Recesisti z Prešova Vojdi, americká legenda The Carpenter Ants a predrevolučné hity kapely Bez ladu a skladu si spievali aj mladí. Aj taký bol prvý deň Slovenského alternatívneho leta.
Dva dni v objatí štiavnických vrchov, pri nádhernom Počúvadlianskom jazere, ponúkli od 16. do 17. júla 2021 priaznivcom alternatívnej hudby to najlepšie, čo súčasná domáca, ale i tá za hranicami prináša. Zdá sa to až nepredstaviteľné, že v súčasnej dobe, plnej neistoty a vízií, čo nás čaká na jeseň, sa uskutočnil plnohodnotný festival, no Slovenské alternatívne leto sa uskutočnilo v plnej svojej kráse, dokonca s mnohými pridanými hodnotami. Dnes, po skončení už môžeme bilancovať – a možno sa to bude javiť až neobjektívne, no nepochybne, bol to jeden z najlepších ročníkov, aké doposiaľ boli – dramaturgiou, mnohožánrovou ponukou, sprievodnými podujatiami, atmosférou, energiou, návštevnosťou. A už len tým, že bol.
Stretnúť pri vstupe do festivalového areálu „dušu“ a zakladateľa festivalu – Maroša Pavúka, malo tohto roku podstatne intenzívnejšiu príchuť. Objatia boli vrúcnejšie, úsmevy srdečnejšie, slová nepotrebné. Festival už má svoje etablované tváre, ktoré pri Marošovi Pavúkovi verne stoja: Sašu Pastorkovú, Slávku Prevendačíkovú, Juraja Pastoreka a ďalších, ktorí mu pomáhajú s organizáciou. Všetci títo viditeľní aj „neviditeľní“ ľudia zo zákulisia spravili kus ohromujúcej práce, aby si aj v čase covidu mohli fanúšikovia nekomerčnej hudby, ktorú každá scéna potrebuje popri väčšinových žánroch mať, mohli naplno vychutnať dva dni plné živej muziky. Jednoducho, nejako to zrno od pliev potrebujete odlíšiť, však?
Keď spomíname ich prácu, okrem toho, že sa organizátorom podarilo tohto roku vyskladať kvalitnú dramaturgiu, museli čeliť aj pomerne nepríjemným úderom pod pás zo strany niektorých dodávateľov. Ono asi nie je veľmi fér, keď vám pár dní pred festivalom zahlási majiteľ ubytovacieho zariadenia, že si to rozmyslel a všetkých muzikantov, organizátorov a ľudí, ktorým ste rezervovali bývanie, tú strechu nad hlavou nedá, však? Spať pod holým nebol je síce kus romantiky, ale vysvetlite to Američanom z The Carpenter Ants alebo Ive Bittovej… Otázkou je, či je to fenomén dnešnej doby (byť čo najviac odporný a keď to nestačí, ešte pridať) alebo sa s takouto povahou daný podnikateľ narodil a k svojmu osobnému šťastiu, aby ohrozil uskutočnenie festivalu, mu škodoradostne stačí tak málo. Našťastie, všetko sa podarilo dotiahnuť aj vďaka dobrým ľuďom a improvizáciám rôzneho charakteru a festival, bez toho, aby to jeho účastníci akokoľvek pocítili, sa podarilo zorganizovať. Všetci bývali, tešili sa (aspoň prvý deň) z pekného počasia, vychutnávali si dobré jedlo – okrem burgrov, hranoliek a gulášu, tohto roku pribudla nevídaná špecialita – chlieb vo vajci, nazývaný bundášik, servírovaný od dvoch sympaťákov, s mimoriadne gustovnými spôsobmi. Samozrejme, ani tohto roku nechýbal Antikvariátik či regionálni predajcovia rôznych výrobkov.
