Komorný zbor Les Sirènes a detský zbor Sirénčatá pod vedením Lukáša Kunsta vypredali STARS Auditorium.
Dámsky komorný zbor Les Sirènes vlani oslávil svoje piate výročie. Tí, ktorí neverili schopnostiam zbormajstra a dirigenta Lukáša Kunsta, že dokáže aj zo zboru, kde spievajú speváčky – amatérky, ale aj niekoľko profesionálok zborových telies, vychovať zbor, ktorý raz bude vystupovať vo veľkej koncertnej sále, dostali na frak (a s chuťou by som im ukázala vztýčený prostredník, ale vraj sa to nesmie, dokonca je za to pokuta). Dnes, keď musíme čeliť životným, sociálnym, ekonomickým, zdravotným a ešte neviem akým krízam, sa len zopár nadšencov venuje kultúre, bez toho, aby im vynášala prostriedky, z ktorých sa dá existovať. Stačí entuziazmus kombinovaný s talentom a chcením a zrazu, za päť rokov, zo zboru, o ktorom možno v roku 2018 nikto nevedel, je teleso, ktoré dokáže zaplniť aj STARS Auditorium s kapacitou vyše 800 ľudí.
Obyčajný biely stan s dvoma modrými hviezdami sa nachádza ani nie tak ďaleko od centra a úprimne sa priznám, považovala som ho za mobilný cirkus. Keď sa tam už vynímal pomerne dlho a nemizol, nerotoval do ostatných miest, zistila som, že ide o priestor na koncerty, divadlo, tanec, a iste, slúži aj na komerčné účely, akými sú konferencie. Moja premiéra v STARS Auditoriu bola práve koncom januára – 21.1., kedy sa uskutočnil zo septembra preložený koncert Filmovej hudby Les Sirènes, ale i malých Sirénčat. Poznáte to – pozriete si vopred na nete priestor, ktorý zvnútra vyzerá luxusne, vkusne, dokonca aj esteticky prijateľne – fotografie už na pohľad vytvárali dojem divadelného priestoru. A hneď im nedôverujete, nie je predsa možné, aby v dnešnej dobe vzniklo niečo takéto pekné, príjemne moderné, luxusné a zároveň vkusné (niekedy mám pocit, že v súčasnej dobe sa tieto adjektíva vylučujú). A ono to nie je klamstvo na diváka – v skutočnosti je to ešte vkusnejšie a krajšie. A hlavne, dobre zorganizované. Pre lenivcov, ktorí neprejdú ani 50 metrov do obchodu bez auta a nebudú sa ani za svet správať ekologicky a využívať MHD, dobrá správa: zaparkujete pred divadlom, dokonca na prvú šupu, ešte k tomu 10 minút pred predstavením (niektorých zlozvykov vás nezbavia ani novoročné predsavzatia, treba sa s tým zmieriť). Dlhý rad návštevníkov s lístkami neodradí, odsýpa jedna radosť vďaka dobrej organizácii a hlavne uvádzačkám.
Poznáte ten pocit, keď prídete na koncert, tešíte sa a prvé, čo zbadáte pred koncertnou sálou, je otrávená grimasa uvádzačky. A vy máte chuť otočiť sa na podpätku, zaliezť do prvého baru alebo definitívne odísť domov a pozrieť si v teple dobrý film. Od prvého momentu sa v týchto priestoroch cítite dobre – je zjavné, že ide o kolektív mladých ľudí, ktorí chcú dnešnej kultúre pomáhať. Čisto, príjemne, s bufetom, s novo tapacírovanými kreslami. Dokonca na tribúne v rade Q 13 (to nie je nešťastná varianta Jamesa Bonda, ale moje miesto), odkiaľ máte pocit, že nič neuvidíte a už vôbec nič nedopočujete, si zrazu vychutnáte ohromujúci zvuk. Nejeden koncert skončil veľkým trapasom pre neprofesionálnu prácu zvukárov – keď sa však ozvala známa zvučka 20th fox century movies, zatiaľ bez dirigenta Kunsta, vedeli ste, že toto bude ozajstný hudobný zážitok, za ktorý môžeme ďakovať nielen interpretom, ale i zvukárom (aj z tribúny z miesta Q13).
