„Môžem povedať, že koncert a nahrávka, ktorú som mala možnosť urobiť s Hilaris Chamber Orchestra, boli pre mňa veľmi intenzívne, silné a plné emócií. Do hudby dávajú srdce. Je to nielen krásne, ale najmä v dnešnej dobe aj vzácne. Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť výnimočný projekt,“ hovorí pre náš portál svetoznáma huslistka Rusanda Panfili. Na Slovensku vystúpila na koncerte s Hilaris Chamber Orchestra a nahrali spolu nový album.
Všetky vaše životopisy začínajú mapovať vašu kariéru od 11 rokov. Na konzervatórium vo Viedni vás prijali ako 11-ročnú, ale chcem sa vás opýtať, čo bolo predtým? Poviem Vám, prečo sa pýtam. Zaujíma ma najmä ľudová hudba, či ste sa o ňu zaujímali a kto Vás k hudbe priviedol?
Narodila som sa v Moldave a moja mama hrala na husliach. K hre na husle ma netlačila, ale doma vždy hrala na husle.
Takže ste ju počúvali a vlastne ste sa narodili s hudbou…
Áno (úsmev). A vždy som ju videla hrať a bolo to niečo veľmi krásne vidieť ju, ako hrá na husle. Pamätám si obrázok mojej mamy, ako hrá, a nemyslím si, že som nutne chcela hrať na husle, ale keď som sa mala rozhodnúť, na akú školu pôjdem, mama povedala, prečo neskúsiť hudbu? Pretože práve ona možno videla ten talent a ja som vždy rada spievala, tancovala a bol to jej nápad skúsiť hudobnú školu. Celá moja rodina bola proti.
Naozaj?
Áno. Povedali, že s hudbou nebudem mať budúcnosť. Viete, boli sme vtedy v Bukurešti a boli to naozaj ťažké časy, postkomunistická éra, bolo to veľmi náročné, ľudia boli chudobní. V tých časoch nebola veľká perspektíva stať sa veľkým sólistom. Tak mi povedali, aby som skúsila niečo iné…
Byť radšej ekonómom, právnikom, lekárom…
Áno, niečo také. Ale moja mama naliehala a bojovala za to, aby som išla na hudobnú školu, a tak som potom išla študovať na Hudobnú školu George Enescu do Bukurešti. Necvičila som veľa (smiech), ale už po roku štúdia som bol akosi lepšia ako ostatní moji spolužiaci.
Takže bolo zjavné, že ste talentovaná…
Áno a myslím si, že toto bol hlavný dôvod, prečo moja rodina začala veriť v tieto moje schopnosti a moju ďalšiu kariéru huslistky. Jedného dňa nás navštívil jeden z obchodných partnerov môjho otca, ktorý je z Viedne. Viete, aké to je, keď príde návšteva. Vždy som musela hosťom niečo zahrať. Vždy je to tak, nie? Zahraj niečo! (Smiech) A potom povedal, že Viedeň je jedno z najlepších miest na štúdium klasickej hudby, prečo sa nepokúsiť ísť na prijímačky na konzervatórium? Absolútne sme o ničom netušili, čo to znamená, ako sa pripraviť na takú skúšku…
Cvičili ste už vtedy?
Áno, už vtedy som to s husľami myslela celkom vážne. Zúčastnila som sa súťaží a svoju prvú medzinárodnú súťaž som mala v Taliansku, ktorú som vyhrala.
Pamätáte si, čo ste hrali na súťaži?
Áno, hrala som Sonátu Diablov trilok Giuseppe Tartiniho. Mal som desať rokov a bola to veľmi ťažká skladba. A druhým dielom boli Rumunské tance Bélu Bartóka. Takže už vtedy bolo jasné, že milujem ľudovú hudbu. V podstate pre mňa hrajú veľkú rolu moje korene a moje dedičstvo. Keď moja mama hrala na husliach, hrala len folklór.
Takže tento hudobný žáner máte „v krvi“. Nemusíte to cvičiť tak ako iní hudobníci, nehráte to mechanicky a technicky. Problémom je najmä metrická štruktúra, ktorú európsky hudobník jednoducho necíti…
Áno, stále existuje niečo, v čom vzdelávam a ďalej rastiem, aby som tejto hudbe lepšie porozumela. Počúvala som veľa nahrávok svetovej hudby. Keď som hrala tradičnú rumunskú hudbu, počúvala som presne tento druh hudby, aby som lepšie porozumela spôsobu, akým frázujú, a všetkým ostatným špecifikám tejto hudby. Iste, dalo by sa povedať, že to mám v krvi, ale povedala by som skôr, že je to v mojom srdci, vďaka ktorej hrám tento druh hudby autentickejšie.
