Schubert v kvartete Smrť a dievča dokázal skĺbiť svoj hlboký zmysel pre lyriku a zároveň dramatično, čo mu práve forma kvarteta umožňovala. Slávne dielo zaznelo v podaní Hilaris Chamber Orchestra.
Hilaris Chamber Orchestra priniesli svojmu skalnému publiku na jeseň svoj tradičný cyklus Serenády pre radosť – Vášeň pred hudbu. Na siedmom ročníku zvolili pod umeleckým vedením Alana Vizváryho okrem romantického repertoáru, Schubertovho slávneho sláčikového kvarteta Smrť a dievča aj Taliansku serenádu rakúskeho skladateľa Huga Wolfa, známeho svojím piesňovým repertoárom a tiež premiéru skladby slovenského autora – Víťazoslava Kubičku.
Koncertný večer, poznamenaný neplánovaným podujatím na Hlavnom námestí (zvolebnievalo sa, preto aktuálny a dnes už aj súčasný primátor Bratislavy nečakane zorganizoval veľký koncert, nuž zvykajme si, mocipáni dnes všetko môžu aj narušiť niekoľko mesiacov vopred avizovaný koncert), otvorila Talianska serenáda G dur pre sláčikový orchester Huga Wolfa. Schopnosť Alana Vizváryho siahnuť po málo obohratom repertoári a umne ho skombinovať so známymi skladbami (v tomto prípade protipól voči Wolfovi tvorí obľúbené kvarteto Smrť a dievča) je už publiku familiárna. Nebolo to inak ani počas tohto cyklu serenád.
Wolf nepatrí medzi hrávaných autorov, hoci bol to práve Wagner, ktorý ho povzbudil, aby komponoval. Skladateľ sa s ním zoznámil v roku 1875 a aj keď nedoštudoval konzervatórium, lebo mal vznetlivú povahu a často sa hádal so svojimi pedagógmi, mal inšpiratívny kompozičný štýl. Rovnako ho k tvorbe povzbudil aj Brahms, v mladosti sa priatelil aj s Gustavom Mahlerom. Keď koncom 70-tych rokov dostal vážne ochorenie, prepadal depresiám. Keď z nich však precitol, dokázal komponovať priam žiarivo a mimoriadne inšpirujúco. Zomrel mladý vo veku 42 rokov, no zanechal po sebe až 300 piesní, sledujúc tradíciu nemeckej piesne a vynikal najmä v tvorbe originálnych vokálnych melodických línií, dôsledne sledujúcich každú emocionálnu nuansu predlohy – básnického textu. V atmosfére piesní sa zamieral na ľúbostné, cez satirický humor až po hlboké duchovné utrpenie. Zaujímavý je jeho prístup k harmónii – v klavírnom sprievode dokázal vyjadriť v spojitosti s vokálnou melodickou líniou osobitú hudobnú reč.
Jedným z mála inštrumentálnych diel je práve Talianska serenáda, ktorú napísal v roku 1887, pôvodne určená pre sláčikové kvarteto, neskôr ju samotný Wolf v roku 1892 upravil pre sláčikový orchester. Plánoval napísať práve z tejto serenády dokonca viacčasťovú skladbu, no svoju víziu už nestihol zrealizovať. Môžeme sa len domnievať, ako by zneli ďalšie časti. Každopádne, jedna, ktorá je zachovaná, je silne ovplyvnená vokálnym štýlom a nepochybne obratným, svojským kompozičným rukopisom. Wolfova hudba dokázala strhnúť od prvého taktu: Hilaris zneli zvukovo vyvážene, hoci spočiatku sa objavili rytmické nezrovnalosti. Molto vivo – rýchle tempo a hustá textúra kompozície sú charakteristické pre túto serenádu, ktorá síce má tanečný charakter, ale zároveň v nej cítite aj iný podtext. Ten sa podarilo telesu zdôrazniť vďaka precíznemu stupňovaniu dynamiky. Od pianissima po zreteľne znejúce, dôrazné forte – skladba hrala akcentmi a pulzáciou. V jej rozmanitých náladách akoby Wolf opäť zhudobňoval ďalší text, nezaprel sa v ňom skladateľ vokálnych diel – vo faktúre sa prepletala melodická línia v jednotlivých skupinách. Orchester ju rozumne členil tak, aby sa zo skladby nestala jednoliata „zvuková masa“, dokázal vytiahnuť to podstatné a spevné. S melodickým materiálom hráči pracovali citlivo a pod vedením lídra sme počuli kus pekného muzicírovania – aj s potrebnými spomaleniami. Živá skladba v rýchlom tempe, ak by tieto potrebné tempové predely nenastali, by sa zmenila len na fádny výpočet motívov a v jednotlivých hlasoch, takže aj preto bola táto interpretácia taká energická a plná drámy, ktorú ste cítili vo vnútri. Bola to iskrivá opera bez slov – tak ako aj skladateľ túto kompozíciu napísal.
