus charakteristický pre scénu, bol typický aj pre herecké gestá. Milujúci sa pár sa vrúcne dotýkal navzájom iba rukami, žiadne preexponované scény v ich podaní sme, našťastie, nevideli. Aj tým bolo dielo kompaktné a krásne.
Vyvrcholenie v treťom dejstve prinieslo očakávané rozuzlenie – odhalenie Milady, ktorá tasí meč, aby zachránila svojho milého z väzenia. Trúchlivé pokánie žalárnika Beneša v podaní Petra Mikuláša o zrade mladého chlapca – „dnes večer ztratil se a zmizel“ začalo tichou spoveďou sotto voce, no vzápätí Mikuláš predviedol svoj plný, objemný hlas v dramatickej polohe. Je to stále náš najlepší basový spevák schopný tých najjemnejších výrazových odtieňov. Medzi hudobne najkrajšie momenty opery patrí nepochybne ária Vladislava Krásný to cíl. Marián Lukáč ju predviedol s intenzitou, dobrou výstavbou a citom. Začína v pomalom tempe so sladkobôľnym výrazom, prejde do strednej, expresívnej polohy, aby ju Smetana ukončil opäť v kontemplatívnom duchu. Skladateľ predstavuje v hudbe invenčné melodické motívy, jeho zmysel pre komponovanie originálnych, vznešených melódií, sa prejavuje aj v tejto árii.
Keď panovník vyzval na príchod Dalibora, opäť sa v orchestri ozval známy motív charakterizujúci túto postavu, tentoraz však v modulácii. Je až neuveriteľné, ako skladateľ dokázal pracovať s účinkom hudby – jeho dielo je nielen kompozične, inštrumentálne, ale i psychologicky prepracované. Daliborov spev o slobode patril tiež medzi účinné výstupy, prejavil v ňom svoju hrdinskosť a odbojnosť. Keď ústredného hrdinu odhalia, na scéne sa objavuje Budivoj v podaní Františka Zahradníčka. Bol to jeho najdôležitejší a zároveň spevácky najpresvedčivejší výstup. Nielen spevácky, ale aj herecky – stál pred otázkou, či má v službách kráľa rytiera Dalibora zabiť, no z jeho prejavu bolo zrejmé, že s rozhodnutím rady sudcov nie je celkom stotožnený. Party Zahradníček interpretoval objemným hlasom, pevnými výškami a istými spodnými polohami, flexibilne dokázal meniť výrazový materiál. Keď sa v diele blížil okamih smrti, hudba patrične stmavla, tichá dráma sa odohrávala nielen na pódiu, ale i v orchestri. Účinné spodné polohy sláčikových nástrojov zafarbili túto predtuchu (čeká již kněz, by připravil tě). Dojemný spev Dalibora Již přídu, Zdeňku neopomína ani Miladu – nazýva ju dievčaťom svätým, pre ktoré žil, hoci práve ona bola tá, ktorá ho na smrť dostala. Lyrické vyznanie záverom predstavuje jeho vrúcny cit k Milade. Bola jeho prvou ženou, ku ktorej pocítil skutočnú lásku.
Aj Milada má na záver emocionálne silné party. Prvý je so zbormi – zbrojnošmi a ľudom Dalibora, spočiatku sa obmedzuje len na úsporný hudobný sprievod, skôr kolorujúci atmosféru, no prechádza do dramatických polôh. Opäť výborne odspievanými v podaní Jolany Fogašovej aj vo vysokých polohách. Aj hudbu k tejto časti skladateľ napísal v bohatej inštrumentácii a dynamike.
Jednou z najkrajších scén bol záverečný duet Dalibora a umierajúcej Milady. Prekrásne, precítené pianissimá sopranistky v sprievode zmierlivej, nebeskej hudby, ktorá je v neustálom pianissime, hoci Dalibor má exaltovaný part vo fortissime – prosiac, aby s ním jeho milá ostala a neopúšťala ho, posledné zvolania Milady v parlande, neustále slabnúci a spomaľujúci sa tok hudby, záverečný trúchliaci ženský zbor – to všetko tvorilo citovo exponovanú scénu s podmanivým účinkom na poslucháčov. Odmenili ju potleskom – pred záverečným, krátkym výstupom Budivoja, Dalibora a zbrojnošov.
Ostravská inscenácia opery Dalibor predviedla divákom vskutku sugestívnu, esteticky vysoko kultivovanú, režisérsky bravúrne zvládnutú inscenáciu. V interpretácii hudby sa snúbili české prvky výrazne kombinované s nemeckou operou a spevácke výkony boli excelentné. Skutočnosť, že aj Dalibor bol uvedený na pôde Národního divadla moravskoslezského, ktoré bude v rámci Roku českej hudby uvádzať na budúci rok všetky Smetanove opery, je ďalším príspevkom tohto operného domu ako si pripomenúť dielo skladateľa.
Zuzana Vachová
Foto: Martin Popelář
Bedřich Smetana: Dalibor
22. júla 2023, 18:30
Divadlo Antonína Dvořáka, Ostrava
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Réžia: Martin Otava
Scéna: Daniel Dvořák
Kostýmy: Dana Haklová
Pohybová spolupráca: Jana Tomsová
Zbormajster: Jurij Galatenko
Dramaturgia: Juraj Bajús
Osoby a obsadenie:
Vladislav, král český – Marián Lukáč
Dalibor, rytíř – Luciano Mestro
Budivoj, velitel královské hradní stráže – František Zahradníček
Beneš, žalářník – Peter Mikuláš
Vítek, posel Daliborův – Ondřej Koplík
Milada, sestra purkrabího ploškovického – Jolana Fogašová
Jitka, selské děvče na statcích Daliborových – Veronika Rovná
Soudce – Waldemar Wieczorek
Ambrož Chrt z Plzně, děkan pražské kapituly – Jan Rychtář
Sbor a orchestr Národního divadla moravskoslezského
Koncertní majstri Jan Šošola a Lucie Staňková