Vráťme sa teda do Viedne. Boli ste tam spokojná?
No, ja som také šťastie na učiteľov nemala. Počas piatich rokov štúdia v Bukurešti som vystriedala šesť učiteľov, na tých dobrých som nemala šťastie, lebo tých dobrých je naozaj málo.
Takže, čo sa stalo? Prečo ste nebola spokojná so svojimi učiteľmi?
Myslím si, že byť učiteľom hudby, najmä pre deti, je veľmi náročná práca. Ide o špeciálny druh profesie a nie každý má tú danosť, aby viedol žiaka dobre. Žiaľ, nemala som to šťastie, aby som bola pod vedením ľudí, ktorí by túto prácu dokázali robiť dobre. Nevedeli, ako byť skutočným učiteľom pre dieťa.
Ako Vás viesť, ako Vás zlepšovať, to máte na mysli?
Áno. Zdokonaľovala som sa len sama, lebo som si nejako našla svoju vlastnú cestu. A mama ma opravovala a veľmi mi pomáhala. Takže v podstate bola mojou učiteľkou.
Ale to nie je jediné negatívum, ktoré sa týka našich hudobných škôl. Dávajú podľa vás učitelia na hudobných školách dostatok priestoru deťom na uplatnenie fantázie? Vedú ich k zdokonaľovaniu muzikality a tvorivosti? Často nútia žiakov hrať z nôt a hlavne skladby, ktoré sa im nepáčia a deti väčšinou nevyužívajú fantáziu…
Áno a toto bol hlavný problém aj pre mňa, ale tento problém nie je len vo Viedni, ale všade. Odmalička som chcela hrať trochu inak. Milujem tanec a milujem slobodu v hudbe. A pamätám si, ako ma všetci kritizovali, keď som pri hudbe tancovala. Existuje mylná predstava, že klasická hudba musí byť prísna, dôstojná, že klasická hudba musí byť vždy vážna. Nemôžete sa hýbať, tancovať, baviť sa, usmievať sa. Nie, myslím si, že je to presne naopak! Veď sa zamyslime nad tým, čím bola klasická hudba pre ľudí pred dvesto či tristo rokmi! Bol to jediný zdroj zábavy pre ľudí. Rovnako ako opera a divadlo. Akýkoľvek druh klasickej hudby bol jediným zdrojom zábavy.
Bach a Beethoven boli prví jazzmeni, však? Dnes veľa jazzových hudobníkov nachádza inšpiráciu práve v klasickej hudbe…
Áno, presne! Všetka hudba, ktorú teraz máme, je inšpirovaná klasickou hudbou. Takže si myslím, že dnes žijeme v mylnej predstave, že klasická hudba musí byť veľmi vážna. Aby som odpovedala na vašu otázku o mojich učiteľoch. Ako dieťa som mala smolu, že som nemala učiteľov, ktorí boli otvorení, vedeli ma usmerniť, ale mala som šťastie na mamu. Vedela veľa o husliach a vedela ma usmerniť a pomôcť mi. Učitelia formujú budúcnosť detí a myslím si, že ľudia nechápu, aké je to dôležité. Bohužiaľ, náš systém nepodporuje učiteľov. Sú to ľudia často s najnižšou mzdou, takže nie sú motivovaní. Možno sa občas nájde nejaká výnimka a niekto dokáže pracovať ako blázon bez peňazí, pretože je to jeho vášeň, ale je veľmi ťažké byť motivovaný ako neuveriteľný profesionál, keď sa s vami takto nezaobchádza.
Možno to nie je vždy o peniazoch. Nemyslíte si, že učiteľ sa pre túto profesiu musí narodiť? Teda, ak to v sebe nemáte, ak tomu nechcete venovať svoj čas, nerobíte to srdcom, nerobte to radšej vôbec…
To je pravda. Je to veľmi ťažké a citlivé povolanie, a preto ich nesúdim. Môj život hudobníka sa začal v jedenástich. Keď som prišla do Viedne, najskôr som išla na skúšku na konzervatórium. Ja, moji rodičia a všetci okolo sme si boli istí, že to nezvládnem. Viedeň bola tak ďaleko a my sme si nemysleli, že nie som dosť dobrá na to, aby prijali na konzervatórium vo Viedni. Do podkladov sme ani nenapísali meno učiteľa, u ktorého chcem študovať, nič sme si nepripravovali, lebo sme si boli istí, že to skončí neúspechom.
