Tohtoročný Medzinárodný gitarový festival v Budapešti sa uskutočnil v online priestore a vystúpili na ňom aj slovenskí interpreti. Kvalitou interpretačného výkonu dokázali, že patria medzi európskych umelcov.
Aj keď v súčasnej situácii sme uzavretí v online svete, predsa len si hudba dokáže k nám nájsť cestu prostredníctvom livestreamových koncertov. Ak sú navyše snímané profesionálnym tímom, ktorý dokáže divákovi priniesť nielen zvukovo kvalitný zážitok, ale aj obrazovo hodnotný multikamerový stream s vycibrenou estetikou a citom pre hudbu, poslucháč neostane ochudobnený (takmer) o nič. Samozrejme, o prítomnosti v sále a jedinečnosti zážitku zo živej hudby je bezpredmetné debatovať.
Tohtoročný Medzinárodný gitarový festival v Budapešti (Budapesti Nemzetközi Gitárfesztivál), ktorého zakladateľom je József Eötvös, priniesol divákom koncerty špičkových interpretov. Nechýbal medzi nimi ani slovenský – Karol Samuelčík, odchovanec profesora Jozefa Zsapku, v súčasnosti pedagóg na VŠMU v Bratislave. Skratkovito, dá sa povedať, kariéra tohto mladého interpreta sa odvíjala raketovou rýchlosťou. Už debutovým albumom si získal pozornosť a zaujal precíznou interpretáciou, no najmä obrovskou dávkou muzikality. Jeho ročný študijný pobyt na španielskej Univerzite Escola Superior de Música de Catalunya možno vnímať približne v troch rovinách: odštartovala sa Samuelčíkova šnúra koncertov v rôznych mestách po celom svete, v autentickom prostredí začal hĺbkovo študovať repertoár katalánskej hudby a do tretice, všetko zužitkoval na vydanie druhého albumu, ktorého už len názov samotný indikuje interpretovo zameranie – Impresiones de Catalunya (Dojmy z Katalánska).
Veľká sála Lisztovej Hudobnej akadémie patrí k skutočne ohromujúcim sálam – a to nielen z hľadiska vizuálneho, ale aj akustického. Ak sme spomínali druhý album gitaristu, práve z neho zneli v prvej časti koncertu skladby, tak ako sme ich mali možnosť počuť počas Nedeľného matiné v Mirbachovom paláci 27. septembra tohto roka. Karol Samuelčík však nepatrí medzi interpretov, ktorí sa otrocky pridŕžajú naučenej interpretácie – napokon, v prípade žiadneho interpreta by ani nebolo možné čo i len jediný raz zopakovať do najmenšieho detailu totožné prevedenie skladieb, zaujímavé je však sledovať, do akej miery sa odchýli v interpretácii na živých vystúpeniach. Oproti štúdiovej nahrávke nastal zjavný posun. Kompozície sa správne „uležali“, vrátil sa k nim po niekoľkých mesiacoch, chápe ich s nepatrným rozdielom vo výraze, čo bolo citeľné už po odznení Valses poéticos Enrique Granadosa.
Sú to nádherné skladby, ktoré preveria nielen technickú zdatnosť interpretov, ale najmä ich muzikalitu a schopnosť precítiť hudbu. Mnohí hráči sa v snahe predviesť sa pred publikom a ukázať svoje technické zručnosti spravia tú fatálnu chybu a preženú to s tempom, no v tom prípade utrpí práve výraz. Samuelčík túto chybu nespravil, hoci technicky je brilantný interpret a mohol by si to dovoliť. Vyhral zrozumiteľne všetky frázy, v opakovaniach pekne pracoval s dynamikou, pochopil charakter melodiky a dal jej vždy jednoznačné zafarbenie, so spomaleniami narábal s citom a nepresiahol mieru – v opačnom prípade by sa dostal do neprirodzeného afektu. Aj s agogikou musí vedieť interpret pracovať „rozumne“, a počúvať prirodzenú pulzáciu hudby. Ako úvodný vstup bolo osem rozmanitých valčíkov, so širokým spektrom nálad, zahratých presvedčivo a čisto. A vďaka dokonalej akustike sály a profesionálnemu ozvučeniu sa poslucháčom sprostredkoval výnimočný zvuk, takmer identický, akoby sa nachádzal priamo v sále (samozrejme, v závislosti aj od možností prenosu doma…).
