Už prvé koncerty v Redute s publikom ukázali, ako veľmi ľuďom chýba kontakt so živou kultúrou. Slovenská filharmónia si drží výbornú formu aj po lockdowne.
Štvrtkový koncert Slovenskej filharmónie (13.1.2022) tesne po uvoľnených opatreniach predstavil orchester v dobrej kondícii a najmä bolo okamžite citeľné, že funguje vzájomný prenos energie: publikum sa konečne mohlo od novembrového lockdownu nadýchnuť naživo znejúcej hudby v excelentnej akustike vo veľkej koncertnej sále.
Ani program nemohol byť lepšie dramaturgicky zostavený: Felixovi Mendelssohnovi-Bartholdymu sa v jeho Symfónii č. 4 A dur, op. 90, Talianskej podarilo skoncentrovať hudobný materiál, ktorý okamžite, od prvých taktov naleje do človeka životný optimizmus, pocity radosti a nezastaviteľného prúdu energie. Skladateľove potulky Talianskom sú doslova nakumulované vo virtuóznom štýle prvej časti Allegro vivace, ktorá síce pod taktovkou Olivera Dohnányiho mohla byť koncipovaná aj v rýchlejšom tempe, aby mala v sebe viac iskrivosti a energie, no v interpretácii orchestra sme počuli dobre stavanú dynamiku, dôsledne vyhraté odťahy a napriek niektorým intonačným neistotám v dychových nástrojoch aj pekné hobojové sólo. Azda každý z hudobníkov, kto túto symfóniu hral, si posťažuje, že je to „peklo“, najmä klarinetisti.
To len my, poslucháči z nej máme taký pôžitok – je to azda najklasicistickejšie dielo Mendelssohna, kde v prvej časti vynikajú zaujímavé melódie a harmónie, ktoré doslova hrejú pri srdci. Tento vrúcny charakter sa filharmonikom podarilo v prvej vete podčiarknuť – najmä ústrednú, prvú tému v sláčikoch, ktorá je plná temperamentu a doslova v nej počuť slnko. Celkovo skladateľ v prvej časti predstavuje tri témy – svižnú prvú, pokojnejšiu druhú a tretiu, s ktorou pracuje na spôsob fúgy. Bol to autor, ktorý bol kompozične mimoriadne zdatný, dostalo sa mu kvalitného vzdelania už v detstve, takže jeho diela sú prepracované, hoci sám práve s touto symfóniou nikdy nebol spokojný. Charakterovo a náladovo sa orchestru podarilo všetky témy vystihnúť – nebyť toho pomalšieho tempa, ako je predpísané, mohla byť interpretácia presne taká brilantná, ako má byť.
Druhá časť, Andante con moto, je obraz pochodu pútnikov, no zdroje sa rôznia, či mohlo ísť o skladateľovu skúsenosť – ako uvádza bulletin ku koncertu, „podľa svedectva jeho priateľa Moschelesa, že tému začul kdesi nôtiť českých pútnikov a sprevádza ju monotónny rytmus hlbokých sláčikov.“ V ďalších sa dozvieme, že ide o náboženský sprievod v uliciach Neapola, ktorý zhudobňuje. Jeho nostalgický charakter by tomu zodpovedal, čo však bolo na koncerte fascinujúce – bola spomínaná, ostinátna basová linka. Neustály pohyb kontrabasov a violončiel, v piane, držiac po celý čas jednotné tempo (vo vynikajúcej interpretácii), následne téma vo violách a v dychoch, pekne vyspievaná, nás nenechala na pochybách, že orchester je vo výbornej forme.
Na to, aké zvyknú byť menuety, tretie časti klasicistických symfónií pomerne schematicky napísané, je táto obzvlášť vydarená – prosto krásna. Con moto moderato prináša eleganciu sláčikových nástrojov, ktorú sme v interpretácii v tento večer aj zreteľne počuli. S potrebnou ladnosťou, pôvabom a pekne klenutou melodikou s citom pre frázovanie. Skladateľ v nej predostiera takpovediac až romantickú atmosféru, kombinovanú s lyrikou motívov evokujúcich prírodné scenérie, na čo mu v inštrumentácii dobre poslúžili trio lesných rohov (pomerne nevyvážený a chybný výkon, neskôr už v sólovom výkone došlo k náprave), zvukovo príťažlivá melodika a trilky flauty (spoľahlivý výkon flautistu Cyrila Šikulu – prvého flautistu a vedúceho skupiny orchestra) a z nižšie posadených dychov fagoty.
