Len pred pár dňami koncertoval v Londýne v Queen Elizabeth Hall, kde zožal neutíchajúce standing ovations, a už sa predstavil bratislavskému publiku, kde otvoril 44. ročník Gitarového festivalu J. K. Mertza.
Karol Samuelčík sa profiluje ako jedna z najväčších nádejí slovenskej klasickej gitary už niekoľko rokov. To, čo sa ukázalo pri vydaní jeho debutového CD – talent, pracovitosť, húževnatosť a rast v profesionálneho interpreta, je teraz zjavné nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Otvárací koncert festivalu HOMMAGE À JOAQUÍN RODRIGO sa uskutočnil pri príležitosti spomienky na španielskeho skladateľa Joaquína Rodriga, ktorého 20. výročie smrti si v tomto roku pripomína celý svet. Ešte predtým nás však Samuelčík previedol jeho skladateľskými predchodcami.
Na úvod koncertu zneli dve sklady: Sevilla a Seguidilla od Emilia Pujola. Španielsky interpret, skladateľ a pedagóg komponoval pod vplyvom andalúzskej hudobnej tradície, ktorú výrazovo kombinuje s romantizmom. Kým Sevilla má clivú atmosféru, čo však neznamená, že je v pomalom tempe, naopak, pri jednotlivých témach skladateľ do kompozície „dávkuje“ náročné technické variácie, druhá, Seguidilla sa nesie v rýchlejšom tempe a má tanečný charakter. Karol Samuelčík sa s oboma vysporiadal mimoriadne dobre interpretačne: brilantná, technicky bezchybná interpretácia, precítený výraz, no najmä skutočnosť, s ktorou sa len máloktorý interpret vie vysporiadať: Samuelčík dokáže precítiť tému a hlavne ju nechať doznieť. Činí tak bez toho, aby narušil rytmickú pulzáciu skladby. To je argument v prospech faktu, že skladbám aj rozumie, nehrá len naučené noty. Jeho vyzretosť sa prejavuje práve v tomto móde – vnútorného dialógu gitaristu s hudbou. S agogikou nepracuje prehnane, dávkuje ju presne v tých miestach, kde je potrebná, jednotlivé frázy vyspieva a jeho dynamika je doslova kúzelná.
Azda jedným z najnáročnejších interpretačných úskalí pri hre na gitaru (a v konečnom dôsledku na akýkoľvek hudobný nástroj), je zahrať celú frázu vo vyváženom piane, pri ktorom až publikum zatají dych. Aj vďaka technickým dispozíciám, rovnako ako emocionálnemu vkladu, Samuelčík dokáže takéto piano až pianissimo zahrať plynulo a bez zaváhania. Už pri Sonáte D dur, op. 77 „Hommage á Boccherini“ od Maria Castelnuovo-Tedesca sa prejavil fakt, že keď túto skladbu hral pred pár mesiacmi, dozrela a na koncerte mala podstatne vyzretejšiu interpretáciu. Umelec dostal častým koncertovaním ten správny nadhľad. V prvej časti Allegro con spirito je téma v svižnom tempe variovaná a krátke motívy z nej počujeme v rozmanitých výrazoch. Oblúkovito sa k nej skladateľ dostane opäť v závere, no ešte predtým rozvinie motív z piana do gradácie, ktorú vie Samuelčík interpretovať uveriteľne a prirodzene. Tak, ako zvláda rýchle tempá, svedčia mu aj lyrické, pomalé časti. Druhá časť Andantino, quasi canzone je len na prvý „pohľad“ komornejšia, no clivá téma v sebe skrýva nielen krásu, ale je pre interpreta náročná, najmä ak má byť zahraná s precítenou dynamikou a agogikou. Tak vyvážene a s takým vyspelým výrazom, ako ju hral Samuelčík na otváracom koncerte festivalu, sme to od neho azda ešte ani nepočuli. Tretia časť Tempo di Minuetto nie je klasicky tanečná, ale má v sebe akúsi dávku nostalgie, ktorá ju líši od štandardných sonát. Skladba zavŕšená štvrtou časťou Vivo ed energico poskytla gitaristovi priestor na realizáciu virtuozity, vyspelej techniky a v rýchlom tempe skladbu zavŕšil s gráciou.
Dve skladby od Miguela Llobeta ukončili prvú polovicu koncertu. Prvá, Mazurka nie je síce technicky náročná – ako to už vo všeobecnosti pri Mazurkách býva, no o to náročnejšie je zvládnuť jej výraz. Nie nadarmo sa konajú súťaže v Chopinových Mazurkách, pretože technicky ich síce zvládne zahrať aj priemerne nadané dieťa, no výraz – to je už sústo pre majstrov. Romantický charakter Llobetovej Mazurky vyžaduje odhadnúť mieru agogiky, pretože akonáhle interpret „prešvihne“ prácu s tempom v domnení, že podčiarkne romantický charakter skladby, rozpadne sa mu ako domček z karát. Karol Samuelčík dokázal tú mieru odhadnúť správne. Vyspievaná téma bola zahratá citlivo a pritom Mazurka tvorila pekný celok.
