Film Slúžka sa netají tým, že je o ženách a pre ženy. Dokazuje to obsadením, cieľavedomým adaptovaním knižnej predlohy, aj množstvom pridružených tém, ku ktorým sa vyjadruje. Samozrejme by sa o film mal zaujímať aj mužský divák, myslím však, že zámer adresovania snímky ženám spočíva v túžbe vyvolať v ženách vnútorné odhodlanie veci zmeniť a nečakať kedy im to muži dovolia.
Na druhej strane, z hľadiska prijatia sa nedá tvrdiť, že by mal nový filmy režisérky Mariany Čengel Solčanskej práve ustlané na ružiach. Slovenské diváčky nemajú na problematiku feminizmu jednotný názor, a preto čakať, že ich režisérka novým počinom v niečom posmelí, nemôžeme. Tak či onak, filmy, akým je Slúžka na Slovensku dlho chýbali a konečne sa v kinodistribúcii vďaka režisérke Solčanskej zapĺňa priestor určený nie len pre reflexiu vysokej politiky a organizovaného zločinu, ale aj spoločenských tém, priamo sa dotýkajúcich obyčajného človeka. Otázne je, ako bude prijatá.
V kinosále som bol svedkom kurióznej situácie, kedy evidentné ublíženie na tele a cti ženy vo filme vyvolalo u niektorých diváčok povýšenecký výsmešok. Nebol to výsmech odsudzujúci násilie a mužskú nadradenosť, bol to výsmech ženskej neochote znášať to, čo ženy po stáročia znášať museli. Žena totiž nesmie prejaviť „slabosť“ pred mužom, tým, že sa mu postaví a začne hovoriť o svojom práve. Môže to robiť iba ticho a v spoločnosti inej ženy. To znamenal ten posmech niektorých žien v kine. Povýšenie sa nad hrdinkou, prislabou na to, aby mohla celý život znášať, čo jej je súdené. Svet je tvrdé miesto a ty dievča sa s tým nauč žiť. My sme tiež museli. Aj v dobe rozširujúcich sa možností a príležitostí sa nájdu takí, ktorí či už zo závisti, alebo zo snahy udržať kedysi fungujúci poriadok hovoria, čo by sme nemali. Hoci už dnes ženy nestoja pri sporáku príkazom, stále sa to od nich tak nejak očakáva, veď kto iný by to robil? Uznávame, že ony to robiť nemusia, ale aby to robil chlap… Prosím vás. Teoreticky už ženy na výber majú a azda nastáva zmena aj v praxi. Obávam sa však, že aj medzi mladými ešte sčasti platia staré poriadky. Našťastie máme na Slovensku filmárky, ktoré otvorene a odvážne núkajú alternatívu.
Slúžka nie je prvým filmom pre ženy, ktorý u nás vznikol. Na rozdiel od romantických komédií, v ktorých si dokonalé nezávislé hrdinky hľadajú dokonalých partnerov má Slúžka priekopnícky charakter. Hovoria jej: „Prvá slovenská lesbická dráma“. Prvý raz sú všetky problémové zadania týkajúce sa súčasných žien koncentrované na jednom mieste, pričom nejde ani o žiadnu odľahčenú rodinnú komédiu. Skrátka a dobre, režisérka Mariana Čengel Solčanská spolu so scenáristkou a autorkou knižnej predlohy Hanou Lasicovou prvý raz, bez obáv a bez zľahčovania hovoria o tom, čo trápi a vždy trápilo ženy a nič z toho nie je hodné posmeškov.
Hrdinky musia čeliť ponižovaniu a kráčať po vopred nakreslenej trase. Žena sa nesmie starať do mužských záležitostí a nemala by vyjadrovať svoj názor, kým sa niekto nespýta. Nezáleží pri tom, či je urodzená alebo slúžka. V takto nastavenej atmosfére môžu úprimné dievčatá urobiť len jedno: vytvoriť si vlastný svet, ukrytý pred mužmi. Dom, v ktorom hlavná postava Anka slúži, sa skladá z prezdobených útulných miestností pre panstvo a tmavých komôr pre služobníctvo. Mlčanlivé tváre vidia a počujú všetko, no musia si to nechať pre seba. Medzi sebou si môžu utvoriť názor a aj ho vyjadriť. Ich páni sa o tom nikdy nedozvedia. Priepasť medzi služobníctvom a šľachtou samozrejme odkazuje sama na seba v historickom kontexte pred tým, ako sa podobné zriadenie v nasledujúcich obdobiach našich dejín úplne rozpadlo. No keďže pozícia chyžnej, pestúnky či kuchárky pripadala aj v minulosti najmä ženám, funguje prudký rozdiel v spoločenskom postavení aj ako obraz rodovej nerovnosti. V tom majú autorky filmu pravdu.