Astora Piazzollu azda nikomu špeciálne predstavovať netreba. Keďže spomínaný album bol venovaný katalánskej hudbe, miesto si tam, logicky, tento skladateľ nenašiel. Zato na budapeštianskom koncerte, pre potešenie mnohých, zaznelo veľkolepé dielo tohto argentínskeho skladateľa – suita Štyri ročné obdobia v Buenos Aires, ktorú poznáme v mnohých úpravách. Piazzolove tangá v modernom kompozičnom jazyku Estaciones Porteñas, nesú v sebe znaky programovej hudby. Keďže ide o štvorčasťovú kompozíciu, doslova „maľujúcu“ náladu a atmosféru mesta v jednotlivých ročných obdobiach, je potrebné, aby sa s nimi interpret zžil. Emocionálne stvárnil nálady, ktoré Piazzolla dômyselnou nadstavbou moderného tanga napísal ako svoje impresie – napokon, je to mimoriadne známa kompozícia, a tak sa interpret dostal pod oveľa väčší drobnohľad. Hneď prvá časť – Primavera Porteña pozostáva z kontrastne ladených dielov, nielen výrazovo, ale aj tempom a dynamikou. Samuelčík túto rôznorodosť chápal a zahral brilantne. Jednotlivé nuansy tónov vie zahrať s vysokou umeleckou štylizovanosťou kombinovanou so spontánnosťou a tento štýl Piazzollovi pristane. Či už to boli synkopy akcentované s temperamentom, náhly prechod do pomalého tempa alebo v piane znejúca, opakujúca sa téma (jeho piano bolo vždy vyvážené, výrazovo precítené – čo je pre akéhokoľvek gitaristu vo všeobecnosti jeden z výrazovo najťažších prvkov), už po odznení prvého tanga sme vedeli, že to bude prehliadka virtuozity a zároveň veľkej škály emocionality.
Verano porteño je opäť skladba plná emócií. Vyvážene zahraté trioly a presný bodkovaný rytmus (bez toho, aby mal poslucháč pocit, že je otrocky vypočítaný), vyspievaná hlavná melodická línia, a opäť zásadný zvrat: po rýchlom tempe Piazzolla udáva ťaživé, pomalé Lento a dávkuje rytmicky náročné kvintoly či sextoly, dokonca až septoly. Práve voľnosť, s akou ich gitarista dokázal zahrať, ubezpečila, že má takpovediac rytmickú pulzáciu v krvi, cíti rytmus a je s ním dostatočne zžitý.
Prekrásne vyspievaná, lyrická téma plná nostalgie a sentimentu v Invierno Porteño, zároveň technicky náročné pasáže zvládol interpret bravúrne. Nechýbala taká kľúčová, vnútorná rytmická pulzácia, správne pochopený akcent tanga. V časti, kde je potrebné vyspievať hlavnú tému, no paralelne popri nej autor píše aj rytmický sprievod, sa interpretovi podarilo tému zreteľne vyhrať tak, aby nezanikla. Opäť tým dokázal, že má mimoriadne dobrú techniku, na každé jedno vystúpenie na sebe pracuje a dokáže sa na koncertoch skoncentrovať na podanie toho najlepšieho výkonu.
Miguel Llobet a jeho Variaciones sobre un tema de Sor, op. 15 ukončili prvú časť koncertu. Celkovo ide o desať variácií, pričom prvé dve autor prebral z kompozícií skladateľa Fernanda Sora. Harmonicky komplikované skladby kladú na interpreta vysoké technické nároky a je na hráčovi, aby ich podal s ľahkosťou. Respektíve spôsobom, aby tie úskalia divák nevidel ani na interpretácii nepocítil. Variácie Llobeta sú aj na spomínanom druhom CD Samuelčíka, no počuť ich naživo predsa len dáva hráča do istej nevýhody (pochopiteľne, chybovosť nemožno už nijakým spôsobom napraviť). Tento interpret však robí naživo minimum technických nepresností. Súťažne často hrávaná skladba láka mnohých hráčov zrýchľovať tempo (často samoúčelne a zbytočne), v tento večer sme túto chybu nepočuli. Samuelčík nikdy nemal tendenciu nedodržať predpísané tempo len preto, aby ukázal virtuózne schopnosti, najmä ak by tým prednesu škodil. Pekne dotiahol frázy, flažolety ostali krásne znelé, aj v rýchlych úsekoch mal dostatok priestoru predviesť technickú vycibrenosť, s rovnakou istotou zvládol ôsmu variáciu hranú len ľavou rukou – čo neuniklo pozornej réžii a záber poskytla divákom v detaile.