Rovnako, ako sú k Slovenskému alternatívnemu letu, priam bytostne naviazaní jeho stabilní organizátori, v jeho publiku spoznáte známe tváre. Je to skrátka komunita ľudí, ktorí k nemu patria. Nikdy by to nebolo ono bez Petra Markovského, ale aj mnohých ďalších, známych tvárí, ktorí sa rok čo rok vracajú na festival a pribúda k nim ďalšia, teraz už mladá generácia. Tento rok mali spoločného menovateľa: všetci boli po niekoľkomesačnej pauze bez akcií doslova hladní po živej hudbe, po koncertoch, ktoré im tento festival ponúkol v prvotriednej kvalite alternatívnej hudby.
Festival otvorila domáca kapela z Banskej Štiavnice Fusion Biscuit, ktorá sa sformovala začiatkom roka 2018 a dozvedeli sme sa, že išlo zatiaľ iba o ich druhý veľký živý koncert. V tom prípade klobúk dole pred ich výkonom. Mix jazzu, rocku a funku, dokonca zaujímavé experimenty s rytmikou pripomínajúce mimoeurópsku hudbu, pasujú túto kapelu medzi originálne projekty. Už v druhej skladbe 6/5 mali prím perkusie a bicie nástroje, pekne sa vynímali jednotlivé inštrumentálne sóla na gitare, base a keyboardoch. Z chytľavej, dobre postavenej témy dokázali muzikanti vystavať pasáže, zrelé, ktoré štruktúrou skôr pripomínali jazz, nezašli však za hranicu počúvateľného experimentu. V dobre dramaturgicky rozčlenenej kompozícii sa vynímalo aj sólo perkusií. Fusion Biscuit boli kreatívni v sounde: v ďalšej kompozícii nechali vyniknúť sólo na španielke, dosiahli tým intímnejšie ladený zvuk, čomu prispôsobili aj klávesy a skladba mala celkovo baladický ráz. Nebola to však žiadna lacnota – skladbu dokázali dobre a najmä zaujímavo formálne a zvukovo vystavať. Hlboké registre využili v Rivers of Baryton, ktorú umocnili zvukom gitary, čím opäť dosiahli odlišný sound. Skrátka, čo skladba, to odlišná zvukovosť, neskôr pridali na tvrdšom zvuku, svoju technickú vyspelosť ukázali aj v pohyblivých figúrach (basgitara). Zaujímavé harmonické riešenie ponúkla pieseň Beside You s pekným sólom na španielke na úvod a hoci opäť išlo z radu „slaďákovitých“ piesní, muzikanti ju dokázali ozvláštniť. Došlo aj na funky, no v tomto prípade im chýbalo dostatok energie, ktorým je tento štýl typický. Každopádne, tvrdšie rockovejšie žánre a balady – to je to, čo ich „biscuitu“ rezalo podstatne viac ako tanečnosť.
Nasledovala prešovská kapela Vojdi (Marek Buranovský, Tomáš Bateško, Samuel Bilý), ktorú často prirovnávajú k Chiki Liki Tu-a. V určitom zmysle, čo sa týka irónie a dávkovania humoru – veľmi vzdialene aj možno hovoriť o istej príbuznosti, no Vojdi idú podstatne ďalej. Už úvodným vstupom, keď sa bubeník snažil na niekoľko márnych pokusov zahrať na akordeóne Tichú noc, svätú noc, nakoniec ho prerušil basgitarista, bolo zjavné, že ich sarkazmus bude skôr hudobný, nie slovný. Kapela počas vystúpenia čakala na gitaristu Lukáša, ktorý uviazol na ceste. Je pravdou, že keď sa k nim pripojil, ich hudba okamžite nabrala hutnejší sound, nervozita z ostatných členov (okrem vynikajúceho bubeníka Sama Bilého, ktorý je inštrumentálne najväčšou oporou kapely) vyprchala a až na záver sa ukázali v plnej paráde.
