Bol scestovaným kozmopolitom, mal fotografickú pamäť, ovládal osem jazykov, miloval dobré jedlo, cigary, kávu, filmy. Už mal vyše 80 rokov, no žiadnych z týchto pôžitkov sa nevzdal. Napriek pokročilému veku hral stále na klavíri.
Arthur Rubinstein bol jedným z najslávnejších klaviristov, ktorý sa preslávil najmä interpretáciou romantickej klavírnej literatúry. Mal poľský pôvod, narodil sa 28.januára 1887 v meste Lodž, zomrel v Ženeve 20.decembra v roku 1982. Bol najmladším z ôsmich detí a už vo svojich štyroch rokoch hral ako „zázračné dieťa“ na klavíri. Študoval hru na klavír vo Varšave, od desiatich rokov v Berlíne, ako 13-ročný po prvý raz koncertoval s Berlínskymi filharmonikmi a o tri roky neskôr sa presťahoval do Paríža. Tam sa zoznámil s Mauricom Ravelom, Paulom Ducasom a v roku 1906 po prvý raz koncertoval v Carnegie Hall. O dva roky neskôr, keď prežíval hlbokú osobnostnú krízu, sa po prvý raz pokúsil o samovraždu. Neskôr napísal, že sa zrazu cítil ako znovuzrodený…
Od roku 1912 žil v Londýne, kde sa zoznámil s Igorom Stravinským, Pablom Casalsom a ďalšími vplyvnými umelcami tej doby. Absolvoval stovky koncertov – hral v Európe, Amerike, sólové recitály, komornú hudbu aj koncerty s orchestrom. Ťažisko jeho repertoáru sa orientovalo na Beethovena, Schuberta, Chopina, Schumanna, Brahmsa, ale aj diela Debussyho Francka, Ravela či Szymanowského. Jeho interpretačné schopnosti boli mimoriadne. Mal fotografickú pamäť a dokázal si pamätať celé hudobné diela, ktoré si v pamäti prehrával. Hovoril ôsmimi jazykmi a dokázal v akúkoľvek hodinu, bez prípravy, zahrať akýkoľvek úsek zo skladby, keď ho priatelia skúšali. V roku 1932 sa oženil s poľskou baletkou Nelou Mlynarskou, s ktorou mal päť detí. Keď mal 90 rokov, opustil ju a žil s mladou hudobnou režisérkou v Ženeve, kde aj zomrel.
V novembri roku 1968 poskytol rozhovor Alanovi Blythovi z Gramaphone. Redaktor a legendárny klavirista sa stretli v jeho obľúbenej londýnskej reštaurácii Scott’s, kam Rubinstein chodieval už celých 40 rokov. Počas rozhovoru bol uvoľnený, fajčil svoju obľúbenú cigaru, ktorá bola v Amerike zakázaná. Mal v tom čase 81 rokov, nechýbala mu povestná iskra v očiach a v spomienkach humor. Svoje roky však priznával, nikdy sa nesnažil ostať mladým. Prezradil, že veľmi málo spí, čo sa jedla týka, doprial si vždy všetko, čo mal rád. Pred spaním hocikedy vypil aj tri šálky kávy. V tom veku naďalej cestoval, aj na dlhšie destinácie ako jeho oveľa mladšia manželka a nikdy ho cestovanie nevyčerpávalo. „Nikdy si nezdriemnem, nikdy nechodím do kúpeľov– v skutočnosti robím všetky hlúposti, ktoré som vždy robil – dokonca chodím na tri filmy – jeden po druhom.“ Naďalej hral energicky a sebaisto: „V tomto veku sa snažím hrať trochu lepšie to, čo som hral trochu horšie“. Repertoár už však obmedzil na tie skladby, v ktorých vie, že má čo ponúknuť, na rozdiel od mladších interpretov. Nie vždy zvažoval rozumne, skladby, ktoré hral, čo priznal aj v rozhovore: „Kedysi som bol tým, čomu hovorím hudobník na kolenách. Hral by som čokoľvek a všetko. Naučil som sa Bachovu omšu h mol, Wagnerove diela, väčšinu symfonického repertoáru a sprievody husľových koncertov v klavírnych úpravách. Robil som celý repertoár komornej hudby, sprevádzal som spevákov Schuberta, Wolfa, Debussyho, hral som pre umelcov ako Maggie Teyte. Žil som každý druh hudby a nemal som veľa trpezlivosti s klavírnymi virtuózmi, ktorí každý deň trávili šesť hodín hraním Clementiho a všetkými druhmi náročných cvičení, aby zdokonalili svoju techniku. Boli to mučeníci, pomyslel som si. Rád som si život užíval, pozeral som filmy, chodil na predstavenia – raz som dva týždne tajne chodil na Stanislavského inscenácie do Moskvy. A moja hra na klavíri bola ako hra zlého žiaka – nemal som pred ňou dostatočný rešpekt,“ povedal slávny klavirista.
