Publikum si ani nemohlo priať krajšie a zároveň autentickejšie prostredie. Piesňová tvorba Franza Schuberta znela v Želiezovciach – v prostredí, kde tvoril, pedagogicky pôsobil a zamiloval sa.
V rámci festivalu Pro musica nostra Nitriensi zaznel v Esterházyovskom kaštieli v Želiezovciach špeciálny koncert venovaný Schubertovej piesni (5.10.2024) v interpretácii poprednej slovenskej sopranistky Simony Šaturovej, na gitare ju sprevádzal Martin Krajčo. Okrem hudby sa večer spájal s poéziou, recitoval herec Štefan Bučko. Tak, ako sa kedysi celkom prirodzene prepájali svety umení, zrazu ožila táto prax aj dnes, v rámci festivalu, ktorý už roky prináša hudbu do priestorov, kde kedysi znela. Simona Šaturová svoj projekt predstavila na troch koncertoch v rámci letnej edície festivalu Pro musica nostra a napokon prišiel na rad aj kaštieľ, v ktorom kedysi Schubert roky žil a tvoril.
Zselíz je historický názov Želiezoviec, ktorý je známy najmä milovníkom hudby, a samozrejme aj súčasným obyvateľom. Tí sa v priestoroch rekonštruovaného pôvodného hudobného salónu, kde sa koncert konal, zišli v hojnom počte a s krátkou zastávkou v Schubertovej pamätnej izbe situovanej oproti kaštieľa. Bohatú históriu mesta má podrobne zdokumentovanú želiezovský historik Pavel Polka, ktorý ľudí v pamätnej izbe hudobného skladateľa sprevádzal a mal na starosti aj výzdobu hudobného salóna. Jeho encyklopedické vedomosti a energický, zanietený prejav či už v múzeu alebo kaštieli, nás všetkých presvedčili, že je to človek na správnom mieste. Predmety tvoriace expozíciu Múzea a pamätnej izby Franza Schuberta v Želiezovciach pochádzajú zo zbierok Tekovského múzea v Leviciach a viac ako tri štvrtiny predmetov pochádza zo súkromnej zbierky Pavla Polku.
Okrem portrétu Schuberta, ktorý priestor hudobného salóna zdobil, to boli ďalšie predmety pripomínajúce skladateľovo pôsobenie v Želiezovciach aj jeho vrúcny citový vzťah ku Caroline Esterházy. Počúvať v týchto priestoroch piesne, ktoré napísal, bolo doslova magické. Franz Schubert pôsobil v Želiezovciach v rokoch 1818 a 1824 ako domáci učiteľ hudby dcér grófa Jána Karola Esterházyho de Galantha. Schubert patrí medzi najznámejších a najvýraznejších autorov piesní. Zhudobnil v nich romantickú poéziu dokonalým spôsobom – nielen tieto dva svety, literárny a hudobný, prepojil, ale syntézu zavŕšil v podobe praxe na komorných večierkoch zvaných Schubertiade, ktoré boli odrazom doby. Po náročných vojnových časoch ľudia túžili po priateľských stretnutiach, výletoch a večierkoch, nastalo ovzdušie priaznivé pre rozvoj umenia. Rozvíjalo sa domáce muzicírovanie, ktoré sa odrazilo na obľúbenosti sólovej i komornej tvorby, predovšetkým však v piesní v nemeckom jazyku – lieder.
Spojenie poézie a hudby predstavila aj sopranistka Simona Šaturová v podobe vlastnej Schubertiády. Nápad pridať k interpretácii Schubertových piesní a Mertzových gitarových diel aj poéziu, mal jej manžel. Jarná viera Johanna Ludwiga Uhlanda v podaní Štefana Bučka predznačila v úvode atmosféru, ktorú mal prvý blok piesní. Sledovali sme v nich jasný dramaturgický oblúk. Piesne v jednotlivých blokoch, ktoré sopranistka predstavila, mali spoločnú tematiku. Prvým bola jar, následne noc, a napokon voda. Piesne v usporiadaní blokov, mali svoju logiku a spojitosť v atmosfére, ktorú predstavovali, tiež náladami. Tie sa postupne menili od optimistickej jarnej tematiky, cez pokoj, ktorý nám priniesla noc, až po témy spojené s prírodou.