Vo štvrtej časti Presto bola citeľná z celkového zvuku skoncentrovaná dobrá nálada až bujarosť, napokon, je najviac „talianska“ zo všetkých štyroch častí symfónie. Ak by dirigent viedol teleso k ešte väčšej a intenzívnejšej kontrastnosti, rozhodne by bol pôvodom toskánsky vidiecky tanec zo 16. storočia – Saltarello, v štýle ktorého je táto časť skomponovaná, aj výrazovo presvedčivejší. Rýchle tempo niekedy spôsobovalo nedostatočnú artikuláciu v častiach, ktoré majú pomerne hustú faktúru. Možno, keby sa prihliadlo v koncepcii na ich ľahkosť a tanečnosť, celkové vyznenie by bolo adekvátnejšie. I tak však celkovo možno skonštatovať, že hudobníci podali presvedčivý výkon, sú v dobrej forme a celkový zvuk telesa je stále výborný – hudobníci vedia pracovať s dynamikou a gradácia im ide prvotriedne. Fortissimo v ich podaní bolo vždy dostatočne burácajúce a iskrivé a nestratili esprit ani chuť hrať.
Nikolaj Rimskij-Korsakov a jeho orchestrálna suita Šeherezáda, plná exotických melódií, inšpirovaná prastarými orientálnymi príbehmi Tisíc a jednej noci, je dômyselne vystavaným, inštrumentálne a rytmicky pestrým dielom, v ktorom autor dokázal skombinovať typické prvky ruskej ľudovej hudby a orientu. Zložité rytmické štruktúry dokážu potrápiť aj tie najlepšie svetové orchestre a výrazovo podchytiť charakter ruskej hudby, s energickým pulzom a mnohými prvkami hudby Blízkeho Východu, dokáže s presvedčivosťou a originalitou štýlu len máloktoré teleso. Navyše, hovoríme aj o technickej náročnosti a bravúre – a už pred samotným hodnotením treba povedať, že Slovenská filharmónia ustála tento kus so cťou.
Výnimočnosť tohto diela tkvie aj v tom, že skladateľ nikdy príliš nepreviazal dielo s mimohudobným programom, len rámcovo sa opiera o príbeh Šeherezády a sultána Šahrijára, ktorý po svadobnej noci necháva sťať každú zo svojich neviest. Zachrániť sa podarí len Šeherezáde, ktorá sultánovi každú noc začne rozprávať príbeh, no dokončí ho až nasledujúcu noc. Korsakov skrátka nie je ani nechcel byť príliš viazaný na program – jeho majstrovskú hudbu, bohatý symfonizmus dokážete vnímať aj bez programu. Natoľko je zručný majster, že k jeho kompozícii nepotrebujete žiadne barličky v podobe písaných „rozprávok“.
Aj v hudbe sú témy Šeherezády a sultána tie, ktoré zreteľne rozpoznávame, sú charakteristické a častými návratmi dielo stmeľujú v jeho zložitej štruktúre. Obe sa predstavia už v prvej časti More a Sindibádov koráb a orchester ich uviedol s patričným kontrastom, zapamätateľne. Veľkolepým úvodom sultána a nežným husľovým sólom Šeherezády – téma, ktorá sa vryje poslucháčovi do pamäti okamžite. Tejto úlohy sa zhostil koncertný majster orchestra Slovenská filharmónia, Jarolím Emmanuel Ružička.
Keď prvý huslista má hrať sólo, znamená to jediné: Šeherezáda rozpráva nový príbeh, jej hlas, teda výraz by mal byť nežný, jemný, až submisívny, v pomalom tempe – mal by tvoriť absolútny kontrast so sultánovým svetom. Kým orchester si počínal dobre a prejavil sa s dostatočnou intenzitou, využil na to nielen dynamiku, ale aj hĺbku zvuku a farby, výrazovo boli husle posadené do expresívnejšieho prejavu, ako by sme očakávali. Je to jeho osobitý spôsob prejavu, štýl, ktorý z pódií poznáme. Ružička je mimoriadne dobre disponovaný, kvalitný hráč, ktorý aj tie najnáročnejšie polohy (ktoré sú pre mnohých koncertných majstrov aj tých najlepších orchestrov výzvou) zvládol bravúrne. Výrazovo však poňal tému odlišne.