Ale zvládli ste to a prijali Vás. Aký bol hlavný dôvod?
Nielen to. Keď som odohrala skladby, môj učiteľ vyšiel von a začal sa rozprávať s mojou matkou. Chcel ma vziať do svojej triedy. Boli sme naozaj prekvapení. A potom prišiel druhý učiteľ a chcel ma do svojej triedy a potom tretí (smiech).
Vznikol tam o Vás veľký boj, však? (smiech)
Moja matka bola veľmi šokovaná, čo sa to deje! Čo sme mali spraviť? Môj učiteľ musel mamu presvedčiť, aby prišla do Viedne, pretože sme reagovali tak, že nemôžeme prísť. Neboli sme pripravení na tú situáciu, vôbec nie. Za jeden-dva mesiace sa nám život úplne obrátil naruby, lebo sme si museli nájsť ubytovanie vo Viedni, vybaviť všetky doklady, lebo vtedy ešte neexistovala Európska únia, boli sme občanmi Moldavy, takže to bolo veľmi ťažké získať víza do Rakúska. Ale nejako sme to zvládli a prišli sme do Viedne. V podstate vtedy sa začala moja profesionálna hudba. Môj učiteľ Alexander Arenkow na konzervatóriu ma začal budovať od základov. Robil všetko, čo som mala robiť od začiatku, keď som mala jedenásť rokov. Začínal od nuly: ako držať sláčik, ako držať husle, ako hrať pekný tón. Alexander Arenkow bol žiakom Davida Oistracha, takže bol jedným z najlepších hudobníkov Sovietskeho zväzu. Pred mnohými rokmi emigroval do Rakúska. Študoval na Moskovskom konzervatóriu, ktoré bolo jednou z najlepších škôl na svete; bol prvým huslistom v The Glinka Quartett. Stal sa doslova mojím hudobným otcom, venoval mi toľko času, vložil do mňa všetko úsilie, lásku a vášeň, aby vytvoril tú najlepšiu verziu, akou som sa mohla ako huslistka stať. Bola som jeho jediné dieťa na škole (úsmev), pretože učil len dospelých študentov. Nikdy predtým nemal deti a nikdy s deťmi nepracoval. Takže to bolo veľmi zvláštne, pretože som mala jedenásť a všetci moji kolegovia mali 20 rokov (úsmev).
Ako ste sa teda cítili v tejto triede ako jediné dieťa? Necítila ste sa stratená?
Vôbec nie! Možno prvýkrát v živote som sa cítila motivovaná!
A to je pre každého hudobníka to najdôležitejšie: motivácia. Súhlasíte?
Absolútne. Prvýkrát v živote som cítila, že toto by mohla byť moja budúcnosť. Videla som svojich kolegov, ktorí hrali oveľa lepšie ako ja a chcela som byť ako oni. Práve to ma motivovalo, aby som veľmi rýchlo rástla. Neporovnávala som sa s inými deťmi v mojom veku, porovnávala som sa s dospelými študentmi. Takže to bola naozaj náročná a dôležitá vec v mojom živote. Opustila som školu, priateľov, rodinu a všetko v Rumunsku, takže to bola veľká zmena, ale bolo to tak správne. Moji rodičia sú na mňa veľmi hrdí. Za všetko, čím som dnes, vďačím im a môjmu učiteľovi. Nemali istotu, či budem úspešná alebo nie, no napriek tomu do toho išli naplno a verili mi.
Doteraz sme hovorili len o klasickej hudbe, ale hráte aj mnohé iné žánre. Chcete osloviť hlavne mladých ľudí. Keď hráte na husliach, tak aj tancujete, čo sa hodí k hudbe a je to krásny prejav. Robíte aj elektronickú hudbu, videoklipy k folklóru, world music a vážnej hudbe. Prečo?
Nemyslím si, že prečo je otázka, na ktorú môžem odpovedať. Alebo áno, viem ako na ňu odpoviem. Pretože musím. A je to len vo mne. Vnímam sa ako umelkyňa. Nevidím sa len ako huslistka alebo len interpretka klasickej hudby.