Lukáš Kunst nabehol za pult v dobrej nálade a s novým outfitom. Koncerty filmovej hudby sú vo všeobecnosti iné ako tie zamerané na klasickú hudbu, aj keď niektoré party skladateľov sú také náročné, že by sa pokojne mohli zrovnávať s klasikou. Je to tak trochu ako na rockovom koncerte – preto aj nálada a oblečenie k tomu patria. Repertoár, ktorý volí Kunst, je žánrovo a štýlovo mimoriadne rôznorodý, gospel, swing, klasická hudba od baroka po súčasnosť, napokon aj filmová hudba. Práve vďaka tomuto bohatému žánrovému spektru je teleso zaujímavé, neustále svoje publikum rozširuje.
Ešte predtým, ako sa pustíme do repertoáru, ktorý znel v tento večer, patrí sa predstaviť si okrem zboru, dirigenta, aj kapelu. Koncertnou majsterkou bola Anežka Kara, huslistka Slovenskej filharmónie, manažérka Hilaris Chamber Orchestra a zakladateľka The Ladies Ensemble. A bolo to citeľné od prvej skladby večera – Imperial March z Hviezdnych vojen. Sláčiky dôrazné, jednotné absolútne rytmicky presné s výrazom, ktorý vás okamžite vtiahne do tohto filmu. Anežka Kara je skvelá muzikantka, ktorá prípravu na tento veľkolepý koncert nezanedbala. Aranžmány skladieb pre tento večer pripravili Martin Petrík a Richard Šarkozi starší. A boli to vynikajúce úpravy – s plným zvukom, so zachovaním známych tém, a pritom kreatívne. The Ladies Ensemble, kvarteto pôvabných hráčok, dopĺňali páni Gentlemen a známa zostava House band of Les Sirènes.
A nedá mi to, ale ešte raz sa pri tom zvuku musím zastaviť: tribúna Q 13 a zvuk, akoby ste sedeli v prvom rade, pritom sa s vami stavím, že rovnako dobre by ste počuli vyvážený, kvalitný, pekný zvuk z ktoréhokoľvek miesta tohto priestoru. Volumu vo filmovej hudbe, najmä v niektorých skladbách (a medzi ne patria aj Hviezdne vojny), sa určite netreba báť. No netreba to s hladinou zvuku ani prepáliť, predsa len, akustické nástroje si musia zanechať svoju farbu. Vynikajúco zneli plechové dychy, ktoré boli v tento večer zastúpené tiež. Viete si tento titul predstaviť bez fanfár? Asi len ťažko. Keď už o zvuku, rovnako je to obtiažne s mierou hall efektov, ktoré boli tiež nastavené mimoriadne profesionálne a precízne. Bola to polovica úspechu tohto koncertu, aj keď na prvom mieste musíme menovať repertoár, ktorý Lukáš Kunst tentoraz zvolil. Vokály v podaní Sirén boli v tomto prípade podporením dramatického prvku skladby – dámy spievali dôrazne a čisto. Nuansovaná dynamika sláčikov v medzihre bola fascinujúca – z piána sa postupne rozvíjala vo veľký zvuk, sláčikové nástroje si zachovávali ostrosť, nielen tónom, ale i pregnantnou rytmikou. Dobre vygradovaný motív stúpal, pridávali sa ostatné nástroje a už prvá skladba bola z pohľadu interpretácie veľkolepá, dramatická a presne taká, aké má byť otváracie číslo večera – tak trochu pompézne.