V druhej skladbe večera, ktorou bola premiéra diela Víťazoslava Kubičku Koncert pre flautu a sláčiky „Tordo“ (Drozd) sa predstavila ako sólistka flautistka Ivica Gabrišová, ktorej skladateľ kompozíciu venoval (rovnako ju dedikoval aj hráčom orchestra Hilaris). Autor ju napísal v roku 2020 a je spomienkou na myjavskú prírodu, na ktorú s láskou spomína – je preňho neustálou inšpiráciou aj dnes. Počujete v nej nielen nebeské ticho a harmóniu, no i špecifický tlkot srdca, ktorým je charakteristická panensky čistá, nedotknutá príroda. Kubička skladbu postavil na opakujúcom sa rytmickom patterne, ktorý zveril sláčikom a melodickej línii v podaní sólo flauty. Dirigovania sa ujal líder orchestra Alan Vizváry, keďže orchester bolo nutné udržať a precízne viesť. Hoci bola metrorytmická štruktúra stabilná, štvordobovosť bola citeľná, no zároveň sa skladateľ pohral so štruktúrou a na ľahkú dobu umiestnil akcent, s presahom frázy do nasledujúceho taktu. Práve pulzácia tvorí kľúč k tomuto dielu. Je to pulz prírody, ktorý neustále vnímame v jej tichu, vtedy sme schopní vnímať všetky jej krásy, ale zároveň aj to, akí sme my ľudia uprostred všetkej tej božskej nádhery nepodstatní a nedokonalí.
V trojčasťovej kompozícii dodržal formu koncertu: prvá bola rýchle Allegro, v ktorej sa predviedla flautistka Ivica Gabrišová čistou intonáciou a precíznou rytmikou. Kubička však flautu nestavia len do polohy spevavého vtáčika – okrem charakteristických rozdrobených, krátkych motívov v rýchlom tempe sme počuli aj melodicky príťažlivé, spevné frázy, ktoré postavil do dialógu s orchestrom. Lyrickú náladu hneď vystriedal s životodarnou, energickou, rýchlou – v interpretácii Hilaris mala premiérovaná skladba neustály ťah a energiu.
Pomalú časť Andante prenechal na tvarovaní nálady sólistky. Je to atmosférická, baladická časť, v ktorej sa tonálne odchýlky dejú najmä v orchestri. Či už si k nej predstavíte usínajúcu prírodu, ktorá sa koncom dňa odkladá na svoj spánok alebo dažďom voňajúci les, na ktorý padajú lúče slnka, Kubičkova hudba fungovala s každým obrazom ako schopná obdobných mimohudobných obrazov. Hoci väčší úsek pomalej časti mala sólo flauta – Gabrišovej plný, krásny tón bol schopný farebných zmien, nádhernej dynamiky, intímnosti a vykreslenia nálad, k záveru pomalej časti pripomína skladateľ dôležitosť orchestra. Objavil sa fragmentárne motív z úvodného Allegra v pizzicate a pripomenul tak (v pianissime) prírodný motív zo začiatku skladby.
Z pomalého tempa doslova akoby rozkvitol nový deň – finále opäť v rýchlom tempe Allegro. Bojovne ladená časť s expresívnym motívom v sláčikoch a tremolom v kontrabase, striedaná drásavými sekundami vo flaute, pripomína, že v prírode platia vlastné zákony, ktoré sú vzdialené od tých našich. A predsa sme vždy v skladbe počuli aj život, vrátila sa pulzujúca rytmika, ktorá zaznela v prvej časti. V istom momente skladateľ využil aj variáciu Die irae, tonálne pozmenenú, no rozpoznateľnú – možno preto vytušiť, že predsa, skladba by mohla mať aj určitý program, ktorý by poslucháčom mohol objasniť viac. Veľa však možno vytušiť aj zo slov, ktoré napísal samotný autor k premiére: „Spomínam na ranné a večerné modlitby k Pánovi, ktoré mi boli a sú trvalou potechou…“
V druhej časti koncertu prišlo na rad Schubertovo sláčikové kvarteto č. 14 d mol Smrť a dievča. Práve toto kvarteto je jedným z pilierov komornej hudby, takže dramaturgia bola vystavaná nielen atraktívne pre poslucháčov, ale aj čo sa týka budovania si repertoáru pre samotný orchester – rozumne a predvídavo. Schubert v kvartete dokázal skĺbiť svoj hlboký zmysel pre lyriku a zároveň dramatično, čo mu práve forma kvarteta umožňovala. Nepísal ich od svojich mladíckych čias, dostal sa k nim až v 20-tych rokoch 19. storočia.
Výbušnosť prvej, rýchlej časti Allegro, zahral orchester s bravúrnym výrazom. Miesili sa v ňom výbušné emócie: dramatický nástup vo fortissimo, ktorý náhle vystriedalo pianissimo – Hilaris zneli zvukovo homogénne, vzácne vyrovnane. Dokázali pripraviť pôdu na veľkú drámu, ktorá sa v tomto diele odohráva – zápas smrti s nevinnosťou, pričom akoby vopred tušíme, kto tento súboj vyhrá. A pritom to Schubert všetko robí v duchu viedenskej elegancie. Dodržiava štvorčasťovú šablónovitosť, druhú časť štruktúruje ako tému a jej variáciu, no čo vás na tomto kvartete láka, aj keď ste ho už počuli tisíckrát, je jeho démonický, priam mystický charakter. Zahrať ho s potrebnou dávkou energickosti, ktorá miestami hraničí až s obsesiou, si vyžaduje skúsených hráčov. V tento večer sme dostali takúto interpretáciu kvarteta.