V hudbe prinášajú zaujímavú formu: ich kompozície sú členité, často menia rytmiku a motívy. Rýchle časti v tempe striedali s dlhými, takmer až ambientnými pasážami, čo vytváralo zvukovo unikátne momenty. Ich najsilnejšou doménou však bola práve zmienená členitosť, v rámci jednej kompozície menili štruktúru mnohokrát, variovali metrorytmus a dokázali držať napätie. V publiku mala najväčší úspech paródia na hit od speváčky Kate Bush, Wuthering Heights s dovetkom speváka – „to som zložil včera“. Každopádne, tak do bodky sa dostať do vysokých tónov a napodobniť výraz Kate Bush, bez jediného zaváhania a s takou vernosťou, to už chce ozajstný kus talentu. Ich vystúpenie však ukázalo (minimálne) dve zásadné skutočnosti: ešte to nie je na Slovensku s alternatívou také zlé, naopak, vznikajú mladé kapely, čas ukáže, či prežijú. Vojdi sú výborne zohratá formácia a s bubeníkom, ktorý patrí medzi špičky nielen na domácej scéne, ale pokojne prekračujúc aj hranice.
Aj tohto roku sa v areáli podarilo pripraviť pre návštevníkov dve pódiá – Bombura Stage bolo hlavné pódium a Záhrada Stage od 17-tej hodiny prinášal pre záujemcov diskusie na aktuálne témy: klimatické zmeny, migranti, kultúra a ďalšie. Piatok však patril okrem diskusií aj dvom výnimočným kapelám, ktoré sa v Záhrade prezentovali: prvou bola slovenská formácia Otras so známym muzikantom Julom Fujakom a ďalšou, česká formácia Hubnutí řízené počítačem. To, čo obe kapely predviedli, bolo unikátne – každé svojím spôsobom a opäť sa raz ukázalo, že vždy sa oplatí odskočiť si do stanu na „B stage“, lebo vás tam na rozdiel od takzvaného hlavného programu, kde sa dáva priestor hviezdam, môžu čakať ozajstné lahôdky. K nim sa však ešte dostaneme, lebo pravdou je, že v Záhrade sa improvizovalo. Chlapci z Čiech cestovali namiesto plánovaných šiestich hodín na „silnici“ celých jedenásť hodín, preto akosi nabúrali celý systém. Ale tak už to raz chodí, dokonca aj v ich hudbe…
Medzičasom na hlavnom pódiu nastúpili Američania – The Carpenter Ants, už od pohľadu profíci, ktorí si už svoje odžili. Napokon, ide o generáciu, ktorá si zažila Woodstock a nielen ten. The Ants majú svoju stabilnú zostavu už vyše 16 rokov, bez jedinej personálnej zmeny a na ich muzike je to aj cítiť. Sú parádne zohratí bez toho, aby čokoľvek na pódiu vystrájali. Na scéne mali takmer až minimalistický prejav, no ich blues, ale aj citeľné country mali v sebe neuveriteľnú plnokrvnosť. Vynikajúca rytmika a drive – to je to, čo charakterizuje americké kapely a spoznáte to ihneď, po úvodných taktoch. Členovia kapely síce nosia na chrbte už niekoľko krížikov, ale čo sa týka hudobných výkonov, s mladšími rovesníkmi nemajú problém držať tempo. Ako inak, došlo aj na gospelové piesne, mali však moderné aranžmány s gitarovým soundom. Najviac fascinujúcim momentom na vystúpení kapely boli vokály – viachlasy muzikantov zneli bezchybne (jadro tvoril gitarista, k vokálom sa pridával aj basgitarista, no najvýraznejší bol nepochybne bubeník Jupiter Little). Ak by ste čakali, že títo hudobníci si po vystúpení zbalia kufre a odletia, odkiaľ prišli, ste na omyle. Aj mimo pódia si dokázali zamuzicírovať a dotvoriť tak festivalovú atmosféru.