Kompozične zaujímavé Variácie na tému skladateľa Fernanda Sora poskytli priestor pre virtuozitu interpreta. Sor sa témou rovnako inšpiroval, tak ako mnohí ďalší skladatelia po stáročia. A kým Llobet si od neho „požičiava“ tému na dve skladby, pridáva ďalších osem, aj romantické Intermezzo, v ktorom je mimoriadne vynaliezavý čo sa gitarovej techniky týka. Moderná harmónia, ale nielen to. Interpretov dokáže potrápiť aj ôsma variácia hraná len ľavou rukou, bohatá ornamentácia, skrátka, celková technická a výrazová náročnosť. Najmä týmito variáciami skladateľ prelomil romantizmus vďaka mnohým inovátorským prvkom. Technicky aj výrazovo zvládol všetkých 10 variácií, vrátane náročného Intermezza, Samuelčík opäť presvedčivo, pričom aj tempá boli také, že skladby ostali zrozumiteľné. Ak niektorí gitaristi súťažia, kto zvládne čo najrýchlejšie tempo práve v týchto variáciách a na výraz pritom vôbec nehľadia, je to zásadná chyba. Miestami môže virtuozita niektorých častí lákať k tomu, aby sa umelec „predviedol“ na pódiu ako skvelý a technicky zdatný interpret, stáva sa tak však na úkor výrazu. Samuelčík zvolil vyhovujúce tempo, v ktorom mu nezanikli ani výrazové prvky.
Po prestávke už všetci so zatajeným dychom počúvali dve kompozície od Joaquína Rodriga. Jeden z najvýznamnejších skladateľov, ktorému sa podarilo inovovať kompozičný jazyk modernej gitary so zachovaním tradičnej hudby, má na konte mnoho skladieb, no medzi najvýznamnejšie patrí práve jeho Concerto de Aranjuez, no ešte pred ním sme si mohli vypočuť trojčasťovú Sonátu Giocosa, ktorá formou nepatrí medzi klasické reprezentantky tejto hudobnej formy.
Vrchol koncertu prišiel po výrazovo hravej, avšak tematicky pútavej skladbe – koncert Concerto de Aranjuez s klavírnym sprievodom Karin Remencovej. Po úvodnej rýchlej časti Allegro con spirito prišlo na rad Adagio, ktoré je obľúbené aj medzi širokou verejnosťou. Z kompozičného hľadiska ide o dialóg medzi gitarou a orchestrom (v prípade koncertu klavírom) a clivá téma, ktorá má v sebe trúchlivosť a bolesť, robí z druhej časti koncertu jedno z najkrajších lyrických diel v gitarovej literatúre.
Tak, ako mnohí považujú za „top“ druhú časť Chopinovho prvého klavírneho koncertu, čo sa týka vyjadrenia smútku a tragédie, Rodrigo tieto emócie vyjadroval práve prostredníctvom hudby v pomalej časti koncertu. Zahrať ich s takým silným výrazom, ako sa to podarilo dvojici – Samuelčík – Remencová, pretože klavír tu nemá len sprievodnú úlohu, ale pri gitare je rovnocenný partner, sa nepodarí všetkým interpretom. Ako sa vraví, človek potrebuje mať niečo aj „odžité“, aby tieto emócie pretavené do hudby zvládol spracovať, pochopiť a až potom interpretovať. Okrem spoločných častí má v Adagio gitara aj pomerne dlhú sólovú pasáž, ktorá je technicky aj výrazovo náročná, pretože v nej skladateľ skrýva búrku emócií, niekoľko skrytých tém, ktoré je potrebné vyspievať a nenechať ich skryté. Aj túto náročnú sekvenciu Samuelčík zvládol bravúrne. Posledná časť skladby je v živom tempe Allegro gentile, no aj keď je v rýchlom tempe, nemá taký živelný temperament, ako by sa od španielskeho skladateľa mohlo očakávať. Hrať Rodriga si vyžaduje skúsenosť, dostatočné množstvo odohratých koncertov, intelektuálne spracovanie myšlienkových pochodov skladateľa, až následne jeho interpretáciu. Karol Samuelčík spoločne s Karin Remencovou k tomuto dielu pristúpili s pokorou a na výsledku to aj bolo zreteľné.
Pri španielskych skladateľoch možno publikum očakáva temperamentné, živelné skladby a nim zodpovedajúcu interpretáciu, no pri klasickej gitare je potrebné nájsť ten správny výraz: kultivovaný tón, z ktorého je temperament citeľný, no neprekročí hranice interpretácie klasickej hudby. A to sa Samuelčíkovi podarilo vďaka pedagogickému vedeniu profesora Zsapku. Skúste si vypočuť nahrávky Jozefa Zsapku a porovnať ich s interpretačným štýlom mladého interpreta, ktorému sa otvára svet. Tá podobnosť, ktorú budete počuť, nie je čisto náhodná…
Zuzana Vachová
Foto: Gitarový festival J. K. Mertza – Rudolf Biháry
