K úprave našej hymny sa vyjadrili azda všetci odborníci našej planéty. Mnohé názory si však žiadajú korekciu a v diskusii azda ďalší názor nebude prekážať.
Začína to byť už nielen neslušné, ale nadmieru nevkusné. Reakcie a debaty okolo novej úpravy slovenskej hymny už dávno prerazili dno toho, čo je v zdravej spoločnosti normálne. Je chybou, ak nevieme prijať odlišné názory – želala by som si v novom roku aj viac empatie a pokory, ak by to malo zmysel. Hymna však naďalej, namiesto toho, aby spájala, delí spoločnosť a rezonuje ako top téma, aj keď zaiste by sa našli aj relevantnejšie, pre fungovanie krajiny určujúcejšie. Mňa osobne nová verzia oslovila. Oskar Rózsa sa ňou priblížil viac k pôvodnému, clivému, melancholickému charakteru ľudovej piesne Kopala studienku (ktorú poznám od svojich detských čias lebo za socializmu nás na prvom stupni ZŠ učili, aký je pôvod našej hymny a dávno predtým mi to dokonca povedala a spievala moja matka, lebo vtedy sme ešte žili a rozprávali sa ako normálni ľudia).
Zmenou tempa – Maestoso largamente dal Oskar Rózsa frázam a celkovému vyzneniu skladby nový charakter. Lyrickejší, hĺbavejší a najmä ucelenejší, bez pocitu znenia „na doby“. Zásadnou zmenou je tiež, že úvodný tón unisono v sláčikových nástrojoch umožňuje čas na „nádych“, keďže skladba sa začína na poslednú dobu v 4/4 metrorytmickej štruktúre. Je až neuveriteľné, koľko vášní vzbudil už len tento prvý tón, ktorý dokonca niektorým pripomínal ruskú hymnu. Nuž tak, tá sa začína intervalom kvarty, asi ťažko by ju dokázal čisto zaspievať laik. Ten jeden tón stabilizuje harmóniu, v prípade našej hymny je aj rytmickou oporou. Je bežným prvkom v mnohých hymnách a vo vokálno-inštrumentálnych verziách dokonca máva svoju introdukciu v podobe celého úvodného motívu. Predmetný jediný tón postačil (pozor, nie je to akord, ako ho mnohí „odborníci“ označujú) na celú vlnu nenávistných a posmešných reakcií. Pritom však dáva hymne potrebnú oporu – harmonickú i rytmickú, zároveň je výrazovým prvkom posúvajúcim skladbu k majestátnej výrazovosti. Mimochodom, stačilo ten úvodný nástup zahrať rytmicky precízne, aby vyznel tak, ako má.
Kontrast medzi textom, ktorý má revolučný charakter a novými výrazovými prvkami tejto úpravy síce môžu budiť spočiatku nepochopenie, no na druhej strane, skúsme si uvedomiť, že bol dôsledkom historických udalostí z roku 1843. Iste, môžeme k nim mať rešpekt, poznať ich, pamätať si ich, zároveň by sme si mali uvedomiť, že žijeme v inom storočí, za iných okolností a podmienok. Hoci, niekedy človek môže mať pocit, že sa v súčasnosti navraciame do praveku, nepopieram.
Na Novoročnom koncerte sme počuli inštrumentálnu verziu. Veľký, takmer mahlerovský orchester dáva novej úprave hymny bohatú zvukovosť, ktorá je podporená vnútornými hlasmi. Prvú gradáciu počuť už na slová „zastavme“ vo fortissime, v opakovaní ešte inštrumentálne bohatšiu. V druhej strofe hneď úvodom znie lydická kvarta – odkaz na slovenský folklór. Dodáva úprave svojrázny, archaický charakter – možno pre mnohých nezvyklý, no previazaný na korene našej kultúry. Zvuk je čoraz majestátnejší, rovnako tak majú zbory čoraz väčší priestor – skladba smeruje do prirodzenej, najzásadnejšej gradácie. A prekvapenie na záver – fujary, ktoré odhalil každý. Vedela by som si predstaviť aj inštrumentálne oprostenejší priestor pre tieto nástroje. Napriek tomu, že boli na koncerte tri (predpísaných 6 fujár), v závere dostatočne nevyzneli.
Ak sa tak zásadne diskutovalo o durovom závere – pobavilo ma najmä, ako za takýto postup vyhadzujú študentov na umeleckých školách, jedným dychom treba dodať, že tento postup má nadväznosť na históriu európskej hudby. Zrejme by sme potom museli zakázať tvorbu velikána Johanna Sebastiana Bacha, ale aj mnohých iných, barokových, renesančných, ba i dnešných, žijúcich skladateľov. Napríklad, Bach ako hlboko veriaci človek molové skladby v závere zjasnil tóninou svetla a nádeje. Zároveň má tento postup aj akustické súvislosti – to vedel už Bach, ale to len tak na margo. Ak máme mať pocit verného zosobnenia záverečných slov „Slováci ožijú“, bez hrmotného záveru, v dôstojnom vyjadrení – presvetlením charakteru celkového znenia, potom to bol skvelý nápad. Výrazový i myšlienkový. A napokon, keď už je taká verejná diskusia okolo durovej a molovej tóniny (fascinuje ma, že dnešný bulvár píše o durových a molových tóninách!), dur znie hneď v druhom verši, rovnako ako v ľudovej piesni Kopala studienku. Úplne štandardný postup, za ktorý nikto nikoho nevyhodí.
