Dirigent Adrian Kokoš síce zažil svoj prvý koncert bez publika, no na výkon muzikantov Štátneho komorného orchestra Žilina to nemalo vplyv.
Jeden z koncertov, ktorý si nepochybne zasluhuje našu pozornosť, je aj Vianočný koncert pre mesto, ktorý sa konal pred Štedrým dňom v Žiline a Štátny komorný orchester dirigoval Adrian Kokoš. Hoci dnešné zvláštne časy neumožňujú publiku vychutnať si v čase adventu hudbu naživo, prostredníctvom záznamu sa nám dostalo mimoriadnej energie a espritu, vďaka nasadeniu orchestra pod taktovkou Kokoša.
Na dramaturgii koncertu sa podieľalo samotné vedenie orchestra, ktoré si pripravilo najmä úvodné skladby večera a dirigent navrhol, aby zazneli aj koledy v úprave Adriana Harvana. Nielen koledy, ale mnohé ďalšie skladby majú v aranžmánoch Harvana osobité znenie, pretože tento hudobník, skladateľ a dirigent má osobitý cit pre spájanie rôznorodých žánrov. V jeho aranžoch počujete klasickú hudbu, ľudovú, ale aj prieniky do jazzu. Na pohľad tieto hudobné prieniky nemusia spolu vôbec súvisieť, no sofistikovanosť, a najmä invencia, s akou ich dokáže Harvan prepojiť na jednej ploche, vás presvedčí, že každá jedna nota a každý jeden hudobný výlet do iného žánru, má v danej kompozícii svoje stabilné miesto.
Úvodnou interpretovanou skladbou bola Mozartova predohra k opere Cosi fan tutte, ktorá má presne v sebe tú spontánnosť a ľahkosť, pre ktorú máme Mozarta radi. Komickosť až bláznivosť opery je koncentrovaná už v ouvertúre pomocou rýchlych, vzletných tém v dychoch, ktoré boli v podaní ŠKO zvládnuté – presne s tou spontánnosťou a iskrivosťou, akou majú znieť. Forte pasáže neboli ťažkopádne, v piáne zneli legáta vyvážene. Pod taktovkou Kokoša sa orchester menil na precízny a najmä vzdušný a melodický – presne taký, aký má byť Mozart. Táto predohra musí mať v sebe iskru a humor, ktorá sa snúbi s krásou. Nezanikli ani hudobné rozhovory medzi jednotlivými nástrojovými sekciami – boli zrozumiteľne interpretované, v klasicistickom duchu, s kvalitnou artikuláciou. Táto hravá kompozícia nie je len taká jednohubka, všeličo sa na nej dá pokaziť, napríklad pomalšie tempo a už sa z nej stane ťažkotonážna, nudná klada, ničím nezaujímavá, ktorej chýba povestná Mozartova brilantnosť. Tejto interpretácii však nechýbala potrebná energickosť a správne nasadené tempo a najmä, skvele interpretované kontrasty.
Čajkovského Valčík z opery Eugen Onegin bol druhým dielom adventného koncertu. Najúspešnejšia autorova opera je plná srdcervúcich lyrických pasáží, no najmä plastických, charakterových, ktorými hudobne priam geniálne dokázal stvárniť postavy. Valčík z druhého dejstva opery má v sebe symfonizmus a najmä, je stavaný na úplne odlišných tradíciách, ako ho napríklad poznáme zo Straussovskej línie valčíkov. Čajkovskij písal pamätné balety, preto jeho hudba, najmä tanečná, má v sebe podstatne viac melodických línií a cítiť z nej divadlo a plný zvuk. Tak k valčíku pristúpil aj Adrian Kokoš – v introdukcii nechal postupne rozoznieť úvod, v ktorom sa v opere len dvíha opona, no keď sa ozve grandiózna téma a diváci uvidia mnoho tancujúcich párov, rozospieval v plnej kráse celý orchester. Podarilo sa mu dosiahnuť tú plnosť zvuku, prekrásnu lyrickosť, zároveň tanečnú ľahkosť, no neopomínal presne tú ruskú líniu hudby, obsahovo odlišnú od viedenskej tradície. Nechýbala pekná akcentácia ťažkej doby a práca s tempami bola v interpretácii Kokoša bravúrna. Neostal v jednej rovine valčíka, no poňal tento Čajkovského kus ako majstrovský symfonizmus, ako sa aj patrí. Vyvážený zvuk, pekné sóla dychových nástrojov, presné nástupy, súhra v zmenách jednotlivých temp, dobre vystavané gradácie – tento valčík v podaní Žilinčanov bol vskutku zážitkom.
Oblivion Astora Piazzollu patrí medzi veľmi známe kusy a to, že bola táto skladba zaradená do programu Vianočného koncertu, možno ani neprekvapilo. Narodený 11. marca 1921 – tohto roku sme si pripomenuli sté výročie skladateľa, ktorý od základu zmenil argentínske tango. Oblivion je nádherne nostalgický kus, pri ktorom možno rozjímať, možno technicky nie náročný, no výrazovo dá nepochybne zabrať. Človek by už povedal, že ho nič pri interpretácii tejto kompozície neprekvapí, a predsa. V Žiline sa rozhodli pre verziu s hobojovým sólom – pomerne netradičná úprava, kedy sa k slovu dostanú aj dychy ako fagot či flauta (pekne, čisto znejúce), no predsa, najväčšie slovo má hoboj. Sprievodné sláčikové sekcie udržiaval Kokoš v dobrej dynamickej hladine tak, aby sóla vynikli, čo je však zaujímavé, nezrýchlil tempo, ako to pri dychároch býva štandardom – zvlášť pri tejto pomalej, rozvláčnej, meditatívnej skladbe. Utiahnuť takéto sólo a dať mu patričný, hlboký, lyrický výraz na dychovom nástroji v pomalom tempe, si už vyžaduje iný kumšt, preto dirigenti zvyknú „pomáhať“ sólistom – dychárom a nepatrne tempo zrýchliť. Je pravda, že čaro a najmä hĺbka Oblivion sa potom akosi vytráca. Kokoš to však nespravil, ponechal tempo aj vývoj skladby tak, ako sa to hrať má. A hobojové sólo, aké predviedol na koncerte hráč ŠKO – hobojista Miro Ivaniš, patrilo medzi ukážkové – precítené, nádherne frázované, v bezchybných oblúkoch, s prekrásnou dynamikou, spevné a bolestné. Bol to nepochybne highlight večera.