Nie som vyhranená len v jednom štýle. Cítim, že vo mne je toho veľa, čo chcem vyjadriť. Vychádza to zo mňa v rôznych podobách a štýloch, rôznych formách a žánroch hudby. Je to ako s každým jedným človekom. Niekedy máte dobrú náladu, niekedy zlú. A to v mojich predstavách aj hudba. Som prepojená so všetkými hudobnými žánrami, pretože všetky vyjadrujú rôzne emócie. Rôzne nálady, stavy mysle… A keďže som mileniál, narodená v roku 1988, prechádzam ako ľudská bytosť rôznymi generačnými výmenami hudby. Vývoj tejto hudby počas týchto rokov je veľmi zaujímavý. Elektronická hudba sa začala rozvíjať v 70. a 80. rokoch, takže som vyrastala so zvukom elektronickej hudby. Aj 80. roky boli charakteristické touto hudbou, len si spomeňte na Vangelisa. Tiež som počúvala veľa skladieb od Michaela Jacksona. Vždy som rada počúval pop music, skrátka všetky rôzne žánre. Keďže som celé dni cvičila v škole len klasickú hudbu, samozrejme, vo voľnom čase alebo po večeroch som počúvala hip-hop, r’n’b, latino. Milujem latino, pretože rada tancujem. Takže viete, vo voľnom čase som objavila veľa nových žánrov. A po čase som tú hudbu chcela aj hrať, nielen počúvať. Je normálne chcieť vyskúšať niečo nové. Aspoň pre mňa je to prirodzené. A prečo práve world music? Pre mňa je world music najlepší spôsob, ako spoznať svet a pochopiť ho, pochopiť ľudí a ich odlišné kultúry. Pustíte si tú hudbu a hneď cítite krajinu a ľudí, ktorí v nej žijú. Vnímate ich históriu, kultúru, vnímate ich jazyk. Jazyk je taký výrazný v hudbe, dokonca aj v krajine. Keď hráte tango, cítite spôsob života ľudí. Keď hráte hudbu Balkánu, cítite ľudí a ich spôsob života. Alebo ak si zahráte bossa novu z Brazílie, hneď cítite, ako žijú, čo robia vo voľnom čase. Všetky tie veci si viete predstaviť z tej hudby. Hudba vás vezme na cestu do všetkých týchto miest. A okrem toho milujem cestovanie. A keď hrám world music, cestujem do tých krajín a na tie miesta.
Keď hovoríme o world music a Vašom štýle interpretácie, rada by som sa spýtala na prvok improvizácie vo Vašej hre. Radi improvizujete? Čo to pre teba znamená? Je to vyjadrenie umelcovej slobody? Povedzte mi prosím viac o skladbe Light Drops. Je moje obľúbená. Je to jam, v ktorom sa vrstvia zvuky, mení sa rytmus, pre mňa je toto skvelá vec. Ako ste ju skladali?
Naozaj? Páči sa Vám to? Som rada! Táto pieseň je jedna veľká improvizácia. Sú to zvukové vrstvy, najskôr som si v hlave vypočula tému, ktorú som sa rozhodla okamžite nahrať vo svojom zvukovom štúdiu, ktoré mám doma. A postupne som na túto tému začala improvizovať. Je to postupnosť, ktorá sa rytmicky rozvíja a mení. V hlave som postupne začala počuť polyrytmus, ktorý som vkladala do kompozície. Všetky sekvencie majú rôznu štruktúru, takže keď sa vrstvia dokopy, vytvárajú zaujímavý zvuk. Keď som mala hotovú túto štruktúru a hlavne jej základ, čo je dôležité, začala som improvizovať na tému.
Presne takým spôsobom tvoria jazzmeni…
A je to spôsob, akým skladám. Keď skladám, postupne vrstvím, aby som dostala komplexný zvuk. Takže vytváram vrstvy, pretože tak ich počujem vo svojom vnútri. A potom príde na rad moja vlastná, voľná improvizácia.
Je to jediná verzia tejto skladby? Neexistuje žiadna iná verzia Light Drops?
Nahrala som to naživo. Mám doma vlastné nahrávacie štúdio, bol to spontánny nápad a manžel prišiel a povedal, že to natočí. Nevedeli sme, aký bude výsledok. Hrala som len to, čo mi napadlo. A takto vznikla kompozícia.
Pre mňa je to Vaše najlepšie dielo, pretože odráža Váš spôsob práce a zároveň Vašu muzikalitu. Dokazuje to, že viete improvizovať a tvoriť. Máloktorý z klasických hudobníkov to dokáže. Máte inú podobnú skladbu?