Až keď mal vyše 40 rokov, sa oženil a jeho žena ho presvedčila, aby využil svoj talent naplno: „Zrazu som zistil, že je správne cvičiť. Myslím, že môžem povedať, že som sa premenil na slušného klaviristu. Ale aj keď mám 81 rokov, stále si myslím, že je toho veľa, čo treba zlepšovať, a do čerta, chcem to urobiť – aj keď som svojej rodine povedal, aby ma zastrelili, ak budem v hraní pokračovať príliš dlho. Je smutné, keď ľudia musia povedať – škoda, ale mali ste ho počuť pred 20 rokmi!“V rozhovore zaspomína aj na roky mladosti, keď obdivoval dvoch klaviristov. Boli to Eugen D’Albert a Francúz Eduard Risler. Najviac naňho zapôsobili D’Albertove Beethovenove koncerty a Risler zase nahral všetky Beethovenove sonáty v Londýne v roku 1906. „Zaujal ma Schnabelov intelekt (Artur Schnabel – rakúsky klavirista, pozn. red.), ale zbožňoval som Rislerovu hru. Keď interpretoval Beethovena, zdalo sa, akoby to bol jeho vlastný jazyk. Mal hlboký, vrodený cit pre hudbu – na jeho hre nebolo nič vymyslené. Pamätám si, že pri jednej príležitosti hral druhú časť Schumannovej sonáty g mol a potom všetci plakali. Zušľachtil ma – človek sa vďaka nemu cítil ako dobrý a vďačný poslucháč.“
Akákoľvek predstava, že Rubinstein objavil komornú hudbu neskoro, je mylná. Na komornej hudbe bol doslova odchovaný, vždy ju hral. Sonáty hrával pred prvou svetovou vojnou s úžasným poľským huslistom Paulom Kochanskim a triá s ním a jeho bratom. Potom počas vojny často hrával s Ysaÿem, s Casalsom, Thibaudom, Tertisom. „Bolo to v Londýne, kde žilo veľa umelcov, ktorí ušli pred vojnou. Zvykli sme mať polnočné seansy, ktoré trvali až do úsvitu, hrali sme len pre vlastné potešenie. Raz si pamätám, ako sa niekto zo žartu pýtal Thibauda, či by nezahral Bachovu Chaconnu. Bolo sedem hodín ráno. Vytiahol husle a tam na prahu, pred domom, keď sme čakali na taxík, zahral,“ spomínal klavirista.Keď sa stal svetovo uznávaným klaviristom s veľkými úspechmi, manažéri ho nechceli nechať hrať s hocijakými súbormi. Napriek tomu pripomenul, že sa mu podarilo hrať s Pro Arte Quartet v tridsiatych rokoch minulého storočia, preto si vo veku vyše 80 rokov užíval slobodu výberu súborov, ktoré sa mu zdali svieže a progresívne. V Londýne debutoval s Pablom Casalsom v Queen’s Hall v roku 1910 a mal aj tri recitály vo Wigmore Hall. V tom čase sa mu už podarilo prekročiť tieň obrazu zázračného dieťaťa, no až vďaka sérii koncertov v Španielsku v roku 1916, sa potvrdila jeho pozícia úspešného sólového klaviristu. „Povedali mi, že som jediný, kto skutočne dokáže hrať španielsku hudbu. Odvtedy som to musel hrať toľko, že sa mi to zunovalo. Spomínam si, že ma pri istej príležitosti jedna dáma z anglickej spoločnosti, ktorá bola skôr bohatšia ako inteligentná, požiadala, aby som si zahral nejakého Ramona Navarra – svoje obľúbené filmové hviezdy a skladateľov trochu pomiešala.“Za šírenie jeho interpretačného umenia môžeme byť vďační platniam a neskôr CD-čkam, ktoré dnes spolu tvoria vyše sto hodín hudby. Rubinstein sa však dlho zdráhal, nechcel sa dať nahovoriť na nahrávky. Ešte predtým, ako sa stretol s Fredom Gaisbergom, ktorý ho tajne nahral a napokon presvedčil klaviristu, aby nechal vyhotoviť nahrávky svojho klavírneho interpretačného umenia, povedal redaktorovi, ako stroskotal prvý pokus nahrať ho na platňu: „Počas môjho prvého turné v USA, ktoré som mal po prvej svetovej vojne, som bol zamilovaný do