Jedným z vrcholov piatkového dňa bol koncert legendy slovenskej alternatívnej scény – kapely Bez ladu a skladu, ktorá účinkovala aj na prvom ročníku festivalu v roku 1995 na Bzovíku. Generácia, ktorá si v 80-tych rokoch spievala s nimi ich odvážne texty kritizujúce vtedajší politický režim, samozrejme, bola v obecenstve a jednohlasne spievala s lídrom formácie Michalom Kaščákom. Čo však bolo prekvapivé, texty piesní poznala aj mladá generácia. Od úvodnej Anča kráča auto fičí, cez čoraz aktuálnejšiu pieseň Udavač, cez Odtnite mu hlavu, Vodná elektráreň, Génový inžinier, po doslova kultovú pieseň Píšte všetci modrým perom a ďalšie hity. Či už poznali aj kontext a vedeli, že mnohé piesne vznikli pred Nežnou revolúciou, je otázne.
Skupina vlani oslávila 35 rokov svojej existencie a treba povedať, že hudobne jej to na pódiu spolu dobre klape: sú spolu dobre rytmicky zohraní, osobitý zvuk dvoch, registrom odlišných saxofónov – využívané nielen ako melodické, ale aj ako významne podporne rytmické nástroje a samozrejme, dodávajúce osobitú farebnosť celému soundu. V kapele doteraz hrá aj Kaščákov brat Peter na basgitare a hoci od jej vzniku rátame neuveriteľné roky a prešla si personálnymi zmenami, jej členovia majú stále mladíckeho ducha. Bolo to citeľné aj na vystúpení, ktoré malo ten správny drive a skvelú odozvu u publika. Michal Kaščák je kontaktný líder a vie s obecenstvom komunikovať – Bez ladu a skladu tak patrilo nielen medzi správne nostalgické koncerty, ale aj kvalitatívne najlepšie.
A neskôr sme sa opäť presunuli opäť do iných vôd, ale presne o tom je vždy Slovenské alternatívne leto. Je až obdivuhodné, ako dramaturgicky dokáže vystavať festival Maroš Pavúk a čo všetko hudba dokáže priaznivcom ponúknuť. Vnučka legendárneho Jána Berkyho Mrenicu staršieho, huslistka Barbora Botošová vydala svoj debutový album Colours of my Soul, ktorý so svojou kapelou prezentovala pri Počúvadle. Rozmanitosť, no tmeliacim prvkom je folklór, aj tak by sa dal charakterizovať koncert mladej huslistky, ktorej prejavu nechýbali prvky virtuozity. Od world music až po ethno-jazz – jej projekt akoby nepoznal hudobné hranice, predsa však mal jasné kontúry. V jej interpretácii bola zreteľná stopa: feeling, s akým sa skrátka rodíte, a ten zdedila mladá huslistka po dedkovi, ktorého aj spomenula na koncerte. Napríklad, keď hrala Montiho Csardás, stačilo zavrieť oči, a už introdukciu akoby hral samotný Mrenica. Je to osobitý spôsob – len málokto z huslistov frázuje skladbu takýmto voľným spôsobom, obrazne povedané, akoby bez taktových čiar. Malo to neuveriteľné čaro.
Botošová odhalila hudobný svet v podobe rozmanitých experimentov – dokáže hrať verne skladby ľudové, jazzové, cigánske, vie spojiť latino so swingom, flamenco s balkánskou rytmikou. V skladbe Znovuzrodenie sme po úvodnej, pomalej melódii počuli komplikované bulharské rytmy, v ďalšej sa vybrala do Španielska, zvukovo i rytmicky pozoruhodná bola úprava rumunskej ľudovej piesne, z úplne iného súdka bola židovská melódia. Jednou z najvýraznejších kompozícií, ktorá toto prepojenie rozmanitých hudobných svetov azda najlepšie a najkrajšie reprezentuje, bola skladba Z Očovej do sveta (From Očová to the World). Čo skladba, to výlet do inej stratosféry – to je vesmír Barbory Botošovej.