Ružový panter – téma Henryho Manciniho, za ktorú si vyslúžil na nomináciu na Oscara, bola ďalšímm bodom programu. V novej úprave si zachovala charakter – jazzový fíling a štipku bossa novy. A samozrejme, humor a mystériu. Kapela hrala homogénne, rytmicky presne, glissandá, klavír, bicie a samozrejme – trombónové sólo a lúskanie divákov, ktorí túto hudbu poznali. Rovnako ako aj ďalšie skladby – téma Jamesa Bonda (ó áno, z radu Q som sa cítila ako súčasť tímu!) a Mission Impossible. Priznám sa, v Bondových riffoch, ktoré hrali plechové dychy, mi chýbala ostrosť a dôraznosť, možno trošku svižnejšie tempo. Zato tremolá sláčikov, ktoré odštartovali ďalší akčný trhák, už tie grády mali. Nie, že by trombóny boli najčistejšie a najpresnejšie, ale hneď sme na tieto neistoty v interpretácii zabudli. Počuli sme totiž Berezovo sólo na gitare, ktoré bolo unikátne. Pavol Bereza je výnimočný hudobník – má fíling pre rôzne žánre, dokáže improvizovať spontánne, virtuózne, je v tom aj kus naturálnosti, no vždy uhladený, uspôsobený štýlu. A keď sa s ním na base v jednom tíme stretne Robert Vizvári, očakávajte len to najlepšie, čo v improvizácii môže vzniknúť – ale to najlepšie nás ešte len čakalo. Týmto dvom hudobníkom netreba veľa – stačí jedna iskra, okamžite dokážu medzi sebou v hudbe komunikovať.
Aký by to bol koncert bez Harryho Pottera? Priznám sa, okrem prvého dielu mi ušli všetky ostatné (koľko ich vlastne dodnes je, 17?). No hudba, tá v človeku zostane okamžite. A že je prekliato ťažko napísaná, dokonca niektoré úseky sú na hranici hrateľnosti, sa moli presvedčiť aj filharmonici, keď si ju zahrajú raz za rok v rámci koncertu venovaného filmovej hudbe. Prekrásny, lyrický úvod sláčikov s harfou, ktorý postupne naberal na dynamike, tempe a gradácii, bol v podaní The Ladies Ensemble krásne vystavaný a zahratý s peknými, plnými tónmi. Nasledovala sentimentálna, prekrásna skladba z filmu Sám doma. Pamätáte si, keď Kevin ostal sám doma, dostal sa do kostola a počúval pieseň detského zboru? Presne táto dojímavá pieseň znela v podaní malých Sirénčat. Je až neuveriteľné, akú prácu s nimi za pár mesiacov odviedol Lukáš Kunst. Deti dokážu už pracovať s dynamikou, chápu vývoj skladby, ich vokály sú čisté, bolo počuť už aj náznaky vyspelého frázovania, samozrejme, ešte to chce dlhoročnú prácu, no i tak bol ich výkon obdivuhodný.
Partitúry Johna Williamsa sú dnes populárne – a nie jednoduché, ako si to mnohí môžu myslieť. Zvuková viacvrstvovosť, mohutný zvuk – to všetko je potrebné vyhrať s náležitým výrazom a v tejto úprave hudby z filmu Dobrodružstvá Indianu Jonesa síce tá orchestrálna mohutnosť chýbala, ale i tak to bola dobrá odbočka k dobrodružnému žánru. Za mňa – opäť bodovala formácia The Ladies Ensemble, krásny violončelový zvuk, zohratosť dám pod vedením Anežky Kara, bola jedným z najzásadnejších momentov interpretácií. V skladbe sa často menili výrazy a tempá, pôsobila však aj v podaní menšieho obsadenia mimoriadne homogénne (až na nie celkom intonačne čisté plechové dychové nástroje), s dobrými gradáciami. A keď sme už pri tejto huslistke, je známa svojimi prevlekmi, parochňami, klobúkmi, ktoré dodajú hudbe aj obsahovú atmosféru. Inak tomu nebolo ani na tomto koncerte – aj vizuálna šou patrí k tomuto žánru.
