Snímka Woman at War otvorí 16. januára 2019 už piaty ročník filmového festivalu SCANDI. Rozpráva príbeh ženy – ekoteroristky, ktorá ide sama proti všetkým, aby zachránila svet…
Škandinávske filmy sú čoraz populárnejšie aj v našich končinách a vzbudzujú pozornosť aj na medzinárodných festivaloch. Prečo to tak je? Prvým dôvodom je, že sa zaoberajú aj výsostne súčasnými témami. Kto si trúfne ukázať prstom na veľké korporácie, ktoré bezohľadne, s vidinou zisku, ničia túto planétu? Kto obsadí do filmu hlavnú hrdinu, ženu, ktorá sa proti všetkým postaví sama? Áno, aj samota severských hrdinov fascinuje.
Pozrite si špeciálnu vidopozvánku režiséra snímky Benedikta Erlingssona, v ktorej pozýva slovenských divákov do kina:
Atmosféra chladu, studeného vetra, osamelosti, ktorá sa v hrdinoch škandinávskych snímok prejavuje trpkou introvertnosťou, pritom ich vnútro doslova exploduje emóciami, je natoľko špecifická, že žiadny tvorca ju nedokáže na plátno pretaviť tak detailne a presvedčivo ako práve severskí tvorcovia.
A ďalší moment je svojrázny humor. Nie prvoplánový, ktorý je vkomponovaný do scenára, ale dômyselne spracovaný – v prípade filmu Woman at War veľký kus práce spraví kamera. Hrdinka, ktorá zachraňuje svet sabotážou stožiarov vysokého napätia, umiestni výbušninu s výrazom tváre, akoby práve dopiekla koláč v rúre, vzdiali sa od miesta a pozoruje, čo sa bude diať. To niekoľko sekundové ticho a následný pád stožiarov je elegantne vtipný ťah, dômyselne nakrútený vďaka striedaniu detailov a celkov – skrátka, zážitok, ktorý sa vám bude ešte aj snívať a chceli by ste byť na mieste tej hrdinky.
V príjemne ironickom, na druhej strane nesmierne vážnom filme režiséra Benedikta Erlingssona je hlavným centrom diania 50-ročná učiteľka a zbormajsterka Halla. V niektorých anotáciách sa síce stretnete s výrazom „postaršia“ žena, ale takýto hanlivý výraz sa k tejto osobe jednoducho nehodí, ba priam, je urážlivý. Halla má v sebe odvážnu mladíckosť, fyzickú silu, dôvtip, myslí jej to, má odvahu za tisícku ľudí, ktorí sa len uspokoja so štandardným pozeraním nezmyselných telenoviel v televíziách. Má v sebe to, čo dnešnej „mladej“ apatickej generácii chýba. Chce zachrániť planétu, chce si adoptovať dievčatko z Ukrajiny a chce, aby sa jej vnúčence mali lepšie, a vôbec na tejto planéte prežili. Vek tu nehrá rolu. Mimochodom, mať 50 rokov na krku, nepoužívať žiaden mejkap a vyzerať tak mladistvo ako Halla, nosím sa ako pávica. A je evidentné, že hlavná hrdinka si nedáva do čela pichať žiaden klobásový jed (nie som si istá týmito súčasnými skrášľovacími prostriedkami, tak ak som sa trafila vedľa, odpustite dámy, prosím), svoje vrásky priznáva, lebo jej cieľ nie je taký primitívny ako ho v sebe pestuje väčšina spoločnosti – exkluzívne vyzerať. Halla je príťažlivá svojím vnútrom, ale aj zovňajškom – aj keď je celá od blata, aj keď vloží všetky svoje emócie do hudby pri dirigovaní spevokolu, aj keď konšpiruje.
Apropo, hudba. Je jedným z najpodstatnejších výrazových prvkov filmu (okrem poetickej kamery) Woman at War. Hlavní hrdinovia, respektíve hlavná hrdinka nepotrebuje rozprávať veľa. Mix žánrov – thriller, dráma, komédia, dokonca aj muzikál, za ňu vypovedia veľa. Ekoteroristka s kamennou tvárou koná sama proti celému svetu, kameraman príbehu dáva emócie a všetko ostatné za ňu vypovie hudba.
Keď nekompromisná Halle chystá „akciu“ proti súkromným gigantom, ktorí ničia Island, v snahe zabrániť ekologickej katastrofe, popri nej, v rytme jej úsporných pohybov, sa v nehostinnom prostredí stožiarov vysokého napätia realizuje aj kapela, o ktorej najprv neviete, či spadla z Marsu alebo tam robí súkromný koncert pre nula divákov. Až časom sa dozviete, aký výrazový prvok tým režisér sledoval.
Je to kamufláž? Je to komický prvok? Je to úlet režiséra, ktorý sa načisto zbláznil a uletel do rozprávkového sveta? Nie. Je to práve to, čo odlišuje severskú kinematografiu od akejkoľvek inej. V kombinácii s charizmatickou hlavnou hrdinkou, ktorá má v srdci túžbu adoptovať si ukrajinské dievčatko a dať mu nový, šťastný domov, sa objavujú aj ukrajinské speváčky v krojoch. Nikdy v Európe ani Amerike nebudete počuť takú zvláštnu kombináciu hudobných intervalov, ktoré toto trio dokáže zaspievať a dať snímke nový rozmer. Trio je súčasťou scény, akoby predstavovalo to, čo sa a odohráva v hlave hrdinky. Ukazuje svet vzdialený, iný, možno o ešte ťažší, smutno-krásny a zároveň pre Halle predstavuje svet nádeje.
Absurdné? Nie. Rozprávkové, drsné, odlišné – v prvom rade však to, čo dnešná kinematografia potrebuje. Rozprávať príbehy odlišnou formou, nechať divákovi svoju vlastnú predstavivosť, prekvapiť ho, kombinovať žánre tak, aby ho donútili premýšľať. A v tomto filme má snímka ohromný potenciál.
Ďalšou kapelou, ktorá sa „miesi“ s príbehom a dokonca aj svojím spôsobom nahradzuje strih a miestami pôsobí až videokolipovo, je partia muzikantov v netradičnom obsadení: perkusie, ktoré dokážu rytmicky vyvolať to správne napätie dramatickej situácie (dokonca aj v kombinácii s písacím strojom), trúbka, harmonika, ktoré pridávajú atmosfére veselý ráz a prekvapivá tuba. No len si predstavte takúto kapelu uprostred ničoho, v diaľke sa vynímajú gigantické stožiare, muzikanti hrajú ako o dušu, hrdinka sa pripravuje na likvidáciu stožiarov a vy sa podvedomo pýtate: čo toto má, sakra, znamenať?
Prezrádzať sa nemá všetko. Tento film skrátka musíte vidieť. Je to reflektovanie 21. storočia, je to rozprávka kombinovaná s komédiou a zároveň drámou, je to obraz našej spoločnosti, je to skrátka snímka, ktorá má hĺbku. Nebuďte prekvapení, ak budete niektoré scény spracovávať ešte dlho. Množstvo momentov tvorcovia spracovali ako kamufláž, aby sa aj divák trošku zamyslel. Kam spejeme, či ešte je záchrany a hlavne, čo všetko dokáže spraviť človek, a ešte k tomu žena, sama – proti všetkým…