Som rada, že to hovoríš, aj mne sa tá pesnička páči. Inšpiráciou je pre mňa aj minimal-music. Niekedy je ťažšie prejaviť viac emócií prostredníctvom minimalistických motívov. Toto ma veľmi fascinuje. Je to špecifický prvok minimal-music, ktorý funguje. Stačí vám pár prvkov a hudbou dokážete toľko povedať.
A minimal-music má obrovskú silu. Sú to možno krátke motívy, opakované, no na poslucháča majú obrovský vplyv. Niečo vo vnútri štruktúry sa neustále deje, sú to malé zmeny, ktoré posúvajú hudbu dopredu a nútia poslucháča počúvať hudbu. Je to ako magnet. Je to moment, ktorý je pre vás príťažlivý?
To je presne to, čo milujem na minimal music. A tiež rada počúvam túto hudbu a tiež elektronickú hudbu. Má to na mňa veľkú silu. Opakuje sa, ale práve to robí svet tejto hudby takým bohatým. Tento princíp opakovania sa používal už v šamanských kultúrach. Výrazný psychologický efekt dosiahli práve opakovaním.
Veď čo si budeme nahovárať? Predstavitelia minimal-music sa inšpirovali mnohými východnými kultúrami, princíp opakovania motívov nevznikol v Amerike…
Presne tak. Na dosiahnutie určitého tranzu sa v týchto kultúrach používa princíp opakovania. A pre mňa je vzniká stav tranzu, keď skladám alebo improvizujem. Nejde o mozgovú činnosť, ale o inštinktívnu. Napríklad skladba Light Drops bola vytvorená na základe vízie obrazu. A potom sa obraz premení na zvuk. A nazvala som to Light Drops, pretože som si predstavovala, ako by to vyzeralo, keby kvapky dažďa pršali so svetlom. Všetky tie kvapky svetla som si predstavoval takmer ako keď sa pozriete na oblohu a všetky hviezdy začnú padať. Hudba je pre mňa vždy spojená s obrázkami. Je to veľmi vizuálne, sú to farby, obrázky, predstavujem si človeka, postavu alebo miesta, príbeh. A tieto nápady vždy potrebujem v spojení s hudbou. Preto je posledný album ANDARA 1980, ktorý som vydala, založený na príbehu, ktorý som napísala. Takže som vlastne napísala celý soundtrack k celému môjmu príbehu. Vždy, keď robím hudbu, potrebujem tieto nápady. ANDARA 1980 je tak trochu poctou Vangelisovi. Obdivujem ho za jeho jedinečný zvuk, no zároveň som chcela tento zvuk obohatiť o nové zvuky. Husle, rôzne iné hudobné nástroje, hlasy, takže je to úplne nový zvuk.
Podľa toho, čo hovoríte, to bola opäť aj drina v štúdiu. Kde ste album nahrávali a ako vznikal?
Vznikol v mojom domácom nahrávacom štúdiu a postupne sme ho tvorili v období pandémie. Bolo to veľa práce; objavovali sme nové možnosti, pretože som mala konečne čas venovať sa práci v štúdiu. A nakoniec to bola nová práca, ktorú som veľmi chcela robiť a mohla som sa vyjadriť iným, kreatívnym spôsobom. Vždy som mala veľa koncertov a nikdy som nemala čas nahrávať a skladať. A zrazu prišla pandémia a cítila som to takmer ako požehnanie. Nebola som smutný a ubolená. Bolo to pre mňa tvorivé obdobie, počas ktorého som sa naučila veľa nových vecí. Dokonca som sa posunula ďalej ako muzikantka. A zmenilo to aj mňa, otvorilo mi to nové cesty, začala som sa učiť hrať na nové hudobné nástroje.
Na aké hudobné nástroje ste sa ešte naučili hrať? Ste multiinštrumentalista a naučili ste sa počas pandémie hrať aj na iných nástrojoch?
Napríklad na basgitare, perkusívnych nástrojoch, mandolíne a gitare. Chcela by som hrať na všetky hudobné nástroje, ktoré existujú na svete. No viem, že tieto moje plány nie sú reálne (smiech). Chcem však stále objavovať nové veci, pretože byť hudobníkom pre mňa neznamená len hrať na husle. Je pre mňa výzvou vedieť sa vyjadrovať rôznymi možnými spôsobmi. A to, že viem hrať na rôzne iné hudobné nástroje, veľmi pomáha každému hudobníkovi.