Texty v prebásnení Ľubomíra Feldeka a Michala Vincenta umocnili hudobný zážitok a dali piesňam nový rozmer. Sledovanie slovenského prekladu v precízne pripravených bulletinoch pomohlo poslucháčom podstatne viac vnímať a precítiť zmysel textu. V prvom bloku zaznela pätica piesní: Im Frühling / Na jar D 882, Frühlingsglaube / Jarná viera D 686, Der Musensohn / Syn múz D 764, Der Jüngling an der Quelle / Mladík pri prameni D 300, Hänflings Liebeswerbung / Stehlíkove pytačky D 552. Na jar je Schubertova pieseň z roku 1826 (báseň Ernsta Schulzeho), ktorá je strofická, no vo forme mimoriadne flexibilná. Otvorila sa introdukciou v pianissime a gitarový zvuk jej nesmierne pristal. Iste, môžeme byť pri tvorbe tohto skladateľa viazaní na klavír a poetiku tónu tohto nástroja, no práve gitara svojou intimitou a jemnosťou dokázala zhudobnené básne podčiarknuť farebnosťou. Simona Šaturová mala náročnú úlohu – dostať hlas pod kontrolu v pianach, vysokých polohách či skokoch. A samozrejme, čo najmenej používať v hlase operný tón. Už po prvej fráze sme vedeli, že to bude vkusná, erudovaná a precítená interpretácia piesní. Sopranistka tón od operného pátosu oprostila, no bolo to práve bohatstvo výrazu a emócií, ktoré hlasom dokázala vyjadriť a ktoré tak pristalo Schubertovým piesňam. Má výbornú nemčinu, jej artikulácia je jasná a zrozumiteľná. V interpretácii dbala na význam textu, frázam ponechala prirodzené dýchania s jemnými rubatami. Tempovým zmenám sa uspôsoboval aj gitarista Krajčo. Ak má byť zhudobnený text spievaný, potom má jeho prednes dýchať, rovnako tak, ako sú tieto pauzy po veršoch dôležité v samotnej poézii. Presne tento moment bol badateľný z interpretácie Simony Šaturovej. Dbala nielen o to, aby sa význam textu pretavil do spevu, ale aby sa v dostatočne zrozumiteľnej forme dostal aj k poslucháčom. Jej výšky boli plné, jasné, vďaka svetlému, príjemne sfarbenému sopránu sa v priestore vynímali. Frázy ukončovala s dôslednosťou. V medzihre a moduláciách bol dominantný gitarista, na ktorého zmenou nálady nadviazala speváčka. Obaja interpreti boli zladení – bolo to vzájomné počúvanie, zohratosť a muzikalita, ktorá túto interpretáciu robila výnimočnou.
V piesni Frühlingsglaube vynikli harmonické postupy Schuberta už v introdukcii aj vďaka tomu, že gitarista hral na 8-strunovej gitare. Boli to spravidla rozložené akordy, na ktorých Krajčo speváčku sprevádzal. No obsiahnuté v nich bolo harmonické bohatstvo a modulácie, také podstatné v jeho tvorbe. Skladbu v pomalom tempe, v ktorej vyzneli prekrásne Šaturovej pianissimá (vždy ich spievala s obrovským citom aj v Mozartovej tvorbe, tentoraz v romantizme vynikli ešte precítenejšie) striedala ďalšia – v piesni Der Musensohn Schubert predpisuje tempo Ziemlich lebhaft. Živé tempo a nová nálada prišli práve s touto piesňou. Veselosť, radosť z toho, kedy budú v záhrade kvitnúť prvé kvety – to je príchod jari, oslava života. V kultivovanej podobe, na esteticky vysokej úrovni. V piesni Mladík pri prameni, opäť v pomalšom tempe, v 6/8 metrorytmickej štruktúre dosiahla Šaturová úžasný efekt – vo frázovaní dokázala vytvoriť dojem nekonečne plynúcej melódie. Bodkovaný rytmus, ktorý býva často v podaní spevákov kostrbatý, sa zmenil v jej podaní na plynulé, legatovo vyspievané frázy, ukončené v pianissime a v tichu. Vždy po dojemných záveroch piesní prichádzala potrebná pauza. Nielen speváčka, ale aj my v publiku sme potrebovali precítiť dozvuk z hudby, jej náladu a dostať sa opäť z nebies späť na zem. Prvý blok ukončila ďalšia „jarná“ – Stehlíkove pytačky s veľkým nábojom, energiou a oslavou lásky a jari.
Mertzova Večerná pieseň, ktorú hral Martin Krajčo, nás navodila do novej nálady a tematického bloku noci. Za mňa jedným z vrcholov večera bola pieseň Ins stille Land – Do zeme tichej D 403. G-molová introdukcia jasne vypovedala, do akej nálady sa v tomto bloku piesní dostaneme. Noc môže byť temná a zároveň krásna, aj svojím tichom a keď sa do tohto ticha zaobalí celá krajina, vznikne presne ten úkaz, ktorý sme na koncerte mohli zažiť. Je to smútok, pokoj a nádej zároveň. V piesni je obsiahnuté priam nesmierne emocionálne bohatstvo, na to, na akom melodickom materiáli je skomponovaná. Celá pieseň vychádza z ústredného motívu, preto je dôležitá jej výstavba a interpretácia v neustále odlišnom kontexte. Je to žalostná pieseň s vyjadrením prijatia osudu, nárek, ktorý jej zmiernený pokojom a rezignáciou. Tento oblúk sme sledovali aj v speve i jeho sprievode, v meniacej sa dynamike nemenného ústredného motívu.