Nie celkom som si vedela predstaviť, ako zahrajú v tomto obsadení zvukovo mohutnú hudbu z filmu Piráti z Karibiku. Ansámble aj zbor Sirény prekvapili. Na jednej strane zvládli zvukovo presvedčiť kontrastnými témami – krásnou, lyrickou s nádherným husľovým sólom Anežky Kara, a potom, mohutnými, dynamickými úsekmi v rýchlom tempe, ktoré zneli, akoby ste mali pred sebou veľký orchester. Vokály Sirén hudbu dofarbovali – atmosféricky, éterickými vokálmi na slabiky. A ešte v niečom je táto hudba zaujímavá: na jednej strane je to štandardná, veľká orchestrálna partitúra s klasickou spevnou, lyrickou témou, na druhej dobrodružný žáner snímky podporuje štýl tradičnej ľudovej piesne. Kedysi to boli work songy, ktorými sprevádzali ľudia prácu (nielen) na palube veľkých obchodných plachetníc, dnes sa do diela dostali ako prvok, ktorý významne tému filmu približuje. Nie je jednoduché interpretovať túto skladbu, napriek všetkému ju teleso dokázalo zahrať presvedčivo. A zážitkom bolo sledovať dirigenta Lukáša Kunsta – jeho plastické, no zrozumiteľné gestá, pozornosť všetkým súborom, energia a muzikalita, ktorú má v sebe a dokáže ju odovzdať nielen hráčom, ale i publiku – priznám sa, priala by som si viac takýchto dirigentov na Slovensku.
Večer bol dynamický aj vďaka dramaturgii, ktorá nebola vystavaná jednoliatym smerom, ale čo najviac menila atmosféru a filmové žánre. Komédia, dobrodružstvo, akčné filmy, historické, komédie – všetko si počas tohto večera našlo svoje miesto. Magicky krásna skladba Adiemus, ktorú napísal Karl Jenkins, bola jednou z „mentálnych“ prestávok z napätia, ktoré sme zažívali pri predchádzajúcich skladbách. Nástup sa konal za obrovského potlesku – na pódium prišli opäť Sirénčatá, ktoré mali zjavne v publiku celé rodiny. A tie mohli byť právom hrdé na výkon detí. Moderná, ambientne ladená hudba využíva staré klasické formy, v rondovej forme sa opakuje známy motív so sólom, ktorý spievala Nikola Ecker Illéš. Je to náročné sólo vo výškach, ktoré musí znieť nad gradujúcimi zbormi. Ešte zdokonaliť spevácku techniku a bude to absolútne bezchybné.
A dostali sme sa aj k ďalšiemu velikánovi filmovej hudby – Hansovi Zimmerovi. Film Da Vinciho kód je známy aj jeho hudbou. Sláčiky v kombinácii s ženskými vokálmi tú sugestívnu tému dokázali zahrať a zaspievať tak, aby sprostredkovali atmosféru filmu. Samotný režisér trval na tom, aby hudba prinášala ten istý emocionálny aspekt ako snímka. Viacvrstvová hudba, orchestrálna, zredukovaná do menšieho obsadenia, mala ten moment mystérie. A samozrejme, najzásadnejšiu rolu v nej zohrali práve sláčiky a zvuk, s príjemne hallovým efektom, ktorý ju dotváral.
Plynule – prostredníctvom moderátorských vstupov skvelej Lenky Polákovej – jednej zo speváčok Sirén, sme prešli k filmovým legendám. Dve nezabudnuteľné témy – Vtedy na západe a Sedem statočných sú kultové filmy, ale k nim patrí aj hudba. Azda nikomu netreba predstavovať Morriconeho – sólo v prvom titule spievala Dominika Hanko, speváčka Slovenského filharmonického zboru. Je bezpochyby jednou z najlepších speváčok Sirén, preto neprekvapila čistota jej tónu, nielen intonačná. Zaspievať toto sólo bezchybne, bez skĺznutia do operného tónu, pritom plným tónom, no s jemnými nuansami a zvládnuť intervalové skoky zo stredných polôh do výšok, dokáže len málokto. Dominika je typ speváčky, ktoré je presvedčivá, disponuje krásnou farbou hlasu, s ktorým vie pracovať. A bol to určite jeden z najsugestívnejších momentov večera. V hudbe z filmu Sedem statočných bolo prekrásne nielen celkové prevedenie, ale i trúbkové sólo a husľové. Téma, ktorú zaručene spoznáte ihneď – znela na husliach s plným farebným tónom.