mezzosopranistky Gabrielly Besanzoni. Bola to úžasná Carmen. V Amerike som ešte nebol veľmi populárny, hovorili, že hrám príliš veľa nesprávnych nôt, ale jej sa moja hra páčila. Vo vydavateľstve sa ma snažili podplatiť, aby som ju pre nich získal. Ak by som ju získal, sľubovali mi nahrávky, no mňa tieto nové výmysly nezaujímali. Na nahrávkach znel klavír ako bendžo“.Raz ho Fred Gaisberg vzal na obed do Hayes a po jedle ho jednoducho požiadal, aby si sadol a zahral, čo sa mu páči. Vybral si Chopinovu Barcarolle, ktorú, bez klaviristovho vedomia, Gaisberg nahral. Keď počul prvú hotovú nahrávku, zamiloval sa do toho zvuku. Bola to jeho prvá nahrávka: „Odvtedy som skladbu nahral štyri alebo päťkrát, ale myslím, že nikdy nie tak dobre. Nasledoval ďalší proces nahrávania. Domnievam sa, že moje nahrávky Čajkovského koncertu b mol s Barbirollim mu koncom tridsiatych rokov zabezpečili pozíciu etablovaného klaviristu v Amerike.“
Nikdy však nebol na 100 percent spokojný so svojimi nahrávkami. Vždy sníval o tom, že ich nahrá raz znovu, no aspoň predsudky voči nahrávkam zmizli. Hudbu nahrával rád, aj keď počas prvých sekúnd ho vždy zasiahla hrôza: „O pár minút si uvedomím, aké je nesprávne tempo, kde som príliš hlasný alebo príliš sentimentálny, aby som to nabudúce zahral správne. Niekedy sa mi nedarí dosiahnuť to, čo chcem. Existujú nahrávky Schubertových neskorých sonát a Schumannovej fantázie. Sú to staré nahrávky, ktoré mám založené kdesi v šuplíku. Zdá sa mi, že sú umelé nemajú toho správneho ducha. Potom som nahral tri Brahmsove kvartetá a tie boli podľa mňa úspešné.“
Rubinstein nenávidel porovnávanie interpretácie rôznych diel, pokiaľ ide o ich kvalitu. „Verím, že sú len iné, nie menej hodnotné, hlbšie ani dlhšie. Nedá sa povedať, či je lepší maliar Rembrandt alebo Tizian. Keď hrám Lisztovu Rapsódiu alebo Faureho kvarteto, v tej chvíli je to jediný druh hudby a nemyslím na Beethovena alebo Brahmsa. Som úplne sústredený na svoj interpretačný výkon a na ničom inom nezáleží. Dá sa to povedať aj inak, keď jem Crêpes Suzette, nemyslím na Steak Béarnaise, ktorý som jedol predtým.“Analógia dobrého jedla bola pre tohto mestského, scestovaného kozmopolitu typická. Hovoril síce ôsmimi jazykmi, ale sedem z nich by pokojne oželel, ako povedal, ak by čo i len jeden skutočne ovládal. „Ako chlapec som hovoril dvoma jazykmi. Doma sme hovorili po poľsky, ale keďže Poľsko bolo podmanené cármi a zaobchádzali s nami ako s podriadenými, v mojich školách bola úradným jazykom ruština. Keď som odišiel študovať do Berlína, rýchlo som sa naučil po nemecky. Joachim ma presvedčil, aby som chodil na hodiny francúzštiny a angličtiny, takže keď som nakoniec išiel do Paríža a Londýna, čoskoro som tieto jazyky vedel celkom dobre. Myslím si, že ruskí umelci, ktorí dnes prichádzajú na Západ, veľmi trpia tým, že neovládajú iné jazyky.“Rady pre mladých, začínajúcich virtuózov však žiadne nepovedal. Rubinstein totiž nenávidel všetky metódy. Tvrdil, že každý jeden z nás je iný, že je skôr nevyhnutné, aby učitelia rozumeli psychológii svojich žiakov, aby sa mohli naučiť, čo môžu a čo nie. „Všetci sme natoľko odlišní a čo jeden dokáže, iný nie. Už nehrám Bartóka ani Prokofieva, pretože to dokážu rovnako dobre aj mladí klaviristi. V dnešnej dobe je pre mňa zaujímavé hrať hudbu, pri ktorej môžem ponúknuť niečo vlastné, čo iní možno nemajú.“
Spracovala redakcia mojakultura.sk
Foto: Wikipedia