Aj druhú časť O cárovičovi Kalenderovi otvára téma Šeherezády, no počujeme jej variáciu. V tomto prípade skladateľ zvyšuje technickú náročnosť (intenzívnejšie vibrato, hra viacerých tónov na rôznych strunách), s ktorou si koncertný majster poradil. Počuli sme aj pekne vyspievané, precítené sólo fagotu, ktoré predznačilo ďalší vývoj diela. Sóla – trúbky a trombóny a následný rytmický zvrat, ktorý vrcholí vo veľký, gradujúci zvuk orchestra, to je niečo, v čom sa filharmonikom v tento večer mimoriadne darilo. V tutti pasážach, v gradáciách a rytmicky náročných partoch dosahovali presvedčivé výkony, expresívny výraz a vtiahli poslucháčov do rozprávkovej drámy Korsakova. Nežné, lyrické časti kombinované napríklad s harfou, zase naopak, vytvárali kontrasty.
Najromantickejšou časťou je tretia, Láska cároviča a princeznej. Vrúcna lyrika bola citeľná vďaka téme, ktorú interpretovali violončelá v nádhernom, precítenom oblúku. Je to veta, v ktorej sa snúbi túžba a láska zároveň a Korsakov v opakujúcej sa téme dokáže využiť mimoriadne vnímavo a invenčne inštrumentáciu: počuli sme prekrásny sólo výstup flauty či klarinet, ale aj nádherné, lyrické hobojové sólo. Hĺbka orchestra, zvuk, vnútorná dráma spojená s nehou, širokou ruskou melodikou, ktorá znela v podaní našich filharmonikov očarujúco, opätovná téma Šeherezády – tentoraz v inej variácii (skladateľ používa techniku spiccato), opäť posunula dielo do novej roviny. Ak to mal byť romanticky mienený koncert, tak potom táto časť ho v tejto línii rozhodne spečatila.
Finále Sviatok v Bagdade. Stroskotanie korábu sa začína témou sultána, ktorý chce vedieť, ako príbeh končí. V rozuzlení príbehu počujeme variáciu témy, samozrejme, znie dominantne, so silnejúcim zvukom, a tému Šeherezády počujeme v dramatickejšom výraze – ide o vrchol či zápletku rozprávaného príbehu. V orchestri sa objavujú postupne témy či útržky z nich, ktoré sme už počuli, všetko kulminuje, v zdanlivom chaose, tenzii, no zároveň tvorí ohromujúci celok v pekne vystavanej logike do mohutného, majestátneho zvuku. Opäť, ak by ste nepoznali príbeh a neopierali sa o panovníka či príbehy Šeherezády, dychy, ktoré preberajú tému, s obrovským pátosom a nekonečný pohyb, to iskrivé dianie, vnútorná dráma a bohatstvo v hudbe samotnej, je schopné suplovať akýkoľvek program. Posledným husľovým sólom sa nežne chce lúčiť hlavná hrdinka v nekonečných, vysokých polohách, no protipohyb jej to nedovolí. Ten vysoký tón nad celým orchestrom znel v tento večer v podaní koncertného majstra nádherne. V závere nastáva zmena sultánovej témy: kým doteraz znel neustále zlovestne a dominantne, vo finále ho počujeme pokorne a v úzadí.
V interpretácii orchestra Slovenská filharmónia bola Šeherezáda nielen tou známou, magicky fungujúcou rozprávkou, ale paralelne aj brilantnou symfonickou, absolútnou hudbou, ktorú si publikum naplno užilo. Kým v tejto rozprávke víťazí nad krutým panovníkom ženská inteligencia a dôvtip, my v realite dúfame, že v dnešnej realite už bude rozhodovať len zdravý rozum a kultúrne podujatia budú naďalej dostupné pre ľudí.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