V druhej časti koncertu sa sólsita predstavil so sláčikovým kvartetom Mucha Quartet – obsadenie: 1. husle Juraj Tomka, 2. husle Jozef Ostrolucký, viola Veronika Kubešová a violončelo Pavol Mucha. Začali skladbou argentínskeho skladateľa Carlosa Guastavina Las Presencias – Nr. 6 Jeromita Linares. Príťažlivé dielo skladateľa, ktorý za svoj život napísal stovky skladieb a išiel svojím kompozičným rukopisom tak trochu proti prúdu modernistom, nepatrí medzi hrávaný repertoár – z nepochopiteľných príčin. Nesie v sebe melodicky atraktívne témy, kontrastné tempá, okamžite rozpoznateľné prvky ľudovej hudby s romantickým sentimentom, samozrejme, zahrať ju s precíznou rytmikou, potrebnou ľahkosťou a presvedčivým výrazom, si vyžaduje zrelých muzikantov. A Mucha Quartet sú mimoriadne dobre zohratí hudobníci vysokých interpretačných kvalít, ktorí majú v repertoári od klasiky po súčasnú hudbu, ľudovú hudbu nevynímajúc. Aj preto dokázali dostať do kompozície potrebný sentimentálny výraz, argentínsku ľudovú hudbu a zahrať rytmicky náročné party s absolútnou presnosťou. Vynikajúco boli zohratí aj so sólistom, ktorého party pekne vynikli v priestore. Hudobníci kvarteta veľmi presne vyčítali z partitúry, kedy má ktorý hudobník vyhrať tému, pričom teleso znelo vždy dynamicky vyvážene. S členitou skladbou plnou kontrastov sa vysporiadali bravúrne. Mimochodom, na koncerte znela vďaka profesorovi Zsapkovi, ktorý partitúru zakúpil pred 50-mi rokmi a teraz ju hráčom ponúkol. Aj takýmito cestami sa raritný repertoár dostáva na pódiá…
Vrcholom večera bola záverečná kompozícia. Mario Castelnuovo-Tedesco a jeho Guitar Quintet, Op. 143. Tedesco je v gitarovom svete jedno z najznámejších a najrešpektovanejších mien. Gitarový kvintet patrí medzi jeho neskoré opusy, dielo vzniklo v 50-tych rokoch a má v sebe prvky neoklasicizmu a neoromantizmu. V klasickej sonátovej forme vystavaná prvá časť Allegro, vivo e schietto má v sebe zreteľné prvky moderných postupov, takže je pre interpretov náročným sústom. Mucha Quartet sú skúsení hudobníci a nespravili tú chybu, že by gitaru ako zvukovo „slabší“ nástroj nechali zaniknúť. Napokon, Castelnuovo-Tedesco bol príliš dobrý autor na to, aby komponoval v štýle jedného sólového nástroja. Už v prvej časti preto podali vyvážený a interpretačne čistý výkon, v ktorom jednotlivé nástroje nezanikli. V druhej časti Andante mesto znela krásna lyrická téma najprv v podaní violistky Veroniky Kubešovej, následne sa pridali druhé a prvé husle s čelom – v polyfónii boli Muchovci presní, a čo je podstatné, opäť nechali vyniknúť zvukovo poddimenzovanejšieho gitaristu, ktorý nastúpil s témou. Byť v hudbe zároveň dobrým partnerom a dokázať sa počúvať navzájom – to je pre komornú hudbu to najpodstatnejšie. Muzikanti dokázali držať nastavené tempo do konca časti, vyspievať tému postupne vo všetkých nástrojoch a čisto ju nechať vyznieť v spleti polyfónii. V tento koncertný večer sme boli svedkami ukážkovej hudobnej “partneriny” na pódiu.
Po lyrickej druhej časti nastúpila rezká tretia, Scherzo: Allegro con spirito, alla marcia. Rytmicky živé scherzo bolo predprípravou k záverečnej časti Finale. Allegro con fuoco, v ktorej sú citeľné vplyvy španielskej hudby. Kvarteto spoločne s gitaristom sa veľmi dobre interpretačne vysporiadalo s kontrapunktickým charakterom finále. Precízne, rytmicky bezchybne zahraté dielo, intonačne čistá interpretácia nenechala nikoho na pochybách, že prevedením takejto náročnej kompozície sa Mucha Quartet so Samuelčíkom radia medzi špičkových hudobníkov v európskom kontexte.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: screenshoty z koncertu – Budapešť, 2.11. 2020