Chudobné, nemanželské dievčatko čakal iba ťažký život a z tejto predurčenosti sa nedalo vymaniť. V knižnej predlohe je hlavná hrdinka Anna mladou, dobrosrdečnou a pokornou slúžkou, schopnou prijať akýkoľvek životný údel, aj keď veľmi neľahký. Pomáha jej v tom viera, ale najmä jej priateľky, tiež slúžky. Vo filmovom prepise autorky ešte o niečo viac tlačia Annu do pozícií, ktorými by jej ako žene pripravili ešte väčšie úskalia. Aby sa slúžka zaľúbila do šľachtica je trúfalé, ale aby sa zaľúbila do šľachtičnej, to je už neslýchané. Anka preto musí tajiť omnoho viac než ostatné slúžky. Nie však sama pred sebou. Postava Anny sa nepozastavuje nad morálnosťou svojho konania, ktoré by jej ako poslušne sa modliacej a bohu oddanej mladej žene určite nemalo dať pokojne spávať. Najmä v tej dobe. Náboženskej rovine konfliktu sa radšej všetci vyhli. Autorky sa miesto toho zamerali na krásny vzťah medzi dvomi ženami, ktorému však venovali žalostne málo času. Na romantickom vzťahu je najkrajší čas jeho zrodenia. Láska medzi Resi a Annou vznikla prudko a bez vzrušujúcejšieho spúšťača. Hoci je medzi nenávisťou a láskou veľmi tenká čiara a jedno sa môže zmeniť v druhé a naopak, predsa len k tomu nedochádza bez náznakov či zlomových momentov. Tým nechcem povedať, že by filmu chýbalo viac nahoty a telesnej intimity. Naopak, zaobišiel by sa aj bez toho. Čo mu chýba, je intimita citová, hlbší ponor do vnútra postáv a viac náznakovosti. Ich vzťah sa z jednoduchej nenávisti rázom preklopí v jednoduchú lásku a my ani nevieme kedy k tomu došlo. Z toho najzaujímavejšieho, čo nám film ponúka, autorky uberajú a miesto sledovania zrodu silného citu sledujeme príbehy vedľajších postáv, ktoré sú jednoducho nezaujímavé a predvídateľné. Ale o tom neskôr.
Režisérka a scenáristka filmu nabrali dosť odvahy, aby do filmu konečne dostali tému, ktorá polarizuje a vzbudzuje v mediálnom priestore veľké vášne, no okrem tejto odvahy a skúseností v sebe už nič viac nenašli. Áno, film vyzerá nádherne a autenticky. Šikovne sa vyhýba veľkoleposti, ktorá by mu mohla ublížiť a zaujatých nás drží vo vnútri domu, aby sme sa dívali na už filmových hercov. Slúžka je krásnym príkladom toho, ako vhodne zvolené herečky a herci môžu byť suverénnou súčasťou filmového diela a my, diváci a diváčky, už viac nemusíme znižovať svoje nároky a očakávania od nových slovenských komerčných snímok. Dana Droppová s citom ovládla postavu skromnej dedinčanky Anky, stratenej vo veľkom svete, ale zároveň neubrala na jej vnútornej komplexnosti ženy. Podobne možno pozitívne hovoriť aj o výkonoch Vici Kerekes, Anny Geislerovej aj Zuzany Mauréry. Postavy v tomto prípade neboli limitované schopnosťami hereckých predstaviteliek, ale scenárom.
Z toho sa silne vinula vôľa autoriek postaviť sa čelom ku všetkým problémom, na aké si v spojitosti so ženami možno spomenúť. Okrem lesbickej lásky načrú do problematiky rodových stereotypov, násilia na ženách, nechceného tehotenstva a následnej interrupcii a pod. Nesporne dôležité témy však na ploche ani nie dvojhodinového historického filmu – ako historický niektoré skutočnosti spravidla skresľuje, a tým sťažuje ich interpretovanie divákovi – čo stačí akurát tak na programové vyjadrenie postojov, nie ich hĺbkové skúmanie. Slúžka preto pôsobí skôr ako zborník či stručný manifest feministického filmu pre naše lokálne potreby. A to je škoda. Otvorené témy si zaslúžia menej náruživý prístup a vôľu dospieť k vlastnému poznaniu, nie len k preberaniu už naučených záverov.
V krajine zvádzajúcej boj o pojmy a základné východiská sa všeobecné vyjadrovanie ešte dá prepáčiť. Čo sa však odpustiť nedá, je preberanie všetkých mysliteľných klišé historických rodinných ság. Menovanie väčších aj drobnejších obohraných motívov vo filme Slúžka by z tejto recenzie urobilo román. Azda len časti príbehu, ktoré sa verne držia knihy pôsobia vo filme osviežujúco a nepredvídateľne. Všetko ostatné je ako vystrihnuté z typickej predstavy o historickom príbehu jednej rodiny. Syn nadšený z vojny sa z nej vráti jednonohý, jednooký a pomätený. Najkrajšia zo slúžok tajne potešuje pána domu a márne verí v ružovú budúcnosť a k tomu rádoby politické reči vedené iba mužmi v salóniku pri cigarete. Nie, naozaj v tom nemienim pokračovať. Šťastie, že naša história prirodzene pôsobí na divákov lákavo a dokáže si ich toto prostredie a doba udržať – aj vďaka zaujímavým a skvelo stvárneným postavám – v zaujatí.
Za zmienku stojí ešte hudba skladateľa Vladimíra Martinku. Silne dotýkajúce sa a zapamätateľné motívy charakterizujúce najmä Ankinu rodnú Banskú Štiavnicu dotvárajú umelecký zážitok navodený už tak sebavedomou prácou s vizuálom.
Už vieme, že dokážeme urobiť skvelo vyzerajúcu historickú komornú drámu a máme hercov, ktorí konečne vedia ako filmové dielo spoľahlivo povýšiť. Autorky vo filme Slúžka už aj položili základné tézy, akým sa hádam budeme aj naďalej venovať. No keď už slovenský film stojí na vlastných nohách, nastal čas ho prestať držať a podopierať. Nehovorme mu čo má robiť a nechajme ho kráčať osamote. Nech si ide vlastným smerom, hľadá nové cesty k odpovediam a aj keby neskôr dospel k rovnakým záverom, jeho cesta a svojbytnosť budú znamenať omnoho viac, ako učiteľské a zjednodušené tlmočenie toho, čo už poznáme od iných.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Igor Stančík