Záhrada Stage si medzičasom kvitol svojím undergroundovým životom. Kapela z Čadce, Otras, sa obnovila po vyše 20. rokoch v zložení: gitarista, spevák a textár Peter „Varso“ Varsavík, Julo Fujak (bicie nástroje), Jožo Hruška (basgitara), David Šubík (klávesy). Drsný, až hrubozrnný zvuk gitary kombinované s pohyblivými sólami, dobre vyhraté témy v base, temná zvukovosť prekladaná nihilizmom a punkom – priaznivci undergroundu si v tento večer prišli na svoje. Ani rokmi totiž muzikanti nestratili nič zo svojej energie. Pesničky boli výborne vystavané, zvuk mal svoj povestný drive, hudobníci skvele zohratí. Jedným slovom, legenda všetkým ukázala, ako sa kedysi hrávala alternatíva voči komercii a ako to funguje ešte stále.
Veľkým prekvapením bolo vystúpenie kapely Hubnutí řízené počítačem. Chlapci sa síce najprv zvučili vyše hodiny a aj takému trpezlivému publiku, aké sa zišlo na SAL, už pomaly, ale isto, dochádzala trpezlivosť, no počas koncertu sa ukázalo, prečo taká dôsledná príprava. Skladby boli postavené na improvizovaných sonorických plochách, nie vopred pripravených, exaktných kompozíciách, preto museli dôkladne vopred vyskúšať všetky hudobné nástroje, aj tie hraničné registre. Gitarista Tomáš Mašek, basgitarista Pavel Novotný a bubeník Jakub Šulík si prizvali ako hosťa trubkára Štepána Hrušku, ktorý uprednostnil počas koncertu mäkší zvuk krídlovky. Aj v tomto prípade bola rozhodujúca práca zvukára: hallové efekty, s ktorými pracoval, niesli zvuk hudobného nástroja do rozmanitých polôh.
Hoci úvodné momenty sa zdali miestami rozpačité, najmä čo sa týka niektorých dialógov Mašeka a Novotného, neskôr sa už hudobníci vo svojom tvorivom procese celkom slušne rozbehli. Využívajú vo svojej tvorbe princíp free jazzu, ich hudba, to je nekonečný prúd voľnej improvizácie a hoci sa obdobný proces zdá byť jednoduchým, je to v praxi pravý opak. Aj tá najvoľnejšia forma sa musí riadiť istými pravidlami a práve tá si vyžaduje skúsených a dobrých muzikantov. V tento večer partia týchto mladých hráčov dokázala, že medzi takých hudobníkov patria. V prvom rade, neboja sa experimentovať, objavovať zvuky na nástrojoch aj keď nie celkom ovládajú techniku hry na nich. Preto sa napríklad Mašek ujal rôznych ďalších, okrem gitary, no nebral ich ako prostriedok k virtuozite, skôr ako novú možnosť objavovania zvukovosti. A skutočne tým dosiahol nevídaný efekt – aj vďaka tomu, že ostatní hráči sa jeho štýlu hry okamžite prispôsobili a kráčali tiež v podobných intenciách. Pri takomto spôsobe interpretácie zvyčajne hrozí, že sa rozpadne ako domček z karát. Títo muzikanti však majú dostatok feelingu, sú to natur hudobníci a nestalo sa im to. Poslucháčom tak poskytli zážitok plný nových zvukov, dosiaľ nepočutých – v inovovanej hudobnej forme. A bol to nepochybne jeden z najsilnejších zážitkov piatkového večera.
A to ešte zďaleka nie je všetko: pred sobotným programom sa nám zatočilo v hlave. Tí, ktorí boli, vedia, že to bol riadny nášup. Na pódiu striedali jedni špičkoví muzikanti druhých. Tohtoročný SAL bol skrátka jedným z top ročníkov. O sobotnom programe a sprievodných podujatiach sa dočítate v ďalšej recenzii.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: HaluzArt