Tonálna nestabilita prvej časti, podčiarknutá kontrastmi v dynamike – priam emocionálnymi výbuchmi, sa najviac prejavili v prvej časti. Chorálový úvod pomalej časti Andante con moto vytvoril napätie a pochmúrnu atmosféru, takú žiadanú v tomto kuse. Teleso ukázalo, že dokáže hrať pomalé tempo s gráciou a želanou atmosférou bez toho, aby muselo nevyhnutne zrýchľovať (koľkí si už práve na pomalých tempách vylámali zuby, pravda…).
Variácie v podaní umeleckého vedúceho Hilaris, Alana Vizváryho, zneli s neuveriteľným prednesom. Hoci v notovej predlohe spravidla nájdeme len rozmedzie piána až pianissima, Vizváry aj v týchto odtieňoch dokáže nájsť také rozpätie, ktoré vás ako poslucháča okamžite osloví. Angažovanosťou výrazu, pohybom, prácou s tempom, zároveň ľahkosťou. Hoci niektorí huslisti práve tieto variácie ponímajú s „mezzoforte“ chladom a bez výrazných zmien, Vizváry sa k nim postavil opačne. A práve vďaka tomu, že jednu zahral viac vo forte, jej opakovanie znelo v jemnom pianissime ako hrozivá ozvena zo záhrobia, vysoké polohy nehou a spevom, bola jeho interpretácia originálna. Nechýbali široké spevné romantické oblúky – presne takto má chápanie romantickej kompozície vyzerať. Nevyhol sa ani agogike, no vyplynula z prirodzeného toku hudby – určite to nebol pátos, ktorý by v tejto hudbe ani nemal miesta.
Do centra pozornosti sa dostal aj zvuk violončela s témou a so stupňujúcou sa dynamikou. Orchester prejavil zmysel pre estetiku zvuku – v prechodovej časti opäť zneli typické rytmické figúry, vystupňované, v efektných kontrastoch, ktoré ukazovali na oba protipóly tohto kvarteta – nielen na jemnosť, ale i na drámu.
Tretia časť – Scherzo je náročná na interpretáciu – skladateľ delí hlasy na nízke a vysoké, pričom ich necháva znieť otázku a odpoveď. Vždy dominuje bodkovaný rytmus, ktorý je taký charakteristický pre toto dielo. Hlasovo boli hráči vyvážení, presne vedeli, kedy majú v téme vytiahnuť ústrednú tému tak, aby nezanikla. Opäť bola kľúčová aj ich jednotná práca s tempom, ktorú od huslí riadil Vizváry. Temný valčík v rýchlom tempe je predzvesťou, ako sa celý tento dialóg medzi smrťou a nevinnosťou skončí.
Nejednoznačná oscilácia medzi durovou a molovou tóninou, naznačená už v úvode ( hoci je väčšina hudobného diania v molových tóninách) smeruje k finále: záverečné víťazstvo durovej znamená jednoznačné víťazstvo smrti, ktorá ponúka útechu a koniec utrpenia.
A finále bolo presne také, aké aj má byť: vyhráva Smrť, čo už od začiatku, kdesi zvnútra tušíme (aj vďaka tejto interpretácii – mrazivým piánam, pomalému tempu, zraniteľnému, bolestivému sólu huslí). Emocionálna bezprostrednosť, až frenetickosť ovládla úvod časti Presto. Intenzita interpretácie bola citeľná z každého jedného hráča a počuli sme technicky náročné, krkolomné behy, ktoré sa prepletali s prekrásne vyspievanými témami. Orchester nepoľavil z tempa, hoci technické nároky sú obrovské – kvarteto vo všeobecnosti patrí medzi interpretačne mimoriadne náročné skladby. No nebola to len brilantná technika, ktorú sme počuli v tento večer – ale najmä epický súboj dvoch výrazových protipólov – ľadový chlad ústiaci do frenetickej zúrivosti a krehkosť, ktorá je na úrovni hlbokej lyriky, ústiacej do ticha. Práve tieto výrazové kontrasty sa podarilo hráčom orchestra (vynikajúci výkon prvých huslistov – Radomír Cikatricis, Daniel Rumler a Andrea Benická) dostať na povrch. Orchester znel homogénne, ako jeden dobre fungujúci organizmus, no keď sa skladateľ rozhodol tento organizmus „rozbiť“ na kusy, využil všetky farby na to, aby sa k jadru jeho poetickej reči priblížil.
Do repertoáru telesa teda pribudla ďalšia skladba, s ktorou môžu vytvárať stabilnú, dobre fungujúcu dramaturgiu – pracovať nielen na technike, ale najmä na výraze. Práve ním je totiž Hilaris osobitý.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka, HCO archív