Popri Vašej práci sa Vás musím opýtať aj na spoluprácu s Hansom Zimmerom. Jeho Chevaliers de Sangreal z filmu Da Vinciho kód bol vaším sólovým vystúpením počas svetových turné s Hans Zimmer Live a The World of Hans Zimmer Productions. Na YouTube je klip k tejto skladbe a mnohými ďalšími, napríklad Edward Elgar a jeho skladba Salut d’Amour a ďalšie. Snažíte sa týmito videoklipmi osloviť ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s klasickou hudbou?
Presne tak. A robiť videoklipy je samostatné umenie. Priniesť pocit hudby z obrazu divákovi, ktorý hudbu počúva, je výzva. Nielen preto, aby vás diváci sledovali, ako hráte, ale aby ste ich priviedli do určitej nálady a emócií. A keď nemáte dostatok financií na natočenie profesionálneho videoklipu, je to vždy ešte väčšia výzva (smiech). Ale človek môže byť ešte kreatívnejší. Pre mňa je dôležité prinášať moderné videoklipy, pretože mám pocit, že je mojou povinnosťou sprostredkovať klasickú hudbu čo najväčšiemu publiku. Ukázať ľuďom, aká krásna je klasická hudba, pretože si myslím, že sa dnes vo všeobecnosti zanedbáva. V minulosti ľudia chodili do opier, divadiel, na koncerty. Dnes je to, žiaľ, úplne inak.
Prečo si myslíte, že dnes čelíme takej situácii? Mladí ľudia na koncerty klasickej hudby vôbec nechodia. Výnimkou je filmová hudba. Čo sa dnes deje? Prečo je klasická hudba na ústupe?
Keďže o tom mladí nevedia, nemá im to kto predstaviť. Ich rodičia nechodia na koncerty vážnej hudby. Na koncerty chodia ich starí rodičia, nie rodičia a pre mladých skrátka klasická hudba nie je cool. A preto sa snažím sprístupniť vážnu hudbu mladým ľuďom aj cez rôzne iné žánre. Vidím ľudí rôznych generácií z rôznych krajín ako sledujú moje príspevky na sociálnych sieťach. Možno ma poznajú vďaka Hansovi Zimmerovi, ale potom videli moje videoklipy s klasickou hudbou a páči sa im to. Hovoria, že je to krásne a nevedeli, že klasická hudba môže byť taká nádherná. Musíte pracovať na tom, aby žáner klasickej hudby ľudia poznali a uznávali. A myslím si, že raz konečne prestaneme nazývať filmovú hudbu filmovou hudbou. Konečne to začneme nazývať klasická hudba, pretože je to vlastne moderná vážna hudba. Predtým Mozart skladal opery a ľudia chodili na opery. V tej dobe predsa neboli televízory. Ľudia sledovali príbehy v divadlách a počúvali k nim hudbu. Je to presne to isté ako dnešná filmová hudba. Dnes tie príbehy pozeráme v televízii a počúvame k nim hudbu, ale hovoríme tomu filmová hudba. Sú to veľké orchestrálne partitúry, ale nie je v nich rozdiel ako v inej klasickej hudbe. Takže medzi súčasnou hudbou nie je rozdiel a snažím sa mladým ľuďom vysvetliť, že klasická hudba je veľmi cool. John Williams je inšpirovaný veľkými skladateľmi klasickej hudby, rovnako ako Hans Zimmer, ktorý hovorí, že jeho inšpiračnými zdrojmi boli Mahler, Mozart a ďalší autori. Je to otázka vnímania.
Aký je teda váš koncept? Ako chcete osloviť mladých ľudí?
Ďalší aspekt, prečo mladí ľudia nepoznajú klasickú hudbu, je, že táto oblasť je veľmi konzervatívna. Naozaj je! Dnes nie je toľko interpretov klasickej hudby, ktorí produkujú moderné videoklipy. Teraz to začína byť populárne, ale dlho to bolo ako stigma. Bolo to ako tabu. Všetko nové bolo odmietnuté, pretože by to bolo v oblasti klasickej hudby príliš komerčné. Všetci sa báli, že komerčnosť zneguje z klasickej hudby skutočné umenie. Nie je to pravda. Klasická hudba sa umelecky znehodnocuje vtedy, keď je interpretačne nekvalitná. Videoklipy predsa nemôžu ubrať kvalite klasickej hudby. A to je presne to, čo chcem ľuďom ukázať. Tieto produkcie robím so všetkými rodinnými príslušníkmi a priateľmi, bratom, ktorý je profesionálny fotograf, brat natáča aj videá, na produkcii sa podieľa aj manžel. Chcem ľuďom ukázať, že vážna hudba môže byť krásna a dá sa produkovať moderným spôsobom a môže osloviť veľa ľudí.