Je to len otázka času, kedy novú úpravu prijmeme za svoju. Evidentne s ňou nie je stotožnená zatiaľ ani Slovenská filharmónia, osobne si takto interpretačný výkon nášho prvého orchestra nepredstavujem. V podaní SF nová úprava hymny nepresvedčila stopercentne, neznela zvukovo kompaktne ani dostatočne nuansovane z hľadiska dynamiky, orchester mnohé motívy vo vnútri štruktúry skladby zvukovo prekrýval. V záverečnom spomalení nevyzneli ani fujary, hoci na pódiu boli traja fujaristi. Zdá sa, že posledné takty so zmenami metro-rytmickej štruktúry si vyžadujú od hráčov podstatne viac pozornosti. Jedným slovom, cvičiť.
Po interpretačnom fiasku nasledoval príhovor generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Turnera. Novoročný koncert Slovenskej filharmónie (1. januára 2025) – Bel canto gala, bol dramaturgickým mixom vážneho programu a Silvestrovských koncertov. V Koncertnej sieni v naštudovaní Rastislava Štúra znel program v prvej časti koncipovaný v téme, v druhej skôr odľahčenejšieho charakteru. Hosťami koncertu boli operní sólisti – sopranistka Simona Houda Šaturová, mezzosopranistka Jana Kurucová a tenorista Juraj Hollý.
Program koncertu otvorila predohra k opere Don Pasquale talianskeho skladateľa Gaetana Donizettiho. Orchester nastúpil s potrebnou energiou, v Allegre, aby dal následne priestor sólovému violončelu. V Andante mosso sme tému postupne počuli vo violončele, zopakovanú, v lesnom rohu, vo flaute. Štúr je skúsený operný dirigent, s tempami pracoval obozretne, zachovával estetiku zvuku a charakteristických prvkov Donizettiho. Sláčikové nástroje zneli v rýchlych tempách s ľahkosťou, čisto, gradácie zvukovo presvedčivo, spomalenia citlivo, dialogické party rytmicky precízne a plynulo. Z predohry sme získali pocit, aké je vyznenie tejto komickej opery – je to hudba plná valčíkov, dynamických, rýchlych častí, brilantných partov verzus melancholických.
Z tretieho dejstva opery znel duet Noriny a Ernesta. Výraznou posilou dámskych sólistiek v tento večer bol člen operného súboru Národného divadla Košice Juraj Hollý. Možno úvodný duet nevyšiel celkom ideálne z pohľadu nasadenia tónov vo výškach a ich stability, no jeho lyrický prejav presvedčil. Od Donizettiho znela v prvej polovici aj obľúbená ária Una furtiva lagrima, romanca Nemorina z 2. dejstva opery Nápoj lásky. Hollý má peknú farbu hlasu, je znelý, dostatočne objemný, dobre vyvážené registre a na tomto koncerte zasvietil. Ešte viac plastickosti vo výraze, pochopenia pre hĺbku emócií, rovnomernejšieho rozloženia síl v tomto romantickom kuse – tento spevák má rozhodne veľký potenciál.
Je to vyváženosť lyrických a komických prvkov, ktoré robia Donizettiho diela takými príťažlivými. Objavili sa i v tomto známom kuse – orchester pod taktovkou Rastislava Štúra ich hral dostatočne plasticky a verne. Jeho skúsenosti v oblasti operného repertoáru sa naplno zúročili – pozorne sledoval party sólistov, nuansoval zvuk, no nie na úkor jeho dostatočnej dramatickosti, dbal na presné nástupy a štýlovo čisté predvedenie typického rukopisu skladateľa.
Tvorba Vincenza Belliniho, ďalšieho talianskeho skladateľa bel canta, je charakteristická, okrem iného, nádherne tvarovanými melodickými motívmi. Belliniho tvorbu sme počuli v ukážke z opery Kapuletovci a Montekovci, ktorá zobrazuje príbeh Romea a Júlie. Kavatína Romea z prvého dejstva zobrazuje hrdinu prichádzajúc za znepriatelenou rodinou, ponúkajúc mier. Keďže je to nohavicová rola, kavatínu predviedla mezzosopranistka Jana Kurucová. Je v nej trúchlivosť a introspektívnosť, vnútorná dráma, tá sa však len postupne má rozvíjať. Kurucová je spoľahlivou interpretkou, výrazovo to však bol príliš dramatický part s veľkými, objemnými forte, najmä v úvode, kde sme čakali skôr precítené pianissimá. Spodné a stredné polohy boli tónom a esteticky lahodnejšie, bez rušivej expresivity. Vynikla najmä v kontrastnej rýchlej časti.