K slovu sa dostala aj viedenská tradícia valčíkov – Na krásnom modrom Dunaji, Johanna Straussa. Možno sa práve táto skladba zdá byť obohraná, no interpretovať ju správne, s potrebnou ľahkosťou, akcentmi, vyspievaním tém a zmenami temp, tak, aby mala vzdušnosť, no zároveň gráciu, dá zabrať. Dirigent ju naštudoval s muzikantmi ukážkovo, pretože dokázali udržať valčíkovú noblesu a zároveň nespraviť z diela rozvláčnu, jednoliatu masu hudby. Naopak, vďaka štruktúrovaniu sa stala zo Straussovho valčíku logicky delená, melodicky príťažlivá, energická kompozícia v typickom rytme.
Tuttifäntchen – nemecká hudobná hra z roku 1922, vianočná rozprávka pre deti s hudbou Paula Hindemitha prináša v prvej časti nám dobre známu koledu Nesiem vám noviny. V netradičnej inštrumentácii, vo vedení témy, z ktorej vznikli zaujímavé harmonické spojenia, si poslucháči museli všimnúť, že nepočúvajú tú verziu koledy, na ktorú sú naučení. Za toto patrí dramaturgii ŠKO Žilina nepochybne veľké plus. Tému pekne viedli husle aj violy, krásne vyvážene zneli v plnom forte, ako aj v kontrastnom pianissime.
Adeste Fideles (John Francis Wade ) už tradične patrí k Vianociam a táto koleda znela aj na tomto koncerte. Hoci sa spravidla spája aj so zborovou interpretáciou, pekne sa vynímala aj v orchestrálnej úprave. Následne už prišlo na rad na koledy v úprave Adriana Harvana – ako prvá odznela asi najkrajšia vianočná koleda, akú si len vieme predstaviť, Búvaj dieťa krásne. Ústredná téma sa postupne niesla v rozmanitých nástrojoch, no najvýraznejšie znela v podaní lesného rohu – sólo či violončiel. Harvan je majster inštrumentácie i harmónie, dokáže paralelne viesť obsah – nechá znieť tému a zároveň plnohodnotne dáva funkciu aj orchestru. Pracuje s farbami i výrazom, počuli sme tremolá v husliach, úvodnú flautovú introdukciu, ktorá len zdiaľky pripomínala koledu, no nakoniec všetko prerástlo v logický zmysel.
Žánrový crossover využil Harvan v kolede Ó chýr preblahý – z plechov prešiel do uvoľnenej rytmickej časti, ktorá mala takmer swingový charakter. V týchto miešaniach žánrov je Adrian Kokoš doma – je skúseným dirigentom, ktorý má aj v oblasti pop music skúsenosti, preto vedel, ako naviesť orchester k prirodzenej, rytmicky svižnej interpretácii, ktorá znela so skutočným, nefalšovaným espritom.
Pastorálnym úvodom poznačená Narodil sa Kristus pán dostala zrazu úplne nový rozmer v tomto aranžmáne – široká melódia v sláčikoch kombinovaná s hobojom a flautovým sólom či harfou zneli ľúbezne. Kto pozná aspoň trošku Harvanovu tvorbu, presne v tento moment sladkej lyriky očakáva zvrat a ten aj prišiel – presne vo flautovom sóle, ktoré sa zvrtlo v jazzovo podfarbené. Nie však natoľko, aby narušilo charakter celej kompozície – ako netradičný prvok to však koledu nesmierne oživilo.
Po sérii slovenských kolied prišli na rad svetové – znela napríklad White Christmas s pekne vyspievanou melódiou v sláčikoch a znelým pizzicatom kontrabasov, no najmä bola precítená. Kokoš dokáže viesť muzikantov tak, aby aj v prostej, známej melódii, ktorú všetci tak dôverne poznáme, dali krásne, veľké frázy, ktoré v nej potrebujeme počuť. Záverečný blok koncertu tvorili koledy v orchestrácii Toma Kennedyho Joy to the World, O Little Town of Bethlehem, Hark! The Herald Angels Sing, Deck the Hall, Angels We Have Heard on High, We Wish You a Merry Christmas a pauzu spravili len pred záverečnou – ako inak, Silent Night. Asi si nevieme adventný koncert predstaviť bez stíšenia – a intímneho zotmenia v sále, s vhodne nastaveným, zvoľneným tempom a precítenou interpretáciou Tichej noci. Hoci je to tá najznámejšia vianočná koleda na celom svete a bola predložená do stoviek jazykov a nárečí, patrí aj k našim vianočným sviatkom, je preto len dobre, že bola zaradená aj na tento koncert.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Roderik Kučavík