Hudbu predsa nerobíte pre seba, aby ste ju počúvali v uzavretej miestnosti, ale pre ľudí. Čítala som niektoré komentáre od ľudí a mnohí z nich skutočne počuli klasickú hudbu prvýkrát. Máte veľa fanúšikov. Je pre vás komunikácia s nimi dôležitá?
Byť hudobníkom je veľmi náročné. Toto odvetvie je ťažké, musíte na sebe stále pracovať a musíte byť motivovaní. Na to, aby som mala tú motiváciu a mohla pracovať každý deň, potrebujem spätnú väzbu od publika. Ľudí, ktorí počúvajú moju hudbu. Tie krásne komentáre mi dodávajú silu ešte viac na sebe pracovať a tvoriť. Podpora ľudí mi dáva silu pokračovať v tom, čo robím, pretože sú dni, keď je to ťažké. Vstávajte každý deň, pracujte a cvičte, tvorte a vyrábajte. Je to vždy výzva. Ale keď vidíte, že to má vplyv, dodáva mi to silu a energiu pokračovať.
Povedzme si niečo o spolupráci s Hilaris Chamber Orchestra. Na Slovensko ste prišli koncertovať a nahrať album. Ako ste sa spoznali?
Alana Vizváryho, ktorý je zakladateľom Hilaris Chamber Orchestra, poznám asi desať rokov. Stretli sme sa vo Viedni. Vtedy som bola ešte študentka. Raz sme sa stretli na spoločnom koncerte s Alanom, dokonca sme spolu hrali jednu skladbu, bol to Monty Csardás. Je to klasické predstavenie, taká šou. Pamätám si, že sme sa veľmi bavili, dokonca ma naučil hrať isté veci na husliach. Myslím si, že je to výnimočný, skvelý huslista. Okrem toho je to úžasný človek. Hneď sme si rozumeli aj po ľudskej stránke, aj ako hudobníci. Občas sa v živote stane, že si s niekým hneď sadnete. Cítila som s ním veľmi podobnú energiu. A potom sme sa dlhé roky nevideli. Nedávno som dostal a nápad nahrať Piazzollove Štyri ročné obdobia, ale potrebovala som skutočne dobrý orchester, pretože táto skladba musí mať energiu, jedinečný zvuk a naozaj dobrých hudobníkov. Dnes je ťažké nájsť kvalitný orchester. A jedného dňa, keď som si prezerala svoj Instagram, videla som Hilaris Chamber Orchestra, ako zdieľa videoklip na Piazzollu a jeho Štyri ročné obdobia. Bolo to skoro ako zázrak! Hneď ako som počula ten zvuk, povedala som si, že presne takúto energiu chcem! Pomyslela som si, že musím zavolať Alanovi. Oslovil som Anežku a Alana, boli nadšení a otvorení spolupráci. Navrhli, aby sme pred nahrávaním urobili koncert. Priznám sa, že som jeho orchester nepoznala, ale poznala som Alana. A vedela som, že keby založil orchester, ten ansámbel musí byť jednoducho špičkový. Každý súbor vždy závisí od vedúceho. Líder je jeho srdcom, dušou, ovplyvňuje každého člena orchestra. Keďže som Alana poznala, vedela som, že bude mať ten najlepší orchester. Verila som mu. A vypočula som si tú nahrávku, ktorá znela vášnivo a emotívne. A presne to sa mi na nich páči. Hrajú s vášňou, energiou. Je to veľmi mimoriadny orchester. Keď si všimnete, pri interpretácii stoja, čo nebýva zvykom. Najdôležitejšie je, že hrajú hudbu, pretože ju milujú. Nerobia to preto, že musia alebo pre peniaze. Alebo musia, lebo majú povinnosť zahrať koncert. Môžem povedať, že koncert a nahrávka, ktorú som mala možnosť s Hilaris urobiť, boli pre mňa veľmi intenzívne, silné a plné emócií.
Boli ste teda spokojná s ich štýlom interpretácie?
Musím povedať, že pre mňa bolo fascinujúce vidieť, že každý jeden člen Hilaris podal sto percentný interpretačný výkon za celý čas, čo sme spolu hrali. Do hudby dávajú srdce. Je to nielen krásne, ale najmä v dnešnej dobe aj vzácne. Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť špeciálny projekt.