Tretím talianskym autorom, ktorého tvorbu sme v prvej časti večera počuli, bol Rossini. Aj keď je známy predovšetkým komickými operami, znela Semiramis, dramatické dielo založené na Voltairovej tragédii. Kavatínu kráľovnej Semiramis z prvého dejstva spievala Simona Houda Šaturová. Belcantový repertoár našej sopranistke pristane, jej svetlý, jasný tón sa krásne vynímal, jej koloratúrne party boli pod kontrolou, technicky bola istá, virtuózne úseky zneli s ľahkosťou a so širokou škálou emócií.
Krajší záver prvej časti koncertu sme si ani len priať nemohli. Belliniho Norma uzavrela „vážnu“ časť večera – znela predohra k opere a duet Normy a Adalgisy. V ouvertúre Štúr našiel dramatickosť a hĺbku výrazu, ktorej nedostatok niektorí kritici tomuto žánru vyčítajú. Iste, bel canto je v prvom rade postavené na silných melodických motívoch a brilantnosti hudby a vyťažiť z nich maximum – vo výpovedi, sile a dramatickosti, je pre mnohých dirigentským orieškom. Nedostatok kontrapunktu v dielach, skôr preferovanie priamočiarych melodických výpovedí, chce energiu, zápal, premyslenú výstavbu, pochopenie a stvárnenie obsahu, často virtuozitu v hraní. Slovenská filharmónia pod taktovkou Štúra hrala v sebaistých tempách, s detailnými, vypracovanými melodickými líniami a až uchvacujúcou dynamikou. Duet vo finále bol dobrou voľbou. Jednak atraktívnosťou repertoáru a potom, farbami. Kurucová disponuje pekným, svetlým materiálom, ktorý sa presne hodí k postave Adalgisy, nemal by to totiž byť tmavý hlas. Obe sólistky spievali v súhre, s citlivým frázovaním, peknými spomaleniami a dobrou intonáciou, vzájomným počúvaním sa.
Dramaturgickým mixom bola druhá časť večera. Priznám sa, ani neviem, odkiaľ začať. Azda od Bizeta a jeho Carmen. Nie, že by ma vybrané skladby nepotešili, ale čím si tento autor zaslúžil byť hneď úvodným číslom večera, je pre mňa doteraz záhadou. Iste, vždy si radi vypočujeme tento, až notoricky známy kus s flautovým sólom v Entr’acte z tretieho dejstva opery, ktoré sa hodí k slávnostnej atmosfére, ale z pohľadu žánrovej zameranosti koncertu mohol byť tento autor v programe pre diváka mätúci. Duet Carmen a Dona Josého z prvého dejstva opery v podaní dvojice Kurucová – Hollý však vysvetlil tento „odľahčený“ dramaturgický krok. Poloscénické prevedenie spevákov s hereckými akciami pristalo španielskemu temperamentu hudby. Na pódiu hrala Kurucová spútanú Carmen, ktorej neodolá ani jej strážca, ktorý ju má odviesť do väzenia. Hereckým výkonom prekvapil najmä Hollý, ktorý poľahky podľahol pokušeniu svojej speváckej partnerky.
Publikum sa konečne uvoľnilo, rovnako i hráči hrali s väčšou živelnosťou a sebaistotou. A zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, Belliniho predohra k opere Beatrice di Tenda. Mala výborne nastavené tempo, pod taktovkou Štúra hrala Slovenská filharmónia rytmicky precízne, s potrebnou energiou, behy hrali sláčiky s ľahkosťou, dychové nástroje boli čisté, spevné, pulzácia kontrabasov a transparentnosť partitúry boli očarujúce. Dirigent dosiahol krásne kompaktný zvuk, farebnosť a potrebné napätie v diele. Hráčom sa pod jeho taktovkou hrá počuteľne dobre, v ich prejave nechýbala angažovanosť. Tá sa potom odrazí aj na výsledku – v tento večer sme počuli niekoľko zaslúžených aplauzov.
Najviac však publikum reagovalo na Lehárov koncertný valčík Zlato a striebro. To sú diela, ktoré prešporskému publiku zaručene konvenujú. Delikátny zvuk huslí známej melódie, opakovanej v dychberúcom pianissime, charakteristická rytmika s pulzáciou v nízkych polohách sláčikových nástrojov, tak i dramatická časť v rýchlejšom tempe, rozcítila obecenstvo. A možno namiesto návratu k Donizettimu, mohol koncert pokračovať práve v tomto duchu. Chápem však rôznorodosť druhej časti, chcela priniesť žánrovú a autorskú pestrosť. Bernsteinovu Predohru k operete Candide, ktorú v podaní nášho orchestra len ťažko akceptovať (najmä keď viete, ako má znieť), uzavreli dva prídavky: Finále zo suity baletu Bratislavský majáles a Pieseň o rodnej zemi, na ktorej už bolo cítiť únavu speváčok. Dusíkova pieseň však má magický účinok na slovenské publikum – funguje vždy a za každých okolností.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