Libertango Astora Piazzollu majú Sirény už stabilne v repertoári, no s takouto jazzovou introdukciou som ho ešte nepočula. Je to chytľavá skladba, na ktorej sa však dá aj veľa pokaziť. Pokiaľ nemá drive a energiu, nie je to moderné argentínske tango, stráca na iskre a temperamente. Akcentácia a rytmická pulzácia je samozrejmosťou, bez toho to nefunguje. Túto skladbu mnohé telesá často spomaľujú, Lukáš Kunst jej však dodal potrebnú živelnosť zrýchlením tempa. Rytmická sekcia fungovala výborne – dočkali sme sa aj improvizácií v podaní klaviristu, následne gitaristu Pavla Berezu. Dokázal dostať tangový fíling do hry, pritom sólu pridal aj nostalgický charakter, no ten následne vypracoval do pohyblivejších častí, čím správne muzikantsky motivoval basgitaristu Roberta Vizváriho k sólu. Ak počujete túto skladbu v podaní Sirén niekoľkokrát, a vždy má iný aranž, iné prevedenie, no rovnakú energiu a temperament, viete, že to robia dobre.
Dramaturgicky najvydarenejší bol záver. Zaznela hudba z troch českých filmov – Kolja, Což takhle dát si špenát a Saxana. Mali sme na Slovensku už koncerty svetovej hudby aj slovenskej, no vybrať zopár českých filmov doposiaľ nikomu nenapadlo. Kolja s nežnou témou v interpretácii harfy, ku ktorým sa pridali (nie celkom intonačne čisté) vokály, ktoré následne po nevydarenom úvode, nabrali istotu – táto hudba nás zaviedla priam do iného sveta. Iste, tejto snímke bola vyčítaná istá vypočítavá sentimentálnosť, ale jednoducho, no pritom efektne skomponovanú hudbu Ondřeja Soukupa, jej nikto nevezme.
A posledné dve skladby boli až takou veľkou rytmickou bombou, že na začiatku Což takhle dát si špenát sa nám zo samej radosti akosi kapela rozišla rytmicky so zborom. Energický dirigent dal rytmiku hneď do poriadku – napokon, sú to nové skladby v ich repertoári, niektoré chyby možno odpustiť. Je zjavné, že táto sa potrebuje usadiť v zbore, ale o to viac priestoru opäť v skladbe dostali skvelé sóla – gitara sa dokázala bez problémov vzdialiť od tonálneho centra, muzikant vypracoval známy motív do jazzových improvizácií, čo nesporne bolo obohatením skladby.
A na záver sa opäť objavili na veľkú radosť publika Sirénčatá. Saxana je hudobne náročná – v origináli ju hrá orchester Karla Vlacha (aj to je dôkaz, že kedysi sa v hudbe nevyužívali jednoduché, prázdne vaty). Deti boli obrovským prínosom tejto piesne, pridali na hutnosti spevu a hlavne – boli rozkošné, ale najmä disciplinované. Je jasné, že zbormajster ich vedie k pestrému repertoáru, ale i sebadisciplíne. A nespomenúť skvelé sólo Roberta Vizváriho v tejto skladbe, by sa nepatrilo. Dodal hudbe energiu, jazzový fíling a zároveň virtuozitu. Bol to pozitívny, veselý záver večera a dôkaz, že aj z amatérskych zborov sa dá vypracovať na takúto úroveň a vypredať Carnegie Hall. Pardon, STARS Auditorium.
Zuzana Vachová
Foto: Daša Šimeková