Noc, jej pokoj nás doslova objali i v ďalšej piesni – Romanca, jej atmosféra však bola odlišná. Medzi piatimi piesňami „nočného bloku“, do ktorého sopranistka vybrala päť piesní – Ins stille Land, Romanze, Im Heine, Wanderers Nachtlied a An die Nachtigall, bolo cítiť spojitosť. Nielen témou, ktorá medzi nimi tvorila oblúk, ale i dvoma recitovanými textami – V lesíku a Pútnik, v podaní herca Štefana Bučka. Medzi ďalšími piesňami, ktorá „zasvietila, bola Nočná pieseň pútnika, ktorú Schubert (tak ako ďalšie piesne), skomponoval na Goetheho text. Krátka báseň má len 8 veršov, no je v nich skrytý silný obsah. Je to modlitba, v ktorej človek prosí za úľavu. Mnohí dokonca v prvých dvoch veršoch vidia spojitosť s Otčenášom. Báseň, ktorá má viacero výkladov (či už je to smrť alebo pokoj ako stav zmierenia, či potreba skľudniť pocit nepokoja mysle), je zhudobnená na ploche 11 taktov. To stačilo Schubertovi, aby vyjadril milosrdenstvo Božie, nepokoj pútnika a záverečnú modlitbu prinášajúcu pokoj. Obsiahnuť toto všetko v speve dokázala speváčka, ktorá sa tejto piesni venuje už od čias skončenia štúdií. V piesni dokázala – na krátkej ploche a s opakujúcimi sa rytmickými vzorcami, vďaka pestrosti výrazu a neustále sa stišujúcej dynamike v záverečnej prosbe, vyjadriť bohatstvo myšlienok. Sprievod bol úsporný, ale presný (nie však otrocky exaktný, plynul zo spoločného vnímania skladby) – každé jedno slovo v kombinácii s tónmi gitary, bolo rytmicky v absolútnom súlade a malo svoj význam.
Tretí tematický blok zameraný na tému vody v Schubertových piesňach, otvorila Mertzova skladba Gondoliera – Unruhe (Nepokoj) a báseň Ulovený rybár Franza Schlechta. Aj vďaka týmto predelom sme sa dokázali transformovať do novej nálady, pred blokmi piesní: Auf dem Wasser zu singen / Pieseň na vode D 774, Am See D 746 / Na jazere, Die Forelle / Pstruh D 550 a záverečným, venovaným téme lásky. Ešte pred nimi však sopranistka ohlásila zmenu: zaznela pieseň Geheimnis Johanna Mayrhofera, ktorú básnik a libretista venoval Schubertovi. Skladba je vyznaním Schubertovi a jeho tvorbe. Mladý poet, ktorý skladateľa stretol, k nemu zahorel úprimným citom lásky. Taktiež sa v nej objavuje prepojenie na tému vody (prechádzajúca do kajúcneho záveru), takže týmto dielom oblúkom nadviazala na ďalšie piesne. Zaznel medzi nimi známy Pstruh – príbeh rybára, ktorý sa pstruha snaží uloviť, no nakoniec sa báseň mení na morálne ponaučenie. S vodou sme teda opäť precitli, aby sme na záver dostali nádielku toho, v čom bol ranoromantický skladateľ výnimočný – tému lásky, neustále ponorenú do vody.
Záverečný blok otvorila gitarová pieseň Liebeslied / Pieseň lásky Josepha Kaspara Mertza a báseň Lipa Wilhelma Müllera. Rozkošne optimistická pieseň Milenec vo všetkých podobách ukázala Simonu Šaturovú vo veselom móde, živo gestikulujúc, aby sme sa dostali k nostalgickej skladbe Ruža. Ako symbol čistoty a ženskosti sa objavuje u mnohých básnikov, no Friedrich von Schlegel ju spracoval viacerými významami, nielen ako ženskú cnosť. Striedajú sa v nej rôzne nálady a tóniny, ich zmeny a harmonické postupy tomu zodpovedajú. So zmyslom pre detail, v úvode spievajúc o stúpajúcom teple, cez kontrastnú časť až po záverečnú molovú tóninu prinášajúcu zomierajúcu ružu, spievala tento príbeh Simona Šaturová s vyspievaním každého detailu – obsahového, výrazového a dynamického. Tým sa však prirodzený kolobeh života nekončil – oblúkom sme sa vrátili k radostnej téme v záverečnej piesni tohto večera Die Vögel / Vtáci D 691. Presne takýto optimizmus s tóninou A dur sme na záver potrebovali.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Sládek