Piazzolla a jeho tvorba sú špecifické. Z jeho skladieb musíte cítiť špinu ulice, množstvo rôznych emócií, pričom je to aj technicky náročné. Ide o spojenie tanga a hudby 20. storočia. Každý interpret hrá Piazzollovu tvorbu iným spôsobom. Ako pristupujete k jeho skladbám?
Tango nuevo som začala hrať pred desiatimi rokmi. Piazzolla to mal zo začiatku veľmi ťažké, pretože vzal tango z ulíc a klubov a spojil ho s hudbou 20. storočia. Keď diváci prvýkrát počuli jeho hudbu, hádzali po ňom kamene, nedokázali ho prijať. Nevedeli prijať jeho vízie, no bol klasicky vzdelaný skladateľ a študoval jazz. V jeho skladbách môžete počuť veľa rozmanitej hudby, od tanga cez jazz až po Stravinského a Prokofieva. A samozrejme vášeň, nostalgiu a melanchóliu. Hoci je Piazzollova hudba technicky veľmi náročná, nestráca voľnosť v prejave tanga. V jeho skladbách vždy cítiť tango. Milujem, keď sa môžem nechať unášať jeho hudbou. Hudba Piazzollu mi dáva slobodu. Cítim sa prepojená s Piazzollovou hudbou. Život je ako tango. Vášeň, tango, melanchólia, rytmus, smútok, energia, šťastie, tanec, všetko nájdete v jeho hudbe. Možno je to ťažké vyjadriť slovami, ale myslím si, že ľudia, ktorí si toho v živote prežili veľa, majú veľa životných skúseností, rôznych emócií, zažili aj zlé a ťažké skúsenosti, dokážu pochopiť hudbu Astora Piazzollu. Nikdy ho nepochopíte úplne, do posledného detailu, pretože je mimoriadne zložitý, rovnako ako život tohto skladateľa. Ak si prečítate niečo o jeho živote, všetko to z jeho hudby cítiť. Jeho hudba je jeho autobiografiou.
Som rada, že to spomínate. Myslíte si, že je dôležité, aby sa interpret vyznal v histórii hudby? Aby vedel, ako skladateľ žil, kedy a za akých okolností dielo vzniklo? Keď sa rozprávam s hudobníkmi, mnohí nevedia a je im to jedno…
Tieto okolnosti boli pre mňa vždy dôležité, už od malička. Moja mama ma tak vychovala. Keď som hrala Cigánske melódie od Pabla de Sarasateho, mama mi vždy hovorila, že musím najprv spoznať základy hudby, odkiaľ skladateľ čerpal a vypočuť si tú pôvodnú ľudovú hudbu, aby som tie prvky a emócie dostala do skladby. Sarasate sa inšpiroval hudbou španielskych cigánov, flamencom a tieto prvky som sa snažila dostať do interpretácie. A potom som hrala Rapsódiu od Ravela Cigán. A to je úplne niečo iné, pretože Ravel sa inšpiroval ruskými Cigánmi. Zhodou okolností hovoríme o cigánskych kultúrach, chcem len ilustrovať, že moja mama ma vždy viedla k tomu, aby som hrala hudbu v kontexte a chápala ju. Keď hrám Čajkovského alebo Šostakoviča, vždy si prečítam o histórii diel. Pre mňa je dôležité, čo vtedy skladateľ prežíval, aj aké bolo počasie, kam cestoval, ako sa cítil, kde skladbu napísal. Všetko je to história a je mojou povinnosťou to poznať. A samozrejme, dôležitý je aj osobný vklad interpreta.
A mám na vás poslednú otázku. Nahrali ste s Hilaris CD. Bola to pre vás náročná, ale zaujímavá práca? S akým pocitom odchádzate zo Slovenska?
Bola to krásna spolupráca, ale aj neskutočne náročná. Musím povedať, že som perfekcionistka. Vždy chcem od seba maximum, preto som robila veľa opakovaní pri nahrávaní. Tvrdila som, že to viem hrať lepšie (smiech). Myslím, že je to dôležité, keď chcete vytvoriť dobrý projekt. Keď sa pozriete na odvedenú prácu, poviete si, že ste pre ňu urobili všetko, čo ste mohli. Mala som veľkú podporu od orchestra Hilaris a uvidíme! Verím, že o rok CD vydáme. Budeme mať krst albumu a koncert a už sa na to teším.
Zuzana Vachová
Foto: portrétové umelecké fotografie: Stefan Panfili, foto zo skúšok s Hilaris: Johannes Winkler
